Matica slovenská si tohto roku pripomenula 160. výročie založenia. Cesta k jej založeniu nebola v danom období ľahká a len nadmerné úsilie národnobuditeľských osobností viedlo k vzniku našej národnej ustanovizne. V mnohonárodnom habsburskom mocnárstve nebolo jednoduché pretaviť úsilia Slovákov, čo i len o kultúrnu svojbytnosť, predovšetkým pre šovinistický postoj maďarských predstaviteľov. Vo vzťahu k iným slovanským maticiam sa vyznačuje niektorými zvláštnosťami. V prvom rade uplynulo veľa času od prvých náznakov o jej založenie po samo otvorenie. Plných tridsaťšesť rokov prešlo od chvíle, keď Pavol Jozef Šafárik v listoch Jánovi Kollárovi a Martinovi Hamuliakovi napísal, že pod dojmom zriadenej Matice srbskej premýšľa o založení Matice slovenskej (1827), po jej zakladajúce valné zhromaždenie 4. augusta 1863. Od myšlienky po realizáciu lavírovala v mocenských bojoch medzi Viedňou a Pešťou a vplývali na ňu zahraničnopolitické udalosti – úspechy či neúspechy monarchie. Potom množstvo úloh, ktoré ako jediná slovenská kultúrna inštitúcia musela plniť – určite najviac zo všetkých matíc. Jednou z jej neslávnych osobitostí boli veľké ťažkosti s umiestnením sídla spolku.
Niektoré dokumenty o tom zápase neboli odbornej verejnosti doteraz známe, iné sa spochybňovali. Medzi prvých verejných iniciátorov patril Karol Kuzmány. Ten v druhom ročníku Hronky z roku 1837, poznajúc účinkovanie Matice srbskej i českej, ako aj kultúrne pomery v iných slovanských krajinách, navrhoval založenie našej matice. Zdokumentovaný je aj list Alexandra Boleslavína Vrchovského z nasledujúceho roku, ktorý sa pridáva k tejto myšlienke. Istým predobrazom Matice slovenskej bol spolok Tatrín pôsobiaci v rokoch 1844 – 1848. V päťdesiatych
rokoch 19. storočia sa iniciatívy chopili viacerí národovci, ako môžeme čítať na stránkach Slovenských novín. So svojimi návrhmi prišli Andrej Ľ. Radlinský, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, Daniel G. Lichard či Jozef Viktorin. Táto skupina tzv. staroslovákov vedená Jánom Kollárom dokonca vypracovala matičné stanovy, ktoré v roku 1851 viedenské štátne orgány odmietli. Rovnako neúspešne dopadla iniciatíva Štefana Moysesa, Daniela Richarda a Karola Kuzmányho v roku 1856. Moysesov návrh na založenie Matice slovenskej bol opäť zamietnutý. Počas celých päťdesiat rokov, v období sprísneného Bachovho režimu, mala matičná myšlienka len veľmi malú nádej na realizáciu. Rozhodujúce slovo o založení spolku Matice slovenskej odznelo na memorandovom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine 6. – 7. júna 1861, ktoré uložilo utvorenému Stálemu národnému výboru „bezodkladné vypracovanie stanov Matice slovenskej ako spolku literárneho a jednoty milovníkov národa a života slovenského, potom predloženie osnovy takej k milostivému odobreniu i stvrdeniu na najvyššom mieste, konečne ale – po žiaducom výsledku predlohy takej – zvolanie konštitutívneho zhromaždenia a ku všetkému tomu potrebné zakročenia i pokonania“.
