Hovoriť o Ľudovítovi Štúrovi ako o organizátorovi slovenského literárneho života a zabudnúť na jednu významnú novinovú prílohu s menom okrídleného dravca by bolo asi také ignorantstvo ako pri vymenúvaní slovenských kopcov zabudnúť na tatranský Kriváň! (Mimochodom, aj tento vrchol zohral v misii štúrovcov – vedenej s cieľom prebudiť národ a kdesi hlboko v ňom aj driemajúce vlastenectvo – významnú úlohu!) Ale vráťme sa k literárnemu operencovi, lebo budeme hovoriť o takto orientovanej prílohe prvých politických v slovenčine vydávaných novín – Slovenských národných novín – s mimoriadne pekným a dravým (dravosť je príznačná pre mladosť) menom Orol tatranský. Je to tak, do celkového rámca Roka Ľudovíta Štúra 2025 prirodzene zapadá aj sto osemdesiate výročie vzniku spomínaného periodika. Jeho prvé číslo vyšlo – a ak chceme byť poetickejší, môžeme povedať, že prvý raz jeho perute preťali vzduch nad Slovenskom – 8. klasňa, rozumej 8. augusta, 1845. Ako sa však mláďa každého vtáka musí najskôr naučiť lietať, tak aj tomuto letu predchádzali isté pokusy, myšlienky a zámery, miestami sa mu do cesty stavali až zdanlivo „nepreletiteľné“ prekážky neveľmi prajnej doby…
Treba sa uvedomiť, že keď začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia Štúr rozmýšľal nad vydávaním politických novín, figurovala v jeho predstavách aj literárna príloha. Napríklad ako istá forma zábavno-poučného čítania, veď v tom zmysle sformuloval aj svoje žiadosti o udelenie licencie na vydávanie periodika. Faktom je, že vtedy ešte nevedel, či budú noviny s prílohou vychádzať v bernolákovčine, v češtine, alebo azda v oboch jazykových mutáciách. Písal sa totiž rok 1842 a katolícki literáti na Slovensku používali ako spisovnú reč bernolákovčinu. Literárnym jazykom evanjelických spisovateľov bola čeština, navyše používaná až v troch podobách. Tento jazykový uzol, hodný onoho povestného gordického, však Štúr rozťal elegantnejšie ako kedysi dávno Alexander Macedónsky. (Darmo, vojak je vojak a intelektuál je intelektuál…) Vo februári 1843 totiž v Bratislave navrhol stredoslovenské nárečia za základ budúceho spisovného jazyka – prvý krok k štúrovskej slovenčine bol vykročený. Prišli ďalšie, spomenieme aspoň leto toho istého roka a návštevu Štúra, Hodžu a Hurbana u uznávaného barda – národného i literárneho – Jána Hollého, a potom už prišlo víťazné finále na Hurbanovej evanjelickej fare v Hlbokom. Výsledok: nová spisovná slovenčina bude založená na stredoslovenských nárečiach a či vlastne na kultúrnej stredoslovenčine a taký bude aj jazyk pôvodnej literatúry. Bodka. Ešte ju ovenčíme personálnymi súvislosťami. Vieme, že štúrovci síce pochádzali zo všetkých končín Slovenska, no najviac ich bolo práve z jeho stredu. Dôkazy: na Pohroní sa narodili Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský, v Turci zas Hodža a Kalinčiak, na Liptove Janko Kráľ a Samo Bohdan Hroboň, na Orave Janko Matúška, v Malohonte Ján Francisci a Ján Botto, z Gemera pochádzal Samuel Tomášik, Peter Kellner-Hostinský a Pavol Dobšinský. Ako píše literárny historik doc. Pavol Parenička, „na prvom mieste tu bola početnosť používateľov slovenčiny s ich reprezentatívnymi literárnymi predstaviteľmi a na druhom fakt, že stredoslovenské jazykové a nárečové prvky v oblasti lexiky, tvaroslovia i syntaxe prenikajú približne rovnakou mierou do východoslovenčiny i západoslovenčiny, premosťujú západ s východom“. Dôležité bolo aj to, že štúrovci pri zbieraní ľudových piesní a rozprávok nepoznali kompromis, tieto pamiatky ústnej ľudovej slovesnosti zapisovali výlučne v reči ľudu. Štúr vlastné jazykové výskumy, ale aj správy a materiály od spolupracovníkov a žiakov systematicky sumarizoval a pripravoval ako nenahraditeľné podklady pre svoje pripravované jazykové spisy Nárečia slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej. Skrátka a dobre, už počas roku 1843 bolo nad slnko jasnejšie, že noviny a ich literárna príloha budú vychádzať len a len v novej štúrovskej slovenčine.
