Emancipujúcim sa nacionalizmom prestúpená uhorská spoločnosť tridsiatych rokov 19. storočia vnímala vtedy vytvorené literárne texty nielen ako štylizovanú výpoveď autora o svete okolo seba, ale aj ako nástroj boja za ideu národa. Boli to predovšetkým slovenské študentské spoločnosti a nimi vydávané almanachy (Plody, Jitřenka), kde toto úsilie našlo svoju živnú pôdu. V ich rámci nájdeme poéziu generácie, zmietajúcej sa medzi nadšením z ideí a skepsou z ich napĺňania. Preto keď Ctiboh Zoch vzýval v almanachu Plody (1836) členov Společnosti česko‑slovanskej pracujúcej popri bratislavskom ev. lýceu k osvedčeniu vernosti národu, bolo to rétoricky plamenné, no vzhľadom na hrozbu
perzekúcií zo strany súvekej moci menej explicitné, ako by sa žiadalo:
Sem ruku! žeť každý zachovať chce slávu dědův ctných,
Ve tmách jenž zakrytá leží;
Sem ruku! slávy synem každý že i osvěty býť chce
Dělnou jenž hlavu věncuje.
Sem ruku! že kdyby svět se bořil své plémě nezapřeš –
Svazků ať rušitel zhyne! 1
Slovenskí vzdelanci, nepripravení na politický čin, sa v samovzdelávacích krúžkoch koncentrovali viac na literárne otázky než na politiku. Príkladom je študentský ruch v Levoči, ktorej almanach Jitřenka sa ukazuje ako nepochopený iniciačný text romantizmu. Kým bratislavské Plody pôsobia výraznou klasicizujúcou estetikou, Jitřenka evokuje výrazný nepokoj a napätie. 2
Jedným z prispievateľov do študentských almanachov, myslíme na Plody a v čase svojho vzniku nevydané City vděčnosti, bol Ľudovít Štúr. V svojej poézii z rokov 1838 – 1840, uverejnenej pod názvom Dumky večerní v českom časopise Květy, sa prezentoval jazykom, ktorý „nebol napojený na dobovú anakreontiku či rokokový typ sentimentálno‑folklórnej tvorby, ako to bolo u Tablica a Palkoviča, ale je pozoruhodný cez úprimnú subjektívnosť básnického vyznania“. 3
Štúrov Žel nad Puškinem, ako aj óda J. Kolláru sú jedny z najlepších textov, ktoré v tom období svojej tvorby napísal. Vzápätí sa odvrátil od českého jazyka a začal písať po slovensky. Štúrova poézia po tomto vrchole po druhý raz kulminovala až v päťdesiatych rokoch 19. storočia prostredníctvom zbierky Spevy a piesne (1853), z ktorej dodnes viac než skladby Svätoboj a Matúš z Trenčína rezonuje báseň lásky A. O. Štúr ňou nadväzuje na svoje staršie básne Vzpomenutí a Rožehnání. Cyril Kraus v súvislosti s nimi píše, že Štúr v nich „nebol takým romantikom, ako je romantický básnik zafixovaný v našom povedomí a v našich predstavách; bol však v období ‚medzi klasicizmom a romantizmom‘ naším najromantickejším básnikom“. 4
Pavol Vongrej k tomu dodal: „Ak nepresiahol vrcholce slovenskej romantickej poézie priamo jej tvorbou, tak ich jednoznačne určoval inšpiratívnou tvorbou pred ňou a po nej.“ 5 Okrem básní ľúbostných je Štúr aj básnikom burcujúceho gesta. Dalimír Hajko o jeho poézii píše: „Bez Ľudovíta Štúra‑básnika nemôžeme dokonale spoznať ani Ľudovíta Štúra‑mysliteľa; lebo jeho básňam síce chýba zvolanie víťazstva nad porážkou nepriateľských ideálov, ale nechýba im – popri pateticky vyjadrených výzvach a víziách – dotyk prostej ľudskej každodennosti. (…) Predovšetkým je na Štúrových veršoch sympatické to, že aj veľkú víziu vedia vyjadriť prostým slovom: Bola noc, ráno, bude deň Slovákov.“6
Štúr sa nepoučil z krvavého výsledku márneho vzdoru Poliakov voči cárskemu Rusku v povstaní roku 1830, ktorým sa stala idea všeslovanskej vzájomnosti pošliapanou, keďže v básni Vítejte bratři (1835) burcuje rovesníkov k boju za Slovanstvo:
Vstupte všickni, Slávy synové, do volného Slávů zboru,
by sme rázem co bratrové volnosti uzřeli zoru,
kde vstanou meče Sámovy a kosy Kościuszkovy
proti biřicům nášho rodu.V duchu tomto svaté volnosti věčné svazky uzavřeme,
ŠTÚR, Ľudovít: Dielo IV. Bratislava 1954, s. 30
věrní pak své národnosti, co krev v žilách, zůstaneme
a třebas místo volnosti zletím v bezedné propasti,
srdce tluče předce jen volností. 7
Ján Kollár v Slávy dcere s úctou skúma krajinu slovanských predkov („Od Labe zrádného k rovinám až Visly nevěrné, / od Dunaje k hltavým Baltu pěnám“) a s bolesťou v srdci nenachádza po nej stopy („Na pravo šíře hledím, na levo zrak bystře otáčím, / než mé darmo oko v Slávii Slávu hledá“), 8
Štúr v básni Na Šafaříka vysiela na obdobnú cestu mládenca („otců Slovanských syn“), ktorý sa ponáhľa „hledati / starověké své vlasti klín, / chtěje se v něm kochati“. 9
Pýta sa Labe, Moravy, Visly aj Volgy, no nenachádza odpoveď na svoje otázky:
„V tom mu Tatra v oči padne,
ale chmury zastřená,
ta mu toužbu neuhadne,
ta jest smutkem zmořená (…)
A v tom ze zaoblačené
Tatry, sokol vyletí.“
Prihovára sa sokolovi („tys’ ve posvatných sedával / mých praotců dubinách“) a ten ho nesklame: letí ku končiarom Tatier, vzýva ich majestátnosť, žiada odpoveď, lenže ony sa chmúria, hromy‑blesky metajú, keď tu nastane pokoj, spomedzi mračien vystúpi anjel a vraví:
„Tam hle vidíš pomorské ty břehy,
odnichž dlouhé sem se pásmo táhne,
tam tvým dávným svítaly dny otcům
tamto jejích šedivěly hlavy,
a tam s jejích prachy větry vlají.“
Štúrov subjekt zasadí lipu, ktorá je symbolom Slovanstva, a pocíti zmiernenie. V korešpondencii Štúr o schopnostiach literatúry zmeniť svet pochyboval. V liste Alexandrovi Boleslavínovi Vrchovskému z 18. 10. 1837 vyslovuje, pohybujúc sa medzi skepsou z aktuálnej politickej situácie v Uhorsku a nadšením z jej možnej zmeny, obavu, či pripravovaný almanach City vděčnosti mladých synů Slovenska (1837) má zmysel, či by nebolo lepšie urobiť „něco užitečnejšího pro lid náš ubohý“.10
Skepsa, ktorú Štúr vyslovuje, sa však na verejnosť dostať nesmela. Pre tú je určené iné volanie. V básni Smlúva Slováků znie pateticky:
Vzhůru, vzhůru, ty zástavy rodu slovenského,
Kdokoli jsi Slovák pravý,
chop se meče svého, třebas i zemřeme, co svobodní zemřeme,
vlasť však ochráníme, z jarma vyprostíme.
Ač padneme, však padneme hodní svého rodu,
Vnukům našim nabudeme volnost a svobodu. 11
Štúr hľadal impulz povzbudenia slovenského ducha v histórii. Spomeňme si na jeho spev Svätoboj, ktorý sa začína Svätobojovou spomienkou na rozvrat a zánik Veľkej Moravy, na pocit viny, ktorá ho od jeho zrady Svätoplukovho dedičstva zožiera. Je to spomienka človeka, ktorý má už len jedinú nádej, a tou je Boh. V jej závere začuje výzvu troch pustovníkov, modliacich sa ku Kristovi, aby sa postavil na čelo odboja a, dajúc príklad vzdoru voči neprávosti cudzej nadvlády, vykúpil svoje previnenie voči Bohu a vlastnému národu:
Iď, Svätoboju, kde ľud ruky spína,
postav si šišak, pripáš šabľu k boku,
zvolaj ľud k zbroji, čo sa v jarme zvíňa,
a na pohanov vyveď ho k útoku:
tak i hnev otca tvojho sa pominie
i boh ti celkom priestupky preminie! 12
Svätoboj však silu postaviť sa na čelo odboja nenašiel. Slováci driemu a čakajú, kto ich zobudí. Štúrovo zakončenie vyznieva mesianisticky:
Tá povesť ide o tomto zjavení,
že Svätoboj mať nebude pokoja,
kým narieka ľud dobrý v potlačení
a časy smutné nad Moravou stoja;
ale keď víťaz šťaslivý vystúpi,
od nepokoja ten že ho vykúpi.
