V to sobotné ráno som vstal okolo piatej. Nie je to u mňa nič neobvyklé. Mám vo zvyku privstať si kvôli rannému svetlu. Som ním priam posadnutý. Všetko je pri východe slnka akési iné, priam magické.
Dnes som sa však nechystal ísť von maľovať. Manželka mi večer vyžehlila zopár košieľ a priniesla z čistiarne obleky. Pomohla mi pobaliť kufor. Keď som sa došuchtal z kúpeľne do kuchyne, už pripravovala croissanty a kávu. Ešte v pyžame, žiarivé vlasy farby medu, slnka a sem-tam striebra. Neposlušne sa krútili okolo mačacej tváre s nebovými očami. Cez hodvábny kábatik a voľné nohavice sa črtala stále elegantná postava a už teraz mi bolo za ňou smutno. Boli rána, keď som vábeniu jej hodvábu neodolal a skončili sme na kuchynskej podlahe.
Vždy som bol tak trochu samotár. Kým som nestretol ju, nikdy som vlastne nikoho nepotreboval, ani nehľadal. Radšej som sa venoval svojim kresbám, obrazom, farbám a svetlu. Tých zopár žien, s ktorými som si vymenil intelektuálne reči a telesné tekutiny si vždy našli mňa. Pamätám si na redaktorku umeleckého časopisu. Po vernisáži, ani neviem ako, sme skončili u nej doma. Hovorí sa, že muža nejde znásilniť. Ja som sa však po tornáde s ňou cítil presne tak. Doslova som od nej utiekol do tmavej noci. Pár krát sa mi pokúsila zavolať, ale nedokázal som zodvihnúť telefón. Po čase s tým prestala. Odvtedy však nikdy nenapísala pozitívnu recenziu na jediný môj obraz.
Na ženy som sa pozeral vlastnou optikou. Vnímal som krásu ako niečo dokonalé vo svojej nedokonalosti. Obdivoval som dámy rôznych tvarov a farebných odtieňov: plavovlasé nemecké a americké turistky na pláži v Trouville, mladé a rozkošne pri tele, v pásikavých plavkách imitujúcich tridsiate roky. So slovníkom v ruke, príšernou výslovnosťou a otázkou, kde to ten Proust napísal svoje „novells“?, snedé Maročanky a Židovky z La Bastille či dokonalé staršie dámy z Avenue Montagne. Moje pocity však nikdy neboli, takpovediac, sexuálne.
V poslednom čase som sa však prichytil pri pohľade na mladučké školáčky, zasnenom, nostalgickom. Spomenul som si, ako sme s kamarátmi zo školy preskakovali ploty, ako sme sa bili, hrali a bláznili. Často som teraz myslel na prvý bozk, ktorý mi v nestráženom okamihu vtlačila spolužiačka na základnej. Na detstve je niečo zvláštne a zázračné.
Sme s Tatianou spolu takmer desať rokov. Zoznámili sme sa na vernisáži mojich obrazov. Prišla neskoro. Zaujala ma tým, ako sa líšila od všetkých tých krikľavo oblečených a výstredných umelcov, agentov, kritikov a intelektuálov. Hneď som istým spôsobom vytušil, že u nej nájdem útočisko. Stála sama v čiernych lodičkách, oblečená do nudne sivého kostýmu a prísne vyhrnutého snehobieleho roláka od Chanela, ktorý vo mne na prvý pohľad vyvolal takmer nepoznaný pocit vzrušenia. Mohla mať tak tridsať. Ďaleko od hlučného davu, v okuliaroch s hrubým rámom si vážne prehliadala moje výtvory a občas si niečo zapísala do poznámkového bloku. Prísna sivá bodka v ohňostroji farieb. Hneď som si v hlave predstavil skicu toho obrazu. Bielulinký rolák vytiahnutý až po bradu cez modiglianovský krk, žiarivé vlasy stiahnuté obrovskou čiernou stuhou, krivky, črtajúce sa v kostýme farby upršaného dňa. Neustále priťahovala môj pohľad. Mal som už štyridsaťpäť na krku, no stále som bol slobodný.
François, môj agent a dobrý priateľ, začal s príhovorom. Všetci prítomní sa zhŕkli okolo neho. Niektorí počúvali, niektorí predstierali, že počúvajú, niekto rozumel, niekto sa tak tváril. Neznáma sa postavila na okraj davu a na nič sa netvárila. S prísnym výrazom si neprestajne zapisovala do poznámkového bloku. Stojac na vyvýšenom pódiu vedľa Françoisa som ju potajme sledoval. Po chvíli som sa pristihol, že to ja predstieram prítomnosť, že nevnímam nič okrem nej. Svoj príhovor som odrapotal s eleganciou písacieho stroja. Tým sa skončila formálna časť a ľudia sa začali nenápadne presúvať k bufetovým stolom. Moja dáma ostala na rovnakom mieste a dopisovala poznámky.
