(K výročiu básnika E. B. Lukáča)
Prvého novembra tohto roku uplynie stodvadsaťpäť rokov od narodenia básnika, prekladateľa a evanjelického teológa Emila Boleslava Lukáča (1900 – 1979). Sto rokov s presahom do prvej štvrtiny 21. storočia môžeme vidieť v premenlivom zrkadle času z rozličných hľadísk, ale pomer času a významu nie je vždy najspoľahlivejším kritériom na určenie životnosti a hodnotovej trvácnosti diela a jeho tvorcu. Som presvedčený, že s plynúcim časom bude pod patinou ustáleného diela čoraz jasnejší obraz Lukáčovej tvorby a jej významu vo vývine modernej slovenskej poézie.
V prísnom pohľade a so zreteľom na súčasné spoločenské postavenie literatúry sa obraz E. B. Lukáča a jeho diela javí ako živý a životodarný prameň, ktorý je stále prítomný v hlbokých vrstvách slovenskej poézie, aj keď pred slepým okom našej súčasnosti zostáva skrytý a takmer nepoznaný. Napriek tomu Lukáč nie je iba ustálenou, ak nechcem povedať umŕtvenou historickou položkou v zaprášených zväzkoch našej vskutku polomŕtvej kultúrnej pamäti. Uviazli sme totiž v čase, keď sa nestrácajú lode, ale keď miznú moria, ktoré tie lode niesli. Ak niekto nepochopil túto analógiu, pravdepodobne je členom montážnych literárnych dielní, rozšírených najmä na dnešných univerzitách. Aj Lukáč je so svojou poéziou takou loďou na vyschnutom mori nášho zúženého individuálneho a spoločenského vedomia, v ktorom pamäť nahradilo skladisko mnohých rozptyľujúcich a nepotrebných vecí. Ak táto civilizácia chce zostať civilizáciou ľudskou – pod podmienkou, že toto slovo nestratí svoj pôvodný význam a zmysel –, bude sa musieť vrátiť k tvorivým lodiam poézie, ktoré pretrvávajú v najvnútornejšom jadre kultúry. Ak je nám tento zásadný postoj cudzí, znamená to, že sme sa odcudzili pôvodnému poslaniu poézie, ktorá etymologicky i zo svojej podstaty odkazuje na tvorbu, nie na výrobu, v čom treba vidieť priepastný rozdiel. (Muzikológ, literárny teoretik a filozof Th. W. Adorno analyzuje tento stav v svojej tzv. negatívnej estetike a jedno z jeho základných východísk je poznanie, že v modernom svete, rozumej vo svete dominantnej technokracie, umenie nemá miesto. Inak povedané, tvorbu vytlačila výroba, pre ktorú je najdôležitejší pragmatický účel, a nie duchovný rozmer a zmysel vecí a javov. Adorno ako jeden z nemnohých teoretikov a analytikov chápe modernu ako prvý varovný signál, ktorý časom potemnel, a to do takej miery, že univerzitné montážne dielne sa stali ohniskom ohrozenia umenia a tvorivého myslenia.)
V Lukáčovom básnickom diele sú prítomné všetky aspekty tvorivej ľudskej činnosti v literárnej sfére, ktorej hranice básnik prekračuje klasickým spôsobom a vytvára jedinečný básnický obraz spoločenského a národného života v duchu klasického európskeho humanizmu. V tomto konštatovaní je sústredené práve to, čo Lukáča ostro odlišuje od dnešného chápania literatúry ako výroby textov, z ktorých vzniká svet kníh, ale svet bez literatúry. (Kniha nie je automaticky ekvivalentom literárneho diela.) Lukáčov tvorivý čin je priamym protikladom výroby, ktorej priestorom i metódou sa stala montážna dielňa, kam spadli, ako pozorujem už dlhší čas, aj niektoré básnické preklady.
