„Pôjdeme tam, kde sme boli naposledy? To bol príjemný podnik,“ obrátil sa na ňu Miláčik, keď nastúpila do auta.
´Áno, bol´, pomyslela si. Vedela, že nepôjdu jesť. Ráno: cigareta, káva, s mokrou hlavou rýchlo na hodinu so súkromnou študentkou (zabudla si dať čapicu!). Vlasy jej po ceste doslova zamrzli. ´Už aby bola jar,´ povzdychla si v duchu. Poobede ju čakali ďalšie dve hodiny a ešte nebola pripravená. Nemala to rada. A, áno, bola hladná. Hnevala sa sama na seba, že sa dala prehovoriť „na obed“, „iba na chvíľku“.
„Ako chceš,“ ľahostajne prehodila boľavým plecom a bez ďalších slov si zapla bezpečnostný pás.
Od prvej minúty, čo ho stretla mu nedokázala odolať. Akoby ju uhranul. Poznali sa iba pár týždňov. Zbalil ju v miestnom bare, kde zapíjala dáku boliestku: tisícu prvú či druhú. Pán manžel bol náročný pacient.
„Vás odniekiaľ poznám, slečna,“ zahrmel hneď, ako sa jeho dvojmetrová postava objavila vo dverách. Zahľadel sa na ňu zvláštnym pohľadom a ona mala zrazu pocit, že ho naozaj odniekiaľ pozná, len si za svet nevedela spomenúť odkiaľ.
Miláčik riadil potichu. Podchvíľou sa na ňu pozrel a voľnou rukou sa dotkol jej stehna. Opätovala jeho pohľad. Položila svoju ruku na jeho a pozorovala mihajúce sa predmety pozdĺž cesty zaliate februárovým slnkom. Snažila sa nepozerať na neho a na nič nemyslieť. Miláčik by aj tak vedel, čo sa jej preháňa hlavou. Jeho pra-pra-babka bola veštica. Pradedo bol muzikant, dedo kováč. Keď jej o tom povedal, pozrel na ňu veľkými zelenými reflektormi:
„A taký je môj pôvod. Vadí ti to?“
Bolo to pár dní potom, čo sa zoznámili. Veľa sa vtedy rozprávali.
„Nie“, odpovedala a Miláčik pustil hudbu.
„Ach, ten pop!“
Jeho teta predávala za Komunistu v Hudobninách na Dunajskej. Rád sa ponevieral medzi nástrojmi a prehŕňal v platniach. Každý piatok mu priniesla domov jedno LP: Jacksona, Richieho, Barryho Whitea, Pink Floyd.
„Si veľmi hladná?“ pretrhol jej myšlienky medom a cigaretami obalený hlas. Miláčik sa na ňu usmieval. Jeho veľké oči hľadali tie jej, maličké. Ten pohľad veľmi dobre poznala. Hlboký, hypnotizujúci. Len nemyslieť, opakovala si v duchu.
„Nie,“ zaklamala.
Miláčik dobre vedel, že nejedla. Doslova videla, ako v ňom bojuje dobrosrdečná povaha so základným mužským pudom. Na chvíľu sa do seba uzavrel, akoby zosmutnel. Potom na ňu vybalil zahanbený detský úsmev a jeho ruka sa posunula vyššie po jej stehne. Druhá ruka rázne držala riadenie. Auto zabočilo na cestu k nábrežiu a ponorilo sa do lesa. Zmysel pre orientáciu jej hovoril, že práve minuli reštauráciu. Za chvíľu už kymácajúce sa auto potvrdilo, že sa dostali na neupravený terén a mierili hlboko medzi stromy. Chvíľu sa viezli ďalej. Napokon zastavili na okraji výbežku, ktorý sa po štrkopieskovej pláži zvažoval k rieke.
Ako malé decko, nedočkavo vyskočila von a postupovala po pláži až jej voda umývala nohy v nepremokavých čižmách. Les sa utápal vo februárovej hmle. Holé konáre impozantných stromov boli pokryté vrstvou ľadu, akoby boli zo skla. Na druhú stranu ledva dovidela. Budovy na nábreží- prístav, stredná odborná škola, filozofická fakulta, kde kedysi študovala- všetko sa kúpalo v zimnej hmle. Pozerala na tú scenériu s úžasom.
