V sobotu 27. mája 2023 sa v Kostole sv. Martina a vzápätí na Národnom cintoríne v Martine konala posledná rozlúčka s dlhoročným pracovníkom a emeritným správcom Matice slovenskej Michalom (Mišom) Kováčom Adamovom. Máloktorý smrteľník si za svoje činy vyslúži bezvýhradne uznanie a trvalú úctu tých, pre ktorých žil, tvoril, organizoval a na ktorých mu bytostne a ne‑ odvolateľne záležalo. Širokospektrálna činnosť zosnulého harmonicky prepájala nadčasového tvorivého ducha starého Martina s modernou érou. Vnímal som ho ako posledného mohykána zašlých čias, ktorý neúnavne – s kresťanskou pokorou k životu i blížnemu – prehlboval a rozvíjal univerzálne odkazy a posolstvá minulosti.
Bytostný matičiar
Životné osudy a tvorivé aktivity neodmysliteľne spojené s jedinečnou osobnosťou Michala Kováča predstavujú v tom najširšom zmysle slova integrálnu súčasť novodobej slovenskej kultúry. Tvorcove obdivuhodné profesijné, vedec‑ ké, odborné, popularizačné či záujmové spektrum zahŕňalo niekoľko oblastí, ktoré sa neuveriteľne harmonicky a mierou vrchovatou vzájomne prelínali, dopĺňali a ovplyvňovali. Keď hovoríme o M. Kováčovi ako o osobnosti slovenského ochotníckeho, profesionálneho, činoherného či bábkového divadla, rozhlasovej a inej dramatickej tvorby, najmä pochôdzkového divadla, treba zdôrazniť, že bol takisto hercom, recitátorom, režisérom a dramaturgom, divadelným kritikom a teatrológom, v neposlednom rade všestranným dramatickým spisovateľom, no nadovšetko excelentným iniciátorom, oduševneným organizátorom a rozvíjateľom tradícií (osobitne) ochotníckeho divadelníctva na Slovensku.
Takmer celý svoj mimoriadne plodný život účinkoval Kováč profesijne v Matici slovenskej v Martine. Prišiel do nej už ako hotový knihovník, kniž‑ ničný odborník a kultúrny publicista. Na matičnej pôde systematicky rozvíjal bibliografickú činnosť (prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov), neskôr – po organizačných prácach pri nezabudnuteľnej storočnici Matice slovenskej (1963) – pripravil a realizoval v praxi koncepciu Pamätníka slovenskej litera‑ túry (šesťdesiate – osemdesiate roky). Sám v jej rámci významne participoval na rozvíjaní matičnej literárnej a kultúrnej histórie a biografistiky. Zakladateľ sky sa vložil do služieb a budovania teórie, praxe i pedagogiky literárneho múzejníctva, a to aj v širších česko‑slovenských reláciách. Istotne je dôležité pripomenúť, že kresťansky založený a demokraticky orientovaný M. Kováč to rozhodne nemal v súkolesí totalitnej komunistickej moci jednoduché.
Azda jedinú výnimku predstavoval len krátky závan demokratického uvoľnenia počas politického odmäku v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Za svoju angažovanosť, činnosť a občianske postoje v období rokov 1968 a 1969 bol v nasledujúcej normalizačnej ére všakovako postihovaný. „Preto sa po roku 1989,“ ako uvádza Pavol Parenička, „v slobodných podmienkach stal aktívnym a významným reprezentantom nových myšlienok v kultúrnej politike demokratickej spoločnosti, keď ako námestník ministra kultúry (1990 – 1992) i správca Matice slovenskej (1993 – 1994) prioritne presadzoval pluralitný model, kontinuitu tradícií, z kvantitatívneho aspektu polycentrizmus a z kvalitatívneho personalizmus v kultúrnom živote Slovenska. Neodišiel z neho ani po odchode na formálny dôchodok v roku 1995, ale bol v ňom stále prítomný a vítaný aj napriek plynúcemu času.“
Curriculum vitae
Svetlo sveta uzrel 24. mája 1930 v Opatovciach nad Žitavou (dnes súčasť Zlatých Moraviec) v bohabojnej katolíckej rodine maloroľníka Alojza Kováča a jeho manželky Márie, rodenej Borkovičovej. A práve starostlivá a sčítaná matka vychovávala Miška i ďalšieho syna a dve dcéry k úcte k Bohu, ku knihám i k ľudovej kultúre a divadlu. Od raného detstva tak mohol intenzívne nasávať mnohostranné živé tradície rodného Tekova. Zrejme na týchto pevných folkloristických základoch sa rodil jeho celoživotný záujem o „veci a vecičky kultúry“. Ľudovú školu vychodil Michal Kováč v rodisku (1936 – 1941), meštianku navštevoval v Zlatých Moravciach (1941 – 1945). Divadelné, literárne a knihovnícke záujmy ho v mládeneckom veku (1946) priviedli na zlatomoravské gymnázium, vystavané na pamiatke veľkého štúrovského básnika Janka Kráľa, kde aj v roku 1951 zmaturoval. Vzápätí sa rozhodol ísť študovať slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, súčasne navštevoval prednášky z folkloristiky (1951 – 1956). Popri jazykovede, literatúre a knihovníctve nezabúdal ani na divadlo a film. Doslova ho očarila dramaturgia, preto externe pôsobil v Československom filme v Bratislave; prednášky z uvedeného odboru diaľkovo počúval na Akadémii múzických umení v Prahe.