Stály národný výbor na čele s Jánom Franciscim sa napriek komplikáciám s Memorandom v Pešti dal do práce. Štyria členovia výboru v Budíne a Pešti – Ján Francisci, Viliam Pauliny‑Tóth, Ján Gotčár a Ján Palárik – utvorili prípravný (dočasný) výbor, ktorý pripravil návrh Stanov Matice slovenskej a predložil ho spolu so žiadosťou o povolenie 1. augusta 1861 Námestnej rade v Budíne. Podľa vtedajšieho zákona o spolkoch bolo potrebné hneď v návrhu stanov určiť sídlo spolku. Zvolili mesto Brezno. Jeho výber nebol náhodný. Šlo o slobodné kráľovské mesto, nepodliehalo župnej jurisdikcii, ktorá nebola naklonená slovenskej veci, a zároveň malo národne uvedomelú inteligenciu. Námestná rada postúpila prosbu Dočasného výboru Matice slovenskej 7. augusta 1861 predstavenstvu mesta, aby osvedčilo, či súhlasí, aby Výbor Matice slovenskej „porady svoje v Brezne držať mohol“. Zasadnutie Obecnej rady sa uskutočnilo 28. augusta 1861 pod vedením mešťanostu Jána Černáka s účasťou ďalších dvadsiatich dvoch členov. Prerokovali predloženú žiadosť a rozhodli:
„Poneváčcieľ Matici slovenskej s krajinskými zákonmi sa zrovnáva, vzdelaniu ľudu docieliť usiluje, vzdelania pak národov Uhorska preto, že tieto do obecnej správy vplyv mať majú –potrebnuo je –
Obecná rada proti žiadosti prositeľov v tom vyjavenej, aby Výbor Matice slovenskej porady svoje v meste Brezno držiavať mohol, nič nemá, ba k tomu vďačne privoľuje. Čo sa Vys. Kr. Uh. Miestodržiteľskej rade odpísať má.“ Uvedené rozhodnutie oznámili Námestnej rade nasledujúceho dňa 29. augusta 1861. Niektorí členovia mestskej rady s rozhodnutím nesúhlasili a na zasadnutí 3. októbra1861 presadili jeho revíziu. Ďalšie zasadnutie zvolali na 6. októbra 1861. Zúčastnilo sa ho päťdesiatštyri členov, ktorí podrobne prerokovali danú problematiku. Prečítali intimát Miestodržiteľskej rady z 8. augusta 1861, závery Obecnej rady z 28. augusta a správu, ktorú poslali Miestodržiteľskej rade 29. augusta 1861. Skúmali oprávnenosť pôvodného rozhodnutia, ďalej zvažovali, či je prijaté rozhodnutie prospešné pre mesto, alebo je škodlivé, ako aj jeho zákonnosť. Po dlhšom rokovaní, v ktorom vystúpili viacerí členovia, sformovali dva návrhy: za prijatie a za neprijatie. Zdôvod‑
nenie prvého bolo zhodné s prijatým záverom z 28. augusta 1861. Druhý návrh v protokole zdôvodňovali nedôverou vedúcich predstaviteľov v čele „podujatia tohotostojicich“ (čo bola len zámienka; funkcionárov, ako aj členov Výboru Matice slovenskej nemohli poznať, tí sa zvolili až na prvom valnom zhromaždení) a tým, aby sa tak „skrze schvodzky tieto roztržitosť v meste nerozmáhala“. Hlasovalo sa tajne, podľa menovitého zoznamu hlasovalo len tridsaťosem členov proti ustanoveniu sídla Matice slovenskej v meste, šestnásti sa na protest zdržali. Schôdzu podrobnejšie zachytil List z Brezna, ktorý uverejnil Ján Francisci v Pešťbudínskych vedomostiach v článku Osudy Matice slovenskej. Odmietnutie matičného sídla mestskou radou bolo vážnym zásahom do procesu jej povoľovania. Ďalší pokus o umiestnenie Matice sa uskutočňoval na dvoch frontoch v samotnom Brezne, ale aj v iných mestách Slovenska.
Značná časť mešťanov Brezna sa s odmietnutím neuspokojila. Tridsaťsedem jeho členov 14. októbra 1861 napísalo protest adresovaný Obecnej rade, v ktorom namietali proti rozhodnutiu zo 6. októbra, zdôvodňovali pôvodné rozhodnutie a žiadali obe rozhodnutia i s uvedeným protestom zaslať Námestnej rade v Budíne:
„… my nižepodpísaní teda, ktorým vzdelanie národa slovenského na srdci leží, ohražujeme sa a protestujeme verejne proti tejto mestu
nášmu, skrze niektorých jednotlivcov učinenej hanbe…“ Mestská rada prerokovala protest 18. októbra 1861. Zasadnutie, na ktorom sa zúčastnilo štyridsaťpäť mešťanostov, bolo búrlivé. Pre neporiadok, ktorý vznikol, predsedajúci zasadnutie rozpustil bez toho, aby sa dohodli čo s protestom. Kauzu doriešili na zasadnutí Obecnej rady 23. októbra 1861, na ktorom sa zúčastnilo tridsaťsedem mešťanov. Potvrdili odmietnutie sídla Matice slovenskej v Brezne s tým, že sa protest nebude zasielať Miestodržiteľskej rade. Hlasovania o predmetnej veci sa zdržalo dvadsaťtri prítomných mešťanov, hlasovalo len štrnásť, ale napriek tomu vec sídla Matice prepadla. Janko Francisci reagoval na stránkach Pešťbudínskych vedomostí z 22. novembra 1861: „A jestliby holubica Matice slovenskej v pohorenisku nádejí slovenských v slovenskom ale ‚omámenom‘ Brezne sa s bolesťou odvrátiť musela, poletí splašená po zakliatom Slovensku od mesta do mesta, od dediny do dediny, až sa jej so srdcom i dvere priateľského prítulku otvoria.“ Určite už mal v rukách stanovisko obce Vrbický Hušták pri Liptovskom Mikuláši z 18. októbra 1861. Nie sú pramene o tom, prečo sa táto ponuka nerealizovala. Prišla v pravom čase, po dvojnásobnom odmietnutí Breznom.”
