Čínsky básnik Po Ťü-i, 白居易, bol slávny autor dynastie Tchang. Narodil sa v roku 772 v chudobnej, ale vzdelanej rodine. Vychovávaný bol v zásadách konfucianizmu. Štátnu skúšku zložil už ako osemnásťročný a stal sa členom cisárskej akadémie. Vo veku dvadsaťpäť rokov zastával vysoké postavenie na cisárskom dvore vo vtedajšom hlavnom meste Čchang-an. Neskôr upadol do nemilosti za protesty proti útlaku ľudu a skončil vo vyhnanstve. Sedem rokov nato ho omilostili a získal úrad prefekta. Po Ťü-i bol už za života oslavovaný ako veľký básnik. Jeho diela vydávali v Japonsku aj v Kórei a časť jeho diela už za jeho života v Číne zľudovela. Vedome nadväzoval na básnikov Li Poa a Tu Fua, ale svojim predchodcom vytýkal, že „utekajú do hôr a riek“ a nevenujú pozornosť kritike spoločnosti. Po Ťü-i v básňach z čias, keď bol vysoký úradník, prejavoval súcit s utrpením prostého ľudu. Mal silné sociálne cítenie… Zvyšok života strávil v Luo-jangu, ďaleko od verejného života, kde sa priklonil k budhizmu. Okrem satirických básní opisoval milostné námety a pocity z pobytu v prírode. Ponúkame ukážky z jeho lyrickejších básní. Nedá sa posúdiť, koľko pocitov sa vytratilo pri preklade z čínštiny do angličtiny a z nej do slovenčiny. Podstatné je aspoň trochu pochopiť svojbytnú čínsku dušu, dôvernú atmosféru a vnemy starobylých čias zaodieť do lyrického šatu ľubozvučnej materčiny.
ZABUDNUTÝ SAD
Pomaly vchádzam na dvor,
ako vždy zadnou bránkou.
Rukáv sťa mokrý prápor.*
V staručkom, ach, záhone
držia sa kvety navždy.
Preč už je jar v predklone,
keď som ich sadil v daždi.
Verandu aj obloky,
z bambusu, hľa, zástenu
na stálom nájdem mieste.
Keď opriem sa o stenu,
chýbaš mi len ty, iste!
PALÁCOVÝ VZLYK
Slzy sa jej míňajú, nepriblížila sa k snom.
Ostatných čuje spievať po celú noc odušu.
Stratila jeho lásku; zahalená pôvabom
túli sa do úsvitu k voňavému vankúšu.
JESENNÝ CHLAD
Hľa, moja zasnežená hlava
a čas zahmlený ošumelosťou rokov.
To sa stáva.
Na dvore mráz – dych jesene… trblietavý.
Sledujem svoju ženu,
ako mi lieky chystá; zas chorľavý!
Trasúc sa od zimy, čakám na slúžku, by mi
vyčesala riedke vlasy…
Načo mi je sláva bez tela čulosti? Načo asi…?
Už som pochoval svetské márnosti.
Ponáram sa na dno srdca…
predurčený učiť sa od Osudu – bdelosti.
TRISTNÉ MYŠLIENKY ODVIATE V DIAĽ
Sklamanie z jesene znášam zas v zlej chvíli,
vzdialený na míle; veľa dní, krokov tiež.
Šumenie vetra snáď smútok hneď rozptýli,
lastovíc tiene už mávajú – domov bež!
Ľalií vôňa ma v húštinách pomýli…
ach, časy žiarivé, na ktoré zabudneš.
Samota dolieha, ktože ma prichýli…?
Viac v Slovenských pohľadoch 5-6
