Slovenská poetka Silvia Hlavová (1977) debutovala v roku 2022 básnickou zbierkou Do ticha nad krajinou. Jej debutové dielo komunikuje s fotografiami Ľuboša Balažoviča a je zamerané na intímne zákutia ženského sveta.
chvíľkové roviny
v modrom odtieni plynúcej oblohy
medzi vrcholmi dvoch krídiel
prelínajúcich večne živú chvíľu
nás slnkom dojčí nebo a zemou kŕmi zem
novovzniknuté dialógy o existujúcom
visia v sieti bodkovanej polnoci
zachytenej do ebenových kútov stien
ohraničujúcich princíp človeka
aké trúfalé iba MLČAŤ
a nevykríknuť:
ešte nie sme mŕtvi
ešte sa v nás zrkadlí svet našich skúseností
svet kráčajúci po lineárnom povrchu obrátenom dovnútra
absencia svetla
ľadový dych skorého rána olizuje teplo striech
kryštály minulej noci pomaly stekajú po ospalých viečkach pouličných
lámp
a šepkajú v chvejúcom sa svetle o nespavosti zvádzajúcej ich do náručia
dlhých bujných vlasov tmy
tiene chradnú, stenčujú sa až napokon miznú za membránami slnka
náhle zazvoní deň
vstávame, stojíme a čakáme
a čakáme v stoji na príchod toho čo má prísť
sme ako dva krajné body bez presného určenia
bez vymedzeného času
bez…
so slnkom v steblách
očami češem záhradu
keď ňou prevliekam prsty ako uchom ihly niť
zavoňali mi:
jej steblá
tie krotké spoločnice oddávajúce sa zem
zavoňali mi:
pod nami
x x x
perami odutými pýchou
drzo prosíme Boha o odpustenie
hľadaním náplastí v nemých monológoch obostretých tradíciou
z krížov na stenách utierame prachom zapadnutú pravdu
sfúkavame horiace sviece
a
zabúdame
Nyx
ohýbam noc roztavenú do červena
stonajúcu za mojimi očami
tma postupne vytriasa ďalšie a ďalšie zrnká z praskajúcich makovíc
po jednom ich meliem na jemný prach
rozvírený drobnými krokmi nedočkavého času
pohlteného čiernymi dierami nástenných hodín
nespím:
tichými perami odriekam sny
šepkám ich do vankúša prikrytého vlasmi
šepkám
až do rána
