Z histórie už nik nevymaže skutočnosť, že vznik Československej republiky znamenal národnú slobodu pre slovenský ľud, stáročia pokorovaný a zaznávaný v kútoch habsbursko‑uhorskej ríše. Radosť Slovákov z národnej slobody bola veľká, a tak je celkom prirodzené, že fyzické i duchovné rany z nedávneho vojnového besnenia upadali rýchlo do zabudnutia.
Pripomínali ich iba beznohí a bezrukí či inak zmrzačení nedávni frontoví vojaci a mladé vdovy v čiernych habitoch. Potrebu všestranného materiálneho i duchovného, a teda predovšetkým vzdelanostného pozdvihnutia slovenského národa si uvedomovala najmä hŕstka vzdelancov. Zdá sa, že najviac to pálilo tvorcov vo všetkých umelec‑ kých prejavoch. Činili sa osobitne spisovatelia všetkých generácií. A to nie‑ len v literárnej tvorbe, ale aj na platforme kolektívnych literárno‑kultúrnych podujatí. Tie aktivity si však nevyhnutne žiadali organizačnú platformu. Tak sa stalo, že už začiatkom roku 1923 sa dali dokopy traja významní a už vtedy uznávaní spisovatelia v najlepších tvorivých rokoch, konkrétne básnik Ivan Krasko a prozaici Jozef Gregor Tajovský a Tido Jozef Gašpar, aby najskôr podnietili a zakrátko založili prvú spisovateľskú organizáciu na Slovensku – Spolok slovenských spisovateľov. V priebehu štyroch mesiacov vypracovali stanovy a zorganizovali zakladajúce členské zhromaždenie, ktoré sa uskutočnilo 15. júna 1923 v Bratislave.
Pozvali naň všetkých slovenských spisovateľov zo všetkých regiónov Slovenska. Zišlo sa ich vyše päťdesiat. Úlohou účastníkov bolo po diskusii schváliť návrh stanov Spolku. Záverečný variant stanov všetci účastníci odobrili. Stanovy však muselo schváliť ešte Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, čo sa stalo 7. augusta 1923. Zdalo by sa, že to bo‑ la formalita, lebo ministrom tohto dočasného štátneho útvaru bol spisovateľ, profesiou lekár MUDr. Vavro Šrobár. Ktovie, čo všetko musel v Prahe po‑ vysvetľovať, no stanovy nakoniec dostali ministerskú pečiatku. Až potom sa mohlo uskutočniť ustanovujúce členské zhromaždenie so všetkými procedurálnymi náležitosťami a právnou definitívou. Stalo sa tak 15. decembra 1923. Zhromaždenie si zvolilo trojčlenné vedenie. Predsedom sa stal priamo minister Vavro Šrobár, podpredsedom sociológ Anton Štefánek, tajomníkom uznávaný a osvedčený organizátor prozaik Tido J. Gašpar a pokladníkom skúsený bankový úradník, prozaik a dramatik Jozef Gregor Tajovský. Bol to vlastne prvý výbor Spolku slovenských spisovateľov.
Mandát na výkon funkcií mu však všetkých 42 účastníkov, a teda už členov Spolku, odhlasovalo iba na jeden rok. Bola to chyba, ktorú po rokoch zopakovalo členské zhromaždenie obnovovaného Spolku v roku 1990. Už vtedy sa ukázalo, že rok je veľmi málo. Členské zhromaždenie na jednodňovom zhromaždení nemôže riešiť a vyriešiť problémy organizačné, personálne a ideové. Realita života je totiž iná. Na‑ sledujúce roky to potvrdili. Spolok bol nútený v tej personálnej zostave pracovať až do roku 1929.
Záujmom a úlohou Spolku bolo pomáhať rozvoju a šíreniu slovenskej literatúry, byť nápomocný pri vzniku nových diel všetkých žánrov, pomáhať mladým literárnym talentom, obhajovať a chrániť stavovské záujmy autorov a dávať „expertízy štátnym a verejným inštitúciám vo veciach týkajúcich sa literatúry a spisovateľov na Slovensku“. Časť vety, ktorú som dal do úvodzoviek ma mimoriadne zaujala. Politické a riadiace štruktúry prvej Československej republiky mali záujem o názory, postoje a návrhy slovenských spisovateľov pri riadení a dynamickom vývoji mladého štátu. Keď si to konfrontujem s dnešnou skutočnosťou, je mi nielen smutno, ale tlačia sa mi aj slzy do očí. Ani jedno naše vládne zoskupenie po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, až na vzácnu výnimku spisovateľa a ministra kultúry nebohého Ivana Hude ca, neprejavilo záujem ani o smidku chleba zo stola slovenských spisovateľov.
