Vítame vás v 16. storočí. Takto jednoducho ma privítala dlhoročná bibliografka Anna Jónásová v Galante, keď sme sa stretli pri jej novej knihe. Volá sa Sila tlačeného slova. Chce v nej pripomenúť dielo evanjelického farára, kazateľa, vydavateľa kníh a renesančnú osobnosť Petra Bornemiszu. Vďaka Fondu na podporu umenia vydali ojedinelý zborník textov o významnom evanjelickom kazateľovi, ktorý je na rozdiel od našich maďarských susedov u nás takmer neznámy. Pred 450 rokmi mu v jeho tlačiarni v Šintave vyšla prvá kniha. Peter Bornemisza bol superintendent, teda biskup evanjelickej cirkvi naddunajského dištriktu a organizoval fungovanie luteranizmu v tomto južnoslovenskom priestore. Narodil sa v roku 1535 v Budapešti a zomrel v roku 1584 v Rohožníku.
Bibliografka Anna Jónásová (nar. 7. marca 1945 v Brvništi) študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre knihovedy a vedeckých informácií. Pracovala v knižnici v Nových Zámkoch a Galante. Celý život pracovala ako knihovníčka, bibliografka, regionalistka. Jej aktivity sa viažu najmä na zabúdaný región Galanty. Z množstva jej prác spomeňme, že publikovala bibliografiu o skladateľovi Zoltánovi Kodályovi a o reflexii jeho života na Slovensku. Z Kodályovej tvorby upozornila najmä na jeho svetoznáme Galantské tance. Publikácia Hudba patrí všetkým vyšla aj v Maďarsku. Z ďalších spomeňme knihu Samuel Neufeld a jeho galantská tlačiareň či príspevky do dvoch monografií o meste Galanta.
Literárnej verejnosti predstavila nepoznanú rakúsku dramatičku a poetku Máriu Teréziu von Artner. Táto práca sa cituje na internete aj v odborných textoch a označujú ju za prvú biografiu tejto spisovateľky u nás. Neskôr pribudli štúdie z dejín knižnej kultúry. Zoznam jej prác predstavuje 260 odborných textov, článkov, recenzií a umeleckých prác. Pribudli dve knihy o ženách rodu Esterháziovcov, knihy pre deti o dievčatku Dorotke, povesti o vílach a iných mytologických bytostiach z rodnej obce.
Anna Jónásová často prednáša, spolupracuje s občianskym združením Neogotický kaštieľ a už päť rokov uvádza letné esterháziovské slávnosti s názvom Príbeh pokračuje v okolí neogotického kaštieľa v Galante. Aj v dôchodku organizuje kultúrny a literárny život v meste. V roku 2005 založila a vedie Občianske združenie Galanta literárna. Ešte jedna zaujímavosť. Citačné portály registrujú, že jej práce v relevantných vedeckých prácach, najmä text o ženách rodu Esterháziovcov, boli podnes citované 720-krát.
Zabudnutý Peter Bornemisza
Najnovšou publikačnou aktivitou Anny Jónásovej je zborník o Petrovi Bornemiszovi, ktorý zostavila, redigovala a prispela doň štúdiou o tlačiarňach v okolí Galanty v 16. storočí. Publikácia vyšla minulý rok a bola prezentovaná v autentickej lokalite, a to v bastióne kaštieľa v Seredi v rámci Dní európskeho kultúrneho dedičstva.
„S menom a činnosťou superintendenta naddunajského dištriktu evanjelickej cirkvi, kazateľa, spisovateľa a tlačiara Petra Bornemiszu som sa zoznámila už na fakulte počas skúšky z dejín písma, knihy a tlače. Od roku 1963 som ho mala uloženého v pamäti ako človeka hodného pozornosti. Zhodou okolností som prišla pracovať do regiónu, v ktorom žil a pracoval. Vedela som, že sa raz naskytne príležitosť vytiahnuť ho z prachu dejín. A to napriek tomu, že v kultúrnom a historickom vedomí obyvateľov regiónu, kde vytvoril maximum svojich diel, jeho veľkosť a zásluhy rezonovali len slabo. Prvú prednášku o ňom som mala priamo v obci Šintava pri príležitosti 400. výročia založenia tlačiarne. Už vtedy, v roku 1973, sa z iniciatívy Slovenskej vedecko-technickej spoločnosti polygrafickej začali prípravné práce na dôstojné pripomenutie tejto historickej a pre obec významnej udalosti. Ako sa píše v obecnej kronike, už 3. februára 1972 sa uskutočnilo zasadnutie prípravného výboru v Šintave i v Komjaticiach. Okrem miestnych úradov sa do prípravných prác zapojilo aj Slovenské ústredie knižnej kultúry, Matica slovenská a okresné inštitúcie,“ oznamuje Anna Jónásová.
