Ako dieťa v útlom veku sa Hans Rudolf Giger (5. 2. 1940 – 12. 5. 2014) bál hadov, pavúkov, červov, ale aj opíc a iných zvyčajných, ale aj nezvyčajných bubákov. Osobitne ho fascinovala tmavá šachta v susedstve, ktorá sa stala potom objektom jeho nesmelých maliarskych prvotín. Otec z neho chcel mať zabezpečeného lekárnika, no škola ho veľmi nebavila, len rád kreslil, čítal a počúval hudbu. Napokon vyštudoval zürišskú akadémiu aplikovaných umení a začal sa živiť priemyselným dizajnom. Švajčiarsky maliar, grafik a svetoznámy umelec desaťročia maľoval fascinujúce temné futuristické vízie, ktoré sú znepokojivým pripomenutím, ako by raz možno mohla vyzerať naša budúcnosť. Verejnosť ho pozná ako svojrázneho surrealistu, ktorý si roky budoval vlastný desivý svet a preslávil sa ako tvorca nezničiteľnej kultovej príšery Votrelca z filmu Ridleyho Scotta. V súkromí bol úctyhodný bielovlasý a večne v čiernom odetý Hans Giger plachý a skromný, celkom ponorený do svojho umenia, kde našiel bezpečné a stále útočisko pred šialenstvom moderného sveta. Stretnutie s ním a rozhovor, v ktorom detailne a bez akéhokoľvek zaváhania odpovedal na všetky moje otázky, boli po pol roku dohadovania termínu interview pre mňa splneným snom, dokonca som nadobudol presvedčenie, že aj umeleckí géniovia, môžu byť v svojej podstate „úplne normálni“. Hoci evidentne sú iní…
ANDRIJAN TURAN: Niektoré vaše obrazy pripomínajú strašidelné sci‑fi vízie postapokalyptického sveta, keď sa ľudia skrížili so strojmi do akýchsi mutantov, čo už ani nie sú schopné prejaviť city… Premýšľal som, či sám nemáte strach z toho, čo vytvárate. Niekto, kto vaše dielo nepozná, by vás mohol upodozrievať zo zámernej snahy zaujať šokujúcimi detailmi…
HANS RUDOLF GIGER: Hoci ma, samozrejme, ešte vždy zaujíma, čo o mojich výstavách píšu kritici, priveľmi sa nezamýšľam, ako na moje maľby reagujú obyčajní ľudia. Buď sa im páčia, alebo ich celkom odmietnu. Beriem to, oveľa horšia je ľahostajnosť. Ja vám ani neviem povedať, ako moje kresby vznikajú. Niekedy len sedím v ateliéri, začnem čarbať ceruzou akési podivné nesúrodé tvary, potom pridám zopár prudkých ťahov, trocha farby, zvýrazním kontúry, a zrazu je maľba hotová. Akoby som sa v istých vzácnych chvíľach napájal na akýsi iný, možno paralelný svet, ktorý existuje súbežne s naším. Nevravím, že je pekný alebo príjemný, no azda niekde existuje. A ja si z neho vyberám de‑
taily, ktoré sa potom usilujem pochopiť. Je to celoživotný zápas a hľadanie – s pomerne neistým výsledkom. Niektoré z malieb som dokonca zničil, pretože som usúdil, že svet zatiaľ nie je na ne pripravený. Možno to bola najväčšia chyba môjho života.
A. T.: A skutočne vás nedesí, že takto nejako by mohla vyzerať budúcnosť ľudstva, keď sa ľudské tvory zmenia na akési biomechanické príšery, ktoré možno budú existovať stovky rokov, ale už na planéte, čo ani zďaleka nebude pripomínať krásnu modrú Zem?
