V dvadsiatich rokoch už pustil sa vlastným umom
po vlastnej postati: o veľkých dielach snil,
hľadajúc zázračnú ovcu so zlatým rúnom,
rozumom pečatil, čo srdcom vybásnil.
Cesta mu stúpala na Parnas, hore grúňom,
kde dosah génia v duši si ujasnil,
slúžiaci veľmožom a panovníckym chruňom,
keď, skrotiac titana v sebe, sa tuho spil.
Keď duša ochabne a srdce žiaľom puká,
zomknú sa v trojlístok: čelo, oči a ruka,
zmocniť sa myšlienky, tvar jej dať strašnou silou.
Učil sa mágii, vnikal do temna tajov,
na koreň umenia, kde varil z jeho čajov,
až potom pustil sa za nesmrteľnou milou.
(Medailóny a medailónky, 1971)
