Dr. Lukáš Perný: O zmysle združovania spisovateľov v 21. storočí (Zamyslenie pri storočnici Spolku slovenských spisovateľov)

„Zvolil som slovo. Nechcem inej zbrane, hoc boli časy, že som chcel. Cieľ iných zbraní –
zabíjanie. Ja prikladať chcem skorocel. Zvolil som slovo. Nechcem inej zbrane.“

JÁN PONIČAN, podpredseda Zväzu slovenských spisovateľov

„Človek je projekt na roky. Človek je výtvor kolektívny. V tom zarátané nočné bdenia, roky samoty, aj v radosti, aj v žiali, keď činí pokánie, aj keď je v siedmom nebi. Je ťažké stať sa človekom. Úlohu svoju hrá v tom doba. A bolesť tiež. (…) Každá udalosť na svete sa dotýka aj nás – o tom som presvedčený. A básnik musí nájsť onen styčný bod, kde sa stretáva individuálne a kolektívne.“

MIROSLAV VÁLEK, tajomník, neskôr predseda Zväzu slovenských spisovateľov
a predseda Zväzu československých spisovateľov

Storočnica Spolku slovenských spisovateľov (SSS) sa prelína aj so stošesťdesiatym výročím vzniku Matice slovenskej (MS), pričom obe organizácie spájajú práve Slovenské pohľady, ktoré vychádzali striedavo pod Zväzom aj Maticou. Prienik je aj medzi osobnosťami týchto dvoch organizácií, ktoré pravidelne publikovali v Slovenských pohľadoch. Ak by sme hľadali korene združovania tvorcov literatúry, nemožno opo‑
menúť Slovenské učené tovarišstvo (projekt bernolákovcov, katolíckych intelektuálov a reprezentantov prvej vlny národného obrodenia). Tovarišstvo ako prvé združovalo tvorcov a šírilo slovenskú literatúru v bernolákovčine. Druhým takým projektom bol ekumenický Tatrín a tretím MS. Ďalej to bola Umelecká beseda slovenská, ktorá sa napokon zamerala na výtvarníkov, čím vytvorila priestor pre vznik rýdzo spisovateľskej organizácie. Uvedenie tejto kontinuity nie je samoúčelné. Už úvodné vety stanov SSS znejú:

„My slovenskí spisovatelia združení v Spolku slovenských spisovateľov v súlade s platnou Ústavou Slovenskej republiky hlásime sa k odkazu nášho národného písomníctva od jeho počiatkov, od Proglasu cez našu stredovekú a novovekú spisbu, dielo bernolákovcov, štúrovcov až k súčasnej slovenskej literárnej tvorbe, k cyrilo­­metodskému duchovnému dedičstvu a historickému odkazu štátnosti Veľkej Moravy, ku kultúrnemu dedičstvu našich predkov, k stáročnému úsiliu o národné bytie zavŕšenému samostatnou slovenskou štátnosťou – vytvorením súčasnej Slovenskej republiky – a k významnej tradícii našej spolkovej činnosti pretrvávajúcej od roku 1923.“

Spolok slovenských spisovateľov vznikol v roku 1923 a mená s nim spojené sú rôznorodé politicky, filozoficky, konfesionálne aj žánrovo: symbolisti Ivan Krasko, Valentín Beniak, ľavičiari Ján Poničan, Michal Chorváth, Laco Novomeský, František Hečko, Vojtech Mihálik, Miroslav Válek, katolícki modernisti Rudolf Dilong, realista Janko Jesenský, nadrealista Rudolf Fabry a kultúrni dejatelia Jaroslav Rezník st., Milan Ferko, Ladislav Ťažký, Rudolf Chmel, Karol Rosenbaum, Ján Solovič, Ladislav Ballek, Dalimír Hajko, Andrej Plávka či Peter Jaroš. Už pri čítaní tých mien si človek uvedomuje, akú zodpovednosť má, keď rozvíja činnosť takého významného projektu.