H. R. G.: Nemôžem povedať, že by ma moje práce niekedy neprekvapili či dokonca nedesili, lenže zároveň ma trošku aj vzrušujú. Naša planéta je už dlho plná násilia, strachu, sexu, otroctva, no smeruje veľmi rýchlo do budúcnosti, ktorá môže, ale aj nemusí byť podobne temná. Možno sa moje podvedomie len svojím spôsobom vyrovnáva so všetkými tými vplyvmi a poznaním, ktoré roky zbieram. Milujem sci‑fi, hudbu, knihy, filmy, architektúru, to všetko sa v mojich obrazoch, plastikách či architektonických návrhoch odzrkadľuje. Každý umelec zrejme zatúži vybudovať si vlastný svet. Dovolím si tvrdiť, že mne sa to aspoň čiastočne podarilo, a to, že ten svet zaujal aj iných ľudí, ktorí ho z najrôznejších príčin vnímajú ako krásny, je pre mňa dar.
A. T.: Spočiatku ste nechceli byť maliarom, študovali ste architektúru…
H. R. G.: Mal som asi osemnásť, keď som študoval na škole, ktorá sa špecializovala na renovácie starých budov a kostolov, kde som pracoval s návrhmi dizajnu architektonických detailov. Odvtedy sa datuje môj celoživotný vášnivý záujem o architektúru. Neskôr som štyri roky v Zürichu študoval na škole aplikovaného umenia, interného a priemyslového dizajnu, kde som začal pracovať na prvých sochách a maskách z polyesteru a veľa som už aj vtedy kreslil. Dosť ma inšpirovala kniha Sigmunda Freuda Výklad snov. Nebol som však úplne rozhodnutý, že sa stanem architektom, pretože podobne silno ma priťahovala hudba. Hral som na klavíri, na saxofóne, na gitare, a keďže to bolo v šesťdesiatych rokoch, navôkol som mal obrovské množstvo príkladov, aká môže byť hudba nová a zaujímavá a ako skvele môže človeka aj živiť. Celý život pri kreslení počúvam hudbu. Spočiatku to bol americký džez, povedzme Miles Davis či John Coltrane, potom rock aj iná hudba. Preto som rád navrhol obálku na album mojej obľúbenej skupiny Emerson, Lake & Palmer Brain Salad Surgery či neskôr na debutový sólový album KooKoo speváčky Debbie Harryovej, ktorá o mne napísala článok do Warholovho časopisu Interview. Obálky platní sa napokon stali mojou bežnou pracovnou rutinou…
A. T.: Vaši slávni biomechanoidi sú akousi absurdne harmonickou fúziou techniky, mechaniky a živého tvora. Tých prvých ste vytvorili už pre film The Mystery of San Gottardo, ktorý sa však nerealizoval, ten najslávnejší z Votrelca vám priniesol sošku Oscara. Viem, že o tom projekte nerád hovoríte, ale nešlo o vaše prvé stretnutie so svetom sci‑fi a, podľa všetkého, úspech sa jednoducho musel dostaviť…
H. R. G.: Mystery of San Gottardo existuje dodnes len ako kniha a film sa nikdy nezrealizoval… Keď som potom pracoval na filme Duna a réžie sa chopil David Lynch namiesto Jodorowského, moje nákresy šli zasa do koša, a tak som už ani priveľmi neveril tomu, že by som vo svete filmu mohol nejako preraziť. No keď ma Dan O’Bannon telefonicky požiadal o pomoc pri tvorbe Votrelca, ponuku som prijal okamžite. Zhodou okolností práve v tom čase sa dostala do predaja moja asi najslávnejšia kniha H. R. Giger’s Necronomicon, ktorú som hneď poslal režisérovi Ridleymu Scottovi, a jeho veľmi zaujala, a tak som sa zrazu stal členom jeho tímu. Musím povedať, že spolupráca s ním bola veľmi profesionálna, príjemná a neobyčajne inšpirujúca, keďže je to mimoriadne tvorivý, nadaný, inteligentný a príjemný chlap, ktorý sa vyzná skoro vo všetkom, a v špeciálnych efektoch je skutočný macher! Filmu určite pomohlo aj to, aký