Napokon 24. novembra 1973 bolo slávnostné podujatie spojené s odhalením pamätníka Petrovi Bornemiszovi a jeho tlačiarni, ktorý umiestnili do areálu základnej školy. Pamätník má tvar troch za sebou zoradených kníh a je zhotovený z betónových monolitov. Z iniciatívy riaditeľstva školy boli pamätník a pamätná tabuľa v spolupráci s obecným úradom zrekonštruované v roku 2021.
***
„Čím bol Peter Bornemisza zaujímavý a čo vás fascinovalo na jeho osobnosti?“ pýtame sa Anny Jónásovej, keďže ide o autora, od ktorého smrti prešlo toľko stoviek rokov a jeho stopy v regióne Galanty celkom vymizli.
„Podobnú otázku som dostala po prednáške v Šintave. Presne znela: ,Na čo najviac by sme mali byť my Šintavania hrdí, pokiaľ ide o Bornemiszu?‘ Azda na to, čo vytvoril, odpovedala som. Je to v prvom rade monumentálne literárne dielo, ktoré napísal, editoval, vydal, vytlačil a rozširoval. Obhajoval ho a aj znášal dôsledky za slová, ktoré mali silu. Za obsah kníh, v ktorých plasticky opísal život človeka na konci 16. storočia, žijúceho v malej dedinke v podhradí, za kritiku a zverejnenie prehreškov panstva aj drobných ľudí, ktorí neodolali pokušeniam diabla a porušovali Božie i ľudské zákony. A z hľadiska evanjelickej cirkvi za organizátorskú, pastoračnú, teoretickú a praktickú činnosť, neochvejnú obhajobu protestantizmu a Lutherovho učenia. Za to, aký obraz o Šintave zanechal. V čase jeho pôsobenia považovali Šintavu za hornouhorskú Florenciu. Za to, že najmä tlačiarenskou činnosťou posunul Šintavu do historickej pamäti strednej Európy, pretože bez nej by zostala iba jedným zo stoviek nevýrazných poddanských sídiel,“ vysvetľuje a dodáva, že jeho význam bol dôležitý aj v čase protireformácie. Vtedy, v čase prenasledovania a vyhrážok, sa nevzdal svojho presvedčenia, aj keď mu za to ponúkli milosť a možnosť zotrvať v Šintave.
„Zmenil sa na šintavského Galilea. Za trest, že nezaprel a neoľutoval svoj autorský a vydavateľský čin, ho 1. januára 1579 vyhnali z pôsobiska. Aj napriek tomu, že hradnému pánovi Júliusovi Salmovi slúžil šesť rokov. Mňa ešte fascinovalo jeho vzdelanie. Znalosť jazykov od materinského maďarského cez nemecký, taliansky až po klasické jazyky ako gréčtina, latinčina, hebrejčina, no a slovenčina, lebo pôsobil a kázal v slovenskom prostredí. Veď aj Štefana Balašu, ktorý Bornemiszu s tlačiarňou prichýlil na Plaveckom hrade, nabádal, aby istú knižočku nečítal len on sám, ale aj jeho čeľaď, aj žiaci, ktorí na jeho dvore slúžia, aj poddaní. A aby ju čítali Maďari po maďarsky a Slováci po slovensky. Tento citát
som umiestnila v úvode knižky ako motto v maďarskom aj v slovenskom jazyku,“ hovorí Anna Jónásová a pripomína, že patril k najsčítanejším učencom svojej éry.
Martin Jurčo
Čítajte viac v SP 5-6