Ľudovít Štúr bol nielen rešpektovaným filológom a kodifikátorom spisovnej slovenčiny, ale aj uznávaným znalcom literatúry. Ako vedúci činiteľ študentských spoločností a námestník prof. Juraja Palkoviča na bratislavskom evanjelickom lýceu prednášal literatúru, jej teóriu aj poetiku. S chuťou svojich druhov i žiakov vovádzal do tajov literárnej histórie aj súčasnosti, neobchádzal teóriu literatúry a literárnej kritiky. Dôležité však bolo, že trval na tom – kategoricky, ako to vedel zrejme len on! –, aby sami tvorili, písali poéziu, prózu, drámu, ako ináč, plávajúce na plných vlnách vlastenectva, často až ako ponášky na ľudové piesne, aby udržali silu národných koreňov. Najlepšie práce potom zapisovali do rukopisných spolkových pamätníc, pokúšali sa ich vydať aj knižne. Podarilo sa to roku 1836 a vyšiel zborník Plody (zostavený Štúrom a Ctibohom Zochom), do ktorého prispeli napríklad Michal Miloslav Hodža, Samo Chalupka, Karol Štúr. Už bol vykročený druhý krok, tentoraz na ceste k romantizmu v slovenskej literatúre. Nastupujúci mladí romantici v svojich dielach čerpali z hlbokej studne plnej ľudových piesní a povestí. „Priekopnícky začal stredoslovenské nárečie a dikciu ľudovej ponášky v svojich veršoch realizovať Samo Chalupka, od roku 1843 sa k nemu pridali ďalší mladí básnici, pričom formovanie tohto prúdu je v našej umeleckej literatúre známe ako fenomén nazvaný Básnická škola Štúrova. K jej najvýraznejším predstaviteľom patrili Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Peter Kellner-Hostinský, Janko Matúška, Bohuš Nosák Nezabudov, v oblasti romantickej prózy Jozef Miloslav Hurban a Ján Kalinčiak, básne a prózu písal popri Hurbanovi aj Ján Francisci,“ uvádza v jednej svojej štúdii doc. Parenička.
Smutným faktom však bolo, že títo autori nemali prakticky nijaký publikačný priestor, no ich tvorba rozhodne nemala atribúty tzv. šuplíkovej tvorby! Používaním novej podoby slovenčiny sa im totiž zatvorili dvere spolupráce s literárnymi časopismi a zostavovateľmi almanachov na Slovensku a v Čechách priam zabuchli. Stav veci bol dokonca taký vyhrotený, že používanie štúrovčiny v umeleckej spisbe bolo považované priam za nepriateľský čin. Silu ničiacu jednotu Čechov, Moravanov a Slovákov. V tejto situácii bol jediným priestorom druhý ročník almanachu Nitra z roku 1844 zostavený Hurbanom, čo bola vlastne prvá knižne vydaná tlač v štúrovskej slovenčine!