Mladý Kováč, ktorý medzičasom absolvoval aj študijný pobyt v Sofii, seriózne uvažoval o dráhe profesionálneho novinára. Redaktorsky „brigádoval“ v populárnom bratislavskom časopise Život (1954 – 1956) i v martinskej Osvetovej práci. Vtedy ešte netušil, že s metropolou Turca nakoniec spojí svoju ďalšiu životnú púť. Definitívne ju spečatil 15. januára 1956, keď podpísal pracovnú zmluvu s Maticou slovenskou v Martine, kde stretol výnimočnú osobnosť Antona Augustína Baníka, u ktorého zavŕšil „naduniverzitné štúdiá“ z viacerých spoločenskovedných disciplín.
Spočiatku sa všestranne nadaný a mimoriadne kreatívny M. Kováč profiloval v matičnom prostredí ako bibliograf. Teoreticky i prakticky budoval bibliografické pracovisko, sám zostavil vyše 50 titulov bibliografií vrátane vzorových katalógov z rozličných oblastí. Vďaka bibliografii sa ešte väčšmi rozšíril jeho univerzálny rozhľad. Neprehliadnuteľný organizačný talent mu zasa do‑ pomohol v rokoch 1961 – 1963 k zodpovednému postu tajomníka prípravného výboru osláv storočnice Matice slovenskej. Mimoriadne úspešný priebeh osláv storočnice (1963) – i jeho veľkou zásluhou – vrátil Matici stratený kredit a obnovil jej dôstojnosť v čase forsírovania socialistickej (ne)kultúrnej politiky, po‑ značenej totalitnými praktikami ateistického komunistického režimu.
Hoci postgraduálne študoval na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1961 – 1962), v Martine napokon Kováč v roku 1966 opúšťa bibliografické pracovisko Matice slovenskej. Vzápätí prechádza do jej Literárneho archívu, kde vo funkcii vedúceho oddelenia pripravuje koncepciu a realizáciu nového viacodborového pracoviska nazvaného Pamätník slovenskej literatúry. Apropo, za jeho vôbec prvého riaditeľa Kováča menovali v búrlivom roku 1968. I keď bol nestraník, privítal reformné trendy v komunistickej strane a „aktívne podporoval premenu komunistickej na socialistickú spoločnosť s viacerými občianskymi princípmi“. Prispôsobil tomu najmä legálne a po okupácii aj ilegálne pôsobenie v Národných novinách, Matičnom čítaní, rádiovom vysielaní i členskom hnutí, v rámci ktorého bol oživovateľom, v rokoch 1968 – 1971 podpredsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Martine a v rokoch 1970 – 1971 členom jej „veľkého výboru“.
Komunistickí normalizátori M. Kováča za občianske postoje po auguste 1968 zbavili funkcie riaditeľa Pamätníka slovenskej literatúry (1971), znemožnili mu dokončiť štúdium vedeckej ašpirantúry a zakázali publikačnú činnosť. Popri literárnej a kultúrnej histórii, archívnictve a biografistike sa Kováč ťažiskovo preorientoval na oblasť literárneho múzejníctva, ktorej ostal profesijne verný dve decéniá. Ešte v rokoch 1969 – 1970 externe študoval muzeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Jana Evangelistu Purkyňu v Brne, kde potom prednášal odbor literárne múzejníctvo (1971 – 1990). Päť rokov pôsobil ako metodik pre literárne múzeá v Literárnom múzeu Pamätníka sloven skej literatúry Matice slovenskej v Martine (1971 – 1976), dlhodobo bol odborným pracovníkom referátu scénografie jeho Strediska pre vecné pamiatky (1976 – 1990).
Činorodý, všestranne zameraný a neúnavný M. Kováč s veľkými nádejami privítal november 1989. Bohaté skúsenosti odovzdal v prospech kresťanských demokratov (KDH), istý čas vykonával funkciu námestníka ministra kultúry SR (1990 – 1992). Vyvrcholením jeho matičnej kultúrnej misie bolo v roku 1993 zvolenie za správcu Matice slovenskej v Martine. Dňa 31. júla 1995, po predošlom odvolaní z tejto funkcie, bratislavské vedenie inštitúcie Kováča ešte v plnom rozkvete síl poslalo do penzie. Čulé kontakty s kultúrnym dianím v Matici, Martine i na celom Slovensku však neprerušil. Angažovane prítomný bol v ňom až do svojej deväťdesiatky! Zomrel 21. mája 2023 vo veku nedožitých 93 rokov. Chýbali mu tri dni…
Celý článok vyšiel v SP 9/10
Peter Cabadaj