otvorený dialóg prebiehal medzi všetkými členmi obrovského realizačného tímu. Ridley pracoval za americké peniaze radšej v priestoroch Shepperton Studií v Anglicku, kde si dal dokopy tím nesmierne šikovných ľudí. Nemyslite si však, že maketa Votrelca vznikla za niekoľko hodín, veľakrát sa menila.rvé verzie sa podobali viac hmyzu a až neskôr sme prišli na to, že ten tvor bude oveľa strašnejší bez očí, keď ho budú ovládať len inštinkty. Votrelca mám dodnes veľmi rád, hoci veľa vecí, ktoré som v súvislosti s ním vymyslel, sa nezrealizovalo a mnoho scén s Votrelcom bolo pozmenených a vystrihnutých. Oscar ma však dosť potešil a potvrdil mi, že sme to s Ridleym spravili dobre a určite aj poctivo. Hoci vtedy boli trikové efekty ešte v počiatkoch, Votrelec ožil tak, ako som si ho predstavoval, a dodnes je dosť desivý…
A. T.: Základ vášho diela predstavujú maľby a kresby, ktoré majú často silný sexuálny náboj, ale nájdeme v nich aj strach, utrpenie či predtuchu bolesti, hrôzy alebo akéhosi presunu do iných dimenzií. Ste fascinovaný temnými stránkami ľudského života, desí vás smrť? Čítam vôbec vaše obrazy správne?
H. R. G.: Povedzte, kto z nás sa v určitom období života nezačne báť smrti? Asi len úplný hlupák, ignorant či blázon. Ja sa už roky usilujem naplno žiť prítomnosťou a užívam si fakt skvelo každý deň svojho života, a pokiaľ vidíte v mojich obrazoch strach, smútok a smrť, tak to tam určite aj je. Smútok je tam určite od chvíle, keď som prišiel o manželku, ktorú doteraz veľmi milujem a dodnes mi chýba. Spáchala samovraždu a s podobnou stratou sa človek vyrovná len ťažko, ak sa to vôbec dá… Ja beriem smrť ako pootvorené záhadné dvere do iného sveta, no to neznamená, že z nej už nemám strach.
A. T.: Hádam ten strach môže zmierniť aj vedomie, že ste svojím dielom uspeli, ste slávny, miliónmi fanúšikov obdivovaný, o vašich maľbách sa učia deti v umeleckých školách…
H. R. G.: Slávu som získal ako tvorca Votrelca. Až potom sa mnoho ľudí začalo zaujímať o moje maľby či architektonické návrhy, lenže Votrelec a jeho pokračovania, to bola len epizóda, ja som chcel, aby ma ľudia poznali, uznali a možno aj milovali už predtým, vďaka mojim kresbám, a to sa mi nepodarilo, hoci dnes som taký slávny a známy, že už nemusím ani prstom pohnúť, a ak kreslím, tak len pre svoje potešenie. No nemyslite si, že som nespokojný zatrpknutý starec, sláva mi priniesla okrem peňazí aj to, že ma všetci akceptujú a každý mi dá pokoj. A pokoj, ktorý som si ešte vždy schopný dokonale naplniť tým, čo ma baví, som si vždy veľmi cenil.
A. T.: Ako ste spokojný s fungovaním Múzea H. R. Gigera v švajčiarskom mestečku Gruyères či baru, ktorý je postavený podľa vašich návrhov?
H. R. G.: To múzeum aj bar boli takým mojím malým snom a som, prirodzene, rád, že len múzeum navštívilo za posledných desať rokov takmer štyristotisíc ľudí z celého sveta, a viem, že aj v bare býva dosť plno, keď si tam veľa ľudí doslova sníma každý jeho detail. Nechcem hodnotiť, či sa v tom bare budete cítiť príjemne, o to asi ani nejde, ale pre mojich fanúšikov je oživeným snom, zhrnutím mojich tém z obrazov, nápadov z Votrelca a architektúry, ako si ju predstavujem iba ja. A ako umelca ma, pravdaže, veľmi uspokojuje fakt, že existuje na svete miesto, kde sa môžete o mojom diele dozvedieť čo najviac, a že to miesto sa nachádza v mojej rodnej krajine…
Zhováral sa Andrijan Turan
