Akoby óda…
Stromy zahalené do tónov
Sonáty mesačného svitu,
cez deň sa mení dirigent
a zaznieva
Óda na radosť;
jablone otvárajú náruč
a prijímajú dary lúčov,
aby sa granátové plody vyrojili,
škorce zahalili sťažeň višne;
zem je vždy
Chlebom každodenným,
preto sa necítiš
Osamelým bežcom,
aj odsúdenci vykrojili úsmev
do polmesiaca
a zdravia všetkých
vôkol – okolitých,
ktorí sa náhlia
a zrýchľujú krok na
Električku zvanú túžba,
ktorá zahýba za roh…
tak chce tvoj Boh
prichádzajúci vždy včas
na pozvanie človeka
s pokorným úmyslom
vzdať mu vďaku
za všetky stromy
spievajúce
serenádu
pod oknami
zaľúbenej Maríny.
Čakáme…
Čakáme,
že nám dakto
znova otvorí
materinské náručie,
čakáme,
že obloha sa prestane
dunivo mračiť,
čakáme na tých,
ktorí doposiaľ neprišli,
čakáme na okamih,
keď nám narastú krídla
a odletíme vedno
s južným vtáctvom,
čakáme, že znova
budeme behať naboso
po mäkkom dvore
s pokosenou trávou
a bez betónu,
čakáme na odídené chvíle,
keď sme sa dotýkali motýľov
a chytali pavučiny
babieho leta,
čakáme na nové brieždenie
po dlhej tmavej noci…
čakáme na obyčajné slová –
dobrý deň, človek.
Chaos ako systém…?
Vravíš mi – prestaň už snívať,
tvoje sny sú aj tak zbytočné,
svet aj bez nich má podobu
prázdnych i rozbitých pohárov;
ani slepý nedokáže sa dívať
na jeho svedomie – zmätočné
stavy duše, prach mysle
rozsypanej na suchej tráve,
obrazy na stene stále visia zvisle,
slová sa topia v cudzej enkláve
a deň si mení miesto s nocou;
chaos ako na počiatku súcna
sa lenivo plazí, dýchajúc bolesťou,
do bunkových tkanín sa vkráda predstava
o svete bez nahoty ako jalový strom;
tak prestaň snívať a vráť veci
na všetky správne miesta,
nastav si kompas od sna k bdeniu,
a tak azda pochopíš,
kade vedie priama cesta…
Stratená rovnováha
Hmyz a jeho siete
sa ustavične vplietajú
do našej kože slnečnej farby,
komáre majúce farbu mračien
prikryli nebotyčné skaly,
hory sa zrútili so zavýjaním
a stali sa ničotou bez váhy…
to všetko sa mohlo stať,
no nestalo sa – ľudia sa radujú
zo svojho chvíľkového bytia…
no napriek tomu nie sme,
hráme sa na nevinných,
každý deň uvádzame premiéru
o láske zamotanej do podoby
nehmatateľných rúk
a nevidiacich očí…
sme akoby živé zrúcaniny,
praskliny na sochách…
smutná planéta s pichľavými
vežami chrámov vyvesuje
biele plachty ako znak pokory
pred starým Desatorom…
začnime spomaľovať,
pokým sa deň
začína ranným úsvitom…
Zdá sa mi…
Zdá sa mi, že dnes
ťažko hučí hora,
ešte včera šumela
ako ľahký sekt,
je nepokojná
a možno aj chorá,
to nie je teraz ona,
to nie je jej svet,
do tváre sa jej vnára šedivý tón
s clivými zvukmi orchestra,
vydáva ťažký vzlyk a ston,
čo dostal sa aj do vetra,
ktorý ňou trmáca
a skláňa ju k zemi,
ťahá ju ku kalnej vode,
priťahuje k brehu,
prosí o trochu lásky,
prosí o krotkú nehu…
„Pozdravujem vás,
lesy, hory“,
tak ako vy aj my sme
(zrejme) chorí…