Lukáčova básnická genéza vychádza zo subjektu autora, ktorý sa do jeho tvorby premieta na pozadí rozporuplnej skutočnosti. Poetika výrazu, v ktorom subjekt nachádza svoj priestor i podobu, je blízka poetike európskej a slovenskej moderny. V tomto zmysle E. B. Lukáč ďalej rozvíja kraskovskú líniu básnickej moderny. To je prvá fáza Lukáčovho básnického vývinu, pričom je to zároveň základ, na ktorom sa dvíhali ďalšie stupne básnikovho vývoja. Autorský subjekt nie je teda iba formálnym organizátorom slovesných zložiek diela a nie je ani pasívnou zložkou autorovej bytosti, ale je to celistvý spiritus movens jeho diela so všetkými racionálnymi a emotívnymi danosťami vo vzťahu k dielu i vo vzťahu k svetu vôbec. Súčasťou tohto subjektívneho základu je nesporne a neodmysliteľne Lukáčova kresťanská viera. Lukáčov spiritualizmus spoznávame podľa nepretržitého spojenia sekulárneho sveta s duchom kresťanstva, ktorým je v rozličných podobách presiaknutý Lukáčov básnický svet a ktorý vytvára celistvú a neporušiteľnú etiku diela v celom jeho širokom rozpätí. S kresťanstvom sa v Lukáčovom myslení spája idealistická filozofia západného typu, predovšetkým metafyzika, ktorá básnikovi otvárala bránu k poznaniu ľudského bytia. Rané obdobie Lukáčovej tvorby vyvrcholilo v básnickej zbierke Križovatky (1929), ktorá vznikla počas autorovho študijného pobytu v Lipsku. Je to obdobie básnikovho intenzívneho hľadania východísk z vnútorných i vonkajších rozporov, ktoré naňho doliehali a ktoré ho vyčleňovali z kontextu vtedy rozšíreného vitalizmu. Literárny historik a kritik Miloš Tomčík ho preto neskôr nazval básnikom ahasverského hľadačstva. Lukáča neuspokojovali východiská, ktoré nachádzal v metafyzike, a preto sa neskôr zameral na reálne protiklady a rozpory spoločnosti.
Práve prvé obdobie Lukáčovej tvorby sa nesie v znamení nielen subjektívneho videnia sveta, ale aj v znamení kresťanskej viery, o čom svedčia básnické zbierky Spoveď (1922) a Hymny k sláve Hosudarovej (1926). Ďalšou charakteristickou črtou je Lukáčovo úsilie o bytostné a zákonité prepojenie rodného Slovenska s Európou, konkrétne s Francúzskom, kde básnik študoval v rokoch 1922 – 1924. S týmto úsilím úzko súvisí Lukáčova prekladateľská činnosť. E. B. Lukáč prekladal najmä francúzsku poéziu (Trofeje, 1933) a diela maďarských básnikov, z nich najbližší mu bol Endre Ady, ktorého tvorbu predstavil v preklade pod názvom V mladých srdciach (1947). O tomto básnikovi napísal dizertačnú prácu Ady a dekadencia, na základe ktorej získal roku 1934 doktorát z filozofie.Z ďalších Lukáčových prekladov treba pripomenúť báseň P. Claudela Cesta krížová (1929), básne perzského básnika a učenca Omara Chajjáma Múdrosť vína (1929) a výber z básní Sándora Petőfiho Apoštol (1951). Ďalej sú to antológie Záhrada útechy (1949), Kvapky z perlete (1968) a Spoveď Dunaja (1976). Osobitne treba vyzdvihnúť Lukáčov širší výber z básnického diela Victora Huga Génius orlom je (1967), v ktorom sú zachytené všetky etapy zložitej tvorivej cesty tohto veľkého francúzskeho romantika.
