Obchod na korze, Medená veža, Polnočná omša, Jáchyme, hoď ho do stroje, Na kometě, Třicet případů majora Zemana, Hříšní lidé města pražského, Markéta Lazarová, Spalovač mrtvol, Smrť sa volá Engelchen, Malá morská víla, Ikarie XB 1 – to všetko sú pre milovníkov filmu priam legendárne diela, pre ktoré vytvoril hudbu český hudobný vizionár Zdeněk Liška (* 16. marec 1922 Smečno – † 13. júl 1983 Praha). (1) Liška patrí k najpozoruhodnejším zjavom česko-slovenskej kultúry a umenia. Svojou tvorbou dokázal, že hudba môže vo filme tvoriť rovnocenný kompozičný prvok. Spolu s L. Fišerom, P. Hapkom, I. Zeljenkom či S. Stračinom patrí do panteónu našej filmovej hudby.
V relatívne novom filmovom dokumente Hudba Zdeněk Liška (2) anglický vydavateľ platní Andy Votel hovorí:
„Liškova hudba vyvoláva závislosť. (…) Pre mňa je Liška na rovnakej úrovni ako Bruno Nikolai, Ennio Morricone alebo John Barry. (…) Poznáte to, ,prešibaný ako líška‘. Vnikne do filmu, prekryje ho svojou krásnou hudobnou prikrývkou – a potom si privlastní hlavný motív filmu, (…) dostane sa dovnútra, ovládne to tam, a zmení polaritu filmu.“ (3)
Hudba Zdeněk Liška (P. Klusák, 2017)
Liška vytvoril hudbu pre 160 celovečerných filmov, 400 krátkych filmov a možno ho zaradiť tak do českej, ako aj slovenskej kultúry, a napokon aj kultúry, ktorú možno nazvať česko-slovenskou, keďže je autorom filmovej hudby, ktorá sa zásadne zapísala do filmového kultúrneho dedičstva oboch národov. Nie náhodou sa príspevok začína zmienkou o Oscarom ocenenom Obchode na korze (1965), ktorého soundtrack sa dostal na vinyl až v USA, či kultovú Medenú vežu (1970), v ktorej Liška „zhudobnil“ Vysoké Tatry. Tajuplnosť Zdeňka Lišku spočíva v tom, že sa vyhýbal kamerám a fotoaparátom. Podľa Klusáka urobil Liška v živote iba jeden rozhovor. Preto môžeme iba hádať, kde čerpal inšpirácie skladateľ, ktorý o desaťročie predbehol čas v kontexte tvorby elektroakustickej a elektronickej experimentálnej hudby. Podľa Klusáka „bol jedným z priekopníkov elektronickej hudby nielen vo filme českom, ale v celej strednej Európe“. (5)
Liška spolupracoval s tými najvýznamnejšími režisérmi ako Juraj Herz, František Vláčil, Otakar Vávra, Jan Švankmajer, Martin Hollý ml., Ján Kadár a Elmar Kloss, Karel Zeman, Jiří Sequens. Takmer každý, kto sa trocha vyzná v česko-slovenskej kinematografii, pozná jeho melódie. Tvoril od päťdesiatych rokov, keď ho preslávili filmy Karola Zemana, pokračoval v ére filmovej novej vlny, kde tvoril s velikánmi filmu. Zložil hudbu tak do sci-fi filmov, rozprávok, krátkych animovaných filmov, komédií, filmových drám, ako aj do historických a experimentálnych filmov. Darilo sa mu vytvoriť alebo variovať bigbít, surrealistický valčík, ťažkú experimentálnu elektronickú hudbu, konkrétnu hudbu, ľudovú hudbu, popovú hudbu, psychedelickú hudbu, operu alebo romantické sláčikové melódie, čo ho radí k univerzálnym a multižánrovým hudobným skladateľom. Tvoril neoromantické valčíky, experimentálne prepracované ľudové piesne, ako aj monumentálne transformácie vážnej hudby. Ide stále o neprebádanú a svetu neznámu osobnosť, ktorú postupne objavujú tak vydavatelia, ako aj hudobní teoretici či nadšenci a recipienti (a to vo svetovom meradle, čo ukazuje aj Klusákov dokument).
Pavel Klusák v štúdii pripomína, že súčasný svet postupne objavuje jeho meno vďaka britskému formátu Finders Keepers a poľskej značke Bôłt Records. (6) Záujem je o platne s Liškovou hudbou aj na internetových fórach či stránke Discogs. Sci-fi film z roku 1963 Ikaria XB 1 (akási česko-slovenská verzia filmu 2001: Vesmírna odysea) s Liškovou futuristickou hudbou bol dokonca premietaný v remastrovanej verzii na festivale v Cannes v roku 2016. Záujem o Lišku dokazuje aj to, že vo svete nanovo vychádzajú vinylové platne soundtrackov k Malej morskej víle, Spalovačovi mrtvol, Obchodu na korze či Ikarii XB 1. Napokon najvýznamnejším momentom vo vzťahu Liška, svet a súčasnosť je fakt, že jeho hudba vychádza na platniach vydavateľa Andyho Votela. O Liškovi sa len ťažko hľadajú štúdie, ktoré by sa podrobne zaoberali jeho dielom. (7)
Voľnosť a inovatívnosť šesťdesiatych rokov umožnila Liškovi experimentovať, čo naplno využil v rámci tzv. česko-slovenskej filmovej vlny, ktorá bohato priala experimentovaniu nielen s kamerou, scenárom, ale aj s hudbou a zvukom. Liška tieto možnosti naplno využíval, za čo ho titulovali aj zvukový dizajnér. Treba však dodať, že tento experimentátorský prístup kontinuálne aplikoval aj v rokoch sedemdesiatych. Inšpiroval sa jazz-rockom, cirkevnými zborovými chorálmi, stredovekou hudbou, folklórom, dychovkou i romantickými valčíkmi. Vedel „zhudobniť“ tak snovú víziu veľkolepej Prahy či Vysokých Tatier. Hudbou vyjadroval radosť, smútok, nostalgiu za detstvom, snovosť, krízu, mesto aj prírodu, pomstu, hrdinstvo, život aj smrť.
Ak by sme sa zamerali na odbornú muzikologickú charakteristiku Liškovej tvorby, jeho diela majú napriek všetkej rôznorodosti niekoľko charakteristických vlastností, z ktorých najviac dominuje hra kontrastov: veselé melódie do temných momentov, používanie vzájomne kontrastujúcich akustických a elektronických hudobných nástrojov, striedanie žánrov, využívanie ozveny, využitie nehudobných nástrojov, cyklické opakovanie motívov v rozličnom tempe, rytme a tónine, využitie zvonkohry a orchestrióna. Podľa režiséra Jana Švankmajera sa Liška zameriaval nie na náladu filmu, ale skôr na rytmickú stránku filmu. (8)
Skutočne, zosúladenie strihov a pohybu filmu s hudbou, čo osobitne platí o hudbe k Švankmajerovým filmom. Zaujímavosťou Liškovej tvorby sú aj pseudoľudové variácie, teda Liška v rámci filmu vytvára fikciu, v ktorej jeho vlastnú skladbu protagonisti filmu poznajú ako notoricky známu melódiu (napr. Hon na líšku). Liška využíva aj sebacitovanie ako metanaratívny odkaz medzi dvoma filmovými dielami (citácia znelky z Hriešnych ľudí v Majorovi Zemanovi), čo ho radí až medzi vizionárov postmoderných umeleckých postupov, ktoré poznáme napríklad z filmov Quentina Tarantina.
Liškovu tvorbu možno umiestniť medzi neskorú modernu a počiatok postmoderny (do postmoderny presahuje najmä posmrtná postprodukcia Liškovej hudby, 9 ale aj konkrétne Liškove tvorivé postupy, najmä z hľadiska striedania žánrov či hudobných nástrojov). Na druhej strane nachádzame aj historizujúce motívy, teda návrat k romantizmu (valčíky a symfonické pasáže v Hudbe kolonád a Pražských nociach či romantický klavír v diele o slovenskom povstaní Niet inej cesty) alebo dokonca k barokovým postupom (napríklad časté používanie čembala), ako aj k reinterpretácii a rekontextualizácii tradičnej ľudovej hudby. Teoreticky podchytiť Liškovo zaradenie teda rozhodne nie je jednoduchá úloha. Klusák pripomína, že sa v súčasnosti nachádzame v období prehodnocovania umenia 20. storočia a to, čo sa javilo ako okrajové, získava novú hodnotu v nových kontextoch – to sa týka aj prehodnocovania diela zabudnutého skladateľa.
Výrazný vplyv na Liškovu tvorbu mali všeobecne šesťdesiate roky 20. storočia, ktoré v rámci novej filmovej vlny uvádzajú do umenia nové postupy, prevažne experimentálneho charakteru. Ani toto tvrdenie však nemožno uzavrieť ako definitívne. Liška predsa už v päťdesiatych rokoch využíval pri zhudobňovaní diela Jula Verna experimentálne postupy Karla Zemana, predovšetkým s elektroakustickými a protoelektronickými nástrojmi, teda v čase, keď tieto trendy ešte neboli svetovo etablované. Z Liškovej tvorby päťdesiatych rokov autori knihy Ukryté v pásoch vyzdvihujú soundtrack k Vynálezu skazy (1958) od režiséra Karla Zemana, kde Liška využíva elektronickú manipuláciu zvuku a ide o vôbec prvé použitie syntetizátora v českom filme. Aj Vít Klusák v tomto kontexte píše: „V tejto úprave Jula Verna Liška skombinoval akustické nástroje a ranú elektroniku: dramatické rozprávanie orchestra dopĺňajú ,vysielačky‘ z raných oscilátorov a industriálne rytmy motorizovaných ventilov. Liška tak ako Verne anachronicky kombinuje technológie z rozličných časových období.“ (10)
***
Hudobný skladateľ sa narodil do muzikantskej rodiny, absolvoval pražské konzervatórium (podľa Vladimíra Blaha absolvoval predmety skladba a dirigovanie) a následne krátko pôsobil ako dirigent filharmónie v Slanom. Podľa Klusáka pôsobil spočiatku ako skladateľ, začínal vo filmových štúdiách v Baťom preslávenom Zlíne, kde sa zoznámil s Hermínou Týrlovou, s ktorou vytvoril v mélièsovskom štýle mix animácií a hraného filmu pre Karla Zemana (v roku 1949 tvorí imaginatívny film Inšpirácia). Prelom v Liškovom živote nastáva predovšetkým v druhej polovici päťdesiatych rokov, keď sa prvý raz významne zapísal do česko-slovenskej kultúry experimentálnym sci-fi filmom podľa Jula Verna v réžii Karla Zemana Vynález skazy.
Krátky Liškov biografický profil nachádzame v knihe Roberta Rohála a Vítka Chadimu České spievajúce filmy. Autori zdôrazňujú, že v mnohých významných českých a slovenských filmoch osobitým „janáčkovským“ hudobným rukopisom prispel k ich umeleckej veľkosti, napr. vo Vláčilových perlách Markéta Lazarová (1967), Údolí včel (1967) či Herzovom Spalovačovi mrtvol (1968).
Vyzdvihovaná je takisto sci-fi Ikarie XB 1, ale aj Obchod na korze. Zmienku o Liškovi nachádzame v českej diplomovej práci Pavla Trnku Dramaturgia zvukovej zložky v animovaných filmoch Karla Zemana, (11) v ktorej sa pripomína, že Liška „hudobnými prostriedkami imitoval ruchy“ a len malá časť práce zostala pre zvukových majstrov, takže Liška v podstate určoval zvukovú dramaturgiu filmov. Liškom sa v magisterskej práci o filme Markéta Lazarová zaoberal Jan Černíček, ktorý zase zdôrazňuje, že Liška mal veľkú časť svojich ruchov a efektov zaznamenanú už v partitúre, a tak nevznikala pri záverečnom mixe. (12) Oba citáty nachádzame v knihe Ukryté v pásoch. Vybrané kapitoly z českej elektroakustickej hudobnej tvorby do roku 1989, ktorú vydalo Národné múzeum. (13) Liška je tu označený za pioniera elektronického zvuku. Autori sa zamerali na spoluprácu Zdeňka Lišku s Františkom Fabiánom, ich prvý film Holubice (1960), no najmä unikátne soundtracky k Markéte Lazarovej a Údoliu včiel. Hlavnými hudobnými jednotkami sú dlhé plochy vytvárané elektronicky filtrovanými zbormi ako podklad pre ďalšie zvukové štruktúry a odvážne kombinácie rozličných hudobných nástrojov.
Liškovu tvorbu možno podľa autorov spoznať na základe niektorých charakteristických znakov ako úprava zvuku pomocou magnetofónovej pásky a efekt rýchleho delaya. V prípade týchto filmov Liška kombinuje v hudbe napätie medzi pohanstvom, kresťanstvom a zvukmi reálneho sveta. Aj Markéta Lazarová upútala svetové publikum – DVD vychádza v Británii vo vydavateľstve Second Run.
Zastavme sa ešte pri diele Jindřicha Poláka Ikarie XB 1, teda pri filme, ktorý putoval až do Cannes. Aj tento Liškov soundtrack sa dostal na vinyl, a to v roku 2019. Svoje futuristické zvukové vízie z čias, keď spolupracoval s Karlom Zemanom, tu transformoval do poetiky raných šesťdesiatych rokov. Pavel Klusák píše:
„Niekoľko vrstiev pulzácií a tónov dotvára scény vo vnútri vesmírnej lode Ikarie aj vo vesmíre. Liška vyvoláva varovné sirény; komunikačné signály silné aj slabé; chvenie materiálu; nervové reakcie na náhle impulzy; a hlavne niečo neisté a neznáme. Vo futuristickej vesmírnej lodi je dokonca scéna tanečnej párty: astronauti počas pohybu nenadväzujú kontakt, dôležitá je opakovane plynúc rytmická figúra. Harmónia je viac impresionistická, ale všeobecne Liška celkom presne vystihol rytmus ako nadčasovú os tanca. Nikdy nepoužíval elektronické zvuky na melódie: používali sa výlučne pre vlastný svet rytmu, dronov a abstrakcie. Ikaria XB 1 je adaptáciou románu poľského spisovateľa Stanisława Lema, a preto hudbu – upravenú do suity – prvý raz zverejnilo vydavateľstvo poľskéhoverejnoprávneho vysielania Bolt Records…“ (14)
Pozoruhodným momentom v kariére Lišku je spolupráca na hororovom filme Spalovač mŕtvol (vznikol podľa motívu českého spisovateľa Ladislava Fuksa), kde využil niekoľko inovatívnych skladateľských metód. Režisér Juraj Herz v dokumente o Liškovi pripomenul, že Liška si vždy vyberal „hudbu podľa seba“ a odmietal prijímať nápady režisérov. Herzovi dal zdanlivo na výber tak krásnu, ako aj temnú hudbu. Herz uprednostnil krásnu hudbu, pretože podľa jeho slov je vo filme „beztak strašenia dostatok“. V Spalovačovi využil Liška tak hudbu neoromantickú, meditatívnu s východnými motívmi (tie ešte umocnila mystická budova krematória v Pardubiciach), ale aj veselé cirkusantsko-jarmočné motívy orchestrióna. Soundtrack vyšiel na platni a je mimoriadne populárny aj v zahraničí. Spalovač mrtvol je dielo, ktoré vzniká v poetike novej vlny, teda dobového experimentálneho prístupu (detaily kamery, práca s kontrastmi, koláže, psychologické motívy, východná filozofia atď.). Dosah filmu je vo svetovom meradle inšpiráciou do dnešných čias. To isté možno povedať o soundtracku, ktorý sa dočkal vinylovej reedície v roku 2013.
Sedemdesiate roky Lišku preslávili špionážno-politickým seriálom Třicet případů majora Zemana (1974) a retrodetektívnym seriálom Hříšní lidé města pražského (1968). Kým v prípade 30 prípadov majora Zemana Liška experimentuje až do takej miery, že takmer každý diel využíva iný hudobný žáner, v Hříšních lidch města pražského sa usiluje zachytiť dobovú atmosféru historizujúcimi motívmi (dychovka, valčíky, verklík), aj keď už úvodná verklíková hudobná znelka má značne tranzové až strašidelné pasáže.
K soundtrackom, ktoré vyšli na platni, patrí aj Malá morská víla (1976), o ktorej vznikla samostatná záverečná práca. Autori knihy Ukryté v pásoch označujú Malú morskú vílu za jedno z autorových najlepších diel, pracuje v nej s princípom umiernenosti a generovaný zvuk je zapojený do akustického orchestra. Liškova imaginácia sa tu prejavuje predovšetkým v piesňach a umných súborových pasážach. (15) Malá morská víla vyšla podobne ako Spalovač mrtvol vo vinylovej podobe v roku 2011 pod značkou Finders Keepers Records. Je k dispozícii aj na digitálnych platformách, čo opäť aktualizuje jej objavovanie a šírenie pre svet až do súčasnosti.
Autori uvádzajú aj unikátny futuristický experiment Jáchyme, hoď ho do stroje (1974), ktorým predikoval industriálnu hudbu či lomoz (noise). Tvrdia, že titulná skladba je jedna z vôbec najobjavnejších elektroakustických kompozícií českého filmu, pretože prepája generatívne zvukové štruktúry s hypnotickým ostinátom (stálym opakovaním melodického alebo rytmického motívu či frázy) a v prológu zaznie prototanečný motív so spevovou linkou.16 V súlade s autormi možno konštatovať, že Liška skutočne vizionársky predbehol trendy generovanej počítačovej kompozície a vytvoril svojbytný jazyk, ktorý sa vymyká štandardnému využitiu elektronických efektov vo filmovom zvuku. Liškovi sa takisto podarilo vytvoriť hudbu k téme praveku vo filme Volání rodu (1977) – pravek pomixoval s elektronickými zvukmi a dronmi. Motív soundtracku prepojený s Prahou nachádzame v niekoľkých Liškových filmoch a seriáloch – dokonalou poctou mestu je soundtrack z filmu Podezření (1972), ale aj úvodná scéna z filmu Osvobození Prahy (1977), Město v bílém (1972) či Mediřytina (1975). Podobne monumentálne sa mu podarilo vystihnúť tak Prahu ako Vysoké Tatry, dva symboly Česka a Slovenska (aj tento moment ho radí medzi autorov, ktorí sa zapísali do celej česko-slovenskej kultúry).
***
Kulturologička Anna Fischerová v diele Kulturologický koncept dejín národnej kultúry, (17) podčiarkuje citát Karola Rosenbauma, že „kultúra je špecifický reálny systém, súbor hodnôt vytváraný v národnom prostredí, adresovaný národnému kolektívu a viazaný s jeho dejinami a prítomnosťou“. V prípade artefaktov, ktoré zanechal Liška, môžeme hovoriť o presahu medzi dvoma národnými kultúrami – slovenskou a českou –, pretože jeho dielo vrastalo do oboch kultúr v rámci povojnového Československa. Z geografického hľadiska možno Lišku považovať za európskeho (až svetového) skladateľa (najmä pre priekopníctvo v elektronickej hudbe, pre svetové ocenenia konkrétnych filmov), ale vďaka súčasným tendenciám dodatočného prebádania jeho tvorby aj za československého. Klusák zdôrazňuje, že Liška bol jednoznačne priekopník filmovej hudby v stredoeurópskom kontexte aj preto, že zložil hudbu pre Oscarom ocenený Obchod na korze a podarilo sa mu presvedčiť aj filmára a výtvarníka Jana Švankmajera v kontexte miešania hudby a filmu so surrealistickou predstavivosťou. (18) Netreba zabúdať ani na medzinárodné filmové spolupráce, v ktorých takisto figurovalo Liškovo meno, napr. na historickú trilógiu Otakara Vávru z druhej svetovej vojny (ČSSR, ZSSR, NDR, 1973 – 1976) či koprodukčný film Rukojmí v Bella Vista (ČSSR, Kuba, 1979).
