Dana Podracká: POSUVNÉ DVERE, Skalná ruža, Kordíky 2022
Táto zbierka patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v slovenskej poézii ostatných rokov. Nájdeme v nej hľadania mystéria, magického kruhu života, dotkne sa nás hľadanie čistoty, ktorá irituje, hľadanie svetla, ktoré darúva život. Poetka ho aktuálne nevidí, ale chce ho vidieť, a darí sa jej to so striedavou úspešnosťou. Vidí skôr tmu a beznádej, vidí neistotu, no predovšetkým mystérium lásky, ktoré sa nekončí iba konštatovaniami („išla by som za tebou až na smrť“, „rana ma naučila všetko“), lež je sebaprenikajúcou výzvou k aktivite (budovať, dozrieť, vidieť myšlienkou.) Je to hľadanie druhého človeka, prosté a priamočiare svojím zámerom a základnou otázkou („Kde si, milovaný, kde si?“), no zložité vnútornou komplikovanosťou.
Do súkromného sveta preniká zvonku svetlo dramatických udalostí, poničených vzťahov, rútiacich sa dojmov… Nevyhneme sa covidu, spomienkam na holokaust, na vojnu minulú i tú reálne možnú novú, budúcu… Nevyhneme sa obrazu ľudí, čo prechádzajú „na druhý breh“, keď „duše vyrážajú do temnoty“, nevyhneme sa spleti života a smrti so zlostnou vytrvalosťou dobiedzajúcej do našich myslí v prítomnosti, odrážajúcej farby a tiene minulosti ako zrkadlo, cez ktoré síce môžeme prejsť, ale výlučne iba v básni. Pred nami svieti zrkadlo spomienok ako „existenciálna brána“, cez ktorú vstupujeme k prapodstate bytia. Ale pokúšame sa spoznať aj skutočnú pravdu, pretože:
„Pravé bytie je vysoko.“
Posuvné dvere sa otvárajú do sveta úžasu nad čarovným svetlom, ktoré svieti kdesi na konci tunela našej pozemskej existencie. A vždy a všade sa v našich predstavách rovnako v básni ako v živote tmolia ľudia. Všetci bojujú s drakom nepochopenia, nenávisti, zatopenej duše, s evakuačným plánom, ktorý človeka vyvádza z neistoty. Poetkin človek (zdráham sa napísať lyrický subjekt) nie je sám, hoci neraz je bezmocný a slabý ako „perie z odtransportovaných židovských domácností“. Azda takmer v každej básni cítime silu spolupatričnosti pred tvárou zmaru a ničoty („Láska vysiela signály, preniká bytím / neviditeľného sveta…“). Nie je to však len otázka básnického načrtnutia pôdorysu „našej lásky“. Udivuje nás najmä taká láska muža a ženy, ktorá má vesmírny presah, ktorá nielen zúrodňuje ľudské životy, ale ich aj presahuje vo vesmírnych dimenziách. Pravdepodobne práve poézia sa s úspechom môže pokúsiť o vesmírnu komunikáciu, v rámci ktorej sa v duchu myšlienky apoštola Pavla ľudské aj anjelské jazyky musia spojiť s láskou, lebo iba tak sú plnohodnotne schopné reprodukovať posolstvo ľudskosti.
„Magické prýšti znútra“, ale zároveň platí, že „Veľké city nemajú zľutovania“. Celou zbierkou nás sprevádza atmosféra magického prítmia, z ktorého sa vynárajú postavy, zmyslové vnemy a city, niekedy nečakane a prekvapujúco, zriedka azda aj plánovite, no vždy s plnohodnotným akcentom na zmysel pre morálku zakódovanú v nervoch senzibilného jednotlivca, v jeho myšlienkach, emóciách, zmysloch… Áno, zaiste,
„Treba si zachovať chladnú hlavu
Byť rozvážny, celistvý
Vybočiť zo schém
Stať sa kruhom“.
A, samozrejme, je tu ešte vojna. Rozvíja sa neďaleko nás, blíži sa k nám, cítime ju, vidíme jej dôsledky, bojíme sa. Rýchlo dodávame na bojisko zbrane, aby sme urýchlili proces zabíjania, živíme v sebe paradoxy strachu. Vojna aj v básni vyznieva ako ničiteľ každodennosti, ako drsná ruka veľkých dejín ničiaca bezohľadne osudy malých ľudí, prekvapených a akoby zradených faktom, že aj každá vojna má svoju každodennosť, svoje detaily, mŕtve, no túžiace žiť. Zlomyseľne krutá vojna, manipulátorská, výsmešne ironická, beštiálna v svojej sebaistote a všemohúcnosti, majiteľka tieňov, v ktorých aj
„Tínedžer sa konfrontuje so smrťou,
ktorá je ozajstná“.
Ostáva iba spolu s poetkou pateticky zvolať:
„Tá nepoučiteľnosť! Tá hanba!“
Podracká neutápa svoju ľudskú identitu v identite básnika, tvorcu novej skutočnosti. Aj tým sú jej básne pozoruhodné a nezameniteľné. Tvorí, aby vypovedala predovšetkým o sebe, o svojej schopnosti transcendovať ľudskú skúsenosť, posúvať ju do polohy demiurga, s neodmysliteľnou funkciou tretieho oka. Všeobecné sa však u tejto poetky pravidelne spája s osobným, všeľudské s intímnym. To formuje zvláštnu atmosféru spojenú so vzdialeným tušením prítomnosti kozmických síl v každom našom pohybe, v každej myšlienke, v každom čine.