Z pobytu v Paríži sa zrodila Lukáčova zbierka Dunaj a Seina (1925). Táto tematická línia sa tiahne celým Lukáčovým dielom až k zbierke Parížske romance z roku 1969. Na margo básnikovho úsilia včleniť slovenské kultúrne dianie do širších európskych a svetových relácií, v čom Lukáč išiel v šľapajach Štefana Krčméryho, treba pripomenúť, že to bol práve E. B. Lukáč, kto v medzivojnovom období udržiaval intenzívne kontakty s českým kultúrnym a literárnym svetom a že práve tento slovenský básnik bol pre Prahu skutočnou a nespochybniteľnou autoritou, čo potvrdili jeho písomné i osobné styky s F. X. Šaldom, najvýznamnejšou literárnou a kultúrnou osobnosťou tých čias. Podľa svedectva, ktoré mám z prvej ruky od básnika Pavla Bunčáka, bol to Lukáč, kto Šaldu priviedol do Bratislavy na prednášku v Primaciálnom paláci, kde veľký český kritik, ktorého poznatky sú dodnes platné, hovoril o vzťahoch českej a slovenskej literatúry. Na svoju prednášku prišiel Šalda v sprievode E. B. Lukáča, ktorý ho predstavil slovenskému publiku. Pre Pavla Bunčáka, ktorý prišiel na Šaldovu prednášku so svojou matkou, to bola spomienka na ranú mladosť. Pre mňa to bola významná informácia, ktorá pravdivo dokresľuje profil básnika a kultúrneho činiteľa E. B. Lukáča.
Prvý poznatok z raného Lukáča, ktorý môže byť pre našu literárnu súčasnosť podnetom i varovaním, je fakt, že básnická tvorba má základ v najvnútornejších vrstvách autorovej bytosti, čím mám na mysli predovšetkým jeho duševné a mentálne dispozície v spojení s neprenosnými predpokladmi, ktoré básnik rozvíja v procese celoživotnej tvorby. Sú rôzne typy a kategórie autorov, ale bez základu, ktorý som práve uviedol, hranice skutočnej literatúry neprekročí ani jeden z nich.
Ďalšou existenciálnou podmienkou je ukotvenie básnika, na čo upozorňoval aj F. X. Šalda, keď hovoril o hlubinách a jistotách domova. Lukáč dobre vedel a do hĺbky videl, čo jeho domov reálne charakterizuje. Okrem prírodnej krásy to bola chudoba a bohatstvo ako dva neoddeliteľné protiklady. V jednej zo svojich úvah odkryl podhubie Sládkovičovej básne Nehaňte ľud môj, keď pripomenul, že Sládkovičov kraj je aj jeho rodným krajom, kde v tom čase bola chudoba i zlato, ukryté v hlbinách štiavnických a hodrušských baní. Spojenie so štúrovským básnikom Andrejom Sládkovičom má v tomto prípade nielen literárny, ale aj sociálny rozmer.
Napriek inonárodným, najmä maďarským literárnym vplyvom, ktoré sumarizuje Štefan Krčméry v Stopäťdesiatich rokoch slovenskej literatúry, Lukáč nepociťoval rozpor medzi domovom a svetom, a preto mohol svoje dielo rozvíjať bez trhlín a náhod ako zákonitý a zmysluplný celok. A to je druhý poznatok z Lukáčovho dramatického tvorivého príbehu. Cez jeho prizmu javí sa dnešok ako roztrúsená mätež bez ladu a skladu. A práve Štefan Krčméry, aby som opäť pripomenul toto pre celú lukáčovskú generáciu drahé meno, prvý spozoroval Lukáčov bytostný básnický základ a uviedol mladého básnika do vývinového radu slovenskej poézie. Cez Krčméryho vidíme E. B. Lukáča v dlhej dejinnej línii, siahajúcej až k štúrovcom. A to je tretí poznatok, vyjadrený slovom kontinuita. Lukáč zostal na heroicky vytvorenej ceste slovenského básnictva, ale nebol to autor v záklone ani v zákryte. Jeho rukopis je typický, t. j. nezameniteľný, aj keď neraz nepochopený a zároveň uznávaný v svojej originálnosti a rozhľadenosti svojho autora. Na Michala Chorvátha, kritika z veľkej trojice Matuška – Chorváth – Felix, pôsobili Lukáčove básne dojmom sôch, hoci sôch postáv zachytených v najživšom a najkŕčovitejšom pohybe, z čoho možno usúdiť, že Lukáčovi bola cudzia ľahká harmónia a že pod povrchom impresie, ktorej sa nevyhýbal, obnažil celú priepasť protikladov a rozporov. V tomto zmysle je Lukáč básnickým antipódom Jána Smreka.
