Lavička
I
Sedeli sme na lavičke
v rohu námestia
Aký je rok dlhý
nevkročil tam
mestský policajt
A hrali sme hru
kto ďalej zapľuje
Tá pipka na nás civela
Keď som kradol
tie syry v samoške
nádherne voňala
A bolo jasné
že ma videla
A bolo jasné
že ma neudá
II
Raz príde nový policajt
v uniforme plnej
bielych hviezd a naftalínu
A vyženie nás
z našej lavičky
v kúte námestia
A naša lavička
prestane hriať
ako hriala
keď sme boli len
my a svätý pokoj
III
Sedíme blízko
námestia
a smejeme sa
slnku
Náš pes žmurká
a v duchu možno
závidí mačkám
že vedia priasť
Všade samé slnko
a nikde
jediný policajt
Len prázdne bruchá
občas zamrnčia
že je nedeľa
IV
Keď sme stáli
v radoch na smrť
Dovedna stareny starci a duše
− len proroci mohli stáť zvlášť
ale boli s nami –
starena za mnou
sa zamyslela nahlas
− Ktovie ako dlho to trvá
− Čítal som že zopár minút
najviac päť
− A jeden vravel
že počul až pätnásť
zdvihla trochu hlas
Stále
Stále trvá
prehodil prorok
s hustou bradou
V
Len kým dospievame
pesničku
Prevravel najmladší
prorok
skoro ešte bez brady
A začal spievať
O tých starých slovách
sme si mysleli
že dávno nie sú
No prišli
a zrazu sa k nám
túlili
a my sme ich
pili
vdychovali
a vydychovali sme
si ich navzájom
do tvárí
Všetci sme spievali
a neprestali sme
Ešte aj teraz
počuť tie slová
keď na okamih
zmĺkne diaľnica
Dodnes tú pesničku
počuť
A bez nej by možno
už
nebolo ani nás
VI
Dnes sme stáli
v zástupoch všetci
Stareny starci deti
a mladé ženy
Len muži
mocní a zdraví muži
kdesi v poli
Vyrovnávali účty
za iných
Mocných