Akoby sme ani neexistovali. Nech si akokoľvek namáham obrus na stole mojej pamäti, v slovenskom parlamente, teda v Národnej rade SR, sa zatiaľ mihli títo spisovatelia: Peter Jaroš, Ivan Hudec, Anton Hykisch, Ladislav Ballek, Rudolf Chmel, Dana Podracká a Gabriela Rothmayerová. Neobsedeli tam dlho, rezignovali. Nie preto, že by nemali čo povedať a čo navrhnúť, ale pre nezá jem tzv. straníckych lídrov a miestami až pre pohŕdanie. A to práve od tých najkrikľavejších nedovzdelancov.
V duchovnej sfére sa Spolok prihlásil k ideálom demokracie, vlastenectva, sociálneho cítenia, národnej jedinečnosti, ku kresťanským hodnotám a s nimi súvisiacemu ekumenizmu a takisto k slovanskej vzájomnosti. Isteže, aj tie‑ to ideály majú politický rozmer a podtext, ale nie stranícky. Zo stanov je jasné, že Spolok sa chcel podozreniu zo straníckeho postoja rezolútne, ale elegantne vyhnúť.
Vznik Spolku slovenských spisovateľov v roku 1923 sa však neuskutočnil v politickom, spoločenskom a kultúrnom vzduchoprázdne. Skôr naopak Dynamika diania v novom a vítanom štátnom útvare bola poriadne zavírená a dubasilo sa najmä v kultúre. Bolo treba dobehnúť kultúrny útlm, ktorý spôsobila prvá svetová vojna, ktorú – neviem prečo – niektorí historici, publicisti a politici nazývajú „veľkou“, akoby tá o dvadsať rokov neskôr nebola ešte väčšia a krutejšia. Treba rovnako povedať, že vo verejnosti stále doznievala aj Štefánikova tragédia v máji 1919 a nastoľovala otázku dôstojného vyrovnania s tou skutočnosťou. V pamäti kultúrnej verejnosti zostalo aj vedomie o odchode do večnosti doteraz najväčšieho barda slovenskej lyriky Pavla Országha Hviezdoslava v novembri 1921. Lenže život je napriek všetkému – pohyb.
Vyše 40 rokov od svojho vzniku v roku 1882 v Prahe, ale s veľkým dosahom na celý štát, no na Slovensko osobitne, pôsobil študentský spolok Detvan. Združoval slovenskú mládež, študujúcu na pražských vysokých a stredných školách. Najmä takých, čo mali v Uhorsku problém s prejavmi národného cítenia. Z aktivít tohto spolku vyšli takí literáti ako Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský, Ladislav Nádaši, Žigo Pauliny‑Tóth, tolstojovci Dušan Makovický a Albert Škarvan, ale aj Milan Rastislav Štefánik, ktorý takisto pokúšal lyriku, lež hviezdy mu boli bližšie.
Dva roky pred vznikom Spolku, teda v roku 1921, vznikla v Bratislave Umelecká beseda slovenská. Bola to univerzálna umelecká organizácia, ktorá združovala osobnosti literárneho, výtvarného a hudobného života. Bola subvencovaná zo štátnych zdrojov a jej predsedom sa stal budúci národný umelec Dušan Jurkovič. Spisovatelia rozvíjali svoju činnosť z pôdy literárneho odboru. Prakticky každý mesiac organizovali rozličné literárno‑kultúrne podujatia, najčastejšie diskusné večery s ukážkami z vlastnej tvorby, prednášky na vybrané literárne témy, ale aj čitateľské ankety. Pokúšali sa aj o edičnú činnosť. Šťastie sa najskôr usmialo na Ivana Horvátha, ktorý tu vydal svoju tretiu knihu noviel Vízum do Európy (1930), a Jána Poničana, ktorý tu vydal svoju tretiu básnickú zbierku Večerné svetlá (1932). Literárno‑kultúrna činnosť Umeleckej besedy slovenskej dostala novú dynamiku príchodom davistov. Boli to Vladimír Clementis, Laco Novomeský, Daniel Okáli, Ján Poničan, Edo Urx a niektorí ďalší. Lenže táto skutočnosť spôsobila, že do umeleckého spolku priniesli so sebou aj politický rozmer vnímania sveta a vývinu spoločnosti. Všetci boli výrazne sociálne orientovaní a v tomto duchu aj tvorili, zdôrazňujúc sociálne rozdiely, biedne položenie prostého slovenského ľudu, a vyzývali k revolučnému pohybu. Navyše, povstupovali do komunistickej strany a politicky i literárne sa orientovali na Sovietsky zväz. A svoje postoje a celkový svetonázor prezentovali vo vlastnej tvorbe i vo verejne prezentovaných stanoviskách ku kritickým udalostiam v spoločnosti. Boli iniciátormi Manifestu slovenských spisovateľov proti streľbe do štrajkujúcich poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch v roku 1931. To vládnuce kruhy vyľakalo i rozčúlilo.
