Na prelome 18. a 19. storočia sa v európskej literatúre zjavuje (oproti predchádzajúcim obdobiam) fenomén detailnejšieho zobrazovania mesta. V literárnych textoch sa do popredia dostávajú veľkomestá ako Paríž, Londýn, Pešť, Petrohrad alebo Moskva. Pavel Halík o veľkomeste tohto obdobia hovorí, že bolo najväčším výtvorom 19. storočia – gigantickým, fascinujúcim a zároveň nebezpečným, naplneným anonymnými davmi. Pešť tohto obdobia sa mení na veľkomesto porovnateľné s Viedňou a počet jej obyvateľov v 19. storočí vzrastá niekoľkonásobne, najmä prílevom mnohých národností – Nemcov, Židov a Slovákov. Veľkomesto sa svojím rozširovaním a expanziou stáva labyrintom, nemá ucelený homogénny ráz, je charakteristické dynamikou a rozmanitosťou, „vytvára rámec pre rôzne aktivity, poskytuje miesto existencii a zároveň ju rozvrhuje“ (Daniela Hodrová). Dynamický rozmach rozrastajúcich sa miest tak pomáhal znázorňovať rozmanité podoby mestskej scény 19. storočia. Mesto bolo v literárnych textoch vnímané podľa jeho pozície, vzťahu k okoliu, pretrvávajúcich zvyklostí obyvateľstva a ich správania. 1
Zobrazeniu mestského priestoru v literárnom diele sa venuje Joanna Derdowska, ktorá prostredníctvom poznatkov o človeku, najmä z historického hľadiska, ohraničuje mesto ako hlavnú zložku stvárneného priestoru v texte. Analýzu mesta podrobuje hľadisku, ktoré spája s postupnými zmenami spoločnosti odzrkadľujúcimi sa v literárnom prejave, pričom zaznamenáva protikladné vlastnosti a jemné rozdiely pri chápaní literárnej dimenzie mesta. Používa na to literárne termíny týkajúce sa mýtu, priestoru, krajiny, zvykov a svoje podnety vysvetľuje na určitých literárnych dielach. Autorka tvrdí, že hoci mestské sídla existovali od staroveku v rozličných formách, mnohí súčasní teoretici sa zhodujú, že o zrode aglomerácie je možné hovoriť až od 19. storočia. Na vývoj miest nadväzuje vývoj techniky, vynálezy a príchod industrializácie. Všetky tie zmeny sa museli prejaviť aj v teoretickej reflexii, vo filozofii, sociológii, téma veľkomesta zákonite začala prenikať do umenia a stala sa takisto predmetom záujmu literárnej vedy.
Pri výskume literatúry urbánneho priestoru je nevyhnutné čerpať aj z oblastí siahajúcich do mimoliterárneho sociálneho, historického, kultúrneho a psychologického kontextu. Mesto je v procese svojho zrodu tvorené z priestoru prežívania a budované subjektívnymi a špecifickými znalosťami a návykmi obyvateľa. Predmetom záujmu sociológa Georga Simmela v jeho esejach je odcudzenie človeka v priestore veľkomesta, ktorý si nikde neuvedomuje svoju osamelosť tak ako v hluku veľkého mesta, pretože ľudská sloboda tu nemusí byť nevyhnutne odzrkadlená v citovom živote a v spokojnosti.
Autor pozoruje vývoj veľkomesta, ktoré podlieha rýchlym premenám, a človeka vystaveného týmto okolnostiam. U jedinca vzrastá vnímanie odlišnosti života vo veľkomeste a malomeste, vidieckom meste, ktoré je charakteristické pomalším a rovnomerne plynúcim rytmom duchovného a senzuálneho života založeného na emocionálnom prežívaní a korektných medziľudských vzťahoch. Malomesto je priestor, v ktorom sa podľa Michaila Bachtina prejavuje cyklickosť času, pohyb v ňom je ustavičný kolobeh stereotypného opakovania dní a udalostí, nič mimoriadne sa v ňom neodohráva, čas je bezudalostný a zdá sa, že stojí. Vymedzuje niekoľko typov chronotopov a život v malomeste uňho predstavuje variant idylický, vychádzajúci z pravidelného striedania týždňov, mesiacov, ročných období, čo pre človeka predstavuje prejav istoty a bezpečia, o ktoré sa počas svojej malomestskej existencie môže opierať, no opakovanie toho istého mu odoberá uvedomovanie si výnimočnosti života. Je to čas, ktorý sa priestorom vinie pomalým tempom, a preto v literárnom diele nemôže byť v pozícii hlavného času.
