Jaroslav Rezník st. (* 6. apríl 1942, Lisková) je slovenský redaktor, spisovateľ, funkcionár, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov a otec Jaroslava Rezníka ml. V januári 1990 bol zvolený za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a od apríla 1993 bol riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. V rokoch 1997 – 1999 bol šéfredaktorom denníka Slovenská republika[1] a od mája 2000 redaktorom dvojtýždenníka Tele plus.
Jaroslav Rezník debutoval už v roku 1966 a to lyrickou výpoveďou o generácii vyrovnávajúce sa s prekonávaním kultu osobnosti. V druhej zbierke s názvom Prijímanie (1969) stavia na historických motívoch ako východisku pre reflexívne básne o zmysle tvorby. Tretie dielo, poéma S vodou na jazyku (1970), reflektuje myšlienkový obsah Biblie a jej vplyv na Európsku civilizáciu. Štvrtá zbierka Horúčava (1993) nadväzuje na predchádzajúce poetické postupy i tematické zameranie. V umeleckonáučnom zemepise Po literárnych stopách na Slovensku (1982) predstavuje osobnosti slovenskej literatúry (vyšla aj v českej verzii pod názvom Literární toulky Slovenskem (1989). V diele Po literárnych stopách na Slovenska: Túry do literatúry (2001, 2. prepracované a doplnené vydanie 2012), spracoval esejistickým žijúcich autorov. O Milanovi Rastislavovi Štefánikovi napísal knihu pozostávajúcu s dvanástich poviedok s názvom Oči plné oblohy (2010). Taktiež je autorom scenáru k televíznemu filmu Chlapci (1974) a televíznych hier zo slovenskej histórie, ako Blízko odpovede (1980), Nech sa niekto opováži alebo Ako Ďurko Konôpka o fujaru prišiel (1982), Živé svetlo (1989), Megalé syntaxis čiže Veľká skladba (1991), Ján Literárt (1985) a i.
Písal tiež hry a pásma pre rozhlas. Rezník napísal tiež niekoľko kníh pre deti a mládež: Zvieratká píšu deťom (1994), básnickú zbierku Len z črpáka s pekným uškom (1995), Rozprávky o Mladuškovi (2005), bábkové hry Margita a Besná (1972), O cárovi Saltánovi (1974), Živé svetlo (1983), Ako to naozaj bolo alebo Príhody Janka Hraška (1989) či televízne seriály Medvedí rok (1974) a Rozprávky z praveku (1992). Rezník sa podieľal na piatich ročníkoch Slovenského literárneho kalendára (1994 až 1998) a stal sa editorom deviatich zväzkov viacjazyčnej edície slovenskej poézie Bibliofílie LITA. Pripravil na vydanie päť básnických antológií z festivalu Slovesná jar v Martine. Prekladá tiež z ruštiny a češtiny.
S autorom rozhovoru v Budmericiach, kde získal Cenu Spolku slovenských spisovateľov
LUKÁŠ PERNÝ: V roku 2023 sme oslávili storočnicu vzniku Spolku slovenských spisovateľov a zároveň sme si pripomenuli stošesťdesiate výročie založenia Matice slovenskej. Ste spätý s oboma inštitúciami. V jednej ste čestným predsedom, v druhej ste šesť rokov pracovali. Ako vnímate tieto okrúhle výročia a čo by ste odkázali členom oboch ustanovizní?
