Priestory detstva, dozrievania, stávania sa… Bolo by ich možné nazvať priestormi mojich minulých, mojich prvotných
ja, čiastočiek usádzajúcich sa v postupne utváraných vrstvách. Aj priestormi spoluurčujúcimi podoby tej, ktorou som sa stávala v ďalších rokoch, ktorou sa naďalej stávam… Z istého pohľadu ide najmä o to – o proces smerujúci k sebe, k vlastnej autentickosti, o proces postupnej kryštalizácie, precizácie, čírenia, dotvárania a rokmi dosahovaného prehlbovania, azda aj dozrievania…
Človek je iba polovica seba, druhou polovicou je jeho schopnosť podať o sebe výpoveď, napísal v svojich Esejach Ralph Waldo Emerson.
Byť vlastnou polovicou je pramálo, treba hľadať druhú polovicu, treba ju vytvárať. Pritakávam americkému filozofovi a spisovateľovi, len tak môžem dospievať k celku, len tak sa môžem stávať sebou: vypovedaním. Kľúčové slovo, dosť často po ňom siaham: vypovedaním o sebe hovoriť aj o iných, o svete, vypovedaním o čomkoľvek hovoriť aj o sebe.
■
Hľadať, vyhmatávať, obnažovať…
Napríklad písaním o priestore môjho prvého, takmer rodného domu. Rodný dom v prísnom zmysle slova nemám, ak len zaň nevyhlásim levočskú nemocnicu, prípadne dom v Gelnici, v ktorom bývali rodičia pôsobiaci v tamojšom regióne v čase môjho narodenia a ešte krátky čas po ňom. Bolo by zaujímavé vedieť, čo si človek zapamätá od okamihu, keď prichádza na svet, ako sa mu splietajú spomienky, vlastné, prvoosobové, s tými „z druhej ruky“ či zo sekáča, ako raz poznamenal ktosi v posluchárni, keď sme rozoberali problematiku pamäti a rozpamätávania.
Svetlo tohto sveta som uzrela v levočskej nemocnici, dá sa povedať, tak trochu náhodou, mama si pravdepodobne mohla vybrať aj inú pôrodnicu v blízkosti miesta svojho pôsobenia, ale asi si vybrala najlepšiu, aká tam v tých časoch bola, pracovala v zdravotníctve, tak isto mala informácie…
K Levoči by som však mala vzťah, aj keby nebola mojím rodným mestom, už len pre gotiku, ktorú mám veľmi rada, azda najradšej zo všetkých stavebných štýlov, pre samotného Majstra Pavla a jeho hlavný oltár v svetoznámom Chráme sv. Jakuba, pre sochy, čo vyšli spod jeho rúk, napokon aj pre fakt, že útočisko v tom meste našli v čase svojho prenasledovania štúrovci… Nedávno som sa stala čestnou občiankou historického mesta, ktoré bolo prvým – čo len približne týždňovým – priestorom môjho detstva, spojenie s Levočou tým akoby bolo oficiálne potvrdené. Vedome som ju ešte nevnímala, no ktovie, či ma tak trochu už vtedy neoslovila zvláštnou neverbálnou rečou, rečou farieb, tvarov a vôní, ktorou sa mohla prihovoriť aj batoľaťu…
Alebo sa to všetko dialo dodatočne, na základe uvedomovaného vzťahu viacerých čiastkových vzájomnosti?
■
Môj takmer rodný dom, s ktorým som sa zoznámila približne ako poldruharočná, sa mi usadil v hĺbke pamäti, v niektorých detailoch chátrajúci alebo rozplývajúci sa, no v podstatnom vždy prítomný, ešte aj vtedy, keď sa práve zreteľnejšie nevynára na povrch zo spleti iných spomienok: učila som sa z neho hľadieť na svet, a aj na seba.
Spätosť s jeho obrazom, s jeho atmosférou určovanou do istej miery polohou v periférnej časti mesta si uvedomujem v najrôznejších situáciách dodnes. Prepojenia, len zdanlivo významovo či hodnotovo okrajové, pretrvávajú kdesi v hlbine pamäti, húževnato odolávajú novším nánosom pocitových fragmentov alebo aj komplexnejších zážitkov. Verím v našu nielen priestorovú spätosť, z istého hľadiska sa navzájom do‑
pĺňame, patríme k sebe, môj takmer rodný dom a ja, hoci naša spolupatričnosť je časovo ohraničená, nedala by sa len tak ľahko poprieť.