Podobne ako Štúr sa postavy Svätoboja zhostil aj Ján Botto, ktorý v skladbe Žiale Svätobojove spracúva legendu o Svätobojovi s obrazom citovo rozorvaného subjektu, ktorý, upokojujúc svoju myseľ na cintoríne, stretne slepca obrastajúceho burinou. Jediný, kto má odvahu sa k nemu priblížiť, je dievčatko. Dozvie sa, že prekliaty je Rastislav, Svätobojov predok. Ten prosí o odpustenie za svoje previnenie – rozvrat dedom založenej ríše, čo vďaka prihovoreniu dievčaťa motlitbou aj dosiahol. Po oslovení útrapami zakliatia zmietajúceho sa Rastislava („O, Rastislave môj, Rastislave, / obeť nadľudských boľastí! / Velikýms’ býval niekdy vo sláve, / velikým buď i v nešťastí!“) sa dozvedáme rezultát – pokoj našlo knieža Rastislav, ale nie jeho vnuk Svätoboj, tomu zostala len nádej:
„Prestaň, zlý vnuku, prestaň volati:
on pomodlil sa za teba…“
Danú nádej pretaví vo víziu nápravy pomyselným návratom do času po Svätoplukovom rozdelení troch prútov, z ktorých pre nesvornosť bratov ostali trosky predznamenávajúce zánik ríše. Keďže minulosť zmeniť možné nie je, na mieste je pokánie a vloženie osudu veľkomoravských potomkov do Božích rúk:
„Bez konca nie kliatba Slovana,
bo bez konca – Tvoja milosť!“ 14
V časoch koncipovania básne Žiale Svätobojove už boli päťdesiate roky 19. storočia, v porovnaní s predchádzajúcim desaťročím ideového rozmachu a nádejí na zmenu sa (nielen) vinou revolučných udalostí v rokoch 1848 – 1849 veľa zmenilo. Ľudovít Štúr napísal spis Slovanstvo a svet budúcnosti (Das Slawenthum und die Welt der Zukunft, 1867), rozbor pomerov európskej spoločnosti s dôrazom na analýzu miesta slovanských národov v nej. Štúrov spis ukazuje, že jeho autor „myslel v podmienkach prebiehajúcej sociálnej, ekonomickej i politickej transformácie, kulminujúcej v plurálnej a rozpornej nacionalizácii obyvateľstva, ktorá si vyžadovala jednak konceptualizáciu prebiehajúcich zmien a jednak odpoveď zo strany tých, ktorí sa nachádzali pod tlakom zmien prichádzajúcich zvonka. Štúrova odpoveď je reakciou príslušníka triedy vzdelancov, ktorý sa usiloval byť aktérom zmien, ale v čase písania Slovanstva a sveta budúcnosti bol už len sklamaným pasívnym pozorovateľom, divákom, usilujúcim sa formovať nový historický subjekt, ktorému prisudzuje civilizačnú misiu. Myslel výrazne etnopoliticky, (…) politika mu splývala s ‚etnikou‘, keďže skôr myslel na etnos než na polis.“ 15
Politicky aktívny však bol Jozef Miloslav Hurban, „muž nezdolateľnej životnej i pracovnej energie, človek, ktorému myšlienka organicky prerastala na konkrétny čin“.16 Hurbanove básne kvalitatívne neobstoja v konkurencii jeho súčasníkov Janka Kráľa, Jána Botta alebo Andreja Sládkoviča. Význam Hurbanovej básnickej tvorby je analogický významu poézie Ľudovíta Štúra: kliesnila cestu od češtiny k spisovnej slovenčine, obraznosťou upevňovala kánon romantického nazerania na svet, ideovo burcovala svojich čitateľov k aktivite.