Keď poznáme všetky tieto súvislosti, môžeme si predstaviť radosť a nesmiernu cenu úspešného boja Ľudovíta Štúra o povolenie vydávať Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Zápas sa úradne skončil v januári 1845, prvé číslo novín vyšlo už spomínaného 1. klasňa toho istého roka. Už 15. júna 1845 vydal Štúr Ohlas o Slovenských národných novinách, v rámci ktorého predstavil koncepciu ich literárnej prílohy ako poučno-zábavného časopisu, v ktorom sa popri beletristických príspevkoch mali uverejňovať odborné články z oblastí humanitných, spoločenských, prírodných aj ekonomických vied v rubrikách s názvami Slovenské správy, Slovenský život, Literatúra, Rozličnosti a či Hospodárske veci…
Teda – Orol tatranský. Prečo práve tatranský? Nehľadajme za tým nič zložité, veď si stačí uvedomiť, že štúrovci napospol boli veľkými milovníkmi Slovenska v každom ohľade a obdivovali aj jeho prírodné krásy. V súzvuku s romantickou poetikou a symbolikou si do svojich diel prepožičiavali názvy slovenských riek (Dunaja, Váhu, Nitry, Hrona…) a nezabúdali na horské štíty. Na celej čiare víťazili majestátne Tatry a Kriváň. Slovom, najvýraznejším symbolom slovenskosti sa stali Tatry a od tohto pomenovania odvodené slovné tvary. A prečo práve orol? Opäť nehľadajme nič zložité a po vysvetlenie si zájdeme medzi stránky vynikajúcej knihy prof. Dušana Škvarnu Začiatky moderných slovenských symbolov, v ktorej ozrejmuje vytváranie národnej identity od konca 18. do polovice 19. storočia. Prof. Škvarna píše: „Z fauny sa pozornosť (štúrovcov) upriamovala na dravce orla a sokola, ktoré sa považovali za typické vtáky Tatier, (…) symbolizovali (neraz spolu s Tatrami a Kriváňom) silu, slobodomyselnosť, vzletnosť, neohrozenosť. Nie náhodou sa tieto symbolické vyjadrenia dávali za vzor toho, v akom duchu rozvíjať národnú aktivitu.“ Kto iný teda, ak nie onen dravý vták, vznášajúci sa nad majestátnymi štítmi tatranskými, rozumej národnými, mal prepožičať svoje meno hniezdu, v ktorom sa budú liahnuť a z ktorého budú vylietať silné a vlastenecké literárne prejavy? Také, čo majú mať silu schopnú hnať národ na ceste vpred! Nečudo, že už na titulke druhého čísle Orla tatranského z 15. augusta 1845 nachádzame orliu báseň ľudského romantického orla – Janka Kráľa a v nej aj tieto verše romantického personifikovaného hrdinu:
Vyletel Orol ponad zem vysoko –
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť.
Nehľadí na ňu – na čo že by hľadel:
má on pred sebou celkom inakší svet.
Na čo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hneď búrka, čo hneď orkán príde!
(…)
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmári, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú…
Dodnes tieto slová – keď navyše poznáme súvislosti a odhodlanie mladých štúrovcov – vyvolávajú mrazenie. Ani nie tak na chrbte, lež priam v oblasti krajiny srdcovej… Nuž, tak nejako vyzeral podtatranský svet a literárny svet bojujúci o miesto v ňom, ponad ktorý v auguste 1845 vzlietol štúrovský Orol.
Pozrime sa teraz podrobnejšie na tento jeho let. Orol tatranský (a či tatránski – tak sa písalo jeho meno v štúrovskej kodifikovanej slovenčine) vychádzal ako príloha novín od 1. augusta 1845 do 6. júna 1848. Sprvoti týždenne, potom každý druhý týždeň. Štúr v spomínanom Ohlase o Slovenských národných novinách presne definoval jeho obsah. Na rozdiel od novín, tie venovali pozornosť výlučne politickým témam, sa mal zameriavať na „čiastku historickú“, kládol si za cieľ spájať „poučenie so zábavou“, publikovať umelecké verše aj ľudové prózy, recenzie aktuálnych knižných diel, „obrazy zo života národov“, poznatky o poľnom a domácom hospodárstve. Nechýbala veda, v rámci ktorej mali dominovať historiografické, jazykovedné a štatistické texty, state z oblasti práva a prírodných disciplín. Tento obsahový koncept sa Štúr v spolupráci s redaktormi novín (Petrom Kellnerom, Bohušom Nosákom, Jankom Štúrom a Mikulášom Dohnánym) snažil čo najvernejšie aj dodržiavať. Nie vždy sa mu to však darilo, prekážkou bol obmedzený rozsah ôsmich strán väčšieho formátu, ale aj ťažkosti so získavaním kvalitných textov. Štúr si však prezieravo – po koľký raz už? – vybudoval stabilný kolektív spolupracovníkov a tí s typickým veľkým