Hrúz všetkých odstavené príchlopy;
od póla hajno fúrij tiahne k pólu,
studnica žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Európy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: −
Čuls’, Bože? tvoju pokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
ťa vznešeného nad ich zmutky-chúťky
zvú v spor svoj: − Bojuj, vraj, ich na strane!…
Či si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? − Neslýchane trôfané:
tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?
(ukážka, 1914)
Tento „plytkej Oravienky brodič bojazlivý“, ako sa nazval, keď prekladal Shakespearovho Hamleta, patrí bez akýchkoľvek pochybností k najuniverzálnejším duchom slovenskej literatúry i národnej kultúry vôbec. Zatiaľ čo živé korene jeho tvorby sú hlboko a pevne zapustené v rodnej oravskej zemi, koruna autorovho diela atakuje nebotyčné výšky „hviezdnych pomyslov“, túžob a ideí, kde sa stretáva s umeleckým vyžarovaním géniov svetového básnictva. Reč je o Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, ktorého 175. výročie narodenia sme si pripomenuli 2. februára 2024.
Bol nezameniteľným invenčným lyrikom, epikom, dramatikom, prekladateľom, ale aj význačným publicistom. Citlivo a mnoho ráz i exaktne komentoval zdvihy a pády národného života v časoch silnejúceho politického útlaku. Dožil sa oslobodenia a vzniku Česko-Slovenskej republiky, ktorú s radosťou privítal, lebo v nej videl istotu pre slobodný a šťastný život Slovákov. Pri príležitosti osláv 50. výročia položenia základného kameňa Národného divadla v máji 1918 vystúpil po boku Aloisa Jiráska v panteóne Národného múzea v Prahe, kde predniesol pamätnú reč. Brilantne hovoril o jednom strome, ktorého vetvy visia nad dvoma gruntmi – českým a slovenským.
Curriculum vitae
Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Prvé tri triedy gymnázia vychodil v maďarskom Miškovci, kde býval u bezdetného strýka Pavla, ktorý tam zakotvil ako krajčír. Hoci z domu vôbec nevedel po maďarsky, zakrátko si osvojil túto reč natoľko, že v nej začal písať verše. Keď strýko náhle zomrel, prešiel v roku 1865 na ďalšie gymnaziálne štúdiá do Kežmarku, kde pokračoval v básnických pokusoch, a to nielen maďarských, ale i nemeckých. Cez prázdniny 1867 sa vďaka pôsobeniu viacerých dolnooravských národovcov, osobitne Adolfa Medzihradského, ktorý bol jeho učiteľom na ľudovej škole a vzdialeným príbuzným z matkinej strany, rozhodol systematickejšie venovať štúdiu a hneď aj písaniu básní v materinskej reči. Robil to mimoriadne húževnato, a tak mu už o rok nato vychádza prvý výber z jeho slovenskej rukopisnej poézie (Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, 1868).
Po maturite študoval na právnickej akadémii v Prešove (1870 – 1872). V roku 1875 zložil advokátsku skúšku v Budapešti, čo mu umožnilo otvoriť si kanceláriu v Námestove. Čoskoro (1876) sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou dolnokubínskeho evanjelického farára a seniora Samuela Nováka, a dostal miesto na súde v sídle Oravskej župy. Prácu v štátnej službe vykonával len krátko a v roku 1879 sa vrátil k slobodnému advokátskemu povolaniu v Námestove. Zotrval tam nasledujúce dve decéniá, ktoré boli Hviezdoslavovým najplodnejším obdobím (vtedy vznikli lyrické cykly Letorosty I, Letorosty II, Letorosty III, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, lyricko-epická básnická skladba Hájnikova žena, eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský, obrázky zo života dedinského ľudu Bútora a Čútora, Poludienok, Na obnôcke, Večera, biblické básne Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov a iné).
Späť do Dolného Kubína sa Hviezdoslav vrátil v roku 1899. Keďže už nemohol zodpovedajúco pokračovať v advokátskej praxi, formálne sa jej vzdal (1902). Do básnikovej tvorby začali v tom čase intenzívnejšie prenikať tóny smútku a osamotenia v starobe, kritizoval kultúrno-spoločenské javy (Slovenský Prometeus), napísal uchvacujúcu drámu Herodes a Herodias, s fascinujúcou silou, umeleckým efektom a humanistickým odkazom reagoval na ukrutnosti prvej svetovej vojny (cyklus Krvavé sonety)… Mimoriadnu pozornosť a energiu venoval prekladom klasických diel svetovej literatúry (Shakespeare, Goethe, Puškin, Lermontov, Mickiewicz a iní).