„Sklenený les,“ vyhŕkla.
Miláčik to necítil tak romanticky.
„Poď si sadnúť, Pusinka moja,“ zaznel jeho hlas, mäkký a zároveň dôrazný. Potľapkávajúc auto obrovskou rukou ju vyzýval sadnúť si na zadné sedadlo.
Bola unavená a hladná. Bez slova však zahasila cigaretu a posadila sa dozadu. Dvere auta sa zabuchli. V momente pocítila Miláčikove nedočkavé ruky. Postupne na nej ležal celou váhou svojho stodvadsať-kilového tela. Cítila, ako mu zrýchlene pulzuje krv v žilách. Vzrušený dych, dlhé bozky, ruky neustále sa pohybujúce pod jej šatami…
„Cink, cink, cink.“
„Čo sa deje?“ odtlačila ho a pozrela von z okna.
Les už nevyzeral tak priateľsky. Medzitým sa zdvihol vietor a nebezpečne hýbal sklenenými konármi. Uvoľňovali sa z nich úlomky ľadu a dopadali na auto: „cink, cink.“
„Padá ľad,“ vhŕkla s detskou roztržitosťou a bázňou.
„Poď ku mne!“ zamumlal Miláčik ako námesačný.
„Nie. Ty to nepočuješ?“
Miláčik ju zjavne nevnímal. Náhlivo jej vyzliekol bundu a sveter. Keď sa pod ním odhalilo čipkované body, vrhol sa na ňu ako vyhladovaný lev na korisť. Veľkými rukami jej prechádzal po bielych kvetoch na prsiach. Jeho dobrosrdečné črty tváre stvrdli, zosuroveli. Akoby bol v tranze. Vedela, že nič na svete ho teraz nevyruší. Chvíľu ešte napäto počúvala zvuky prichádzajúce zvonku, ale postupne sa oddala elektrine, ktorá ňou prechádzala. Miláčik sa zviezol až k jej rozkroku, nemotorne rozopol háčiky na zapínaní a hlavu zaboril hlboko medzi jej nohy. Chvíľu sa nehýbal, zhlboka oddychoval, akoby chcel do seba nasať všetku jej prirodzenú vôňu. Až potom vnútri pocítila jeho jazyk a postupne aj prsty. Pridusene vzlykala. Nikto okrem neho jej to nerobil tak dobre. Trvalo dlho, kým zdvihol hlavu. Venoval jej pološialený pohľad ovoniavajúc si prsty, ktoré mal v nej pred chvíľou zaborené.
„Chcem ťa dať odzadu,“ vyhŕkol.
Nečakajúc na odpoveď, rázne ju zovrel v bokoch, zdvihol do vzduchu ako handrovú bábiku a obrátil bruchom na sedadlo tak, že na ňom kľačala. Prstami prechádzal po kvetinových ornamentoch na chrbte, zasypávajúc ju bozkami.
Poslušne čakajúc, prehnutá na zadnom sedadle, otvorila oči. Podvedome vnímala, že cez zadné okno nie je vidieť. Na oknách sa tvorili kvety, podobné tým, na jej prádle. Motor auta, ktorý Miláčik nechal naštartovaný kvôli vykurovaniu, bol ticho. Vnútri však panovalo akési zvláštne svetlo a napriek vypnutému kúreniu jej vôbec nebolo zima. Trasúc sa od vzrušenia čakala, kedy sa Miláčik znovu priblíži. V momente však prechádzali jej telom silné búšivé pohyby. Bola od neho o viac ako polovicu ľahšia. Mala pevné telo, aj tak sa však musela sústrediť, aby jej nejak neublížil. Napínala svaly, o ktorých roky netušila, že ich má. Bolo to ako pôrod. Mala za sebou dve deti, ale tento pôrod bol oveľa vzrušujúcejší.