Azda najtypickejším znakom Podrackej básnického vnímania skutočnosti pritom je, že oba fenomény nie sú postavené vedľa seba, nezávisle a oddelene, ale navzájom sa prenikajú, sú neoddeliteľne previazané, sú vlastne totožné, podobne ako brahma a átman v staroindickej upanišádovskej filozofii. Preto na seba nemôžu priamo reagovať ako na cudzí prvok, ale vždy len cez seba samého, cez vlastné koordináty a vlastné kvality. Nuž a tie sú tak trochu prekvapujúco aj kvalitami toho druhého fenoménu. Pretože jeden bez druhého nemôže existovať, navzájom sa prestupujú, prelínajú a napĺňajú. Aspoň tak to – aspoň podľa môjho skromného názoru – vidí autorka.
Keď spoznáme seba samého v jednote so svetom, zbavíme sa ilúzie výlučnosti individuálnej existencie – pochopíme, že svet nie je iba to, čo je bezprostredne v nás, čo nás priamo oslovuje, ale v konečnom dôsledku sa nás dotýka aj to, čo je zdanlivo ďaleko od nás: aj to sme my, aj to som ja, lebo ja som celý vesmír, som všetko. Aj o tom je báseň, ktorá by sa v svojich najvypätejších polohách azda mohla priblížiť k takému exaltovanému intuitívnemu vyjadreniu myšlienkových úsilí. Podrackej sa to na viacerých miestach podarilo. Načrtla predstavu, že transcendentné bytie, ktoré prestupuje svet, je aj našou súčasťou a my sme súčasťou jeho.
„Bdiem vnútri, som v sebe.“
Manifestuje sa v nás, v našich činoch, je to bytie spievajúce o našej existencii, presviedča o jednote sveta.
„Vďaka kameňu hodenému do vody, som vytušila
že kruhy sú sférické a tvoria celok.“
Nechcem naťahovať poetkine verše na filozofické či nebodaj orientalistické kopyto, ale pri ich čítaní som mal stály pocit, že sú blízke takémuto vnímaniu človeka a sveta. U Podrackej sa stretneme dokonca v tých najintímnejších polohách textu s náznakom pokusu o univerzalistické chápanie vzťahu človeka k svetu, k vesmíru, k všeobecným princípom bytia. Zvyšok „nekonečného“ vesmíru nemôžeme poznať inak ako prostredníctvom seba, prostredníctvom prvkov a čŕt svojej pominuteľnej existencie. Podľa učenia indických upanišád svetový ontologický princíp možno pochopiť jedine a výlučne dokonalým poznaním seba samého. To pochopí filozof, náboženský mysliteľ a prioritne básnik, v danom prípade básnik ženského rodu, naša poetka.
„Som tým, v čo verím.“
Áno, myslím si (možno naivne), že v novej básnickej zbierke Dany Podrackej objavíme s nemalým prekvapením záblesky práve takéhoto prístupu k poznávaniu kozmických hybných síl v minucióznych pochodoch ľudskej mysle, k objaveniu „videnia v prúde“, v záchvevoch zmyslov, celkom bežných citov a pocitov, každodenných vnemov bytostí a vecí, v manipulácii s nimi. Populárna téza, podľa ktorej „Boh sídli v srdci každého tvora a vo všetkom stvorení“, sa naliehavo premieta do obrazného vedomia poetky, do „duchovnej stopy“, na ktorú sme odkázaní, do darovania, ktoré „znamená vydať sa na cestu“ smerujúcu k duchovnému prepojeniu. Je to dlhé a ťažké putovanie „na miesto, kde láska vrcholí“. Magické vzťahy sa v ňom dotýkajú tajomstva nepoznaných priestorov. Verše nás privádzajú k pocitu, že splývanie s oblohou znamená „vstupovanie do mystéria“, v ktorom funguje ako humanizačný a oživujúci princíp okrem iného aj „prísľub návratu, prísľub lásky“. Lebo pred nami sa vynára stará pravda:
„V každej udalosti, v jej vnútri, je ukryté čosi,
čo je tam nepretržite a je to sväté.“
Podrackej verše, pochopiteľne, nie sú nijakou abstrakciou, nie sú transkripciou spiritualizmu védantských myšlienok, sú poéziou autentickou a prostou v konečnom vyznení, lebo iba v prostote je sila úžasu nad bytím.
„Grál je schopnosť duše rásť,
vlievať do seba iné duše, objímať po okraj.“
Práve preto je táto zbierka poetickým „výstupom do stratosféry“ metafyzických vzťahov transponovaných do existenciálnej roviny. Je skvelým dôkazom, že poézia, ktorá je vo vhodnom okamihu schopná mlčať, prehovára k príjemcovi tým najpôsobivejším jazykom. Pravda sa skrýva v živote, ktorý hľadá svoje vesmírne korelácie:
„Ak žijeme falošný život,
žijeme falošný vesmír.“
A my už vieme, že oba sú jedno.
prof. Dalimír Hajko, CSc., DrSc.