So SSS sú spojené významné literárne periodiká Kultúrny život, Mladá tvorba, Dotyky a najmä dodnes s ťažkosťami vychádzajúci Literárny týždenník. SSS významne zasiahol do slovenských dejín zorganizovaním trenčianskoteplického kongresu, ktorého cieľom bolo zjednotenie umeleckého frontu bez ohľadu na politické, konfesionálne, generačné a iné rozdiely. Zúčastnili sa ho tak katolíci, evanjelici, pravičiari, ako aj ľavičiari. Vývoj po roku 1989 tento trend poprel, keď sa Zväz slovenských spisovateľov (čo bol názov, pod ktorým SSS pôsobil do roku 1989) rozdelil na SSS a dnes už takmer neexistujúcu Asociáciu organizácií spisovateľov Slovenska (podľa oficiálnej stránky sa v roku 2023 sa rozdelila na Klub nezávislých spisovateľov a Obec spisovateľov Slovenska). Je žalostné, že Slováci (predovšetkým umelci) nie sú ochotní v prospech slovenskej literatúry nemyslieť na svoje svetonázorové prieky.

Problém je však hlbší a celospoločenský. Pre budúce generácie treba osvetliť, kto je obeťou cenzúry a kto cenzorom. Nie je to SSS, kto ruší granty, ale iní „spisovatelia“, novodobí normalizátori a kritici, ktorí škrtajú peniaze pre SSS a autorov SSS. Odhliadnuc od toho, členovia SSS rozhodnutím komisií Literárneho fondu neraz ocenili aj literátov z „druhej strany“, teda aj autorov, ktorí nesúznejú s poslaním a ideami, ktoré SSS vyznáva. A zasiahnutá je aj vydavateľská činnosť, jej boje, úspechy aj neúspechy. SSS vydáva s obrovskými ťažkosťami dve periodiká – Literárny týždenník a Dotyky. Obe už druhý rok nepodporil Fond na podporu umenia. Táto systematická šikana znemožňuje ich stabilné fungovanie. FPU s vysokou pravdepodobnosťou znova nepodporí tieto periodiká, a tým im bude hroziť zánik, pretože byť odkázaný na sponzorov je krátkodobé riešenie, navyše, vyžaduje si plnenie záujmov tých sponzorov, čím sa autori stávajú rukojemníkmi.

Jedinou možnosťou, ako zachrániť periodiká, je vytvorenie stabilnej situácie v súvislosti s budovou SSS (napríklad z nájomných príjmov aspoň čiastočne financovať periodiká, ako aj činnosť organizácie). Ďalším racionálnym riešením je vytvorenie integrálnej stránky pre tvorbu členov (ale aj potenciálnych členov) SSS. Náklady na web by boli minimálne. Aspoň v krízovom období by to mohlo byť (dočasné) zmysluplné riešenie.

SSS vydáva aj knihy, tak pod vlastnou značkou, ako aj pod dcérskym Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov (VSSS). Tie sú pravidelne recenzované aj na stránkach Slovenských pohľadov. VSSS vydalo niekoľko ocenených titulov tak domácej, ako aj zahraničnej literatúry. V priebehu svojej existencie získalo VSSS viacero významných ocenení: Anasoft litera za Scenár Etely Farkašovej, Cenu Jána Hollého za preklad (Otakar Kořínek, Nabokov: Pamäť, prehovor), Cena literárneho fondu (Anton Hykisch: Verte cisárovi), Cena PEN klubu (Jaroslav Klus: Pseudologia phantastica) a niekoľko Cien Ivana Kraska.

Funkcia SSS a jeho vydavateľstva pre súčasnú kultúrnu stavbu je interná aj externá. Zo sveta na slovenský trh importuje preklady svetových autorov do slovenského jazyka (Sofokles, Rousseau, Puškin, Montaigne, Rimbaud, Chomsky, Singer, Beck, Huxley atď.) a uvádza slovenských literátov, teda v súčasnosti iba tých, ktorí majú to šťastie, že im komisia novodobých veľkých „inkvizítorov“ udelí grant.