„Románopisci ho spravidla používajú ako vedľajší čas, ktorý sa prelína s inými necyklickými časovými postupnosťami alebo je nimi prerušovaný; často slúži ako kontrastné pozadie pre udalostné, dejom nabité časové postupnosti“ (Michail Bachtin).
Malomesto ako literárne ohraničený typ priestoru spojený s každodennosťou hrdinu sa stáva východiskovým bodom prvých noviel Svetozára Hurbana Vajanského (napríklad Obrázky z ľudu, Ľalia, V malom meste), ktorý v nich zachytáva život vidieckej inteligencie a vyšších spoločenských vrstiev. Dej jeho raných próz sa odohráva v statkársko‑zemianskom a malomestskom prostredí vidieckych panských domov. Svet vzdelaných zemanov a im patriacich honosných kaštieľov predstavuje najmä preto, lebo ako mestský človek neprenikol úplne do hĺbky myslenia jednoduchého dedinského človeka.
„Zdalo sa mu, že dedinskí ľudia neposkytujú dosť materiálu, ktorý by svojou vnútornou dramatickosťou i duchovnou potenciou mohol slúžiť k vytvoreniu väčších epických pláten. Okrem toho Vajanský považoval ľudové vrstvy za neuvedomelú nedvižnú masu, ktorá bez vodcov nemôže aktívne zasiahnuť do vlastných osudov, z čoho mu vyplývalo, že ich ako realistický umelec musí zobraziť v takom podružnom postavení. Dôsledkom toho bol odklon od ľudovej tematiky i okrajovosť ľudových postáv v jeho ostatnej spoločenskej próze“ (Pavol Petrus)
Na základe týchto postojov hľadá autor vzory pre hrdinov svojich poviedok a noviel medzi zemanmi a príslušníkmi vyšších spoločenských vrstiev, no predovšetkým medzi tými, ktorí sa podieľali na aktivitách na pozdvihnutie slovenského národa. Vajanského malomesto (prepojené s krajinným a prírodným prostredím) je svojimi opismi zasadené do kontextu historického a sociálneho vývoja 19. storočia, ktorého zásady sa odrážajú v malomestských sociálnych zvyklostiach. Verejná mienka tejto spoločnosti sa prelína s normami správania, ktorých obsah vyplýva zo spôsobu života jednotlivých vrstiev mestskej spoločnosti.
V slovenskej literatúre 19. storočia malomesto nadobúda funkciu ústredného priestoru postáv, pretože tu nie je až taký veľký rozdiel medzi malými, provinčnými a väčšími mestami, ako je to vo francúzskej, anglickej a ruskej literárnej tvorbe autorov typu Balzac, Dickens, Thackeray, Gogoľ, Dostojevskij či Tolstoj. Malomestský životný priestor sa uzatvára do seba a ťažko prijíma nové impulzy, kým pre veľkomesto je charakteristická expanzia, rozhodujúce pre vnútorný život veľkého mesta je jeho stále vlnovité rozpínanie. Človek veľkomesta oproti malomestskej pomalosti života podlieha vplyvom dlhotrvajúcich silných impulzov, čo prináša uňho zmenšenú vnímavosť a empatiu voči ostatným, dôsledkom čoho sa uňho prejavuje ľahostajnosť, znudenosť, otupenosť a egoizmus.
V období 19. storočia sa z feudálneho mesta stáva rozrastajúce priemyselné kapitalistické veľkomesto. Francúzsky filozof a sociológ Émile Durkheim sa v svojich prácach okrem štruktúry modernej spoločnosti venuje mestskému prostrediu 19. storočia. Mesto v jeho ponímaní je dynamický priestor, kde sa vytrácajú mechanizmy vzájomnej kontroly. Autor pri porovnávaní spoločnosti vo veľkom a malom meste tvrdí, že ak sa chce niekto v malom meste vymaniť z miestnych zvykov, narazí na prudký odpor a verejné pohoršenie, je pod väčším dohľadom verejnej mienky. Vo veľkom meste je jednotlivec menej spútaný kolektívnym jarmom. Čím je skupina väčšia, tým menej je kolektívna pozornosť schopná sledovať pohyby každého jednotlivca. Záujem už nie je zacielený na jeden bod, ale na viac ľudí a vecí naraz, a tým sa dohľad oslabuje. Veľké mesto predstavuje priestor spoločenstva, vzájomné vzťahy členov nie sú vytvárané na emocionálnej báze typickej pre menšie komunity v spoločnom prostredí.
