Miroslav Búran: ŤAŽKÝ ŽIVOT NA DZEDZINE, Signis, Banská Bystrica 2022
Básnikovi a prozaikovi Miroslavovi Búranovi po dvoch rozprávkových knihách pre deti opäť vyšla prozaická kniha pre dospelých čitateľov, plná príbehov z Jablonice, ktorá je jeho domovom. Ako už napovedá názov knihy Ťažký život na dzedzine, toto dielo je celé (prehovory postáv i pásmo rozprávača) napísané v záhorskom, konkrétne jablonickom dialekte. Pri jeho čítaní som si spomenula na známu myjavskú autorku Zuzku Zgurišku a na jej poviedky a romány s dejom situovaným v Myjave a na okolitých kopaniciach. Myjavský dialekt, humor a znalosť ľudských pováh sú pre jej prózy typické a dotvárajú ich nezameniteľný kolorit. Je potešiteľné, že viaceré autorky a autori z rozličných oblastí Slovenska sa rovnako usilujú o takéto zvečnenie svojich miest či obcí.
Obyvateľ Záhoria Miroslav Búran sa takisto rozhodol v svojej knihe zachovať pre súčasných aj budúcich čitateľov jablonický dialekt – cenné dedičstvo minulosti. O tom, že sa k úlohe postavil veľmi zodpovedne, svedčí aj skutočnosť, že rukopis jeho knihy kontrolovali až dvaja korektori‑jazykovedci: doc. PaedDr. Andrej Závodný, PhD., a PaedDr. Eva Čulenová, PhD. Pokiaľ ide o výtvarný sprievod, Miroslav Búran sa opäť spoľahol na osvedčenú ilustrátorku svojich detských kníh Ivanu Vargončíkovú, ktorá novú výzvu zvládla so šikovnosťou a gráciou.
Hlavnými hrdinami knihy Ťažký život na dzedzine sú dedinčania – večne rozhádaní susedia Joža a Fera so svojimi rodinami, ktorých osudy sa nespútane rozvíjajú v krátkych na seba nadväzujúcich príbehoch v priebehu jedného roka (v ktorom bola zastavená osobná doprava na trase Jablonica – Brezová pod Bradlom). Okrem ľudových zvykov, rozličných sviatkov, vidieckych podujatí a míľnikov v živote človeka (maturita, nástup do zamestnania či sobáš) tu majú miesto aj šarvátky, vzájomné doberanie, práca, voľný čas, intímne vzťahy a iné radosti a starosti bežného života.
Autor postavy vykreslil plnokrvne, farbisto, s pozitívnymi i negatívnymi povahovými vlastnosťami, so silnými stránkami i slabosťami. Dej je okorenený jednoduchým, priamočiarym dedinským humorom a kde‑tu sa v texte zablysknú aj nadávky, ktoré však nepôsobia rušivo, ale robia rozprávanie autentickejším. Ako to už býva, mnohé situácie sa zdajú, vďaka odstupu, smiešnejšie čitateľom príbehov než ich aktérom. Kniha Ťažký život na dzedzine teda okrem iného pripomína, že život si často robia ťažkým sami ľudia – svojou zaťatosťou, lipnutím na malichernostiach, snahou pretromfnúť suseda za každú cenu, pomstychtivosťou a neschopnosťou pozrieť sa na realitu s humorom a nadhľadom. Príbehy Jabloničanov sa napokon zavŕšia svadbou, no neznamená to, že „žili šťastne, až kým nepomreli“, ale iba pokračovanie vrtkavého života…
Nejeden čitateľ si určite pri čítaní najnovšej knihy Miroslava Búrana uvedomí, že tie jablonické charaktery a príhody sú mu akési povedomé a že minulosť je niekedy bližšie, ako sa nám zdá.
Ružena Šipová
UKÁŽKY Z TVORBY MIROSLAVA BÚRANA OD VYDAVATEĽSTVA SIGNIS
Poviedky z Kopaníc:
O minútu dvanásť.