Podozrivými boli aj večierky z poézie Laca Novomeského, Fraňa Kráľa a ďalších poetov. „Básničky“ vrchnosť ešte ako‑tak tolerovala, no prednáškové turné Jána Poničana o ceste do Sovietskeho zväzu už nemohla nechať bez mocenského zásahu. Vedeniu Umeleckej besedy nariadila básnika Jána Poničana z organizácie vylúčiť a zmeniť zostavu výboru. Mohla si to dovoliť, lebo činnosť Besedy bola subvencovaná zo štátnych zdrojov. Reakciou na tieto mocenské zásahy bolo vystúpenie viacerých spisovateľov z Umeleckej besedy, ktorí následne vstúpili do Spolku.
Personálnou zmenou v tomto období však prešiel aj samotný Spolok. Dňa 23. mája 1929 sa zišlo valné zhromaždenie a zvolilo si nový výbor. Predsedom sa stal básnik a prozaik Janko Jesenský, tajomníkom básnik a prekladateľ Emil Boleslav Lukáč a pokladníkom historik Štefan Janšák. Podpredsedom zostal sociológ a pedagóg Anton Štefánek.
V tretej dekáde 20. storočia Spolok slovenských spisovateľov viditeľne rozvinul svoju činnosť presne podľa pôvodného programu. Presadzoval spoločenské uznanie spisovateľov, dokonca žiadal zvýšenie autorských honorárov a presnú tabuľkovú špecifikáciu vzhľadom na žáner, náklad a kultúru tlače. Členovia Spolku boli častými členmi porôt rôznych literárnych súťaží, a čo je najdôležitejšie a pretrváva – bránil slobodu slova, najmä slobodu umeleckého prejavu. Po siedmich „úrodných“ rokoch bol už uznávanou kultúrnou inštitúciou a výraznou stavovskou organizáciou spisovateľov. Spolupracoval aj s davistami. Viacerí z nich boli členmi Spolku, no v praxi sa od samého začiatku prezentovali ako samostatná skupina socialisticky orientovaných autorov, možno by sme ich mohli pomenovať aj ako frakciu. V roku 1924 začali vydávať časopis DAV, jednoznačne sa hlásiaci k ideálom socializmu.
Rozhodujúci vplyv na ich životy mal V. zjazd Komunistickej strany Československa, ktorý vstúpil do dejín ako zjazd „boľševizácie“ KSČ. V reálnom politickom živote to znamenalo prihlásenie ku Kominterne, čo bolo celoeurópske združenie komunistických a robotníckych strán. V Kominterne ako pokračovateľke I. a II. internacionály v tom čase mal rozhodujúce slovo Sovietsky zväz, no a jeho vodca Josif Vissarionovič Stalin. Základnou tézou programu Kominterny bola téza o ustavične narastajúcom triednom boji medzi pracujúcimi a ich vykorisťovateľskými zamestnávateľmi a o potrebe nepretržitého revolučného hnutia, a to predovšetkým v robotníckom prostredí. K tomuto moskovskému programu Kominterny sa prihlásil aj V. zjazd KSČ. Došlo na ňom k výrazným personálnym zmenám. Starí sociálni demokrati, čo sa v roku 1921 prihlásili ku komunistom, boli vymenení novou, mladou generáciou. Na čelo strany bol zvolený Klement Gottwald a literárne múzy pokúšajúci mladí Slováci združujúci sa okolo časopisu DAV sa pridali na jeho stranu. Nikto vtedy netušil, a oni sami najmenej, že práve v tej chvíli si symbolicky zaklopali na masívne a zamrežované dvere väzenských ciel. Svedčí o tom jedna skutočnosť, ktorá bola vari najdramatickejšou chvíľou tohto boľševizujúceho zjazdu. Siedmi naslovovzatí socialisticky orientovaní českí spisovatelia odmietli prijať ten‑ to program a vystúpili z KSČ. Lenže už vtedy sa ukázalo, že z komunistickej strany sa nedá vystúpiť, z komunistickej strany sa oficiálne len vylučuje. Tak sa to prezentuje v dejinách KSČ a tak to bolo v politickej praxi strany od jej založenia až po mocenský pád v novembri 1989. Siedmi českí spisovatelia, ktorí vy‑ šli z košiara sociálnej demokracie a svojou