Dagmar Mária Anoca / Záhrada Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2022
Opäť a opäť sa presviedčam, že vo sfére tzv. dolnozemskej literatúry vzni kali a stále vznikajú kvalitné básnické i prozaické diela rozhľadených auto rov, ktorí sú schopní suverénne presvedčiť čitateľa nielen o svojej „remeselnej“ zručnosti, ale predovšetkým o vzácnom dare prinášať nové a nové obsahové iniciatívy v podobe pôsobivých humanistických vízií ■ Jazyk Anocovej veršov je hutný, stručný a výstižný, a to bez toho, aby svoju „hutnosť“ špeciálne zdôrazňoval, je nádherne emocionálny bez toho, aby sa nadchýnal prázdnymi cit mi, je pozoruhodne vecný, ale na vecnosti si samoúčelne nezakladá ■ Autorka má nesporný zmysel pre paradox, no neznehodnocuje ho pričastým používa ním, ani jej senzualizmus neprotirečí racionalizmu, ale hľadá oporu a ťažisko v čo najširších súvislostiach ■ Poetka má zmysel nielen pre hľadačstvo univerzálneho človeka, ale aj pre sugestivitu dolnozemského priestoru, pre dráždivú rovinatú všednosť, clivé chvenie jej vzduchu, prekvapujúcu harmonickosť farieb, za ktorou sa však skrýva úžasné napätie vypovedajúce o priam metafyzickom zápase o pochopenie vzťahu medzi ľudským trápením a ľudskou nádejou ■ O prítomnosti tohto napätia, ktoré možno vyjadriť iba (alebo najmä) básňou, presviedčajú ukážky z doterajšej autorkinej tvorby, básne uverejnené vo výbere citlivo realizovanom inou dolnozemskou autorkou – Vierou Benkovou ■ Vernosť, svedomie, žiaľ, mäkký chlieb, slnko, ktoré spieva, rozlúčky a stretnutia, chladivé rána, dotyky antických hrdinov, svetlá a tmy živo ta a smrti, to všetko – abstraktné i konkrétne – formuje „koleso dokonalosti“, pointu života v chápaní a básnickom vyjadrení slovenskej poetky, ale aj vedkyne a pedagogičky, ktorá žila v rumunskom Nadlaku ■ Nezanedbateľný po diel na komplexnosti a zmysluplnosti vydania tohto výberu má aj zasvätený doslov Zuzany Čížkovej
Mária Dziviaková – Ľubica Horváthová – Eva Faithová (zost.) / Jazyk ako neprestajná inšpirácia. Zborník príspevkov k jubileu Jána Kačalu Univerzita Komenského, Bratislava 2022
Bezmála tridsiati autori prispeli do tohto vedeckého zborníka venovaného významnému životnému výročiu excelentného bádateľa, jazykovedca a univerzitného pedagóga Jána Kačalu; na ich vymenovanie by priestor tohto príspevku nestačil ■ Nemenej ako počet prispievateľov je však impozantný aj tematický rozsah a problémová šírka, ktorú obsiahli slovenskí a českí spoluautori zborníka (plus jeden španielsky lingvista) ■ Bohatosť otázok, na ktoré početní prispievatelia odpovedajú, svedčí o neobyčajne širokom odbornom diapazóne, ktorý obsiahla a do ktorého zasiahla v rozličnej miere jubilantova vedec ká tvorba ■ Rovnako pozoruhodný je výber problematík, ktoré síce Ján Kačala priamo neriešil, no jeho vedecko metodologické prístupy boli pre publikujúcich autorov výzvou a inšpirujúcim stimulom ■ Témy oscilujú v širokom okruhu od translatologickej problematiky cez najviac početné špecificky lingvistické otázky, popri nich aj cez jazykové stránky básnického a prozaického diela, ale aj cez reflexiu viacerých historických tém viažucich sa k jazyku a jeho funkciám až po vstupnú báseň Františka Ruščáka ■ Imponujúce bohatstvo podnetov, sviežich nápadov a kreatívnych vízií sa vinie v rozmanitých podobách celým rozsahom zborníka a pritakáva tak citátu z diela samotného jubilanta, ktorý zostavovateľky predsunuli celému textu zborníka ■ Jubilant v ňom gnómicky prirovnáva jazyk pre jeho veľkoleposť „k originálnemu, mohutné mu a vznešenému gotickému chrámu, katedrále, do ktorej sa vstupuje s úctou a pokorou“… ■
Bálint Balassi – Valentín Balaša a jeho magický kruh / Si palác, kde chcem byť doma Perfekt, Bratislava 2019
Slovenský čitateľ dostal v tejto knihe do rúk dosiaľ najbohatší výber z básnickej tvorby renesančného autora Bálinta Balassiho, čiže Valentína Balašu, baróna z Ďarmôt a Modrého Kameňa, zakladateľa maďarskej lyriky, ktorý padol v boji proti Turkom v roku 1594 ■ Narodil sa na Zvolenskom zámku a jeho detstvo sa viazalo aj k ďalším hornouhorským, teda slovenským lokalitám, napríklad k Hybiam, Banskej Bystrici, Divínu a Liptovskému Hrádku ■ Ľubomírom Feldekom a Vojtechom Kondrótom do slovenčiny prebásnený výber Árpáda Tőzséra (ďalšieho spolutvorcu prekladu) dopĺňa literárnohistorická štúdia Evy Tkáčikovej a edičné poznámky Jána Mišianika ■ A neboli by sme korektní, keby sme nespomenuli vynikajúce ilustrácie Kataríny Vavrovej, ktoré dotvárajú toto vydanie na knihu nevšednej krásy ■ Pre nás je mimoriadne zaujímavé aj to, že v kódexe liptovského zemana Jána Jóba de Fanchaliho, zdroja poznania Balassiho poézie, sa nachádza aj osem slovenských ľúbostných básní, ktoré by sme s istou rezervou azda mohli pripísať takisto tomuto básnikovi alebo prinajmenšom niekomu z jeho umeleckého (magického) okruhu ■ V Balassiho básňach i v básňach jeho spolupútnikov najvýraznejšie dominuje fenomén lásky ako služby milovanej osobe, ktorý do detailov formuje atmosféru tejto kurtoáznej a galantnej lyriky ■ Básnik však neuviazol vo verbálnych klišé a formálnej strnulosti, homogénnosť dynamického štýlu dopĺňa citeľné akumulovanie duchovnej energie tvorcu
Ivana Gibová / Eklektik bastard Drewo a srd, Bratislava 2020
Kniha, ktorá si nemôže sťažovať na ocenenia, rovnako na formálne či na čitateľské uznanie, získala Cenu Tatrabanky i cenu Panta Rhei Awards, nominovaná bola na Anasoft literu, jej vydanie finančne podporil Literárny fond i Fond na podporu umenia ■ Keďže ide o poviedkový komiks, takmer rovno cennú úlohu s textom má obrazová zložka, vtipné a výstižné ilustrácie, ktorých autorkou je sama autorka textu, a treba povedať, že sú doplnkom nanajvýš vydareným ■ Postavy poviedok sú ľudia mladšej strednej generácie, ktorí hľadajú sami seba, hľadajú sa navzájom, hľadajú… ani sami nevedia čo… ■ Ale hľadajú to zanovito, frustrovane a nahnevane voči svojmu okoliu, s bezcitnosťou neistoty, s drsnoťou suverénnej, ale deprimovanej hlúposti, takej častej a ne prehliadnuteľnej ■ Je to provokujúca kniha o generačnej samote, čo sa k sebe samej nepriznáva, samu seba podpichuje, uráža a vysmieva, aby sa s nemenšou zádrapčivosťou obracala aj k čitateľovi, ktorého prípadné zvyšky pozitívneho myslenia s úspechom spochybňuje, rozkladá a popiera ■ Nástrojom popierania je pritom nielen sarkazmus, ale v neposlednom rade aj vyslovený cynizmus, ktorý profituje z bezvýchodiskových stavov jedincov, čo sa bezohľadnosťou usilujú zakryť nepriznané zúfalstvo ■ Kniha vypovedá nie bez zlostného humoru o každodennosti, pre ktorú nič nie je sväté, v ktorej sa dá starnúť bez nádeje, v horúčave obáv, zlosti a bez vyhliadok na prítomnosť čo akých malých semienok sebarealizácie
Miroslav Robert Kame / Z viacerých rán Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2021
S dvadsaťročným odstupom po prvej básnickej zbierke s názvom Infarkt svetla (2001) a s ďalšími odstupmi po nasledujúcich knižkách Opätovné prezliekanie (2005) a Pod bodom iného času (2011) vychádza táto zbierka po ďalšom desaťročí ■Logická by preto bola otázka, kam dospelo autorovo introspektívne pátranie po istotách v neistote hľadania alebo presnejšie sebahľadania, veď „všetci hľadáme seba“, ale nevzdávame sa ani pokusov „hľadať v sebe / čo tu iní / nechali“, ako nás presviedča tento autor impresívnej poézie a subjektívnej lyriky ■ V prítomných siedmich vetách nie je priestor na vyčítavé identifikovanie drobných i väčších remeselných básnických nekorektností (samoúčelné neologizmy, genitívne metafory, množstvo neurčitkov atď.), ale v konečnom dôsledku aj tie chtiac nechtiac prispievajú k sugestívnemu pocitu autorovej miznúcej energie – „ako keď mizne uhlie / tak mizne aj moja energia“ –, čo bol zrejme jeden z hlavných myšlienkových zámerov tvorcu ■ Znepokojujúce a neraz rozpačité pocity spojené s nedočkavosťou básnika kladúceho otázky, na ktoré zväčša niet zmysluplnej odpovede, môžu pozitívne inšpirovať k premýšľaniu o zmysle udalostí spojených so životom a smrťou, so „zahýbaním Bo hu“, so zákulisím milovania, ale aj s „bankrotom v mojej duši“ ■ Je to nervóz na poézia, ktorá občas môže znervózniť aj čitateľa, preto je úplne pochopiteľný autorov povzdych: „Konečne kľud ako beztiaž / a v novom precite / obdivujem / skákanie eufórie“ ■ Je to aj egocentrická poézia (no ktorá nie je), v nej aj miera lásky sa dá vypočítať podľa toho, koľko jej je „vo mne“ ■ Napriek všetkému alebo práve preto táto útla knižka básní stojí za prečítanie, lebo vypovedá o citoch bez sentimentality, o láske bez nádeje na jej uskutočnenie a iba s malou mierou sebaľútosti typickej pre túto generáciu