Najznámejšou Hurbanovou básňou je Národná pieseň s incipitom Bije zvon slobody:
Už nám zozváňajú, do chrámu slobody,
k bojom vyzývajú nás národy:
Čujmeže ich, bratia, tie zvony slobody,
kým nezapečatia nám ich zas národy. 17
Hurban musel ako predseda Slovenskej národnej rady siahnuť po zbrani a v bojoch rokov 1848/1849 dokázať odhodlanie položiť život za svoj národ. Tento poznatok však nesmieme projektovať do čítania analyzovanej básne. Tá síce bola prvý raz uverejnená už v knihe Mikuláša Dohnányho História povstania slovenského (1850), napísanej nedlho po revolučných udalostiach, ale hoci môže byť Dohnányho vykreslenie revolučných udalostí prameňom ich poznania, o texte Hurbanovej básne obdobne uvažovať nemožno. Svojou apelatívnosťou rezonovala Národná pieseň v rokoch meruôsmych, no jej dikcia nie je založená na zbraňami determinovanom boji proti nepriateľovi, stojí na pozíciách kultúrneho boja za idey reči ako nástroja oslobodenia národa. Hurbanova báseň obsahuje v revolučných časoch exponované slová krv, pot, mozole, resp. výzvy hor sa, na nohy, Slováci! či za slobodu mrime, i za reči práva, ale jej ústredným nervom je refrén, odkazujúci na kľúčové posolstvo, boj za emancipáciu slovenčiny:
„Nech sa po Tatrách reč naša ozýva,
v súdoch, diétach, nech aj ona býva!“
Berúc ohľad na ideologicky podmienený výklad našich dejín nie je prekvapením, že Hurbanov text sa v očiach generácií, ktoré po roku 1948 navštevovali školu, obmedzil na poznanie najúdernejšieho verša Hurbanovej básne:
„Bije zvon slobody, čujte ho národy.“
Títo čitatelia prestali vnímať text básne a ovplyvnení zjednodušujúcim výkladom revolučných udalostí vytvárali pátosom podmienené súdy o autorovi, ktorý po dopísaní svojho textu „zamenil pero za meč, básnické slovo za vodcovský povel a stal si už na jar 1848 na čelo nespokojných myjavských sedliakov“, aby „sa zastával sociálnych záujmov poddaného roľníctva a do pamätných mikulášskych Žiadostí z mája 1848 presadil aj určité sociálno‑revolučné požiadavky“.18
Ak by sme mali poukázať na básne J. M. Hurbana, ktoré sú čitateľsky pôsobivejšie než Národná pieseň, môžeme siahnuť napr. po texte Postoj na málo prúd žitia búrneho, ktorý vyšiel v almanachu Nitra v roku 1846.19 Jej subjektivizmus nás upomína na rozpor medzi ideálom a skutočnosťou, na vnútornú nespokojnosť subjektu so sebou samým a so svetom, ktorý básnika obklopoval, na pátranie po istote, po rovnováhe, pokoji. Hurbanov text Postoj na málo prúd žitia búrneho spočiatku pôsobí ako adorácia veku nerozumnosti, kde „svety k zemskému životu privyklé, / mladosti samej vzpierať sa nestačia“. Báseň sa javí štylizovaná ako zrkadlo, do ktorého sa pozerá subjekt, túžiaci po naplnení goetheovskej výzvy:
„Postoj, chvíľa, si krásna.“ Názov básne Postoj na málo prúd žitia búrneho napovedá, že túto výzvu možno prijať aj ako podnet na introspekciu subjektu. V texte Hurbanovej básne síce „na krídlach prchkých duch mladosti letí do krajín vyšších, do iného sveta“, no súčasne v ňom zaznieva poznanie pragmatizmu, ba krutosti dospelého života voči ideálom dospievania. Napriek tomu básnický subjekt vyjadruje nádej:
Teč rieka môjho ďalej už života,
videl som pravdu mladosti mej krokov,
a bárs ma život v odpory zamotá –