Nestihla odpovedať. V momente pocítila jeho nedočkavé ruky. Jedna – druhá. Boli všade. Postupne na nej ležal celou váhou svojich stodvadsiatich kíl, ona niečo cez päťdesiat. Cítila, ako mu zrýchlene pulzuje krv v žilách. Prerývane dýchal, prisal sa jej na ústa, jeho ruky sa začali dychtivo pohybovať pod jej šatami. Náhlivo jej vyzliekol bundu a vyhrnul sveter. Keď sa pod ním odhalilo čipkované body, vrhol sa na ňu ako vyhladovaný lev. Veľkými rukami jej prechádzal po bielych kvetoch na malých prsiach.
Istý portugalský milenec jej povedal, že ich má ako Jane Birkin. Nie úplne tabula rasa… ale quase quase… Najprv sa hanbila, ale postupne pochopila, že práve tie malé prsia a chlapčenská postava ho vzrušujú.
Jeho mama nemala peniaze. Vyrástol v lisabonskej štvrti Belém, v Casa Pia, neslávne známej inštitúcii pedofilnými škandálmi. Pár krát, opitý, pod vplyvom drog a prvotného pobláznenia sa jej zdôveril, ako každý večer videl v drahých autách odchádzať malých chlapcov. On bol na to vraj pristarý. Keď nad tým tak premýšľala, nedokázala mu uveriť. Všetky tie homofóbne reči a preferencia análneho sexu museli mať základ v nejakom temnom zážitku.
Miláčikove dobrosrdečné črty tváre medzičasom stvrdli, zosuroveli. Akoby bol v tranze. Vedela, že nič na svete ho teraz nevyruší. V pozadí bolo počuť divné cinkajúce zvuky prichádzajúce zvonku, chvíľu napínala sluch ale postupne sa oddala elektrine, ktorá ňou prechádzala. Miláčik sa medzitým zviezol až k jej rozkroku, nemotorne rozopol háčiky na zapínaní a hlavu zaboril hlboko medzi jej nohy. Chvíľu sa nehýbal, zhlboka oddychoval, akoby chcel do seba nasať všetku jej prirodzenú vôňu. Až potom vnútri pocítila jeho jazyk a postupne aj prsty. Pridusene vzlykala. Trvalo to dlho. Napokon jej telom začala lomcovať triaška a rázne ho od seba odsotila. Zdvihol hlavu. Venoval jej pološialený pohľad ovoniavajúc si prsty, ktoré mal v nej pred chvíľou zaborené. Znovu zatvorila oči. Zimomriavky postupne ustupovali. Preberala sa z omámenia. Uvedomila si, že musí byť neskoro. Otvorila oči a akoby sa pozerala na dno Zeleného plesa.
Miláčik chvíľu hľadel do lesa, akoby na niekoho alebo na niečo čakal.
„Poď si sadnúť, Pusinka,“ zaznel jeho hlas, mäkký a zároveň dôrazný.
Potrebovala si zapáliť. Bez slova však poslúchla a posadila sa. Dvere sa za ňou rázne zabuchli.
„A chvíľu ma tu počkaj, moja,“ otvoril Miláčik zrazu dvere nespúšťajúc z nej oči. „Chápeš, potreby,“ dodal s ospravedlňujúcim úsmevom. Potom rázne vykročil a jeho dvojmetrová postava sa stratila v lese.
Chvíľku sedela, ale dlho nevydržala, obliekla sa a obula. Potrebovala si zapáliť cigaretu. Vyšla z auta. Po chvíli sa jej podarilo vyhrať nad vetrom. Vyfúkla dym. Dokonale splynul s hustnúcou hmlou, do ktorej sa zrazu zahalil les. Čudovala sa, kde sa tu vzala. Veď ešte teraz bolo nebo jasné. Mala pocit, že vidí, ako sa valí oblak za oblakom. Po rieke plávali ľadové kryhy, sem tam nákladná loď. Nad ňou sa týčili holé konáre impozantných stromov. Boli pokryté vrstvou ľadu, akoby boli zo skla. Pozerala na tú scenériu s úžasom. Chumáče bielej vaty sa valili akoby ju nejaká sila dýchala na rieku. Na druhú stranu sotva dovidela. Budovy na nábreží poznala naspamäť. Prístav, stredná odborná škola, filozofická fakulta, kde kedysi študovala jazyk a literatúru – hlavne tú literatúru. Mesto sa postupne halilo do bielej vaty.