Básnik žil z vlastných úspor až do politického prevratu a vytvorenia prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov (1918). Na základe zmluvy s ním – odstúpil republike svoje autorské práva – dostával do smrti štátnu rentu. Istý čas bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Choroba mu síce už ako vetchému starcovi uberala sily, no tešil sa, že nežil nadarmo. Tesne pred smrťou stihol Hviezdoslav ešte vlastnoručne zredigovať zväzok svojich Zobraných spisov. Pochovaný je na cintoríne v Dolnom Kubíne.
Unikátne bohatstvo
„Vedzte, že zvem sa Pavol Hviezdoslav.“ Toto umelecké meno použil mladý autor prvý raz v roku 1877. Dôvodom bola zrejme skutočnosť, že od raného detstva ho elektrizoval pohľad na nekonečné teritóriá nočnej oblohy, posiatej nesčítateľným množstvom hviezd a hviezdnych sústav. A iste cez tento pohľad prenikalo do básnikovho vedomia tušenie majestátnej krásy vesmírneho univerza i uveličenie nad faktom, že medzi jeho súčasti patrí aj človek – konkrétne ľudské indivíduum obdarené schopnosťou toto univerzum vnímať, poznávať a reflektovať. V naznačenom kozmickom zrkadlení sa neskôr významovo kryštalizovali nosné ideové konštanty Hviezdoslavovej tvorby, tu vznikal i elementárny architektonický koncept jeho literárnej produkcie. Zhodne s naslovovzatým odborníkom Stanislavom Šmatlákom konštatujeme, že „Hviezdoslav sa vyformoval na typ tvorcu vedome sa usilujúceho dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku“.
Druhová rozmanitosť Hviezdoslavovej tvorby korešponduje nielen so žánrovou, poetologickou či tematickou širokospektrálnosťou, ale aj s unikátnym motivickým a myšlienkovým bohatstvom, ktoré vyplývalo z neobvyklého ideového rozpätia autorovho duchovného horizontu. Vskutku obdivuhodná je pripútanosť k úzkemu okruhu rodného kraja, ktorá sa Hviezdoslavovi stala životným údelom. Hoci, paradoxne, si ho zrejme nezvolil dobrovoľne… Rozhodne však platí, že svoj osud prijal celkom vedome a bytostne. Dokonca až tak, že sa s ním identifikoval nielen „na chlebovej postati“, ale i ako kreatívny človek prežívajúci veľkú (a preňho samého kardinálnu) časť života „v službe ducha“ prostredníctvom aktivít „v skvúcich sieňach poézie“.
Krvavé sonety v angličtine
Monumentálne literárne dielo P. O. Hviezdoslava náležite hodnotili a oceňovali už súčasníci, ale najväčšiu zásluhu na zdôrazňovaní jeho výnimočnosti má bývalý komunistický režim. Námestie či ulicu, ktorá nesie tvorcovo meno, evidujeme hádam v každom slovenskom meste. Pomenované sú po ňom inštitúcie, obec aj najstaršia domáca recitačná súťaž. Vari každý, kto dral školské lavice, pozná Hviezdoslava ako najväčšieho slovenského básnika. Len málokto však klasika skutočne čítal a rozumie mu. Dramaturgovia siahnu po jeho opusoch výlučne v rámci významných jubileí. Oprávnene tak možno povedať, že medzi Hviezdoslavom a dnešnými generáciami vznikla nepreniknuteľná bariéra, ktorá už asi zostane trvalým javom. Zlomyseľníci dokonca tvrdia, že bol dobrý pre komunistov, ale nevhodný pre súčasnosť… Najčastejšie počuť argumenty, že básnik používal mimoriadne zložitý literárny štýl a komplikovaný nezrozumiteľný jazyk. Môžeme sa ním síce chváliť, no stotož-
niť veru nie… Paradoxom je, že Hviezdoslavov údajný hendikep spočíva v tom, že ho čítame v origináli. Kým napríklad novodobé preklady Petrarcu či Shakespeara vždy rešpektujú aktuálne výrazové prostriedky, slovenskí klasici len zriedka opustia svoj jazykový sarkofág, ktorý reč konzervuje spolu s dávno nepoužívanými archaizmami. Jazyk aj skvelých literárnych tvorcov potom vyznieva mŕtvo a nudne.