tvorbou sa jednoznačne stavali na pozície socialistických ideálov, sa rozhodli z KSČ vystúpiť práve pre nekritické prihlásenie strany ku Kominterne. Ako „odchovanci“ sociálnej demokracie pochopili, že je koniec vnútrostraníckej demokracie, a to cez svoje citlivé umelecké duše preniesť nemohli. Boli to takí budúci socialistickí autori ako Marie Majerová, Ivan Olbracht, Stanislav Kostka Neumann, Josef Hora, Jaroslav Seifert a Vítězslav Nezval. Po niekoľkých rokoch sa všetci okrem Jaroslava Seiferta postupne do strany vrátili, ale to je už iná história, ktorá súvisí s nebezpečenstvom nástupu fašizmu v hitlerovskom Nemecku.
V tretej dekáde 20. storočia a v druhej dekáde svojho pôsobenia Spolok slovenských spisovateľov začal rozvíjať aj zahraničné kontakty. Uzatváral dohody o kultúrnej spolupráci s rôznymi národnými i medzinárodnými spisovateľskými organizáciami. Popravde treba povedať aj v dnešnej neuveriteľne zvláštnej dobe patologickej rusofóbie, že najviac sa mu darila spolupráca so sovietskymi, teda v podstate s ruskými kultúrnymi inštitúciami. Navyše, v roku 1933 začal vydávať mesačník Slovenské smery umelecké a kritické. Bol to úspešný počin. K spolupráci s časopisom sa prihlásili už vtedy výrazné umelecké osobnosti, nehovoriac o budúcich osobnostiach slovenskej literatúry. Zo starších autorov tu nájdeme mená ako Štefan Krčméry, Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy, Emil B. Lukáč, Valentín Beniak, z mladších Maša Haľamová, Ján Kostra, Pavol Horov, Vladimír Reisel, Július Lenko, Pavel Bunčák, z najmladších, no už etablovaných Margita Figuli, Hana Gregorová, Andrej Plávka, Ferdinand Gabaj, Štefan Gráf, ale aj Rudo Brtáň, Milan Pišút, Michal Považan a viacerí iní.
Historickým vyvrcholením aktivít Spolku slovenských spisovateľov v medzivojnovom období bolo zvolanie Kongresu slovenských spisovateľov, ktorý sa uskutočnil v dňoch 30. mája a 1. júna 1936 v Trenčianskych Tepliciach. Hoci Spolok mal vtedy len 53 registrovaných členov, zišlo sa na ňom 150 účastníkov všetkých politických odtieňov a literárnych smerov. Treba zdôrazniť, že táto skutočnosť svedčí o mimoriadnej vážnosti a dôvere Spolku ako najdemokratickejšej platformy tých čias. O kongrese vyšlo už mnoho štúdií, zjavili sa aj monografie, takže nie je veľmi čo dodávať. Marxistická história a literárna história nedávnej minulosti pripisovala úspech kongresu najmä aktivitám spisovateľov z okruhu DAV‑u. Je pravda, že títo mali najrazantnejšie a najpresvedčivejšie vystúpenia.
Dôležitejšia však bola ideová zhoda zúčastnených literátov. Kongres sa totiž jednomyseľne prihlásil k ideám slobody národov i jednotlivcov, k idei sociálneho pokroku, obrane česko‑slovenského štátu, a čo je najdôležitejšie – politicky výrazne poukázal na nebezpečenstvo fašizmu, ktorý sa formoval v hitlerovskom Nemecku a už celkom reálne poletoval nad celou Európou. To je neodškriepiteľný odkaz Kongresu slovenských spisovateľov. Vidí sa mi, že sme boli prvou krajinou, prvým štátom v Európe, ktorý z platformy tvorivých osobností slovenského a českého národa na toto nebezpečenstvo upozornil svet a volal po riešení. Pravdou je aj to, že my túto pokrokovú tradíciu nášho národa dodnes nevieme podhodiť dnešných európskym politickým štruktúram a pritom si dupnúť nohou. Málokto si uvedomuje, že Kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach prišiel so svojím antifašistickým manifestom presne mesiac pred vypuknutím občianskej vojny v Španielsku s fašistickým charakterom.