Stanovy SSS hovoria o rozvoji demokratickej formy vlády, rozvoji duchovnej kultúry a záruk slobodného života (a takisto slobodnej literárnej tvorby; resp. presadzuje slobodu tvorby, prejavu a zabezpečenie plurality). Pri zárukách slobodného života treba pripomenúť, že práve sloboda tvorby je v súčasnosti mimoriadne ohrozená, čoho dôkazom je účelové škrtanie financií pre spolkové časopisy či knihy autorov SSS. V takej atmosfére existenčného strachu a neistoty pri podávaní projektov je boj o charakter slovenskej literárnej kultúry ťažký a často márny. V tejto súvislosti zacitujem spisovateľa Erika Ondrejičku: „Tvorba na zákazku nemusí byť krachom. (Spomeňme si hoci na Mozarta s Bachom.) Postmoderné perly sotva tak ocenia. S výnimkou Fondu na podporu umenia.“ Tieto slová by bolo vhodné vytesať do skaly ako odkaz pre budúce generácie, ako svedectvo doby, v ktorej sme žili. SSS je teda obeťou politickej (či inej?) cenzúry, ktorú, samozrejme, súčasný režim nemôže priznať, pretože by tým poprel vlastnú protichodnosť (keďže vzišiel z oprávnenej požiadavky plurality, slobody slova a tlače v roku 1989). Cenzúra sa dnes vydáva za slobodu členov komisií, novinárov, propagandistov a ideológov nezverejniť to, čo považujú za nevhodné.

Takéto situácie vedú k otázke, či má zmysel podávať projekty a pokúšať sa o vydávanie kníh v časoch, keď nedostanú grant. Žijeme v ére marketingu, keď reklama je viac než obsah, a tak si dovoľujem konštatovať, že SSS a jeho autori neprežijú bez toho, aby sa aktívne nepričinili pri propagácii svojich diel a, žiaľ, aj vyhľadávania sponzorov a partnerov na spolufinancovanie. Propagácia je mimoriadne dôležitá. V skladoch ležia stovky kníh len preto, že sa autor neunúval dielo propagovať (ak už ničím iným, aspoň šírením informácie na sociálnych sieťach či vytvorením blogu s ukážkou diela a podobne). Rovnako je tu možnosť vydávať e‑knihy, ktoré sú zadarmo publikovateľné na stránkach služby Google Books. Pravdaže, každý autor si knihu rád ohmatá, ale napríklad poézia je dnes viac čítaná v onlinovom priestore ako v tlače‑
nej podobe (príkladom sú úspešné internetové poetky Lidka Žáková a Silvia Hlavová, ktoré sme nedávno uviedli v MS v rámci multižánrového podujatia).

Tak ako MS aj SSS pôsobí celoslovensky a má svoje odbočky (regionálne štruktúry) v Košiciach, Nitre, Trnave, Žiline či Prešove. Tu treba vzdať hold regionálnym organizátorom kultúry, ktorí často na vlastné náklady organizujú literárne súťaže, besedy či vydávajú časopisy (napr. Margite Ivaničkovej, ktorá vydáva časopis Literárna studňa).

Aký má vôbec zmysel združovať literátov, umelcov, vedcov, filozofov? Práca s ľuďmi, práca s kolektívom je mimoriadne náročná, a osobitne s umelcami, keďže často tu na seba narážajú rozdielne záujmy, ideológie, názory či estetické kritériá. O medziľudských vzťahoch nehovoriac. Združovanie literátov v celoslovenskej organizácii však má jednoznačne zmysel v tom, že si môžu jednak pomáhať, navzájom sa propagovať, čítať si ukážky, inšpirovať sa, recenzovať a najmä zmysluplne spoluvytvárať slovenskú kultúrnu stavbu. Preto Válkov úvodný citát je jedným z hlavných zdôvodnení, prečo je dôležité vytvárať komunitné organizácie aj pre tvorivých ľudí. Víziou by mohlo byť dosiahnutie verejnoprávneho statusu tejto inštitúcie a získanie pravidelných dotácií na fungovanie organizácie. Ale to už predbiehame…