Zdeněk Liška sa teda zapísal aj do slovenskej kultúry, a to predovšetkým soundtrackmi do filmov Obchod na korze a Medená veža (motív rozvíja aj v pokračovaní Orlie pierko, 1971). V Obchode na korze využil dychovkový motív a kontrasty hudby a obrazu (snová scéna so surrealistickým valčíkom, disharmonické husle vyjadrujúce zmätenosť, temná až strašenie vyvolávajúca hudba atď.) vyjadrujúce, resp. dotvárajúce absurditu temných čias spojenú s prenasledovaním židovského etnika a lojalitou k nemeckému imperializmu. Obchod na korze Klusák komentuje: „Bol to prvý česko-slovenský film, ktorý získal cenu Academy Award.“ (19)
Z úplne iného žánra je klavírna hudba k typicky slovenskej (štúrovskej) tematike, k meruôsmym rokom, vo filme Niet inej cesty (1968). Liška je autorom hudby aj k experimentálnemu filmu Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) spod taktovky režiséra Juraja Jakubiska a dráme z obdobia kolektivizácie Kto odchádza v daždi (1975), k protivojnovému filmu Signum laudis (1980) či sociálne ladenému filmu z Kysúc Hriech Kataríny Padychovej (1973) – všetky tri režíroval Martin Hollý.
Zdeněk Liška sa podieľal takisto na slovenskej tragikomédii Ľalie poľné (1972) od Ela Havettu na motív Vincenta Šikulu. Rovnako je autorom soundtracku k oceňovanému slovenskému filmu podľa divadelnej hry Imricha Karvaša Polnočná omša (1962) – v ňom zase využil inovatívne variácie na vianočné koledy. Do spojitosti medzi českou a slovenskou kultúrou možno zaradiť aj sfilmovanie Mňačkovho protivojnového diela Smrť sa volá Engelchen (réžia Ján Kadár a Elmar Klos, 1963), kde vytvoril soundtrack práve Zdeněk Liška.
Liškovu kariéru uzatvára hudba k filmu Povídka malostranská (1981). Akousi poctou tak Zemanovi, Liškovi, ako aj všeobecne česko-slovenskému sci-fi je film Kam zmizel kurír (1981) – sprevádzajú ho retro-sci-fi-zemanovsky ladené motívy –, kde si divák môže zaspomínať na Liškove soundtracky v celých retrosekvenciách z vložených filmov. Meno Zdeňka Lišku však figuruje pri hudbe k filmu aj po jeho smrti (Podnájom na Champs Ellysées, Milenci pani Suzanne, Gemini).
Popri Petrovi Hapkovi je Liškovo meno uvedené pri filme z roku 2001 s názvom Kruh. Zo životopisu od Rohála a Chadimu sa dozvedáme, že Liška bol autorom hudby scénickej a že sa stal laureátom ceny na svetovej výstave EXPO ’68 v Montreale za hudbu pre Kinoautomat. Pre zaujímavosť, Liškovo meno sa zjavuje aj v próze. (20)
Liškovu hudbu naživo predviedol projekt Struny podzimu (Petr Ostrouchov, Radek Baborák, Lukáš Vasilek) prostredníctvom orchestra, a to konkrétne filmovú hudbu k Markéte Lazarovej. Naživo ju predviedol aj Pražský filmový orchester pred približne siedmimi rokmi. Zoznam diel Zdeňka Lišku je taký rozsiahly, že je časovo náročné ho celý napočúvať. Je skutočne ťažké si predstaviť, aká zložitá musela byť ich tvorba, čo iba dokazuje genialitu tohto autora. Ako uvádza a potvrdzuje aj Vladimír Blaho, Liška svojou tvorbou dokázal, že filmová hudba je rovnocennou emotívnou súčasťou filmu a dramaticky dotvára umeleckú kvalitu filmového diela.