„Tak ako?“ pľasol ma po pleci François. Obrátil som sa k nemu.
„Ďakujem, François! Je to všetko tvoja zásluha. Nečakal som taký obrovský záujem.“
„Si proste dobrý. V tom je to. Ja ďakujem tebe! A teraz poď, ideme sa venovať hosťom, čo to hovorím, klientom, zákazníkom.“ netrpezlivo si mädlil ruky, akoby sa chystal ťažko pracovať.
Obrátil som sa, moja prísna dáma bola preč. Predo mnou sa vlnil dav. Hľadal som ju očami. Márne. Za chvíľu som už plával v prúde rozhovorov o všetkom a o ničom. Ukázalo sa, že o moju novú kolekciu je značný záujem. Niekoľko obrazov François predal už behom prvej pol hodiny. Čo sa mňa týka, nie som nijaký obchodník. Sú plátna s ktorými sa len veľmi ťažko lúčim a detinsky mi záleží na tom, kto ich kúpi. François nie je taký sentimentálny.
„Tatiana!!“ začul som Françoisove nadšené zvolanie. „Ty si prišla? Poď, predstavím ťa.“
Bol som už, pravdu povediac, unavený a chystal sa nenápadne vytratiť. Poslušne som sa však obrátil, aby som onu Tatianu pozdravil. A, áno, zrazu stála rovno predo mnou. Elegantná, vysoká, s mačacím pohľadom, moja sivá bodka. Rezervovane mi podala ruku.
„Som Tatiana, Tatiana Stroganoff,“ zaznel jej, akoby niečím mäkkým obalený, hlas.
„Teší ma! Laurent Martin,“ povedal som ja a ruku som jej podal tak nešikovne, že by som sa za to bol v momente vyfackal.
François bol skúsený sukničkár. Nikdy sa neoženil. Nechcel sa v živote nikomu prispôsobovať. Hneď si všimol moje rozpaky. Poznal ma až príliš dobre. Zjavne pobavený, potuteľne sa na mňa uškrnul, rýchlo sa ospravedlnil Tatiane, s tým, že ešte musí hovoriť s jedným záujemcom z Calvadosu a bol preč. Ostali sme stáť sami. Zdalo sa mi, akoby hluk okolo nás obtekal a my stáli na maličkom zvukotesnom ostrove. V krku som mal obrovskú guču. Nevedel som, čo mám povedať.
„Páčili sa vám obrazy?“ vysúkal som zo seba prihlúplu otázku.
„Áno, páči sa mi, ako subjektivizujete prostredníctvom farieb. Máte k nim, tak povediac, osobný vzťah,“ odpovedala vážne.
Bola to pravda. Svet som vnímal cez farebné spektrum. Mal som pocit, že ma má dokonale prečítaného.
„Zaujímavá poznámka,“ povedal som sucho so sklopeným pohľadom a dodnes neverím, že som sa jej to opýtal:
„Bavíte sa dnes večer?“
„Nemám rada davy.“
Nikdy som v tom nevedel chodiť, ale vtedy som inštinktívne vycítil svoju šancu. Neohrabane som navrhol, aby sme naše zoznámenie oslávili pri víne v bare na rohu galérie a ona prekvapivo súhlasila.
Za dverami náš čakalo mokré mesto. Bolo už po jedenástej.
„Vodku, prosím! Ruskij Standart.“ požiadala rázne, keď si sadla na vysokú barovú stoličku a nohu prehodila cez nohu odkrývajúc tak dokonale tvarované stehno.
Čašník fľochol nad jej objednávkou, zdvihol husté obočie a my sme sa začali smiať.
Po otcovi bola zo starej ruskej rodiny. U Maxima sa počas Belle Epoque tešilo veľkej obľube dusené hovädzie s hríbikmi pomenované po ich rode. Málokto vie, že ich vetva nevymrela po smrti Sergeja Alexandroviča, ktorý sa na sklonku života usadil v Nice.
„Na naše stretnutie!“ zdvihla pohárik s krištáľovým mokom. Pripil som jej pohárom sauvignona.
Dostala ma spôsobom, akým hovorila o farbách. Akoby ich vnímala fyzicky. Modrú ako uvoľnenie, červenú ako výzvu, čiernu ako dramatickú predohru. Povedala mi, že rôzne národy vnímajú farby odlišne. Napríklad, kmeň Himba vníma zelenú a modrú ako jednu farbu, Číňania zase nerozlišujú medzi ružovou a červenou. Dušou bola farebná relativistka. Prednášala psychológiu na univerzite v Caen, kde skúmala vplyv odtieňov na ľudské správanie a ja som pocítil to tajomné prepojenie medzi nami.
Na svadobnej ceste sme boli, ako inak, v Maroku. Všetky tie farby: tyrkysová, námornícka a nebovo modrá, fialková, okrová, terakotová, zlatá.