■
Priestor môjho detstva, sčasti i mladosti, dôležitý, no nie výlučný, približne v jeho strede dom, ako vravievam, takmer rodný, stál v pokojnej okrajovej mestskej štvrti plnej zelene, pomerne rozložitý, sivý, už nie najnovší, miestami aj ošarpaný, postavený do písmena L.
Priestor, uložený v pamäti, krehký, no húževnato odolávajúci zániku, navracal sa mi do snov v rokoch, keď už nejestvoval, nie taký, ako som ho poznala z detstva: chýbal v ňom dom, môj takmer rodný. Poznamenal ma, svojou situovanosťou, štruktúrou, ale aj dušou, ktorá sa
v ňom po desaťročia utvárala, a, pochopiteľne, takisto príbehmi ľudí, ktorí ho obývali a svojou prítomnosťou sa na tvarovaní jeho duše viac či menej podieľali.
Ak sa mi v spánku pripomenul, pri raňajkách som zamyslene prehodila, zase sa mi prisnil… a mama zvyčajne dodala, aj mne sa občas…
Situácia opakujúca sa najmä prvý rok v novom byte.
■
Rada siaham po kruhovej metafore, ani teraz som neunikla jej vábeniu: spomienky sa vlnia, vytvárajú kruhy, celé cykly kruhov, zavíjajú sa do seba, možno len zdanlivo chaoticky a nepredvídateľne, niekedy v nich až dodatočne začíname objavovať náznaky väzieb, ktoré nám pri prežívaní reálnych udalostí unikali, nevšímali sme si ich, z najrôznejších dôvodov.
Akoby aj priestor detstva a zároveň priestor stávania nadobúdal v spomienkach kruhovú podobu, kruhy sa v určitých fázach uzatvárajú, a potom nanovo otvárajú, vyjavujú sa prieniky bodov, vynárajú sa návraty, ktoré sú len zdanlivo mechanickým opakovaním, skôr by sme mohli hovoriť o posunoch, hádam aj vzostupoch, o sotva badateľných vnútorných špirálkach…
■
Vopred možno len ťažko odhadnúť výsledok procesu, v ktorom sa staneme či stávame niekým, niečím, no najmä sebou. Mohli by sme sa zamyslieť nad vzťahom medzi sebou včera, dnes, o rok alebo sebou v akomkoľvek časovom bode či v dlhšom časovom intervale.
Mohli by sme sa spýtať, či prevažuje kontinuita nad diskontinuitou, kauzalita nad akauzalitou, nevyhnutnosť nad náhodnosťou, na toľko iných vecí by sme sa mohli v súvislosti s daným procesom opýtať, kto by však bol schopný ponúknuť jednoznačnú odpoveď a kto by sa aj odvažoval…
■
V určitom zmysle sú určujúcimi počiatočné body, ktoré pamäť v procese oživovania minulého možno celkom náhodne vysunie na povrch ako prvé, potom už ostáva iba odovzdať sa do jej vôle, presnejšie by bolo: do jej svojvôle, tá stanovuje poradie i podoby oživovaných obrazov.
Napriek jej svojvoľnosti, napriek priveľkej krehkosti výsledného obrazu, ku ktorému sa približujeme nespočetnými cestičkami, zväčša sa nám darí nachádzať v množstve podôb prelievajúcich do seba relatívne pevný základ, akési bachelardovské jadro spomienok…
Aspoň v predstave vyhmatať pevnosť v prúde premien, stálosť uprostred nezadržateľného plynutia do nepamäti, do nebytia. Pamäť je jedným z najúžasnejších fenoménov, o ktorých má čo povedať nielen psychológia či kultúrna antropológia, ale aj filozofia, špeciálne epistemológia, tak som väčšinou začínala prednášky rok čo rok v nie takej dávnej minulosti.