Zrazu začula šušťanie a praskanie popadaných vetvičiek. Musí rýchlo dofajčiť. Miláčik sa bude iste hnevať, že vyšla z auta. Obzrela sa. Z lesa sa blížila postava. Nebol to však Miláčik. Bol o polovicu nižší. Zvláštne sa knísal. Premkol ju strach. Zahodila cigaretu a inštinktívne sa ukryla za zamrznutý šípový krík. Neznámy sa blížil k nej. Keď prechádzal okolo jej skrýše, na chvíľu sa zastavil a pozrel jej smerom. Jasne mu videla do tváre. Bol to staručký Cigán, zvráskavený a zhrbený. Na hlave klobúk, oblečený do halabala zapnutého chatrného kabáta z ktorého trčala biela košeľa a čierne nohavice. Akoby ju nezbadal, pokračoval a zmizol v hmle. Chvíľu čakala, či sa nevráti, potom sa vystrašená rozbehla k autu a v momente skočila dnu. Miláčik sedel na sedadle, akoby tam čakal večnosť.
„Kde si bola? Už som sa bál,“ pozrel na ňu prísne.
„Si hladná?“ obrovské dúhovky na ňu uprene hľadeli.
„Áno,“ povedala pravdu. (Proste zabudla nerozmýšľať.) „A za chvíľu učím. Môžeš ma odviezť do mesta? Koľko je hodín? Sľúbil si, že iba na chvíľu,“ pozrela na neho vyčítavo.
„Ukľudni sa, Pusinka!“ prehovoril Miláčik pokojným ale veľmi rozhodným hlasom. Natiahol sa k nej a pohladil ju po vlasoch. „Dnes ťa nebude nikto hľadať. V centre je ľadová kalamita a tvoj študent si, bohužiaľ, práve zlomil nohu.“
„O 17:00 mám ešte študentku,“ zareagovala mechanicky.
„Neboj sa, Pusinka, ona určite nebude môcť prísť. Za chvíľu ti dá vedieť,“
„Prosím? Si jasnovidec, či čo?“ vyhŕkla a vzápätí si uvedomila vysokú pravdepodobnosť svojich slov.
Uprel na ňu priamy pohľad. Neodpovedal. Namiesto toho ju chytil za ruku a pritiahol k sebe.
„Poď, ideme sa najesť.“
Potom rázne stlačil páku otvárania dverí. Tie sa za zvuku praskajúceho ľadu otvorili a Miláčik vystúpil.
„To nejdeme autom?“
„Nie. Poď, Vrabček. Nie je to ďaleko.“
Vymotali sme sa z lesa a zamierili smerom k Mýtnemu domčeku. Pre hmlu takmer nevidela. Avšak postupne k nej doliehali čoraz silnejúce zvuky: vrava, dupot a hrmot, ktorý nedokázala identifikovať. Nebolo počuť električky, znelo to skôr ako dupot konských kopýt a hrkot vozov.
Keď sa domček vynoril z hmly, naskytol sa jej pohľad pre bohov. Mesto bolo zaliate slnkom, po snehu ani stopy. Vzduch sviežo voňal, bolo príjemne teplo. Pred domčekom v rade stáli vozy ťahané koňmi.
„Miláčik!“
„Chcela si predsa jar, Pusinka. Poď, ideme, máme tu odvoz.“
V hlave jej vrelo. Pri krajnici stál kočiar. Na kozlíku sedel ten starý cigán, ktorého zazrela v lese. Už nemal na sebe chatrné handry. Bol vyštafírovaný v parádnom mundúre. Pokynul jej hlavou na pozdrav.
V tej chvíli jej zapípala sms-ka. Nemusela sa pozerať. Vedela, že ju čaká deň plný milovania s Cigáňom. Pochopila, že tam budú dvesto rokov.