Sedím v obývačke a pozorujem kukučkové hodiny. Opäť raz nejdú. Pýtam sa deda prečo nefungujú. Mykne plecom a odkráča do garáže. Má tam vlastnú dielňu. Chodí tam vždy keď sa chce zašiť. Hodiny ma fascinujú. Premýšľam ako ich dať do chodu. Hypnotizujem malé dvierka a čakám, že sa každú chvíľu otvoria a vykukne z nich kukučka. Nič sa však nedeje. Vstanem z gauča a podídem bližšie. Nazriem do chodby a presvedčím sa, že ma nik nevidí. Urobím tri kroky vpred a postavím sa na fotelu. Načiahnem sa k olovenému závažiu a opatrne potiahnem smerom nadol. Nič sa nedeje. Hodiny stoja. Pokúsim sa rozhýbať zaseknuté kyvadlo. Ručičky sa na okamih pohnú. V očiach mi zažiari nádej. Žeby predsa? Napadne mi. Postavím sa na špičky a posuniem veľkú ručičku tesne pred dvanástku. Pozorujem hýbuce sa kyvadlo a čakám na zázrak. O minútu bude dvanásť a ja sa teším ako malý chlapec. Vlastne som malý chlapec.
„Miroš poj sem!” zvolá babka. Mám sto chutí ju neposlúchnuť. Načo ma potrebuje? Kde bola doteraz? Tak dlho na to čakám a ona mi to prekazí. V hlave mi víri tisíc argumentov, ale babkin prísny pohľad, všetky odoženie.
„Choj zavolat deda k obedu!” rozkáže mi a ja neprotestujem. Oblečiem si bundu a vyrazím hore ku stodole. Je január, pod nohami škrípe sneh a kdesi v diaľke kuká kukučka.
Samostrel.
Stará drevená stodola z hlinenej tehly sa nachádza asi sto metrov od domu. Vľavo od nej stojí nízka garáž. Napriek tomu, že má dedo traktor, auto nevlastní. Nechápem ako je to možné, ale nemá naň vodičský preukaz. Garáž teda slúži výlučne ako dielňa. Je to jeho kráľovstvo. Má tam veľký ponk so zverákom a náradie od výmyslu sveta. Trávi tam kopec času a ja s ním. Baví ma pomáhať mu, no ešte radšej vymýšľať.
„Dedo, vyrobíš mi kušu?”
„Čože?”
„Kušu, ako mal princ v Popoluške…”
„Myslíš samostrel?”
„Myslím kušu…”
„Po našom je to samostrel..”
„Tak potom hento, vyrobíš?”
„Nuž a…” odvetí dedo a dá sa do práce. Nájde krátku širokú a dlhú úzku latku a prikáže mi ich stĺcť dokopy. Zoberiem kladivo a klince a začnem tĺcť. Buchnem raz, dva razy a vtom zrevem od bolesti. Chytím si prst do dlane a bežím dolu za babkou.
„De letíš?” skríkne dedo prekvapene.
Pribehnem za babkou a otrčím jej krvavý prst.
„Čo si zas špekuloval!” pokarhá ma. Myknem plecami a čakám čo bude. Vyberie zo skrinky fľašu slivovice.
„Poj sem!” ukáže, aby som sa postavil nad umývadlo. Tuším čo sa bude diať. Vytiahne zo šuplíka gázu a odstrihne ju. Keď mi obleje prst pálenkou, zrevem od bolesti.
„Si chlap, niečo musíš vydržať!” zahriakne ma. Zdá sa mi, že som si cvrkol. Hrozne to štípe. Mám chuť ujsť, ale ani neceknem. Som bledý ako stena, je mi na omdletie. Zoberie gázu, priloží ju na rozťatý prst a obmotá mi ho obväzom. Chvíľu to ešte bolí, ale postupne to slabne. Po chvíli sa mi vráti farba. Už je dobre, pomyslím si a kráčam hore za dedom.
„Ty si mi ale majster, prsty si dokaličíš!” smeje sa mi už od dverí. Tvárim sa že nič nepočujem.
„Máš ho celý?” ukáže smerom naň.
„Mám,” prikývnem.
„Tak nech sa ľúbi,” načiahne sa dozadu a podá mi hotovú kušu.
„Jej, tá je super, ďakujem!” zvolám od radosti a vybehnem do sadu. V tom si uvedomím, že nemám čím strieľať.
„Máte špajdle?” kričím na deda.
„Neviem opýtaj sa babky!”