V slovenskom literárnom obraze mesta 19. storočia sa uplatňovali jednotlivé mestské motívy, striedané podľa toho, aký postup autor zvolil alebo aké kritériá boli v súdobej literárnej tvorbe vyžadované. Bolo dôležité, aby skutočnosť autor v diele zobrazil realisticky, ale prvotne nešlo o pravdivé vykreslenie miest, o poznatky charakteristické pre príslušné časy, ktoré by boli naznačené na pozadí príbehu, ale skôr o formulovanie predstáv o meste ako prijateľnom alebo neprijateľnom priestore.
Literatúra, ktorá v období klasicizmu reprezentovala idealizovaný prírodný a dedinský obraz života, 2 bola postupne nahrádzaná textami s tematickým príklonom k mestskému prostrediu. Vyplývalo to aj z rozdielu medzi pomerom obyvateľstva na vidieku a v meste, do ktorého odchádzali ľudia najmä pre nedostatok práce v svojom regióne. Charakteristika mesta v tých textoch však odlišuje chápanie pojmu malé mesto, ktoré je považované za domáci slovenský priestor – hodnotený kladne, a veľké mesto (Pešť, Budín, Praha, Viedeň), ktoré je pre slovenských autorov cudzím prostredím aj z jazykového, kultúrneho a mravného zreteľa. V slovenskej literatúre 19. storočia je literárna reflexia veľkomesta často spájaná s elementom cudzosti, u autorov prevláda negatívny postoj a kritické hodnotenie pomerov vládnucich v ňom. 3
Nedôvera k prvkom veľkého mesta, ako sú neznáme štvrte, ktoré ukrývajú tajomné zákutia, veľká priestorová rozľahlosť, rôznorodosť jazykov, množstvo ľudí a ich sociálne rozvrstvenie, ich núti k istej rezervovanosti. Umiestnenie postavy vo veľkom meste často spájajú s charakterovými vlastnosťami jedinca, jeho individualitou a hľadaním nového poznania. Autori veľkomesto (pre slovenskú literatúru boli rozhodujúcim modelom Budín a Pešť) zobrazujú na životných osudoch slovenských vysťahovalcov, ktorí do Pešti odchádzali za vidinou lepšieho života a tu sa zžívali s novým prostredím.
Mesto ako cudzí priestor vyvolával v človeku pocit skľúčenosti a stiesnenia, čo sa odzrkadľovalo aj v priestorovom usporiadaní. Do cudzieho mesta si prinášal so sebou obraz rodného mesta a usiloval sa ho konkretizovať. Ako nový obyvateľ sa na mesto pozeral z odstupu, predmety a javy v ňom videl v ostrejšom svetle, zoznamoval sa s atmosférou mesta, ale vnútorne ju ešte neprijal. Taký je aj príbeh Obchodníkov (1846) od Jána Pavla Tomáška odohrávajúci sa v Pešti, ktorá bola v tridsiatych rokoch 19. storočia kľúčovým miestom kultúrneho a spoločenského diania v Uhorsku. Pre Slovákov z Horného Uhorska bola vždy lákadlom nielen pre lepšie životné podmienky, ale aj pre možnosť získať nové poznatky a skúsenosti. Situovaním príbehu do veľkomestskej lokality (do Pešti) sa autor podriadil literárnemu vkusu súdobej meštianskej spoločnosti. Poviedka zobrazuje osudy štiavnického Slováka, ktorý opúšťa rodné provinčné mestečko a odchádza do veľkomesta, aby sa mohol vzdelávať v obchodníckom povolaní. Po vyučení sa chce svojou prácou podieľať na zlepšení pomerov národovcov, čím autor naznačuje vlasteneckú koncepciu diela.
Znázornenie literárneho mesta môže byť v próze rozčlenené na dve zložky. Jedna zobrazuje mesto ako miesto deja neutrálne, bez typických znakov, len v úlohe statickej kulisy, ktoré je nečinné, len existuje, a druhá znázorňuje aktívne mesto tvorené písaným textom, ktoré je realizáciou samotného rozprávania. Podľa Zdeňka Hrbatu sa však skutočné literárne mesto utvára práve v akomsi medzipriestore, kde sa amalgamujú predlohy, reminiscencie, mýty, idey a imaginácie, kde vznikajú jeho výraznejšie alebo prechodnejšie typy.
