Opäť sa nám zvolebnieva. Po vyše troch rokoch vlády, ktorá svojou nekompetentnosťou, čo celý čas dokazovali negatívne prieskumy verejnej mienky, bezpochyby vstúpi do dejín.
Dúfajme, že pre súčasníkov aj budúce generácie naposledy a ako odstrašujúci prípad – i keď ktovie, dejiny sa opakujú… Úpadok Západu, do ktorého objatia sme sa s veľkými očakávaniami hrnuli po majetkovom prevrate v roku 1989 s vidinou slobody a konzumného dostatku, je citeľný na každom kroku. Kvalita riadiacich elít od Washingto nu cez Brusel ešte nikdy nebola na takej nízkej úrovni. Možno je to účel, čím hlúpejší a osobnostne nezdravo ambiciózni politici, o to ľahšia práca pre lobistov. U nás, na periférii, ako aj v globálnom rozmere. Úpadok nie je len mravný, hodnotový, kultúrny, ale dochádza k rozpa du pilierov, na ktorých stála a ktorými sa hrdila európska civilizácia. Pre historikov či sociológov je to „z vedeckého hľadiska“ zaujímavá do‑ ba – vidieť „pád Rímskeho impéria“ na vlastné oči, horšie je to s tými, čo si chcú zachovať dôstojnosť a slušný život pre svoje rodiny. Yoshihiro „Francis“ Fukuyama mal nakoniec pravdu, keď písal o „konci dejín“ – s úškľabkom možno do‑ dať: pre Západ. Akú má budúcnosť civilizácia, ktorá si neváži samu seba, svoje dejiny, hodno‑ ty a múdrosť otcov, a stratila pud sebazáchovy? Možno sme ako myšky z Calhounovho experimentu. Na otázku, či je tento beh ku dnu umelo moderovaný, alebo ide o sled javov prirodzených kultúrno‑sociálnych procesov, nechám odpovedať čitateľov. Zjavne je to v genetickej výbave západného kapitalizmu, nijaký systém nie je večný, a ten „náš“ na anglosaský spôsob je značne parazitický. Po rozpade socialistickej sústavy v Európe nie je kde koristiť.
Už sa začíname požierať navzájom a ilúziu hojnosti zakrývame dlhom. Slovenské domácnosti patria v tomto smere medzi premiantov, Grékov to dobehlo, Spojené štáty sa hrdia rekordným zadlžením len federálnej vlády na úrovni tridsaťdva biliónov dolárov. Za desať rokov bude Washington vynakladať na dlhovú službu polovicu štátneho rozpočtu. A proces dedolarizácie sa práve začal s katastrofickými dôsledkami pre všetkých na orbite zaoceánskeho mentora. Vo svete je dnes 305 biliónov už nevymožiteľných pohľadávok. Samozrejme, budeme sa musieť uskromniť, pre spoločensky akceptovateľný súhlas nám to odprezentujú ako snahu zachrániť klímu, ktorá sa mení a kolíše milióny (miliardy) rokov aj bez zásahu človeka. Čakajú nás ťažké časy, tak nás na ne predprogramujú. „Všetky zvieratá sú si rovné… no niektoré sú si rovnejšie…“ – ako hlavné motto Orwellovej Zvieracej farmy je striedmosť naprojektovaná do budúc‑ na len masám. Trhová ekonomika je zdeformovaná, korporácie nereagujú na potreby – vytvárajú ich za účasti skorumpovaného riadiaceho aparátu podľa vzorca: „Ak predávame lieky, mediálne vyfabrikujeme hystériu pandémie, ak vyrábame zbrane, vymyslíme si nepriateľa a vyvoláme vojny.“ Ako vlastne pre‑ bieha vyšetrovanie hlavy Európskej komisie von der Leyenovej? Vojna u našich východných susedov je len ďalším symptómom doby. Špičková analytická agentúra RAND Corporation skonštatovala, že Spojeným štátom ostávajú posledné dva roky, teda 2022 – 2023, aby zlomili svojich geopolitických konkurentov a naplnili Wolfowitzovu doktrínu.
Nejde len o geopolitiku, ide o pád Západu. Pre istotu sa na začiatku ruskej invázie vypli alternatívne médiá. Ako‑ by sa zabudlo, že medzinárodné právo neplatí od 24. marca 1999, keď dopadli prvé bomby na Belehrad. Nemusíme citovať mudrcov histórie – zániku civilizácie predchádza úpadok. Dá sa tomu brániť, na to si však musíme zachovať jeden z hlavných atribútov a výdobytkov euroatlantickej civilizácie – individuálnu slobodu, slobodu prejavu predovšetkým.
Vládnuca trieda sa týmto ideálom hrubo spreneverila. Sme svedkami pretláčania jednej pravdy, jediného pohľadu na svet, čierno‑biele rozdelenie na tých, čo sú s nami, a tých, čo sú proti nám. Nedáva sa priestor na argumentáciu, zabúda sa, že len v diskusii a polemike je možné vytvárať predpoklady na akýkoľvek progres, na budovanie pluralitnej slobodnej spoločnosti. Už v roku 1922 Walter Lippmann varoval pred zneužitím moci médií. Novinári majú nezaujato prinášať informácie, a jednotlivec sa na základe faktov slobodne rozhodne. Namiesto nestranného objektívneho pre‑ nosu dnešné médiá realitu neodzrkadľujú, ale vytvárajú ju – doslova programujú verejnú mienku, „vyrábajú súhlas“ (manufacture of consent) spoločnos‑ti s tou ktorou agendou, ideológiou či politikou. V tomto smere mainstream vo všetkých profesijných sférach zlyhal. Svedomím národa zostali len rebelujúci intelektuáli a umelci, veď aj v časoch najťažšej totality práve umenie bolo posledným miestom vzbury. Slovenské pohľady chcú zostať v tomto smere slobodné a nestranné. Číslo, ktoré držíte v rukách, sme venovali stému výročiu vzniku Spolku slovenských spisovateľov. Organizácia, rovnako ako Matica slovenská, bola v nepriazni zliberalizovaného Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Tento trend je dlhodobý a súvisí s implementáciou globálnej koncepcie videnia a myslenia predkladanej nám zo zámoria.
Netreba zabúdať na vplyv veľkokapitálu v pozadí, ktorý si na Západe sprivatizoval mnohé štátne a predovšetkým nadnárodné inštitúcie, Európsku úniu nevynímajúc. Znova sa nám vnucuje čísi pohľad na svet. Každý s dosahom na verejnosť, kto nesúhlasí, je dehonestovaný, ostrakizovaný, vytláčaný na okraj, profesijne často zlikvidovaný. Nie sme ani ďaleko k trestnoprávnej zodpovednosti, stačí sa pozrieť do susedných Čiech. Rozobrať tento koncept preformátovania myslenia – verejnej mienky – by vyžadovalo omnoho väčší priestor. Hraničí to so sociálnym inžinierstvom totalitných režimov, i keď stále jemne, sofistikovane prostred‑ níctvom tlače, obrazoviek a prevýchovou mladých. Týka sa to aj nás. Podriadiť sa plánom a záujmom mocných. Nemyslím si, že tento vývoj je v prospech väčšiny. Demokracia a sloboda sú neoddeliteľné. Vkráda sa k nám totalita s jediným oficiálne tolerovaným názorom, a nejde len o neriadenú migráciu, epidémiu, vojnu, geopolitiku či problémy klímy. Opäť sa nám zvolebnieva. Kým nám to ešte dovolia, aká bude naša voľba?
Radoslav Žgrada