Parafrázujúc básnika Miroslava Válka poviem, že „veci sa ďalej vyvíjali normálne“ nenormálne. Európskym veľmociam sa nepodarilo zastaviť nemeckú fašistickú hydru, naopak – hladkali ju po šiji nad vycerenou papuľou. Tak pri‑ šiel Mníchov a všetko ostatné, čo po ňom nasledovalo. Autorita Spolku však bola stále veľká. Tak sa stalo, že po rozbití Československej republiky a vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939 Spolok na prianie jej predstaviteľov pretrval. Predsedom sa stal básnik Valentín Beniak, čo mu povojnový a pofebruárový režim tvrdo spočítal, akože slúžil klérofašistickému režimu. Môžeme s tým polemizovať, napríklad z platformy životnej múdrosti, že žiť sa musí v každom čase. Ku cti Spolku z tohto obdobia slúži fakt, že aj v tých vojnových rokoch pokračovalo vydávanie Smrekovho literárneho mesačníka Elán. A veru nájdeme v ňom aj viac či menej zašifrované príspevky odsudzujúce fašizmus a vojnové besnenie i vieru a nádej vo víťazstvo Sovietskeho zväzu.
Po skončení vojny a najmä po Februári 1948 aj „literárne veci“ dostali iný rozmer. Pre niektorých očakávaný a prijateľný, pre iných neočakávaný a neprijateľný. V roku 1947 na členskom zhromaždení v Budmericiach bol za jeho predsedu zvolený literárny kritik Michal Chorváth. Dva roky nato mu pripadla aj nevďačná úloha likvidátora tejto stavovskej organizácie. Likvidačné členské zhromaždenie sa zišlo 9. októbra 1949 opäť v Budmericiach.
Všimnime si, že obe členské zhromaždenia sa uskutočnili v Budmerickom kaštieli. Tento čin môžeme symbolicky chápať aj ako nástup celkom nových čias. Reálne to však znamenalo dobrovoľné rozpustenie Spolku a rovnako dobrovoľné odovzdanie jeho majetku Slovenskej sekcii Zväzu československých spisovateľov. Ajhľa, každá revolúcia, zdá sa, mení majiteľov kaštieľov alebo aspoň jeho nájomníkov. Či chcem alebo nie, na záver musím vysloviť už všeobecne známe skutočnosti. Rozhodujúca časť slovenských spisovateľov všetkých generačných vrstiev sa po novembri 1989, konkrétne po ideových i organizačných peripetiách vo februári 1990, prihlásila k ideovému odkazu prvého Spolku slovenských spisovateľov. Prihlásila sa k nemu pre jeho ducha demokratizmu. Ten, prirodzene, zahŕňa aj city vlastenectva, národného povedomia, sociálnej citlivosti a žičlivosti, náboženskej a politickej tolerantnosti, slobodu slova a prejavu, ako aj stále prítomnú ideu všeslovanskej vzájomnosti. No je tu aj niečo – skutočnosť samostatnej Slovenskej republiky. Túto myšlienku Spolok presadzoval a o tú‑ to skutočnosť bojoval od samého začiatku svojej reinkarnácie začiatkom roku 1990. Neodškriepiteľným a trvalým svedkom tohto zápasu Spolku je jeho doteraz pretrvávajúce, no stále atakované a podkopávané printové médium Literárny týždenník (s dvojtýždňovou periodicitou). Jeho stránky sú svedkom to‑ ho, že sa úzkostlivo pridržiava duchovnej podstaty a ideálov, ktoré vyslovili jeho zakladatelia presne pred sto rokmi. Straníckosť sa medzi nimi nenachádza. Pravda je skôr opačná: Strany a hnutia by mali prelúskať jeho duchovný a ideový odkaz. Možno by im to niečo zmysluplné povedalo. V mene zachovania demokratickosti a suverénnosti Slovenskej republiky.
Jaroslav Rezník starší, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov
