Vladimír Mináč (1922 – 1996) sa do povedomia kultúrnej obce dostal najprv ako plodný prozaik socialistického realizmu, kde sa venoval predovšetkým dobovým témam: druhej svetovej vojne, Slovenskému národnému povstaniu či socialistickému budovateľskému obdobiu. V svojej esejistickej tvorbe sa však venoval aj problematike štúrovcov.
K písaniu sa dostal viac‑menej náhodou v čase, keď pracoval v redakcii denníka Obrana ľudu (a „mal poruke písací stroj“, ako uvádza v pamätiach v podobe rozhovorov s prozaikom Petrom Holkom V košeli zo žihľavy, 1999) a práve vtedy vypísali súťaž o prózu z Povstania, ráno si vždy sadol za stroj a napísal svoje tri‑štyri strany. Tak vznikla Smrť chodí po horách vydaná v roku 1948. Zjavil sa tak na Slovensku obrovský literárny talent, ktorý aj na naliehanie okolia, že nadanie treba rozvíjať, pokračoval v písaní. Prozaickej tvorbe sa venoval prakticky do roku 1964. Jeho posledným dielom bol satirický román Výrobca šťastia, ktorý vydalo vydavateľstvo Smena v roku 1965.
V knihe pranieroval nežiaduce spoločenské javy, ktoré sú prejavom prirodzeného ľudského naturelu. Tieto vlastnosti neboli v súzvuku s predstavou socialistickej spoločnosti, za čo sa mu dostalo tvrdej kritiky, čo ho okrem iného viedlo k zmene tvorivého konceptu. Autor sa síce nebránil reedíciám svojich predošlých prác, no k prozaickej tvorbe sa už nevrátil a zameral sa na esejistiku. Sám to vyjadril vyhlásením, že reč faktov má väčšiu silu než umelecká fikcia. Zvolil si novú formu prezentovania svojich ideálov, kde dominuje téma slovenských dejín, filozofovanie nad ich zmyslom a o údele človeka v nich. Svoj pohľad na dejiny načrtol už v krátkej eseji Tu žije národ, ktorá je súčasťou zbierky Paradoxy (1966).
Významné osobnosti štúrovskej generácie, svoj historizujúci pohľad na ne, spredmetnil predovšetkým v prácach Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory J. M. Hurbana (1974). Knihy vyvolali veľký ohlas a v istom zmysle sú dodnes neprekonané. Mináč nebol profesionálny systematický historik, látku, ktorú spracovával, však dobre poznal z pramenných materiálov. Do detailnej znalosti dobových pomerov vnáša rozprávačskú prozaickosť, jeho úvahy síce objasňujú historické udalosti najmä v súvislosti s pôsobením a činnosťou niektorých príslušníkov štúrovskej generácie, no zamýšľa sa predovšetkým nad zmyslom našich dejín práve na pozadí ich životov.
Dá sa povedať, že jeho eseje sú viac ako historizujúcou črtou hlavných protagonistov (J. Francisci, Š. M. Daxner, J. M. Hurban či Ľ. V. Štúr), ktorí sú kostrou, tým povestným klincom, na ktorý zavesil svoj obraz filozofie dejín slovenského národa. Vyjadruje sa ostro aj k faktom domáceho života a celý historický pohyb sa usiluje vidieť z nadhľadu. Jeho marxistické zmýšľanie uňho isto ovplyvnilo pohľad na koncipovanie tézy o plebejskom pôvode Slovákov, preto pravdepodobne svoju tému začal spracovávať práve od štúrovskej generácie, ktorá sa stala prvým výrazným impulzom dlhodobo vedúcim k slovenskej štátnosti, realizovanej až na sklonku 20. storočia, ako aj na sklonku Mináčovho života.
Dielo Dúchanie do pahrieb pred uceleným vydaním vo vydavateľstve Smena v roku 1970 vychádzalo po častiach v Slovenských pohľadoch. Už vtedy vzbudili široký ohlas a autorovi zabezpečili Krčméryho cenu, ktorá sa každoročne udeľovala za najlepší príspevok v Pohľadoch. Mináč si v diele tak trochu uspokojil svoje lokálpatriotistické cítenie a vyhmatal dobré i slabé stránky svojich hrdinov Jána Francisciho a čiastočne Štefana Marka Daxnera, ktorého považoval za „najmúdrejšieho zo slovenských politikov“. Na pozadí ich osudov sa zamýšľa nad dejinami Slovákov a ich zmyslom. S jeho historizujúcim nadhľadom, že Slováci sú najplebejskejším národom, by sa dalo polemizovať.
