I
Zo zimy do jari – uprostred puk
Úsvity belasé
A ruky v putách zimy prestávajú mrznúť
Deň za dňom zdanlivo sa mení
Chuť včerajška doznieva
Básňou namieriť na mier
Ruky v putách mrznú
Chuť dní je trpká
Oko za oko
Láska za lásku
Viera
Prežije keď vypijú ju do dna?
Len vtáci sú slobodní
Nám horia dlane
II
Opýtam sa vody či vidí v oblohe modré oči
V záhrade oblakov zvädnutý dážď
Noc čo pohráva sa so svetlom
Opýtam sa vody koľko vĺn unesie
Ako vrásky na čele vyvrhne ich príliv
Či sucho prežije keď vypijú ju do dna
Opýtam sa vody či prekáža jej priezračnosť
Hoci ľahko sa stratiť v jej hlbokých chodbách
Rozpustiť sa a splynúť spolu s ňou
Voda láme svetlo
Vraj vidí z hĺbky až ku dverám
Keď skloníš sa nad ňou
Vymyslí ti tva/á/r
Postavu odetú do človeka
(a jej skrytý zmysel)
Neochvejnú chuť žiť
III
Človek
Nosíš na pleciach zvesenú hlavu
A známky života lepíš zvnútra kabáta
Človek
Ovešaný hodinami prebdených nocí
Brat smrti i lásky
Posledný otrok vnútorného zvieraťa
Sám sa k sebe skláňaš keď sa trasieš strachom
Sám si zahrievaš dychom vlastné dlane
A tvoja noha je vždy o krok pred tebou
Človek
Tvoja túžba rastie každý deň
Nahota v jednom srdci a v druhom rozbitý krov
Miluješ sa z diaľky a približuješ k túžbe
Z každej strany premeriavaš rovnodennosť
Človek
Si krásny keď sa na seba podobáš
Pokrývaš zem svojím telom
Zachvieš sa vždy keď sa jej dotkneš
V každej chvíli počuť výkrik
V každej chvíli vidieť odhodlanie lásky
Zbieraš plody dozretých túžob nasiaknuté ľudskosťou
Takou veľkou a takou malou akou si človek sám
Si krásny keď sa na seba podobáš
(človek)
IV
Vieš koľko ticha sa zmestí do mlčania?
Všetky tie nemé príhovory uviaznuté v živých plotoch
Vieš koľko ticha sa zmestí do človeka?
(Koľko objatí sa zmestí do náruče)
Vieš ako ďaleko dovidíš do tmy?
(Kým Ťa neoslepí)
A z rias kvapká svetlo
Aj ticho má ozvenu
postrehnuteľnú chvíľu pred svitaním
