Maria Konopnicka (23. 5. 1842 – 8. 10. 1910), poľská poetka, prozaička, prekladateľka, publicistka a literárna kritička, písala poviedky a novely od osemdesiatych rokov 19. storočia. Svoje novinárske a literárno‑kritické skúsenosti využila medziiným pre denníky Gazeta Polska či Kurier Warszawski, v ktorých prevažne recenzovala diela domácich i zahraničných autorov. Venovala sa tvorbe pre deti (O trpaslíkoch a o sirôtke Mariške, Martin 1934), ako aj lyrike, kde sa popri básňach s folklórnymi či symbolistickými motívmi zjavuje protest proti sociálnej nespravodlivosti. V pohnutých časoch sa angažovala za práva žien, podporovala akcie na pomoc politickým väzňom alebo proti pruským represáliám. Z prózy boli publikované Štyri novely (1888), Moji známi (1890), Na ceste (1893), Novely (1897), Ľudia a veci (1898) a Na normandskom pobreží (1904), v slovenčine Naša Ryzka (Košice 1929) a Slečna Florentyna (pôvodný názov Novely, Bratislava 1971). Novela Pod zákonom pochádza z knihy Štyri novely, v roku 1905 vyšla v osobitnej knižnej podobe.
Pod zákonom
(Úryvok)
Pre Hanu sa začali dni nového života. Najprv horúčkovito pracovala, na svitaní sa postavila do záhona, priam preosievala všetku hlinu prstami a v noci schádzala poľom. Vždy napoludnie upiekla za hrsť zemiakov, kupovala si k nim trocha soli, zvyšok zárobku išiel na chlieb, ktorý si rozdelila na dve časti, na raňajky a večeru. Po týždni takej práce priveľmi zoslabla. Hoci sa rovnako horlivo púšťala do vykopávania, často sa jej náhle zatmelo pred očami a chvejúce sa ruky už nevládali tak prudko ako prv zaryť motykou do zeme plnej koreňov. Takisto sa stávalo, že mlynár, ktorý z času na čas prišiel dohliadnuť na kopanie, našiel v záhone za ňou jeden či aj dva zemiaky, vtedy sa rozkričal, hodil čiapku o zem, dupal nohami, chytal sa za hlavu a z mizernej pláce jej zakaždým stiahol jeden‑dva groše. A Hana predsa znášala všetko. Veru, cítila sa takmer šťastná. Vo dne mala prácu ako ostatní, v noci sa schúlila do brázdy a prikryla sa plachtou, za ktorej požičanie jej Fabich, aby mal istotu, že s ňou nezdúchne, vzal červený preukaz. Mohla už pretrvať. Noci však boli čoraz chladnejšie a ju neraz nadránom, keď sa nebolo čím rozohriať, triaslo od zimy, dokonca sa dalo predvídať, že onedlho nadíde čas, keď sa vôbec nebude dať v poli prenocovať, ale na to Hana nechcela myslieť, a len čo Fabich prichádzal, zaháňala sa motykou, až sa hrudky vlhkej hliny rozprskovali na všetky strany. Nakoniec preňho prestala vykopávať zemiaky, no nejaká dobrá hviezda dievčine naďalej svietila, Fabich ju totiž ponúkol hostinskému Gavroňskému, ten vlastnil políčko hneď za veternými mlynmi a hľadal kopáčov. Počestný mlynár však nemal dôvod žičiť mu takú lacnú pracovníčku, akú sám našiel, a tak mu povedal, že Hane platil dvadsať grošov denne. Hostinský rád pristal na tú cenu, lenže Hana si tentoraz umienila nevziať menej než dvadsaťštyri grošov. Črievice jej padali z nôh, šaty takmer zhnili od vlhkej hliny, potrebovala voľačo našetriť a trochu sa upraviť. Gavroňský sa zjednával, ale keď uvážil, že na okolí platia kopáčom po štyridsať grošov, pristúpil na dievčininu požiadavku a anízovkou si s Fabichom pripil na dohodu. Zakrátko sa Hanin červený preukaz dostal do rúk hostinskému a ona plná nádeje namiesto plachty získala vrece.