Na Slovensku bola v štúrovských časoch veľmi početná (i keď pomaďarčená) vrstva šľachty hojnejšia ako v mnohých väčších európskych krajinách. Pokiaľ ide o úzku vrstvu inteligencie, tá bolo prejavom vtedajšej dobovej situácie spôsobenej absenciou moderných vzdelávacích systémov, ako aj dôsledkom majetkových pomerov, pre ktoré široké vrstvy obyvateľstva nemali prístup k vyššiemu vzdelaniu. To bol stav príznačný pre celý vtedajší svet, v Uhorsku na konci feudalizmu o to výraznejší. Postupne nastupujúca priemyselná revolúcia a technologizácia pod vplyvom osvietenských myšlienok a emancipácia jednotlivca si vyžiadali potrebu širšej vzdelanosti, čo následne viedlo k rozporom medzi kapitálom a proletariátom a k vzniku socialistických koncepcií a ideí, ktorých bol aj Mináč nositeľom.
V Dúchaní do pahrieb sa o veciach podstatných hovorí zo stanoviska podstát či základne bez sentimentality, ale aj bez zľahčovania a znevažovania. Zásadné je, že v dobových intenciách socialistického internacionalizmu Mináč objasňuje národ ako pozitívnu hodnotu. Úvahami nad minulým sa esej stáva reflexiou o vtedajšej súčasnosti aj dnešnej budúcnosti. V tomto je dielo nadčasové. Mináč nie je historik, a preto jeho eseje nehovoria o tom, akí sme boli, ale stojí na poste filozofa a hľadá odpoveď na otázku, akí sme, a hľadá ju adekvátne v histórii.
Zameriava sa na hlavné atribúty slovenského historického vedomia, a to na túžbu po spravodlivosti a slobode, túžbu po rovnosti a bratstve. To sa čiastočne naplnilo vznikom samostatného Slovenska v roku 1993, no otázka slobody a suverenity je stále aktuálna. S Mináčom sa dá súhlasiť, že sme si osud takmer nikdy neurčovali sami. V eseji cítiť polemizovanie s oficiálnymi postojmi a názormi na problém a bagatelizovanie národa v čase Novotného vlády a dá sa v nej vybadať skúsenosť z dramatického obdobia roku 1968, ktorá je dnešnému mladému čitateľovi diela už skúsenostne cudzia.
Mináč sympatizuje so svojimi hrdinami J. Franciscim a Š. M. Daxnerom, nedal sa spútať čítankovým romantizmom, jeho stanoviská vychádzajú z dobrej znalosti pramennej a dobovej spisby. Svoju esej rozvíja na pozadí životných osudov predovšetkým Janka Francisciho‑Rimavského, rodáka z neďalekej Hnúšte. V prvých statiach esej nadobúda formu beletrizovaného životopisu, živo až obrazne evokujúceho minulosť. Sleduje prostredie, z ktorého vzišiel, dobové pomery spoločného rodného kraja, jeho následný vývin počas štúdií.
Zachytáva dobovo presný postreh: „Vtedy ešte nestačilo narodiť sa Slovákom; človek sa ním musel vedome stať; a musel vydržať ním byť.“ Mnohí sa stávali Slovákmi až po vyčlenení a posmeškoch zo strany maďarských rovesníkov, napríklad J. M. Hurban či G. K. Zechenter. Francisciho Mináč charakterizuje ako prudkého a ctižiadostivého človeka milujúceho úspech, človeka charizmatického a obľúbeného v kolektíve. Jeho osudy ho viedli na bratislavské lýceum, vtedajšiu korunu evanjelického školstva v Uhorsku. Tu sa zoznamuje s Ľudovítom Štúrom a pre históriu sa stáva štúrovcom.
Mináč ich opísal: „Nikdy v našich dejinách sme už nemali takú nádhernú mládež; takú obetavú, družnú, pilnú, vedychtivú. Akoby tušili nesmiernosť bremena, jedinečnosť historickej úlohy: boli tvrdí, jednostranní a neúprosní k vlastným slabostiam.“
Dejinné udalosti sleduje po revolučné roky 1848/1849. Zabieha do medzinárodnej situácie, opisujúc Všeslovanský zjazd z júna 1848, aby tak organicky prešiel k Daxnerovi, ktorý spolu s Jankom Franciscim a Michalom Miloslavom Bakulínym organizuje národné gardy na Gemeri, až po ich uväznenie a následne opäť k revolúcii na Slovensku. Všetky tie udalosti opisuje s detailnou presnosťou prerozprávanou plasticky prozaickou formou. Už len v krátkosti spomenie životné osudy hrdinov v porevolučných rokoch.
Z obsahového hľadiska je Dúchanie do pahrieb zamerané na osobnostný vývoj Jána Francisciho a revolúciu meruôsmych rokov. Povrchný čitateľ si môže vziať z eseje informácie z beletrizovanej histórie na pozadí osudov hlavných hrdinov (predovšetkým Francisciho), podstatou diela sú však „ponorené rieky prerážajúce na povrch“, preto Mináč zvolil odborno‑publicistický žáner eseje namiesto podoby historického románu.
Ďalším esejistickým počinom Vladimíra Mináča venujúcim sa výnimočnej generácii štúrovcov je kniha Zobrané spory J. M. Hurbana (Tatran 1974). Zameriava sa na polemický štýl života, postojov a práce Jozefa Miloslava Hurbana, v ktorom nachádzame priemet Mináčovho myšlienkového posolstva o umení sporu. Z diela cítiť obrovské zanietenie, dobrú znalosť hurbanovskej problematiky, osobnej aj celospoločenskej.
Poukázal na prednosti i slabšie stránky osobnosti J. M. Hurbana, odkryl vzťah s Ľudovítom Štúrom aj ich spoločný boj za spisovnú slovenčinu alebo za slobodu prejavu. Opäť sa vyjadruje k dobovej prítomnosti pomocou časovej minulosti štúrovskej generácie. Hurban bol rozhodne muž činu, muž konfrontácie. Prostredníctvom vybraných sporov – spor so Štúrom, spor s mocou, spor o slovenčinu, spor o vieru či spor s dejinami – predostiera osobnosť a historickú éru J. M. Hurbana.
Poukazuje na jeho rozhodnutia v spojitosti so situáciou, nezamlčuje omyly, no ani nevynáša súdy. Mináč nehľadá faktografického či historického Hurbana, ale Hurbana ako človeka a osobnosť. Pokúša sa zachytiť pohyb myšlienky a pohyb činu. Zobrané spory ešte menej zachovávajú dejinnú chronológiu, ako to bolo v Dúchaní do pahrieb, a formou majú texty bližšie k úvahe. Dobovo sa zameriava predovšetkým na historicky najzložitejší čas, teda na konštituovanie spisovnej slovenčiny, na revolučné roky 1848/1849 a obdobie tesne po nich, keď Slovenskými pohľadmi zachraňoval národné povedomie. Jeho vzťahom k Štúrovi tu spredmetňuje aj nášho velikána.
Typologická konfrontácia oboch protagonistov sa prejavila formou pozitívnej spolupráce a napredovania pokrokového národného pohybu. Po Štúrovom skone Jozef Miloslav Hurban upadá do autoritatívnosti a konzervatívnosti. Štúr bol mužom politiky a Hurban mužom činu, u oboch je viac než u iných očividné, že im šlo o vec národa viac ako o seba. Mináč vcelku presvedčivo zobrazuje, prečo sa slovenský, český, no najmä maďarský nacionalizmus dostal na rôzne lode a antagonistické národné záujmy sa museli nevyhnutne zraziť a prečo Slováci museli za svoju slobodu a národnú svojbytnosť tak tuho bojovať. To všetko splodilo „spory“, rozpory, ktorých bol Hurban súčasníkom a dobovým stelesnením. Na príklade v spore o slovenčinu nešlo štúrovcom o litery či gramatiku, išlo o nič menšie ako o prežitie národa. V našich podmienkach prvej polovice 19. storočia mala politika podobu literatúry (či už odbornej, beletrie alebo publicistiky) a naopak.
Mináčovi ide o živý obraz, v ktorom chce svojho hrdinu zachytiť pri čine, vo chvíli, keď spoluvytvára osudy a budúcnosť slovenského národa. Mnohé, čo povedal Mináč v tejto historickej eseji, mohol povedať len on, jeho úvahy o Hurbanovi sa v mozaike hrdinových osudov a sporov usilujú epochu historického nadhľadu nielen postrehnúť, lež slovenský politický pohyb pochopiť znútra. Korešpondujú s jeho doterajšími historickými esejami, ale neopakujú sa.
Mináčove svojimi esejami obohacuje slovenskú literatúru a pomáha pochopiť vnútorné národnoemancipačné pohyby, ktoré sa vyplavili na povrch najvýraznejšie práve v štúrovskej generácii. V generácií, ktorá najvýraznejšie pozdvihla a, možno povedať, zachránila národného ducha. Na pilieroch tohto úsilia a snaženia dodnes stojí naša štátnosť.
Radoslav Žgrada, šéfredaktor Slovenských pohľadov, riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice slovenskej
Použitá literatúra
ČERVEŇÁK, Andrej a kol.: Život a dielo Vladimíra Mináča. Bratislava – Nitra : Spolok slovenských spisovateľov – Fakulta humanitných vied UKF, 1997. 171 s. ISBN 80-88 73560-2
GEŠPER, Marián: Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča. In Národný kalendár, 2022, Martin : Matica slovenská, 2021. s. 187 – 191. ISBN 978-80-8128-274-4
HOLKA, Peter: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999. 147 s. ISBN 80-8061-059-2
MAŤOVČÍK, Augustín – BALLOVÁ, Jozefína (eds.): Vladimír Mináč – personálna bibliografia. Martin : Matica slovenská, 1981. 118 s.
MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb. Bratislava : Tatran, 1972. 160 s.
MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory J. M. Hurbana. Bratislava : Tatran, 1974. 144 s.
ROSEBNAUM, Karol a kol.: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava : Obzor, 2022, s. 435 – 437, 2022