Vezmem nohy na ramená a už ma niet. Babke kušu neukážem. Určite by ma vyhrešila. Zaklamem, že ma poslal dedo a vypýtam si špajdle. Už aj ma niet. Zmiznem ako para nad hrncom. Namierim a vystrelím.
„Miau!” zjojkne susedova mačka a už jej niet.
„Zásah!” zvolám víťazoslávne.
„Necháš ju, ty zázrak!” zvolá babka nahnevane. Od laku sa mi rozbúši srdce.
„Hybaj k obedu a hento viac nechcem vidieť!” rozkáže mi.
Neprotestujem. Ako vraví staré príslovie: “Nedráždi hada bosou nohou.” Nechcem aby ma poslala domov a tak ju viac neprovokujem. Vzdávam sa kariéry strelca, hneď na začiatku. Ale vôľa objavovať ma ženie vpred za novými dobrodružstvami. Prázdniny ešte neskončili, pomyslím si a idem k obedu.
Prebudenie.
Strhnem sa celý spotený. Prebudil ma zlý sen. Odhrniem roletu a pozriem sa smerom k bráne. Svit pouličnej lampy osvetľuje väčšiu časť dvora. Bojar je ticho. Nebreše. Leží v búde a odfukuje. Husté mäkké chumáče snehu padajú na zem. Obliekajú ju dobiela. Na plote sa zjaví mačka. Obzrie si dvor. V strede sa rozprestiera malá záhradka. Urobí tri rýchle skoky a je v nej. Prelezie celou jej dĺžkou a po nízkom plote spájajúcom dom so záhradou prejde ako po lane. Obzrie sa, no nikde ho niet. Dnes večer má šťastie. Nie je tu nik kto by ju odohnal. Bojar je starý a unavený. Odchýli ľavé oko a zavetrí. Pozná ten pach. Cíti ju, ale nič neurobí. Aj mačka je tu doma. Vyskočí na okno a dá sa do jedenia. Babka jej nechala v hrnci na okne uvarené kože. Lačno mľaská a hltá sústo za sústom. Klipkajú mi oči. Dedo vedľa mňa hlasno chrápe. Obe ruky zasuniem pod vankúš a z celej sily si ich pritisnem na uši. Lepšie, pomyslím si a rátam ovečky. Konečne zaspím. Ráno ma privíta čerstvá kopa snehu. Teším sa na sánkovačku.
***
Miroslav Búran – Wiersze
(ukážka z dvojjazyčnej zbierky básní ktorá vyšla v Poľsku)
Kôň
Vzpínam sa vždy
keď mi uťahujú voľnosť
naučil som sa bežať
(bez kopýt)
nezvyknutý na ohrady
bránim sa zajatiu
Prepelica
Snívaš sa mi
si prepelica
ukrytá medzi brázdami
a ja som traktor
ktorý sa snaží zbúrať
tvoje ticho
hlučnými slovami
7
Koń
Staję dęba zawsze
gdy chcą mnie pozbawić wolności
nauczyłem się galopować
(nie używając kopyt )
niezwyczajny ograniczeń
bronię się zaciekle
Przepiórka
Śniłaś mi się
przepiórko
ukryta między bruzdami
a ja byłem traktorem
który zamierzał zburzyć
twoją ciszę
głośnymi słowami
(NE) rozumiem
Rozumiem nemému
viac než tvojmu (mlčaniu)
vystupuješ v priestore
v ktorom ťa neviem dosiahnuť
iba načúvam a plyniem
všetko ostatné
je iba predstavivosť
a chabá túžba
spájať
Motýlia
Pozorujem ťa
ako spíš v sedmokráskach
ako ťa šteklí lúč
si modráčik
ktorý pristal
a na moment
sfarbil tieň
9
(NIE) rozumiem
Rozumiem, niemy
więcej niż skrywasz (milczeniem)
szybujesz w przestrrzeni
w której nie umiem do ciebie dotrzeć
ale chyba czuję więc płynę
rzucając wszystko inne
oddając się wyobraźni,
łącząc z tobą
pragnieniem
Motyl
Patrzę
jak buszujesz w stokrotkach
łaskoczesz ich płatki
taki modraczek
który zatrzymał się
na chwilę
barszkując z cieniem