neoľutujem môjho žitia rokov…
Opäť by tu mohol nastúpiť čitateľ, ktorý nerešpektuje čas vzniku textu Hurbanovej básne a projektuje do nej svoje poznanie života Jozefa Miloslava Hurbana. Ak by tak urobil, dopustil by sa chyby. Báseň Postoj na málo prúd žitia búrneho nenapísal starec rekapitulujúci svoj život, ale ani tridsaťročný muž na prahu nových životných výziev. Tie sa nesporne stanú ešte predmetom mnohých analýz. Nám v súvislosti s Hurbanovou poéziou ostáva len zdôrazniť, že slovenská literatúra je územie plné textových nánosov, ktoré sa vzájomne prekrývajú, prestupujú a nie je z dnešného pohľadu jednoduché určiť, akú úlohu mal ten‑ktorý text v svojej dobe. Čitateľsky podobne neobjavených textov, akými sú niektoré texty Zochove, Štúrove, Bottove alebo Hurbanove, je množstvo. Patria medzi ne aj texty vydané v dobových almanachoch, aj texty auto‑
rov, ktorí ako autori umeleckej literatúry nie sú akceptovaní, aj keď ich dielo je ako celok vyzdvihované. Ich poézia mnohými čitateľmi, žiaľ, nie je pod vplyvom poznania dejinných pohybov vnímaná ako umenie, je interpretovaná teleologicky. Je pravda, že fiktívny svet môže obsahovať rozličné vízie, predstavy, plány, ktoré odrážajú prípadné túžby nášho sveta. Ak však svet textu má dosah na náš život, nie je to vina textu, je to dôsledok použitia textu čitateľom. Také uchopenie je neadekvátne, jeho recepcia nie je viac interpretáciou, je používaním textu. Text prestáva byť artefaktom, stáva sa nástrojom.
Dr. Peter Mráz, PhD.
1 CZOCHIUS, Ctiboh: K Jednotě Československé v prvním zasednutí dne 6 Září 1835.
In Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského. V Prešporku 1836, s. 124
2 KÁŠA, Peter: Medzi textami a kultúrami. Prešov 2011, s. 115
3 TKÁČIKOVÁ, Eva: Duchovno‑estetické kontexty poézie Ľudovíta Štúra. In Ľudovít
Štúr a jeho doba. Liptovský Mikuláš 2015, s.118
4 KRAUS, Cyril: O poézii Ľudovíta Štúra. In Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti
a súčasnosti. Martin 1997, s. 211
5 VONGREJ, Pavol: Ľudovít Štúr a poézia. In Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti
a súčasnosti. Martin 1997, s. 204
6 HAJKO, Dalimír: Básnik Ľudovít Štúr. In Ľudovít Štúr a jeho doba. Liptovský Mikuláš
2015, s. 124
7 ŠTÚR, Ľudovít: Dielo IV. Bratislava 1954, s. 30
8 KOLLÁR, Ján: Slávy dcera. Bratislava 1974, s. 7 – 8
9 ŠTÚR, Ľudovít: Na Šafaříka. In City vděčnosti mladých synů Slovenska. Bratislava
1959, s. 13 – 21
10 AMBRUŠ, Jozef (ed.): Listy Ľudovíta Štúra. Bratislava 1954, s. 122
11 ŠTÚR, Ľudovít: Dielo IV. Bratislava 1954, s. 52
12 ŠTÚR, Ľudovít: Dielo IV. Bratislava 1954, s. 203
13 ŠTÚR, Ľudovít: Dielo IV. Bratislava 1954, s. 206 – 207
14 BOTTO, Ján: Básnické dielo. Bratislava 2006, s. 281 – 288
15 PICHLER, Tibor: Etnos a polis. Bratislava 2011, s. 35 – 36
16 ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava 2001, s. 84
17 HURBAN, J. M.: Národná pieseň. In Slovenskí romantici. Poézia. Bratislava 2007,
s. 292 – 293
18 KOCHOL, Viktor: Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry. In PIŠÚT, Milan et al.:
Literatúra národného obrodenia. Bratislava 1960, s. 467
19 HURBAN, J. M.: Postoj na málo prúd žitia búrneho. In Slovenskí romantici. Poézia.
Bratislava 2007, s. 188