Slovenská próza 19. storočia ponúka rozličné podoby zobrazenia mesta a mestského prostredia ako špecifického sociálneho a kultúrneho fenoménu. V období tridsiatych rokov 19. storočia, keď zaznamenávame počiatky slovenskej biedermeierovskej prózy, je autor pri zobrazovaní priestoru mesta zdržanlivý a stručný, deskripcia jednotlivých mestských lokalít a priestorových súvislostí ešte nie je plnohodnotne rozvinutá. V päťdesiatych rokoch 19. storočia už v próze nachádzame literárne vytváranie a komponovanie priestoru mesta, ktoré je modelované prostredníctvom pohľadu hlavného hrdinu – cudzinca v neznámom prostredí. Mesto (Pešť) už má podobu rozrastajúceho sa kultúrneho, politického, náboženského, multikultúrneho a veľkomestského centra Uhorska.
V postromantickej próze spájajú autori literárny rozmer mesta s orientáciou subjektu v priestore, jeho identifikáciou s veľkomestom a periférnym zobrazením prostredia rodného domu. Pri deskripcii rozdielnych miest využívajú dvojaké hodnotenie: malé mesto je hodnotené ako kladný element, veľké mesto zasa ako element záporný, a to v súlade s dobovým tradične konvenčným opozičným chápaním veľkého a malého mesta. Tvorcovia sa pritom opierajú o charakteristiku ľudského jedinca, jeho začlenenie do veľkomestského sveta, prežívanie každodenných situácií v pracovnom aj súkromnom živote, vyrovnávanie s úskaliami v neznámom prostredí a s odlúčenosťou od domova. Stvárňovanie mesta (malomesta aj veľkomesta) v slovenskej literatúre druhej polovice 19. storočia bolo reakciou autorov na novovznikajúcu spoločenskú situáciu, ktorou chceli poukázať na množstvo kultúrnych problémov súvisiacich s historicko‑politickou situáciou vo vtedajšom Rakúsko‑Uhorsku. Napriek zdanlivej stereotypnosti v opisoch miest tematika mesta poskytuje náznaky rozdielností, ktoré sa pri hlbšom ponore do jednotlivých textov dajú ľahko vybadať.
Dr. Ľubica Hroncová
Použitá literatúra
BACHTIN, Michail Michajlovič: Román jako dialog. Praha : Odeon, 1980
DERDOWSKA, Joanna: Kmitavá mozaika: městský prostor a literární dílo. Příbram : Pistorius & Olšanská, 2011
DURKHEIM, Émile: Společenská dělba práce. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004
HALÍK, Pavel – NOVÝ, Otakar – KRATOCHVÍL, Petr: Architektura a město. Praha : Academia, 1998
HODROVÁ, Daniela: Citlivé město (eseje z mytopoetiky). Praha : Akropolis, 2006
HRBATA, Zdeněk: Prostory, místa a jejich konfigurace v literárním díle. In Na cestě ke smyslu. Poetika literárního díla 20. století. Praha : Torst, 2005
PETRUS, Pavol: Svetozár Hurban Vajanský (K 50. výročiu smrti). Martin : Matica slovenská – Bratislava : Osvetový ústav, 1966
SIMMEL, Georg: Veľkomestá a duchovný život. In O podstate kultúry. Bratislava : Kalligram, 2003
TOMÁŠEK, Ján Pavel: Obchodníci. Povídka z nových časův. Levoča : Jan Werthmüller a syn, 1846
Poznámky
1 Vtedajšia Bratislava fungovala skôr ako provinčné mesto núkajúce predstavu pokoja, idyly a harmónie, no zároveň pôsobila dojmom meravosti a konzervatívnosť.
2 Idealizovaný bukolický obraz vidieckeho života je zobrazený napríklad v Hollého Selankách, jeho pôvod vychádza z literárnej tradície gréckeho básnika Teokrita, zakladateľa idyly, nemeckého filozofa Herdera vážiaceho si ľudskú prirodzenosť alebo francúzskeho filozofa Rousseaua, ktorý vyzdvihuje prírodného človeka a dáva ho do protikladu s človekom kultúrnym spätým s civilizáciou.
3 S motívom cudzosti a negatívneho postoja k mestu sa stretávame už v literatúre obdobia klasicizmu u Jána Hollého v jeho selankách Kráska, Horislav a Polislav. Porovnáva v nich život pastierov v prostredí idylickej prírody so životom v meste, ktorý odcudzuje ako nezodpovedajúci potrebám ľudského bytia.
