Úryvok
Vedomé snívanie nahrádza Pachovi iný život, po akom aj túži. Lebo Pacho býva často celé dni nešťastný práve preto, čo robí. Postihnutý pánik, keď mu zhorí stodola, si myslí: Eh, bisťubohu, teraz sa Pachova škodoradosť môže ukojiť! A jeho hnev sa ešte vystupňuje. Ale kdeže, Pacho nikdy škodoradosť nepociťuje. Skôr je mu ľúto, že musí robiť, čo robí. Aj on by si predsa doprial rád a schuti voľnejšiu chvíľku, aj on by rád vystúpil z osamelosti zbojníckeho vodcu a splynul s obcou ako ostatní. Dopriať si tak po tri večery za sebou tlačenie kapusty do suda, odhodiac predtým všetku špinu, to by bolo voľačo. Tá večná ostražitosť, lebo aj to je jeho povinnosť, ho niekedy uvádza do pokušenia vzdať sa odrazu všetkého, vydať sa na milosť i nemilosť a dať všetko vyriešiť času. Ale práve to nemôže, lebo pri najbližšom pohone naňho a jeho druhov sa opäť a opäť prebudí k vzdoru. Hovorí si vtedy s hnevom: Zleteli supy z Tatry i spoza Tatry, tiahnu na družinu. Ich vodca stále zrakom jatrí a hľadá v zelenej pláni myš. Ty, môj Perún, zasmraď všetko, do čoho sa ich zobáky zaťali. Naše vzdychy nesú oblaky. Nech ich chytajú a požerú ony supy‑vtáky a podochnú od koliky…!
To je vlastne čarovanie na Pachov spôsob, ktoré ak nepomôže, ani neuškodí. Nemožno však tvrdiť, že by Pacho takým taľafatkám, ako je čarovanie, veril. Stačil spoznať, že tvrdá päsť je omnoho účinnejšia. Možno školy, ktoré navštevoval niekoľko zím a liet, by ani veľmi nezatracovali privolávanie tajuplných či vyšších bytostí, ale Pacho predvídavo zabudol všetok školský balast, a tak zostal múdry. Zo škôl mu poletuje v pamäti niekoľko latinských citátov, ktorý mi vo veselej chvíľke ohromí vlastných súdruhov. Spolupútnici títo zjačia ako čerti, keď pustí do ich uší slová ako nomina sunt odiosa (mená vzbudzujú pohoršenie). V zmysle týchto slov ich aj poučuje, aby nielen nebrali pri rôznych šarvátkach a dovolených rozpustenostiach meno Božie nadarmo, ale predovšetkým, aby ani len nespomenuli niekde na verejnosti, v šenku či pri prechode kompou na druhý breh rieky mená tých, ktorých spravodlivo potrestali, a predovšetkým tých, ktorých iba potrestať mienia. Tým nielenže vyvolávajú v istých skupinách ľudí pohoršenie, ale zároveň sa pripravujú aspoň spolovice o úspech. To, čo nás i ostatných čaká, vtĺka do hlavy svojim mužom, musíme zachovať v tajnosti. Pacho si však zvykol po latinsky aj chváliť. Keď náhodou zbadá, ako Ryp‑veľká noha hodil nôž presne do vyznačeného terča, nepovie mu nič iné ako non plus ultra. Ryp-veľká noha pochopí lepšie, ako keby mu dal zlatý peniaz. Pred začatím útoku na panské sídlo, keď je už všetko preskúmané a overené, keď sa prebrali všetky eventuality, ktoré by mohli úspech akcie zmariť, a keď nezostáva nič iné, len sa vynoriť z kriakov, vtedy si zvykol Pacho, mávajúc mečom nad hlavou, zakričať na plné hrdlo: Nolens volens! (Voľky‑nevoľky!) Na tento výkrik sa Pachovi súdruhovia vrhli na panské sídlo s takou chuťou, ako po troch deci slivovice. Ničili a pálili všetko hlava‑nehlava, kántrili, čo im len prišlo pod ruky, dychtivo povzbudzovaní maloroľníckou i žobráckou cháskou, ktorá sa po frontálnom útoku pustila do zvyškov a vyrabovala sídlo od základov až po povaly.
Nie vždy bolo takéto mrhanie síl a ničenie niekedy i umeleckých predmetov Pachovi po chuti, ale čo už mal robiť, keď rozkrútil mlynské koleso. Snažil sa čo najrýchlejšie uchmatnúť čo krajší gobelín, aby ho tá chudoba nerozstrihala na onuce. Aj sochy a sošky, medené, mramorové a zriedka zlaté, rozkázal poodnášať do veľkej jaskyne. Po takomto víťazstve spievali Pachovi zbojníci‑rutinéri obyčajne pesničku, ktorú im sám zložil aj ich ju naučil naspamäť: Už stvrdla voda v ľad, no kĺzať sa nechceme. Bojíme sa iba toho, že archeológ, náš brat, donesie domov mamuta, a keď ho roztopí, zadusí nás smrad…! Po tejto pesničke sa najedli, napili a tvrdo zaspávali, aby sa na druhý deň prebúdzali, obťažkaní novými povinnosťami. Všetky výpravy, ktoré Pacho a jeho spoludruhovia podnikali, vplývali hlboko na myslenie ubiedeného obyvateľstva. To sa stávalo čoraz smelším a smelším, odmietalo plniť poddanské povinnosti, ničilo panských vojakov a sem-tam sa stali prípady, že bez Pachovho vedomia napádalo a nivočilo panské sídla. V jednom čase sa takéto vzbury poddaných rozšírili natoľko, že cisár bol do Liptova nútený vyslať početné vojenské jednotky vyzbrojené mušketami, delami a rýchlymi jazdeckými prepadovými oddielmi. To boli zlé časy pre Pacha a jeho družinu. Museli zaliezť do najtemnejších dolín, medzi nedostupné skaly. Uviazli vo vlhkých jaskyniach a trápila ich reuma. Pomaly uberali zo zásob, aby vydržali obliehanie. Každý si na skrátenie času našiel svojskú zábavku.
Jeden vystruhoval ozdobné palice, iný črpáky, drevené lyžičky alebo veľkonočné rapkáče. Mnohí poľovali na lesnú zver alebo zbierali lesné plodiny.