JAROSLAV REZNÍK: Nech sa akokoľvek pokúšam žonglovať v pamäti, stále mi vychádza, že musím začať od piky. Narodil som sa do vlasteneckej, teda národne i sociálne zmýšľajúcej rodiny. Na tento svet som síce prišiel v Ružomberku, a tam som zapísaný aj v matrike, no rozhodujúcim priestorom môjho detstva je obec Lisková povyše tohto mesta, kam sme sa presťahovali do nového domu, keď som mal necelé dva rôčky. Spomínam si, že nad schodiskom sme mali zavesené obrázky – portréty Laca Novomeského, Vladimíra Clementisa, Milana R. Štefánika a generála Svobodu. Tie fotografie som potom ako školopovinný na otcovu žiadosť vymenil za rodinné fotografie. Jeden dobrý priateľ otca totiž upozornil, aby ich zvesil, lebo môže mať vytriasačky. Rodičia odoberali mesačník Matičné čítanie, ktoré neskôr premenovali na Ľudové čítanie, a ja som nechápal prečo. Inými slovami – už ako starší žiak som mal isté povedomie o Matici slovenskej. Neviem, či dedina môjho detstva je nejakou vzácnou výnimkou, ale všetci učitelia, čo tam pôsobili, neskrývane prejavovali národné povedomie. Napríklad v ôsmej triede každý z nás musel vedieť spamäti aspoň jednu básničku zo štúrovskej poézie. Spolužiaci si väčšinou vybrali ukážku z Detvana, prípadne z Chalupkovho Turčína Poničana, ja som si vybral – hádate správne – Mor ho! Podobne to bolo na Jedenásťročnej strednej škole (čiže gymnáziu) v Ružomberku. Vari nad rámec požadovaných vedomostí išiel slovenčinár pán profesor Žovinec, na ktorého nikdy nezabudnem aj preto, lebo ma povzbudzoval pri tvorbe prvých literárnych pokusov… Po maturite som chcel študovať na UK v Bratislave literárnu vedu. V tom roku (1959) však ten odbor neotvárali. Aby som nemusel ísť – hoci len na rok – olejovať tkáčske stavy do rybárpoľskej textilky, dodatočne som sa prihlásil na Pedagogický inštitút. Najbližší otvárali v Martine. Mal som byť teda učiteľ. No a čo? povedala by nedávno zosnulá Milka Zimková. A keďže rád doťahujem veci do konca, zostal som tam. A dobre som spravil. Už v treťom ročníku si ma vyhliadol pracovník Matice Michal Kováč Adamov alebo – ak chcete – Michal A. Kováč a po zavŕšení štúdia mi ponúkol prácu v tejto bohumilej inštitúcii. Srdce mi zaplesalo, lebo mi bolo jasné, že je to celoživotná práca uprostred kníh a literatúry. Vari nemusím zdôvodňovať príčiny jeho návrhu. Sedával v porotách recitačných súťaží, kde som bol viackrát úspešný, a to až po celoštátnu súťaž Wolkrov Prostějov. No a okrem toho zachytil moje prvé literárne pokusy, ktoré zavoňali tlačiarenskou čerňou. Po skončení základnej vojenskej služby na letisku v Českých Budějoviciach, kam takisto za mnou doklusala literatúra, som začiatkom roka 1966 nastúpil do Matice slovenskej na úsek budovania národného literárneho múzea, v koncepcii pána Kováča prezentovaného ako Pamätník slovenskej literatúry. Jednou z prvých vecí, čo som tam absolvoval, bola prehliadka depozitov Matice slovenskej, najviac Literárneho archívu MS. Žasol som, akými kultúrnymi pokladmi Matica disponuje. Práca ma potom priviedla k poznaniu, ktoré sa teraz pokúsim tézovito vysloviť a poslať súčasným matičiarom a ich nasledovníkom:
Matica slovenská je najdemokratickejšia inštitúcia, aká kedy v našej národnej pospolitosti v priebehu dejín vzišla, a v svojom prvom období účinkovania aj najdemokratickejšia inštitúcia v európskom priestore. Maticu slovenskú uhorská vláda zrušila primárne nie preto, že bola slovenská, ale preto, že bola demokratická, že bola skrz‑naskrz presiaknutá hodnotami demokratizmu, čoho sa mocenské štruktúry obávali viac ako jej slovenskosti. Matica slovenská je naše národné špecifikum a ja som hrdý, že sa nachádza v oblasti kultúry. Tento fakt by mali národy vždy rešpektovať a nespochybňovať ho. Preto nikdy nespochybňujem zápasy Španielov s býkmi, ázijské stolovanie s paličkami ani židovskú obriezku. Len oni vedia, prečo si to pestujú a potrebujú.