Každé hmlisté ráno sa postavila do políčka za veternými mlynmi a schádzala ním počas čoraz tmavších večerov, lebo dni sa značne skracovali. Ohlásila sa skorá sychravá jeseň, od blízkeho ihličnatého lesa tiahli kŕdle vrán i kaviek a dážď padal drobný, studený, dotieravý. Chlad, o ktorom Hana vravela, že ju ohrozuje, prešiel do zimnice, ktorú sa snažila ukrývať pred ostatnými, aby neprišla o prácu. Keď sa jej vracala každý štvrtý deň, hlava jej oťažela ako kameň, lámalo ju v kostiach ako na kolese a tak ju smädilo, že hockedy si ľahla k priekope, pila a pila, až sa jej odulo celé telo. Keďže jej Gavroňský dovolil piecť zemiaky dvakrát za deň, prestala kupovať chlieb, ba nekupovala ani soľ, tú občas priniesli detváky z hostinca. Zato odkladala groš ku grošu, jednu desaťgrošovú mincu k druhej, a keď po dvoch týždňoch práce nazbierala necelé štyri zloté, začervenala sa od radosti a zanôtila pesničku, ktorú si pripomenula zo starých čias. Deň bol výnimočne teplý, hoc hmlistý, prícestné topole stáli nehybne, nad zemou sa striebrili vlákna babieho leta unášané neviditeľným ľahunkým závanom a slnko zapadalo bledozlaté,
bez lúčov, nenáhlivo sa vnáralo do svetlofialového oparu nad lesom.
Z mesta vykračovala spoločnosť, dámy a páni sa veselo zhovárali. V nejednom mestečku sa takto chodievalo na prechádzky, na štrkovú cestu, medzi polia alebo na iné obľúbené miesto. Hana spievala. Ubíjaná hluchá duša zrazu dostala krídla. Na chudú tvár vystupovala neznáma zora spod srdca, v jeho zapadnutých oázach doháralo, čo ostalo po včerajšej zimnici, no pery sa ešte chveli. Sprvu sa hlas pretrhával a lámal, potom sa pomaly rozťahoval do čudesnej škály, až sa rozoznel po celom poli, zaletel k lesu, na lúky, plný, zvonivý, akoby vlhký od rosy. Dievčina napodiv myslela jedine na črievice, pritom z jej spevu zaznievala celá nevedomá poézia, akej sú schopní ľudia.
Bola šťastná, radostná, hoci v speve zaznievala bezhraničná žalosť a clivota. Spoločnosť, ktorá sa uberala z mesta, očaril pôvabný hlas, rozhovor a smiech odrazu zatíchli a niekoľko hláv sa obrátilo k speváčke. Medzi nimi bola jedna so svetlou krátkou škutinou, v očiach sa jej mihalo červenkasté mrzuté svetlo. Hlava i oči patrili známemu pánu tajomníkovi, v tej chvíli sa zastavil, prihryzol si peru, privrel oči a nepatrne zbledol v tvári. Trvalo to krátko, a kým ostatní načúvali, pán Alexander Stanislavovič Kosickij, považovaný v mestečku za nezvyčajne príjemného gavaliera, sa obrátil k dámam a chripľavo nadviazal na prerušený rozhovor, rozosmial ich vtipom z kancelárskeho prostredia. Pán
tajomník si počas konverzácie, ktorá bola zlepeninou, pripomenul súrnu povinnosť, odprevadil spoločnosť k Dúbkom, neveľkej čistine, kde sem‑tam v nariedko rastúcom trnkovom kroví stáli osamelé duby, a ponáhľal sa naspäť do mestečka.
Hana si spievala. Jej štíhla sivá postava schýlená k zemi odrážala tmavé obrysy na pozadí večerných zôr, priveľmi sa nelíšila od poľných kameňov, ktoré zozbierané pastierom ležali na medzi v kôpkach. Dievčina upretá mysľou na črievice dokopávalo záhon, náhlila sa ku kolíkom oddeľujúcim políčko od štrkovej cesty. Bola už blízko, a tu jej k nohám padol tieň. Nadvihla hlavu, zmĺkla. Pred ňou stál pán tajomník opretý rukami o kolíkový plot, zagánil spod privretých viečok. Užasnutá sa ešte nestihla spamätať, keď ctihodný pilier magistrátu polohlasom zaškrípal:
„Prečo si sa neukázala u mňa v kancelárii? Prečo si sa nehlásila, há?“
Hane prebehli zimomriavky po tele. Pri ťažkej práci počas posledných týždňov úplne zabudla na hlásenie, kanceláriu, na každý úrad. Občas pustila z hlavy aj pobyt, väzenie, celú minulosť. Vtedy sa jej videlo, že celý život strávila vyhrabávaním zemiakov z vlhkej čiernej hliny, a až do konca jej takisto takto ubehne. Boli to pre ňu najšťastnejšie okamihy. Jednako minulosť na ňu striehla a domáhala sa jej, tieň žltej väznice sa predĺžil a padol na ňu až sem. Tu bola na nútenom pobyte. Znepokojená sklonila hlavu.
Vyšlo celé SP 9/2023