Rozhodne je to škoda, čo ilustruje nedávny preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov do angličtiny, ktorý vznikol pri príležitosti storočnice ukončenia prvej svetovej vojny. Erudovaný Ír John Minahane, prekladateľ diela, netajil svoj obdiv. „Poznám veľa anglickej aj nemeckej literatúry zo začiatku prvej svetovej vojny, ale nepoznám v tých literatúrach nič podobné. Krvavé sonety sú jedinečné.“ Výrazne mu pri ich prekladaní pomáhal fakt, že sonety nereflektujú konkrétne témy a udalosti; myšlienky aj obrazy majú všeobecný charakter. Aj napriek uvedenému sa musel Minahane vyrovnať nielen s archaizmami, ale aj so špecifickým jazykom a s tým, že Hviezdoslav bravúrne vytváral nové slovné druhy (neologizmy). Slovenská poetka Elena Hidvéghyová-Yung, ktorá Minahanovi pri transponovaní pomáhala, v interview uviedla, že „minimálne polovicu sonetov sme si spoločne prekladali do súčasného jazyka, občas doslova lúštili a spoločne hľadali pravý význam slov“.
Vo finálnom celku vznikol preklad Krvavých sonetov, ktorý je pre Slovákov ovládajúcich angličtinu pravdepodobne zrozumiteľnejší ako originál. Zákonite sa tak vynára otázka, či by Hviezdoslavovi neprospel aj preklad do terajšej slovenčiny… Potenciál osloviť širšie čitateľské spektrum nemá autorova lyrika, ale najmä epické básne, respektíve balady so silným dramatickým dejom. Ako príklad uvedieme baladu Zuzanka Hraškovie, ktorá hĺbavo, sugestívne a bez akýchkoľvek citových výlevov nemilosrdne obnažuje večný problém týrania a zneužívania detí.
Aj o hip-hope
Komplexnejší a detailnejší pohľad na Hviezdoslavovu tvorbu prezrádza, že napísal aj vtipné pasáže, často rozmýšľal o starnutí (pôsobivé intímne básne), hľadaní sa, zmysle vlastnej literárnej činnosti, bezmocnosti k chladnokrvnosti a ľahostajnosti sveta, ľudskej pominuteľnosti… Tým všetkým by azda mohol očariť i súčasníka. Všeobecne rešpektovaný mnohostranný básnik, spisovateľ a majster inovácií Daniel Hevier vidí dokonca v Hviezdoslavovi potenciál pre 21. storočie. „Veľmi záleží na tom, ako a komu ho ponúkame. Nemám pritom na mysli vybrané spisy a hrubé zväzky, ale vyberanie živých diel, ktoré môžu rezonovať aj dnes.
Ja ako kuriozitu študentom vždy spomínam, že Hviezdoslav bol vari prvým autorom na svete, ktorý použil výraz hip-hop. Nájdeme ho v básni Tu je jaro. ,Slnko hupká po blankyte: / hip-hop! – teraz výskok, ó! – / Junák jaro sťa by loptu / vyhodil ho vysoko.‘ Báseň im vždy zarecitujem, oni zistia, že má naozaj hiphopový rytmus, a uznajú, že aj tento básnik môže byť prijateľný.“
Neraz na rozličných fórach zaznelo, že Hviezdoslav počas väčšiny svojho tvorivého života nemal konkurenciu a mnohé jeho kvality nemožno podceňovať ani dnes. Keď sa súčasníkovi podarí prelúskať básnikovým ťažkým veršom a nezrozumiteľnou syntaxou, nájde očarujúce momenty, hlboko ľudské emócie, stále aktuálne myšlienky – napríklad o drancovaní prírody. Konzekventní čitatelia, ktorí vynaložia dostatok energie a úsilia, aby Hviezdoslavove zložité básne dešifrovali a v mysli im ožijú jeho obrazy, majú ozajstný estetický zážitok. Jedným dychom však treba uviesť, že nie všetky autorove texty obstáli v konfrontácii s nemilosrdne krutým časom. Máme na mysli predovšetkým patetické básne, kde sám seba štylizoval do pozície niekoho, kto je zodpovedný za národ, preberá na seba rolu národného barda, ktorý svojou poéziou musí byť užitočný…
Epilóg
Registrujeme množstvo veršov roztrúsených vo viacerých knižných tituloch, kde Hviezdoslav nevystupuje ako bard či veľký básnik, ale ako prostý, omylný, zlyhávajúci a starnúci človek. Napokon, nebol poeta, ktorý len tvoril a nič iné ho nezaujímalo. Do svojich abrahámovín svedomito pracoval ako advokát a sudca, mal priateľov, ktorých navštevoval a často s nimi korešpondoval. Keď mu zomrel brat, s manželkou Ilonou si osvojili jeho deti. Veru tak, empatickému Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi nebolo cudzie ani bežné ľudské trápenie, radosti i bolesti všedného života.
Peter Cabadaj pre SP 5-6