Keď rozprestrieme Lukáčovo básnické dielo do časovej postupnosti, prídeme na to, že tento básnik bol všestranným autorom, vnímavým k najintímnejším prejavom v ľudskom živote, najmä vo vzťahu muža a ženy (O láske neláskavej, 1928), a zároveň otvoreným k najzávažnejším javom spoločenského diania na domácej i medzinárodnej scéne, keď sa prejavil ako neústupný kritik dehumanizácie, smerujúcej k útlaku, utrpeniu a vojne. Túto tvár E. B. Lukáča objavíme najmä v básnických zbierkach Spev vlkov (1929) Moloch (1938) a Bábel (1944).
To je horizontálne členenie Lukáčovho diela, v ktorom sa zračí tematická šírka básnikovho záberu. Vo vertikálnom vrstvení Lukáčovej poézie nachádzame však pozoruhodný obraz Lukáčovho ideového vývoja, ktorý sa vyznačuje básnikovými vysokými ambíciami preniknúť do najhlbších tajomstiev bytia a všehomíra, povedané klasickým protestantským jazykom. E. B. Lukáč však nezabúdal ani na reálny život, do ktorého bol od detstva ponorený neraz s bolesťou a sklamaním, keď zblízka videl biedu v tom kraji hrboľatom. (Intelektualizmus, ktorý Lukáčovi vyčítali niektorí kritici, bol iba súčasťou jeho štúdia a skúmania javov nedostupných zmyslovému vnímaniu, čo je napokon odvekou úlohou metafyziky.) Súbežne s náboženskými a filozofickými ašpiráciami silnelo v Lukáčovi videnie a uchopovanie sociálnych javov, ktoré boli v príkrom rozpore s knižným idealizmom.
Aby nevznikol mylný dojem, že v E. B. Lukáčovi akoby existovali dvaja autori, že Lukáčova kontemplatívna lyrika je v nesúlade s jeho ostro kritickými veršami, treba zdôrazniť bytostnú autorskú jednotu tohto básnika, ktorý obsiahol aj protikladné póly skutočnosti v svojom videní i v básnickom vyjadrení. Keby sme nevzali na zreteľ Lukáčovo široké rozpätie, nemohli by sme poznať skutočného básnika Lukáča, ktorý patrí k jedinečným zjavom v celej slovenskej poézii. Je preto nevyhnutné pripomenúť, že Lukáč sám smeroval k sceľujúcemu obrazu protikladných prvkov a vytvoril unikátnu básnickú syntézu svojich skúseností a poznania v dlhšej lyricko-reflexívnej skladbe Stĺp hanby, ktorú písal v rokoch 1940 – 1957. Je to monumentálne dielo, ktoré prvý raz vyšlo vo výbere Hudba domova (1965) s doslovom Miloša Tomčíka.
V zrelom období nepodriadil E. B. Lukáč básnickú tvorbu nijakej ideovej schéme, keďže v nej videl jedinečný nástroj poznania, ktoré ho často viedlo k trpkosti a skepse, ale nikdy nie k rezignácii. Lukáč bol presvedčený, že poézia je schopná obsiahnuť realitu od protoplazmy až k obrom vesmíru a zároveň ju pretvoriť na vnímateľnú svojbytnú estetickú skutočnosť, ktorá ruší hranice času a zostáva nenahraditeľným fenoménom v ľudskom svete.
Poznámka na záver
Pre čitateľov uvádzam malý bibliografický zoznam výberov z diela E. B. Lukáča, ktorými sa po vynútenej odmlke autor vrátil do slovenskej literatúry:
E. B. Lukáč: Hudba domova. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1965. Edične pripravil a doslov napísal Miloš Tomčík
E. B. Lukáč: O láske neláskavej. Bratislava:Tatran 1966. Edične pripravila a doslov napísala Marta Hrušovská
Vybrané spisy E. B. Lukáča v dvoch zväzkoch:
Živly a dielo. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1970
Európsky hodokvas. Bratislava:Slovenský spisovateľ 1971
E. B. Lukáč: Pokoj zemi tejto. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1980. Edične pripravil Michal Bartko
E. B. Lukáč: Sokratov pohár. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989, edícia KMP. Edične pripravil a predslov napísal Ján Švantner