„Už by sme mali vyraziť,“ prerušila tok mojich myšlienok Tatiana svojím neopakovateľne jemným spôsobom. Prebral som sa ako zo sna a pomaly vybral do izby. Náhlivo som si obliekol obľúbenú košeľu a pohodlné nohavice. Keď som s kufrom v ruke zišiel dolu, dvere boli otvorené a manželka už čakala vonku v mojej staručkej kačici. Na stanicu v Douville to z nášho brlohu, ako ho Tatiana volala, bude trvať iba chvíľu.
Roky som býval tu, v Trouville. Presťahoval som sa sem nejaký čas po ukončení štúdií v Paríži. Mestský život mi nevyhovoval. Nedokázal som v ňom sústrediť na svoju prácu. A postupne som strácal chuť aj námety na tvorbu. Boli časy, keď som vášnivo diskutoval o pominuteľnosti nášho sveta, ale postupne ma to prestalo baviť.
Tatiana si krátko po svadbe založila v Trouville vlastnú prax. Nechala si aj byt v Caen, kde prespávala pred alebo po prednáškach, podľa toho, či boli neskoro večer alebo skoro ráno. Samozrejme vlastnila aj obytný dom v Nice, ktorý dedo Serjoža kúpil svojej francúzskej milenke, matke svojho jediného syna, Tatianinho otca.
Na stanici bolo rušno. Ranná špička, niečo po siedmej, vlak do Paríža už stál na nástupišti. Predierali sme sa s Tatianou davom k môjmu vozňu. Všetci tí ľudia ma znervózňovali.
„Au rovoir, ma cherrie!“ dal som Tatiane letmý bozk na líce.
„Au revoir, monsigneur le professsouer,“ usmiala sa a ja som nastúpil do vlaku. Keď som našiel svoje kupé a uložil si kufor, vlak sa začal hýbať. Rýchlo som sa nahol z okna, či ešte zbadám Tatianu, ale už som ju v húfe ľudí nezazrel.
Expres postupne naberal rýchlosť. Za sklom sa začali mihať mestá, polia a vinice. Slnko oblievalo každučký ker, májové stromy boli obsypané kvetmi, cesta príjemná. V kupé sme boli iba dvaja. Oproti mne sedela elegantná staršia dáma v šarlátovom kostýme, pohrúžená do čítania Vougue. Podchvíľou zdvihla hlavu, milo sa na mňa usmiala a ja som jej úsmev opätoval. Pont-l’Évêque, Lisieux, Bernay. Na stanici v Evreu bol zmätok, po peróne poskakovala skupina školáčikov s ruksakmi. Dve nervózne učiteľky sa ich snažili ukľudniť. Nakoniec sa im podarilo napchať do vlaku aj posledného nespratníka. Moja spolucestujúca sa medzitým náhlivo upravila v malom zrkadielku, zbalila časopis a postavila sa k posuvným dverám s taškou v ruke.
„S dovolením, Monsieur Martin.“
Ostal som prekvapene hľadieť.
„Mám veľmi rada vaše obrazy,“ podala mi vysvetlenie.
„Naozaj?“ opýtal som sa hlúpo.
Neodpovedala. Uštedrila mi posledný úsmev a vykročila do chodbičky. Bodrdový kostým sa zavlnil.
„Au revoir!“
„Au revoir!“
Sledoval som ju, ako schádza z vlaku a mizne v dave. Namiesto nej sa do kupé vovalila partia mladých, asi dvadsaťročných, chlapcov na ceste za dobrodružstvom v Paríži. Výlet zjavne odštartoval už vo vlaku. Jeden z nich vybral z tašky plechovky s pivom. Stella Artois, odporná belgická žbrnda. Asi bola v akcii. Štvrť na deväť ráno.
Bavili sa tým, že po sebe pokrikovali rôzne vulgarizmy. Vždy, keď sa jeden z nich ozval, ostatní reagovali hurónskym rehotom.
Pätnásť minút v hlučnej spoločnosti stačilo, aby som vyšiel z kupé a dal sa hľadať jedálenský vozeň. Do Paríža je to ešte asi hodina cesty. Usadil som sa pri voľnom stole, objednal si kávu a z tašky vybral poznámkový blok a pero. Ani neviem ako, vlak sa zrazu vrútil do parížskeho predmestia. Naposledy som tu bol na prezentácii mojej novej kolekcie začiatkom roka a ani teraz som neprišiel za zábavou.
Zaplatil som a dal sa smerom k môjmu oddeleniu. Mohol som sa kľudne orientovať podľa sluchu. Ako som sa približoval, čoraz jasnejšie som počul hlasný rehot. Zábava bola v plnom prúde. Rozjarení chlapci si tuším ani nevšimli, že za chvíľu je čas vystupovať. Bez komentára som z police zložil kufor, pozdravil som veselú partiu a vošiel do plniacej sa uličky. Predo mnou sa mihali známe miesta a hlavy zvedavých spolucestujúcich. Šialené tempo vlaku spomaľovalo a za chvíľu sme dorazili na stanicu Saint Lazare.