nasadením držali latku obsahovej úrovne vysoko. Majiteľ a administrátor – také bolo oficiálne Štúrovo označenie – na zasadnutiach redakčnej rady zdôrazňoval, že chce, aby časopis odrážal aktuálny stav a nasvecoval perspektívy slovenského literárneho života. Vyzdvihoval otázky národnej kultúry, osobitne dôležité v čase zvýšenej aktivity národného hnutia. Preferoval teda príspevky dokumentujúce širokospektrálny rozvoj kultúry a súčasne spĺňajúce spoločenskú a národnouvedomovaciu funkciu. Dnes je neodškriepiteľné, že Orol tatranský zohral výnimočnú rolu v procese formovania slovenskej umeleckej spisby v predrevolučnom období 1848 – 1849. Pri už spomínanom zúfalom nedostatku publikačných možností bola na jeho stránkach postupne uverejnená rozhodujúca časť dobovej literárnej produkcie. Prostredníctvom kvalitných textov sa čitatelia (takmer všetko predplatitelia) zoznamovali s literárnym dianím, spoznávali jeho tvorcov, konkrétne diela. Publikovaná umelecká spisba odzrkadľovala všetky typické znaky romantizmu. Potvrdzuje to najmä poézia Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Sama Bohdana Hroboňa, Sama Chalupku, P. Kellnera-Hostinského, M. Dohnányho, prózy Jána Kalinčiaka, Sama Tomášika, cestopisy B. Nosáka-Nezabudovaa ďalších…
Pozrime sa bližšie na jedného z výrazných básnikov doby, romantickej časti našej literatúry a celej národnej spisby vôbec – na Janka Kráľa, obohacujúceho svojou poéziu aj Orla tatranského. Ak sa o spisovateľovi hovorí, že dielo úzko primkol k životným osudom, v Kráľovom prípade toto tvrdenie platí v miere vrchovatej. Veď v doterajších dejinách slovenskej literatúry sa nájde málo literátov, ktorých život je taký spísaný v tvorbe a tvorba taká vsiata a vzápätí vyrastajúca z brázdy života… Básnický oheň sa v talentovanom Kráľovi rozhorel prvý raz počas štúdií v podtatranskej Levoči počas lyceálnych štúdií v roku 1841. Ešte plodnejšie a burcujúcejšie naňho pôsobí práve bratislavské štúrovské ovzdušie. Už v roku 1843 začína tvoriť v slovenčine, ktorú práve v tomto roku slávna trojka Štúr – Hurban – Hodža pozdvihla na piedestál národného jazyka. Už sme hovorili, že prelomový pre novú podobu slovenčiny i pre Kráľa je rok 1844. Vychádza prvá publikácia v kodifikovanom jazyku – II. ročník Hurbanom zostaveného almanachu Nitra, a ako píše Milana Rúfus, „túto knihu možno smelo nazvať Kráľovou prvou, žiaľ však za jeho života aj jedinou a poslednou zbierkou poézie“. Skutočne, v almanachu sa objavuje až osem básnikových diel! Sú síce žánrovo nesúrodé, no dodnes nadchýnajú brilantnosťou výrazu i údernosťou myšlienky: Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Moja pieseň, Pieseň bez mena, Pesnička na kare ku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, Vysokourodzenému pánu Ďurkovi Košuthovi, Povesť. Janko Kráľ sa stáva jedným z generačne najuznávanejších básnikov, určite patrí do skupinky najtalentovanejších. Roku 1845 začal Štúr vydávať našu literárnu prílohu, z ktorej už vieme o Kráľovej básni Orol. Aj ďalší rok je spojením básnického a ľudského orla s časopiseckým, o čom svedčia publikované básne Potecha, Kvet a Pán v tŕní aj veršovaná poviedka Syn pustiny. Rok 1847 a osvedčená súhra naplnená básňami Duma bratislavská (priama reakcia na nútený odchod Štúra z bratislavského lýcea), Verše, Kríž a na začiatku revolučného roku 1848 básnická poviedka Choč. Rok 1848: orol a „nadaný prostonárodný básnik“ sa vrhá strmhlav do víru udalostí, sám ho často spôsobuje silou agitačného slova, veršovaných výziev Krajinská pieseň, Tri vŕšky, Pieseň slobodného sedliaka, Krvavá kosba. Nad rámec skúmania Orla môžeme ešte pripomenúť, že v marci 1849 sa Kráľ smutne stavia medzi účastníkov pohrebu dvoch slovenských martýrov a píše Dumu dvoch bratov. Ak bolo dovtedy možné hovoriť o nepretržitej literárnej tvorbe Janka Kráľa, teraz prakticky táto jeho „činnosť“ zaniká. Až do náhleho skonu sa k písaniu dostáva iba sporadicky, tvrdý chlebík každodenného života mu vyštrbil pero a zahnal ho do kúta, v ktorom dumať – a tobôž tvoriť! – je prakticky nemožné. Alebo, ako opäť píše Rúfus, „Kráľ ako básnik však dožil oveľa menej, lebo už pred dovŕšením tridsiatky zomiera v ňom ako v človeku, po násilnom väzenskom zásahu, poézia“.