Môžeme sa len domnievať, či Janko Francisci spolu s členmi dočasného výboru ešte nedúfali v zmenu postoja predstaviteľov Brezna; svoju rolu iste zohral aj fakt, že Vrbický Hušták bol dedinou, spolu s Vrbicou mal len 1700 obyvateľov, a národovci nechceli národnú kultúrnu inštitúciu umiestniť na vidiek, kde sa ťažko zabezpečia vhodné podmienky a priestory na činnosť.
Zápas o sídlo naďalej neustával ani v Brezne. Dňa 15. januára 1862 sa konalo mestské zasadnutie, ktoré sa vyslovilo za prijatie Matice slovenskej. Dočasný výbor 8. februára 1862 predložil Námestnej rade prepracované stanovy, pretože už nevidel prekážky na povolenie spolku. Kráľovský komisár Zvolenskej stolice Andrej Havas však 8. apríla 1862 zmenil „ustrojenie mestského predstavenstva“ v Brezne, ktoré sa na druhý deň (9. apríla) vyslovilo proti prijatiu Matice slovenskej. Pre zaujímavosť, v dlhom zozname darcov na založenie Matice slovenskej do decembra 1862 upísali obyvatelia Brezna 4 000 zlatých a v hotovosti zložili 1000 zlatých. Andrej Havas, ktorý sa zasadil za odmietnutie sídla v Brezne, prihlásil sa za zakladajúceho člena Matice a k 40 zlatým členského príspevku pridal ešte 20 zlatých. Vajatanie slovenského národa je zrejme príznačné pre každý režim.
Členom dočasného výboru došla trpezlivosť a medzičasom listami aktivizovali iné slovenské mestá a národovcov. Prvý sa prihlásil Turčiansky Svätý Martin, ktorého mestské zhromaždenie prijalo 21. apríla 1862 stanovisko:
„Počas valného zhromaždenia mesta Sv. Martina v Turci, dňa 21. apríla 1862 držaného na návrh p. Samuela Galandy: aby mesto toto ozvalo sa nie len za prijatie sídla Matice slovenskej, ale aj za to, že hotové je prijať jej zhromaždenie konštitutívne, jednohlasne uzavrelo sa: Mesto Sv. Martin v Turci z jednej strany nemôže utajiť cit boľný, ktorý ho dojal pri počutí správy, jako vätšina predstavenstva slovenského Brezna necítila sa byť na tento čas povolanou zhromaždeniu v záležitostiach Matice slovenskej svoje náručie otvoriť, z druhej strane ale nemôže zamlčať cit radosti a plesania nad tým, že jemu doprial Boh úlohu túto, ktorú si vždy za svätú držalo, prevzať z rúk tých, ktoré mu ju boli predchytili. Osvedčuje sa tedy verejne, že jako si to za najsvätejšiu a najmilšiu povinnosť drží, tak aj ktoréhokoľvek času a v jakýchkolvek okolnosťach hotové je, nie len sídlo Matice slovenskej, ale jakékolvek zhromaždenie v jej záležitosťach prijať. K čemu tým viac povolaným byť sa cíti, že v središti Slovenska postavené, aj právom tlačiarne od námestníctva povoleným opatrené a v národných slovenských vecach tiež, pri všetkej svojej skromnosti zmýšľania, za jedno z najčinnejších miest sa považuje…“
Ján Francisci 27. apríla 1862 oznámil toto rozhodnutia Námestnej rade. Zaujímali sa aj iné miesta. O sídlo Matice slovenskej sa prihlásil aj Liptovský Svätý Mikuláš. Jeho predstavenstvo 26. júla 1862 poslalo list Franciscimu aj s výťahom zápisnice, v ktorých žiada „aby Slovenská matica v Liptovskom Sv. Mikuláši ubytovaná bola a v páde tom, jestliby L. Sv. Mikuláš tak šťastlivý bol, žeby výbor Matice slovenskej tam ubytovať a umiestniť ráčil, dáva mestečko pre samý spolok matičný hospodu a miestnosť zo troch izieb pozostávajúcu na dva roky zdarma; ba čo viacej; pod týmyto dvoma rokama mestečko naše, vedľa učiniť sa mohúcej smluvy s Maticou hotové bude vystaviť i zvláštnu, spolku primeranú miestnosť a príležitosť“.