POZNÁMKY
1 Príspevok vznikol pri príležitosti podujatia Film a hudba, ktoré sa uskutočnilo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Mal byť súčasťou zborníka z podujatia, avšak bola aplikovaná cenzúra.
2 Dokumentárny film o Liškovi v roku 2017 vytvoril Pavel Klusák a znovuobjavil ho pre českú, slovenskú, ale aj svetovú verejnosť.
3 Hudba Zdeněk Liška (P. Klusák, 2017)
4 Pod česko-slovenskou kultúrou chápeme časť kultúry, ktorá je prienikom oboch autonómne sa vyvíjajúcich národných kultúr, teda časť, ktorá prenikla tak do slovenského, ako aj českého (prípadne moravského a sliezskeho) kultúrneho kontextu.
5 KLUSÁK, Pavel: Revolution Behind the Silver Screen. In Czech Music Quarterly, 2/2018
6 Tamže
7 Skutočnosť, že je známejší v zahraničí než doma, dokazuje aj fakt, že Liškovo meno nachádzame v knihe Neila E. Clementa Twentieth Century Music Writers – A Hyperlist s popisom Czech electroacoustic composer.
8 Hudba Zdeněk Liška (P. Klusák, 2017)
9 Zdeněk Liška sa dostáva do centra záujmu aj v postmoderne. S Liškovou tvorbou pracujú aj umelcidvojčatá Timothy a Stephen Quayovci, a to dokonca prostredníctvom magnetofónových pások. To všetko dokumentuje film Pavla Klusáka Hudba Zdeněk Liška (2017). Klusák pripomína, že prostredníctvom bratov Quayovcov sa Liškova hudba dostáva do úplne nových kontextov súčasného umenia. Súčasnému remixovaniu diel Zdeňka Lišku v postmodernom duchu sa venuje Jára Tarnovski.
10 KLUSÁK, Pavel: Revolution Behind the Silver Screen. In Czech Music Quarterly, 2/2018
11 TRNKA, Pavel: Dramaturgie zvukové složky v animovaných filmech Karla Zemana. Praha: Katedra hudební vědy FF UK, 2012, s. 11
12 ČERNÍČEK, Jan: Hudba Zdeňka Lišky k filmu Markéta Lazarová. Praha: Ústav hudební vědy FF UK, 2008, s. 61
13 FERENC, P. Ukryto v pásech. Vybrané kapitoly z české elektroakustické hudební tvorby do roku 1989.
Praha: Národní muzeum, 2022, s. 146 14 KLUSÁK, Pavel: Revolution Behind the Silver Screen. In Czech Music Quarterly, 2/2018
15 FERENC, Petr: Ukryto v pásech. Vybrané kapitoly z české elektroakustické hudební tvorby do 1989.
Praha: Národní muzeum, 2022, s. 161 – 162
16 Tamže, s. 162
17 FISCHEROVÁ, Anna: Kulturologický koncept dejín národnej kultúry. I. zv. Acta Culturologica. Bratislava: Katedra kulturológie FF UK, 1998, s. 116
18 KLUSÁK, Pavel: Revolution Behind the Silver Screen. In Czech Music Quarterly, 2/2018
19 Tamže
20 Miroslav Šára: Diogenova lampa, 2021; Zdeněk Merta: Hudba je zázrak, 2015; Richard Dostál: Smrt pán z Valdeka, 2013, ale aj v životopisoch (Jaroslav Křiženecký: Jiří Adamíra: Noblesní král českého jeviště, 2013)