E ešte jeden klenot za všetky ostatné. Práve na stránkach Orla vyšla 4. apríla 1848 po prvý raz báseň Karola Kuzmányho Sláva šľachetným, ktorú dnes poznáme ako hymnickú pieseň Kto za pravdu horí.
Nechýbali kritiky a recenzie diel, v ktorých romantická generácia zaujímala postoj k otázkam koncepcie a vývinového smerovania literatúry. Textami Jozefa Miloslava Hurbana, Ľ. Štúra, Jána Francisciho či M. Dohnányho sa začína formovať nová éra slovenskej literárnej kritiky. Cenným prameňom na poznanie ideovej orientácie vtedajšieho spoločenského života sú kultúrnohistorické články, vnútrogeneračné polemiky a ďalšie aj z dnešného pohľadu podnetné texty z rôznych oblastí…
Poďme rekapitulovať. Začneme tvrdením, že sme ako národ mali nesmierne šťastie, že na začiatku nášho národného zrenia a s tým súvisiaceho pohybu stál Ľudovít Štúr a „mladoni“ – lebo tak sa sami nazývali –, ergo štúrovci okolo neho. Veď práve štúrovci až neuveriteľne usilovne a priam rozprávkovo zarputilo bojovali za posun národného vývoja Slovákov v osudovo nepriaznivých pomeroch. Bez deformatívneho osobného prospechu, ba často bez nádeje na skorý úspech. A či úspech vôbec… Konali tak aj vďaka literárnej platforme s pekným a dravým vtáčím menom a rýdzo našským geografickým domicilom. Hoci tak mohli robiť len tri roky… Jej prvý ročník sa skončil 30. júna 1846. Druhý sa začal vyjdením 10. júla 1846 a uzavrel sa 22. júna 1847. Tretí a posledný ročník vyletel 9. júla 1847 a zasadol do hniezda 6. júna 1848. Dovedna teda v troch ročníkoch vyšlo 97 čísel na 774 stranách. Orol tatránski zanikol/dolietal v revolučnom roku 1848 spolu so Slovenskými národnými novinami.
Rozsahom neveľká literárna príloha v onom zložitom období vyhroteného zápasu o národnú emancipáciu v každom prípade znamenala nesmierne veľa. Veď literárny dravec – láskavý však k svojmu rodu – nakládol medzi jeho stránky vajíčka pevných základov národného literárneho života a zásadným spôsobom predznamenal vznik kultúrnych a umeleckých periodík v neskorších časoch…
Bodkou za našim stretnutím je novšia spomienka, nie spred 180 rokov, lež spred nedávnejších čias, keď sa Matica slovenská ujala v roku 1990 vydávania novodobých Slovenských národných novín, onedlho sa k nim pridal aj obnovený Orol tatranský ako kultúrna príloha s dôrazom na mladú literatúru. Tá odvtedy prešla viacerými formálnymi i obsahovými zmenami, menila sa periodicita vychádzania i obsadenie redakcie – začas som mal česť byť zodpovedným redaktorom aj ja –, a Orol tatranský vychádza dodnes. Aktuálne – v roku svojich 180. narodenín – ako revue pre mladú literatúru, umenie a spoločnosť…