Ponuka už prišla neskoro a Turčiansky Svätý Martin zvíťazil, spojil tak svoje trvanie ako sídelné mesto s najvýznamnejšou kultúrnou inštitúciou Slovákov – Maticou slovenskou. Jeho richtár, predstavenstvo i mešťania sa činili. Obetavo sa pustili do stavby „mestského domu“ pre MS a už v auguste 1865 – po šestnástich mesiacoch výstavby – sa ešte v neukončenej budove v „Národnej svetlici“ konalo matičné zhromaždenie. Stavba budovy nebola prvým ani posledným činom mesta pre Maticu slovenskú. A týmito aktivitami vzrástol aj význam Turčianskeho Sv. Martina. Známy je výrok matičného podpredsedu Viliama Paulinyho‑Tótha na Uhorskom sneme z roku 1870: „Čo je pre Maďarov akadémia, to je pre Slovákov Matica slovenská; čo je pre Pešť Múzeum, to je pre Slovákov dvorana matičného domu v Martine!“ V dejinách slovenskej kultúry sa Turčiansky Sv. Martin a Matica slovenská stali neoddeliteľnými pojmami, slovným spojením, tradíciou.
Proces akceptácie Matice slovenskej sa mohol zrealizovať až po páde Bachovho režimu ako dôsledok vojenských neúspechoch v Taliansku. Viedeň v národnostnej otázke taktizovala, chcela po strate renomé a mocenských pozícií po prehratom konflikte udržať Maďarov v umiernenej pozícii, čo sa darilo len do druhej zničujúcej prehry s Pruskom v roku 1866. V tomto krátkom okne príležitostí Slovákom splnila skromnú časť žiadostí: povolila slovenské osemtriedne gymnázium vo Veľkej Revúcej (1862), dve štvortriedne v Turčianskom Sv. Martine (1867) a Kláštore pod Znievom (1869). A povolila aj vznik Matice slovenskej 21. augusta 1862. Hoci cisár spolok odobril, Námestná rada v Budíne záležitosť odďaľovala. Až 6. októbra 1862 požiadala J. Francisciho, aby doplnil stanovy o nové sídelne mesto. Dočasný výbor urobil potrebné úkony a predložil ich v dvoch exemplároch – po slovensky a v maďarčine. Vec sa urýchlila. Už 23. októbra vrátila Námestná rada potvrdené stanovy Franciscimu, ktorý hneď v ten istý deň napísal oznámenie o povolení spolku.
Dňa 28. októbra 1862 túto správu priniesli Pešťbudínske vedomosti. Rýchlo postupoval pri vybavení ďalších náležitostí spojených so schválením ustanovizne. Námestníka M. Pálfiho požiadal, aby mohol uverejniť potvrdené stanovy, vyzvať jednotlivcov i spolky na vstup do Matice a začať so zbierkou finančných prostriedkov. Dňa 1. novembra bolo povolenie udelené, načo 4. novembra 1862 dočasný výbor na čele s Franciscim, Gotčárom, Paulinym‑Tóthom a Palárikom vypracovali Ohlásenie Matice slovenskej, ktoré aj 7. novembra 1862 uverejnili v Pešťbudínskych vedomostiach. Obdobie od ohlásenia do slávnostného zakladajúceho zhromaždenia využil dočasný výbor na vyzbieranie potrebných financií a získanie členov, darcov či podporovateľov. Upisovanie členských príspevkov a zbierky na Maticu boli mimoriadne úspešné. Už 1. mája 1863 mo‑
hol J. Francisci oznámiť, že za pol roka sa podarilo vyzbierať 50 000 zlatých a do augusta sa množstvo peňazí takmer zdvojnásobilo. Pozvanie na prvé valné zhromaždenie bolo uverejnené 1. júla v Pešťbudínskych vedomostiach. Ján Francisci zostavil aj program a dohliadal na prípravy slávnostného aktu. Ustanovujúce valné zhromaždenie Matice slovenskej sa uskutočnilo 4. augusta 1863 v Turčianskom Svätom Martine. Dlho očakávaný moment našich kultúrnych dejín bol dovtedy najväčším národným podujatím – zúčastnilo sa na ňom okolo päťtisíc ľudí. Dôležitosť Matice slovenskej podčiarkuje už fakt, že v našej historiografii sa stala periodizačným medzníkom. Matica je fenomén, ktorý v našich dejinách predstavuje vrchol národnoemancipačných snáh v 19. storočí a jej význam počas 160 rokov neklesol do dnešných dní.
Radoslav Žgrada, šéfredaktor Slovenských pohľadov, riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice slovenskej