Vrstvenie času, ustavičné prevrstvovanie: zažitého, zapamätaného, konkrétnych udalostí, vzájomne sa prelínajúcich pocitov, myšlienok, obrazov, identít, vrstvenie, ktoré pojme do seba všetko, čo bolo, čo ešte je…
Doteraz počujem svoj hlas rozliehajúci sa po neveľkej posluchárni, občas ho na pozadí prednáškovej miestnosti zachytávam aj vo sne, také sny nebývajú vždy príjemné, z ničoho nič sa uprostred vety zaseknem a neviem, ako ďalej, našťastie sny, v ktorých som stratila myšlienkovú niť, nebývajú časté… Zväčša sa v snovej prednáške cítim dobre, zanietene, až s vrúcnosťou v nej opakujem slovo, ku ktorému sa rada vraciam, vytváram jeho variácie, vrstvenie a prevrstvovanie minulého s prítomným, niekedy uprednostňujem výraz súvrstvie, napríklad ak hovorím o identite, identita ako súvrstvie, ako kontinuita vrstiev, v niektorých prípadoch kontinuita s občasnými ruptúrami… alebo pamäť ako navrstvovanie a prevrstvovanie…
Moje snové poslucháčstvo sa zapája do hry, pretože odrazu je z prednášky hra, v ktorej sa navrstvujeme, prevrstvujeme a potom zase rozvrstvujeme, vytvárame opakujúce sa cykly, slová, ktoré pred nami ešte nikto nevyslovil, napríklad podvrstvenie, privrstvenie… neuveriteľné množstvo významových variácií…
Takže pamäť, azda väčšmi rozpamätávanie…
Moja obľúbená téma, rada som o nej prednášala, rada o nej píšem. O pamäťových vierach či presvedčeniach, a takisto o pamäťových omyloch.
O spôsoboch, ako tie prvé verifikovať a ako sa pred tými druhými uchrániť a neprepadnúť totálnemu pamäťovému skepticizmu a relativizmu, nestratiť sa v chaotickom toku spomienok…
Veď práve o to ide aj teraz: nestratiť sa v nich, naopak, nanovo sa nachádzať.
■
Pamäť neraz prekvapí novosťou pohľadu na dávno prežité, niekedy až zaskočí rafinovanou tvorivosťou, selektívnosťou aj svojvôľou, podobne ako nooteboomovský nepredvídateľný pes, ktorý si ľahne, kde sa mu zachce…
Zapamätané sa tentoraz pripomína taktmi zo známej skladby, u nás doma sme často počúvali vážnu hudbu, najmä v nedeľu, otec ju mal vo veľkej láske, sám bol istý čas členom mužského speváckeho zboru, mal príjemný zvučný barytón prechádzajúci miestami až do basu, neraz si pospevoval operné árie, mne sa najviac páčilo, keď spieval Rigoletta…
Keď som bola menšia, niekedy som sa po nedeliach uchýlila na koberec ku kreslu, v ktorom sedával zahĺbený do hudby prichádzajúcej z veľkého rádioprijímača.
Porozkladala som si okolo seba leporelá, v ktorých som si listovala, a polohlasne som recitovala básničky, čo som už poznala naspamäť, prísne dbajúc, aby som správne priradila ku každému obrázku náležitý text, niekedy som sa potíšku, aby som otca nerušila, rozprávala s postavičkami z prvých detských knižiek, z ktorých mi po večeroch čítavali rodičia.
Občas som uprela zrak na otca, sedel s privretými očami a prstami oboch rúk, niekedy aj celou rukou robil pred sebou rôzne pohyby, raz nahor, potom nadol, kreslil prstami kruhy a všelijaké iné tvary, keď som sa ho spýtala, prečo kreslí do vzduchu, povedal, ja nekreslím…
Čo teda robíš?
Dirigujem.
Prekvapila som sa, a oni… oni ťa vidia?
Myslíš hráčov v orchestri?
Prikývla som, no tí… a prstom som ukázala na rádio.
Pozrel sa na mňa, počuješ hudbu?
Opäť som prikývla.
Usmial sa, no tak potom… asi by ma aj mohli vidieť…
Neveriaco som pokrútila hlavou, ale to sa nedá, sú ďaleko… ani ja ich nevidím… to sa ani nemôže dať…
A veď je jedno, či ma vidia a či ich vidíš ty, povedal, hlavné je, že ich počujeme a že sa nám ich hudba páči… veď aj tebe sa páči…
Rozpačito som hľadela na otca, nevedela som presne, či sa mi páči, ale nechcela som ho sklamať, tak som mlčala, sotva badateľne prikývnuc.