Daniel Hevier / Priznané prózy Jána Johanidesa Literárne informačné centrum, Bratislava 2020
Edícia Siete, v ktorej táto kniha vyšla, má už za sebou rad vynikajúcich autorov – Mila Haugová, Veronika Šikulová, Július Pašteka, Daniel Pastirčák, Rút Lichnerová, Gabriela Rakúsová a ďalší ■ Všetkých spája pokus o výpoveď skúmajúcu fenomén (literárnej) tvorby, v širokom zmysle slova, z rozličných aspektov ■ Nie inak je to v prípade Hevierovej esejistickej analýzy Johanidesovho diela, v tomto „čítaní Jána Johanidesa“, kde subjektívny pohľad presahuje do objektívnej pravdy, pochopiteľne, aj pri reflexii životných súvislostí spisovateľa, ktoré boli často určujúce pri vzniku jeho diela ■ Je obdivuhodné, ako brilantne, pritom bez mudrlantských pseudoučeneckých konštrukcií, autor s minucióznou presnosťou pomenúva kľúčové témy v Johanidesovom diele a nemenej presne označuje ich literárnohistorický kontext bez toho, aby sa vyhýbal polemikám a sporom ■ Prejavilo sa to napríklad pri charakteristike Johanidesa ako nielen prvého, ale aj jedného z mála „autentických slovenských existencialistov“ vnímajúceho existencialistické pojmové a výrazové inštrumentárium nie ako odpozeranú teóriu či filozofický koncept, ale ako súčasť autentického životného pocitu autora, teda nie iba ako výlevy akéhosi slovenského modifikátora existencializmu ■ Podobne sa správa Hevier aj pri iných ťažiskových témach, ako sú dejiny, európanstvo, príbeh, senzualita, utrpenie či dokonca „duša ľudstva“, ale aj mnoho ďalších ■ Vždy ho zaujíma, v čom bol slovenský spisovateľ pôvodný, čím prekračoval dobu a literárnu situáciu, na ktorej pozadí tvoril: prinajmenej to je obrovský prínos tejto duchaplnej a – vôbec nie prekvapujúco – čistej knižky
Milan Kališ / Zrod alebo „TotalSick“ alebo Pokus o prvé úprimné „Ja som“ Marenčin PT, Bratislava 2020
Alebo, aby toho nebolo v podtitule málo: „Vážení, predstavujem Vám modernú spoločnosť v zrode toho, kým sme, ak nájdeme pokračovanie?“ – to všetko (vrátane poslednej vety) sa dočítame na titulnej strane Zrodu, knihy nanajvýš rozporuplnej, ale bez akejkoľvek pochybnosti inšpirujúcej ■ Pardon, skôr provokujúcej, hoci inšpirácia sa v tomto prípade s provokáciou vôbec ne vylučuje ■ Toto mnohorozmerné dielo nemožno jednoznačne vymedziť ani ako literárne v zúženom chápaní, ale ani ako filozofické či stratigrafické, ani ako sociologické, hoci sa zaoberá aj „pravekým spravovaním tlupy“ v súvislosti s prvými sociálnymi nevyhnutnosťami a uvedomovaním si nielen toho druhého, lež aj seba samého ako základu pre svoje jestvovanie ■ Sprievodnými zásobníkmi ideí sú etika, teória myslenia a teória riadenia, ktoré sa na pozadí textu nenápadne vynárajú od prvých stránok, aby vyústili do trúfalého metaforického signifikovania situácie, „keď si ľudia začínajú prekážať, lebo si jeden o druhom myslia, že sa navzájom vzďaľujú podľa toho, na akej strane barikády stoja“ ■ Spisovateľove prenikavé formulácie sa týkajú primárne rovín sexu, erotiky a tanatológie, na ktorých sa v autorskej optike stretáva biológia s filozofiou ■ Tu sa hľadá východisko pre pochopenie zrodu spoločnosti, zrodu spravovania a zrodu riadenia v kontexte s pojmami „stvorenie“, „pravda“, „bolesť“, láska“, „potreba“, „sloboda“, „konanie“, „vôľa k žitiu“, „smrť“… ■ Keď čitateľ pre koná sieť často úskočných formulácií a odbočení, môže sa dopracovať k pozoruhodným výsledkom premýšľania gradujúceho k pochopeniu paradoxu zrodu a k irónii, s ktorou ho autor tejto naozaj pozoruhodnej knihy (mimochodom, vzdelaním prírodovedec) sprevádza kľukatými chodníkmi transformácie pra veku na modernú spoločnosť
