DOJMY Z PLANÉTY MODRIKA
Sprvu sme boli prekvapení málo
Na modrickej oblohe nelietali kométy
Ale súkvetia a milión malých mesiačikov
Menilo farbu každú chvíľu Nakoniec
Za mesto začala padať meteorická rosa
Potom modrickí novinári
Dali do hmlovín vysádzať titulky večerníkov:
Hvezdári konečne našli tisíci vesmír
Susedná galaxia vyhlásila súťaž o najkrajší sen
Astronauti začali reštaurovať skanzen pulzarov
Poslanec pochválil zákon o bozkávaní stromov
Čierna diera Narrura vstúpila do splnu
Nová magistrála medzi súhvezdiami
Stratený princ vo hviezdokope objavil dobroľudí
Vákuové akvabely nacvičili nový program
Návštevníci zo Zeme nad nami žasnú…
Nato sa začalo vesmírne relí družíc
Je to zaujímavé
Drgol do mňa srdcom
Jeden Modričan, keď som nespúšťal
Oči z ich nebeských novín
A ani to nebolo veľmi drahé – pokračoval –
Dokopy nás to stálo
Iba desaťtisíc
Odmietnutých vojen
CHVÁLA VČELY
Nežná hrudka zeme, tvor,
ktorý sa nedá chváliť pohladkaním,
medonosný oblak, kvapka z ohňa,
všetko krásne, čo nemôže ani zázrak zohnať,
kriesiteľka, mier a miera, ba aj meteor,
ktorý neprináša šťastie
iba básnikovi,
je včela a včielka.
Ajhľa, ľúbi
každý kvet, let i vzlet,
tichú hudbu, vône, farby, čaj,
žeravé slnko, chorľavých zlostných ľudí,
nikomu nezávidí, nebaží po vojne.
Možno má takú obyčaj.
Možno je vskutku celá dobrá.
Čo spraví, spraví s láskou, pokojne
i pokorne. Každý jej čin
je dielo, skutok, obrad, a vždy
keď sa unavená dotúľa do úľa,
kde má svoj vesmír, svoju modlitebňu,
napíše staronový zákon – med.
Nech je aj ľudstvo ako včela!
Zo všetkých živých na našej Zemi
najviac by to ona chcela.
MOJE LETOPOČTY
Ešte žijú ľudia,
ktorí nepoznajú ľahkosť odmietnutia. Hľa,
ako nádherne zdvorilo nás vymaňujú z pomalosti,
ktorou sa kráčalo k povestiam i ódam.
Asi vedia, o čom sníva Zem:
o spoločnom spánku všetkých ľudí,
aby bol vôkol nás aspoň
osem hodín mier.
Alebo snívajú o novej vzorke
prebudenia: Slnko zas obieha okolo Zeme,
ale priamo v našich dušiach.
Už je to tak: máme smiech a chlieb
a máme aj prírodu v kolese lámanú. Ale
nebolo by zlé mať aj oblaky
a ešte väčšiu hviezdnu oblohu,
ktorá by potom písala
básne o očiach?
Z tisíc možných krásnych vecí
by sa stala tá najkrajšia.
Čosi ako bazén s balzamom,
čosi ako novodobá antika, čosi ako deň,
keď sa Albert Schweitzer premenoval
na raketu vo vesmíre sŕdc.
KRV ZO ZÁVITOV
Na Modrike, mojej milovanej planéte,
chodili stroje
spávať do stromov. Ako vtáky,
ktoré v poslednom večernom speve
ohlasujú: našou vinou je túžba po živote,
lúčili sa s ľuďmi.
Nik nevie, čo sa snívalo.
Možno o slnku, soli alebo nevädziach.
No ráno, len čo vstali, zázračne zaspievali:
− Och, ľudia, v každom prste
máte asi zatajené srdce.
Viac v čísle SP 5-6