Žartoval som, dodal, pravdaže ma nevidia, ale ja, ak by som veľmi chcel, môžem uvidieť ich, tu, prstom si ukázal na čelo, v hlave, v predstavách…
Keď som sa k nemu neskôr pripojila pri počúvaní hudby, už som sa na nič nespytovala, privykla som si na otcove smiešne pohyby rukami, už som si ho nevšímala ani nepremýšľala o tom, kto koho môže vidieť, čítala som si leporelká a prvé knižky alebo si kreslila, bol to náš dlhoročný zvyk, hovorievali sme tomu naše koncertovanie…
■
Na začiatku vety býva často spomienka, na začiatku mojej vety, nielen na začiatku, poopravím sa, väčšina viet, ktoré mi teraz vznikajú pod prstami, je skrz‑naskrz prevŕtaná spomienkou, sčasti ponorenou do poloprítmia/polosvetla pamäti, a tam na pozadí hmloviny, na pozadí pološera sa prebúdzajú jednotlivé slová, zoskupujú sa do viet.
Každá z nich ako miesto, v ktorom sa križuje minulosť s prítomnosťou, za záchvevmi pamäti sa vykľúva ďalšia a ďalšia spomienka, mieša sa s tým, na čo je moja myseľ upretá práve teraz, nielen myseľ, ale aj moje oči, uši, všetky zmysly.
Posúvam sa z jedného času do druhého, je to viac ako obojsmerný pohyb medzi časmi, ony totiž akoby prestali existovať samostatne, navzájom sa do seba včlenili, zaklinili, už to nie je lineárne postupovanie od minulého k prítomnému a potom k budúcemu, spomínaním akoby vznikal nový čas, trojjediný… Ako to len bolo u Augustina Aurelia, usilujem sa pripomenúť si, ten veľa premýšľal o čase…
Prítomnosť sa križuje nielen s minulosťou, ktorá už nejestvuje, ale aj s budúcnosťou, čo ešte len príde, tak akosi to vyjadril filozof raného stredoveku vo Vyznaniach, ktoré som si jedného dňa priniesla z antikvariátu, tešila som sa im ako nesmierne vzácnemu daru.
Poznáme troje časov, napísal: prítomnosť vzhľadom na minulosť, prítomnosť vzhľadom na prítomnosť a prítomnosť vzhľadom na budúcnosť… prítomnosť medzi minulosťou, ktorá už nie je, a budúcnosťou, ktorá ešte len príde, troje časov, takže v istom zmysle ide o trojjedinosť, Augustinus to vystihol presne.
A kde som pri spomínaní väčšmi prítomná, pýtam sa samej seba, v ktorom čase, vzápätí sa opravujem, správnejšie by asi bolo hovoriť o súčasí, pretože ak mám veriť filozofovi, ktorý v niektorých ohľadoch ďaleko presiahol svoju dobu, čistá minulosť vytrhnutá zo živého kontextu a pôsobenia s prítomnosťou a budúcnosťou podobne ako čistá prítomnosť alebo budúcnosť ani nemôžu jestvovať.
O tom istom ma presviedča vlastná skúsenosť, o pohyboch v súčasí, o križovaní, prelínaní alebo až splývaní jednotlivých zložiek, a ešte aj o poloprítmí/polosvetle pamäti, ktorá vydáva svedectvá. Dávam sa unášať vlnami, ktoré prichádzajú a odchádzajú, poddávam sa im, no občas ma prepadáva pocit neistoty, či ma tie do seba prechádzajúce meniace sa časoprúdy nestrhnú, či sa v nich nestratím…
Trojčasie, hovorím si, a možno súčasie, moje subjektívne, moje intímne súčasie…
Čím som staršia, tým častejšie v ňom zotrvávam.
Nie je dôležité, či ide o súčasie, ktoré sa zrodí počas spomínania alebo snenia, toho denného, oboje má svoje čaro a svoju tichú krásu, oboje mám veľmi rada.
