Ráno vstal Peter zavčasu. V noci sa pričasto prehadzoval, zdalo sa mu, že spánok, krehký ako tenká niť, trvá medzi nespočetnými prebudeniami zakaždým len pár sekúnd. Akiste všetko bolo spôsobené jeho návratom. Hluk veľkomesta, zápach smogu a výfukových plynov mu načisto vypŕchol zozmyslov. Vo vzduchu cítil vôňu rodiska, pred očami sa skvel obraz večne dychčiacich majestátnych vysokých hôr, uchovávajúcich pod svojimi peruťami vyhriate drevenice. Už vyše dvadsať rokov utieklo, čo opustil nádych ich osamelosti a pokoja a prednosť dal mestskému životu ďaleko za hranicami vlasti. Mysľou mu zarezonovali slová nebohého starého otca. Zhrbený starec prízvukoval, že každý z nás má, podobne ako strom, zapustené korene, prostredníctvom ktorých odoberá z nevyčerpateľného zdroja životodarnú silu a energiu. Človek, na rozdiel od stromu, má navyše silu a energiu duševnú, potrebnú nielen na vlastné sebauspokojenie, ale i na uspokojenie druhých. Tým nevyčerpateľným zdrojom býva rodisko, domov a koreňmi všetko, čo nás k nemu púta, čo nás s ním spája. Korene spájajúce s rodiskom bývajú nekonečne hlboké
a po celý život trvanlivé. Niet diaľavy, ktorú by nepreklenuli, niet v živote obdobia, počas ktorého by odumreli.
Ak stromu vyschnú korene, vyschne celý strom. Ľudia, ktorým vyschnú korene, spájajúce ich s rodiskom, stávajú sa duševnými bezdomovcami, a napokon im vyschne aj duša. Vtedy Peter nechápal celkom zmysel starkého slov. Vyšiel nad dedinu. Pohľad oprel o voňavú stráň so strmým chodníkom, blúdiacim v dlhočiznom lese. Každý strom, každá skala, medza, hromadnica, kríž, kaplnka alebo studienka v ňom spúšťa lavínu spomienok na detstvo a zároveň ich dopĺňa o nové a nové príbehy prežité v známom prostredí, ktoré sa viažu na tie neodmysliteľné prvky jeho života. Kráča čoraz vyššie a vyššie – ako do nebies. Hoci horský vinúci sa kľukatý chodníček prešliapal najmenej tisíckrát, opäť je iný, znova krajší a zasa ponúka hŕbu oprášených spomienok aj napriek zvyšujúcej sa fyzickej námahe.
Hneď na začiatku sa povedľa chodníka vypína mohutný hrubý smrek. Stojí akoby zázrakom, pretože mnohé navôkol už vyrúbali lesní hospodári či – podľa celkového vzhľadu lesa – skôr „nehospodári“. Pod ten strom, pod jeho nepriepustnú korunu sa ukryl, vždy keď ho zastihol dážď. Ochraňoval deti aj pred ostatnými kamarátmi, keď sa v zime cestou zo školy ohadzovali tvrdými snehovými guľami. Ten, kto sa zaň schoval, bol v bezpečí. Možno aj preto si ho z toho nespočetného množstva stromov cenili najviac. Ak niekto aj občas vyrezal vreckovým nožíkom do kôry ktoréhosi stromu svoju „vizitku“, tento sa neopovážil poškodiť nik.
Pri pohľade na vyčnievajúce skaly a korene stromov na chodníku aj teraz cíti boľavé rany, utŕžené pri páde spôsobenom zakopnutím o ne pri náhlení do školy. Asi v polceste, kde ho na chvíľku oslobodí kratučká rovinka od pokračujúceho stúpania, veselo žblnká studienka. Pri nej vždy odpočíval počas namáhavej cesty zo školy či z obchodu z dediny. Uprostred letných páľav bola oázou. Voda sa z nej píjala dúškami, priložiac ústa na priezračnú hladinu. Hoci z nej oziabali ústa a tŕpli zuby, nikdy neprechladol, ba nebolelo ho ani hrdlo.
Vyhrnie si rukávy a dá sa studienku čistiť holými rukami. Po chvíli ho oziabajú, musí prestať. Sadne si neďaleko do mäkučkého machu. Začuje bzukot čmeľa. Čmelia kráľovná má v ňom hniezdo. Potešil sa, že tento boží tvor ešte nevyhynul. Ako chlapci občas vyberali bzučiacim čmeliakom med. Opatrne odhrnuli mach a slamkou vyciciavali z majstrovsky vyhotovených voskových súdočkov sladučkú tekutinu.
Celý text je k dispozícii v printovej verzii SP 5-6