Netreba podceniť ani generačný problém. Vekový priemer členov SSS je vysoký, a preto ak organizácia nechce zaniknúť, mala by prijať nových autorov, čo je však ťažké, pretože mladí tvorcovia sú pod extrémnym ideologickým (až existenčným) tlakom súčasnej propagandy, ktorá ich vedie k voľbe pôsobenia aj v inštitúciách či médiách, ktoré aktívne bojujú tak proti SSS, ako aj proti MS (v lepšom prípade ich iba ignorujú a vyčleňujú z kultúrnej stavby a médií). Príkladom bolo odmietnutie zúčastniť sa diskusie (na platforme SSS a MS) zo strany troch literátok, ktoré, paradoxne, vydali knihu vo VSSS (jedna z nich otvorene priznala ideologické dôvody), či istého mladého literáta (ktorý neúčasť zdôvodnil virózou, no už o pár dní diskutoval v Košiciach). Aj napriek tomu si treba získať mladých ľudí a urobiť všetko pre to, aby sme ich neodradili.

Tento cieľ považujem za najťažší. Dôležitým prvkom na fungovanie akejkoľvek organizácie je stránka ekonomická. Ak niet peňazí, nemožno vydávať knihy, odovzdávať ceny, platiť štipendiá, prenájmy za priestory, honoráre pre tvorcov, grafikov či korektorov a nezostane ani na pohostenie na kultúrnych podujatiach. Možným riešením na fungovanie projektu je iba dlhodobá udržateľná koncepcia (rozhodne nie koncept „prejedenia“ peňazí a majetku). Centrum záujmu SSS je podporovať tvorbu a vydávať literatúru, a to nie je možné bez financií. Podľa stanov SSS získava finančné zdroje z členského, majetku, z vlastnej hospodárskej činnosti a štátnych príspevkov, grantov, darov, dedičstva atď. Nemá teda garantovanú sumu z MK SR ako napríklad MS, a preto je odkázaný na existenčnú nestabilitu.

V súčasnosti je SSS na tom hospodársky zle (neudelenie grantov, nedostatok zdrojov z prenájmu nehnuteľností, absencia sponzorov), a preto organizovať podujatia, vydávať knihy a časopisy je možné v radikálne krízovom režime. Aktuálne výsledky činnosti SSS sú síce skromné – v podobe pravidelných rozhovorov so spisovateľmi v Dome MS v Bratislave, ktoré sú podmienené objektívnou situáciou –, ale je to prvý krok prebudenia SSS z pasivity. Hádam o pár rokov bude mať organizácia dostatok financií na vydávanie kníh, časopisov, podporu literátov, festivalov literatúry, súťaží, štipendií atď. Azda o niekoľko rokov budú aj autori SSS v centre záujmu verejnoprávnych či komerčných médií…

Nahliadnime ešte raz do stanov SSS. Okrem praktických cieľov má aj ideové, filozofické východiská, čo nedávno zdôraznil čestný predseda Jaroslav Rezník st. pri jednom z mnohých rozhovorov so spisovateľmi. Rezník zdôraznil, že aj keď je SSS nadkonfesionálny a nadpolitický, vždy stál na pilieroch humanistických, demokratických (názorová pluralita, demokratická voľba vedenia), národných, kresťanských (historický znak v inovovanej podobe v tvare cyrilo‑metodského dvojkríža) a sociálnych. SSS teda má aj humanizačný a osvetový potenciál, ktorý priamo súvisí so svedomím národa. Slovenskí spisovatelia sa účasťou v SSS stávajú spoluzodpovednými za stav slovenskej kultúry. Osobitne v časoch, keď sa opäť rodí nesloboda, treba upozorniť, že na nebezpečné fenomény upozorňovali vždy spisovatelia.

Záverom možno pripomenúť, že sto rokov spisovateľského spolku je výzvou túto inštitúciu inovovať, omladiť, modernizovať a predovšetkým nenechať zaniknúť. Nikomu nepomôže rezignovane bedákať a rumázgať nad súčasným stavom. Treba maximálne využiť možnosti internetu, inovatívne metódy marketingu na propagáciu autorov a ich diel, zabezpečiť hospodársky udržateľný koncept fungovania organizácie a vytvárať spolupráce, ktoré vrátia SSS do celospoločenského kontextu tak, ako sa to podarilo organizátorom trenčianskoteplického kongresu v tridsiatych rokoch 20. storočia.

Lukáš Perný, podpredseda Spolku slovenských spisovateľov v roku 2023

Facebook
Twitter
Telegram
Email

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

Súvisiace články