Po auguste 1968 som prišiel na to, že Matica slovenská je akýmsi lakmuosovým papierikom stupňa demokratizácie našej spoločnosti. Všimnite si: Keď v politickej rovine nad Slovenskom zavanul vánok demokratizmu, význam Matice slovenskej prudko vzrástol. Keď sa k nám dostala burina totalitarizmu, a nedajbože aj vírus fašizmu, Matica bola vždy prvá na rane. Je jasné, že podľa tohto kľúča si môžeme odvodiť aj súčasný stav demokratizmu v našej vlasti. Len tak pre zaujímavosť a s vedomím istej bulvárnosti pripomeniem tento historický fakt: Z dejín je neslávne známa postava zvolenského podžupana Bela Grünwalda, ktorý celý svoj dospelý život zasvätil úsiliu o likvidáciu troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Napokon sa mu to podarilo za veľmi krátkodobej a dnes nám všeličo pripomínajúcej vlády Kolomana Tiszu, ktorý vedomý si dočasnosti svojho vládnutia dekrét o zrušení Matice podpísal.
A viete, čo sa stalo s naším vytrvalým „slováko a maticobijcom“? Vybral sa napotulky po Európe, a nakoniec sa v Paríži na brehu Seiny zastrelil. Z toho mi vyplýva, že každý, „kto kradmou rukou siahne na“ Maticu slovenskú, nemá to v hlave v poriadku. Šibe mu. Viem, toto je už literatúra. Lenže – čo je pravdivejšie ako literatúra? Literatúra je pravda, preto sa jej každá moc bojí. I tá naša súčasná. K Spolku slovenských spisovateľov sa iste dostaneme v nasledujúcej časti rozhovoru.
Plagát na diskusiu s J. Rezníkom st. v Dome Matice slovenskej Bratislava
L. P.: Pri ostatnej diskusii v Matici v rámci Rozhovorov so spisovateľmi ste spomínali, že aj vašou zásluhou existuje Národný cintorín v Martine. Mohli by ste priblížiť, ako táto iniciatíva vznikla, a bližšie vysvetliť, akým spôsobom ste sa na tom podieľali?
J. R.: Vo vašej otázke je malá nepresnosť. Národný cintorín v Martine ani nikde inde nemôže vzniknúť administratívnym rozhodnutím, pretože v prvom rade ide o „ducha pietneho priestoru“. Tento duch cintorína v Martine sa vyvíjal celé storočie a jeho počiatočné semeno môžeme nájsť v pochovaní prvého podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho v auguste 1866. Po sto rokoch, v „zlatých časoch“ druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď „zavanul vetrík demokracie a Matica slovenská šla významovo prudko hore“, stála pred otázkou, čo s martinským cintorínom, ktorý sa stal v priebehu storočia pietnym národným až pútnickým miestom Slovákov aj zásluhou jej účinkovania. Martinský cintorín bol dovtedy štatutárne iba mestským cintorínom.
No viac hrobov našich popredných činiteľov sa už nemal kto starať, lebo príbuzní a celé rody vymreli. Impulzom bola takisto skutočnosť, že v tomto období aj medzinárodného uvoľnenia sa do rodných slovenských končín vracali celé zástupy zahraničných Slovákov – potomkov, ale aj stále žijúcich, teda nedávnych priamych slovenských emigrantov z rozličných končín sveta, najčastejšie, pochopiteľne, z Ameriky. Ich prvá návšteva patrila vždy Matici slovenskej, no a pri tej príležitosti aj návšteve cintorína. Mňa osobne sa to dotklo tak, že v tom čase nebolo dňa, aby som jednej, dvom, a niekedy i trom skupinám nerobil sprievodcu po cintoríne. Čoskoro to však už bolo na úkor mojich hlavných pracovných úloh. Preto sa vedenie Matice rozhodlo prijať pracovnú silu na plný úväzok, ktorá by plnila túto úlohu. Stala sa ňou Želmíra Bukovská, Martinčanka možno až do piateho kolena, ktorá si to považovala za česť a robila to s obrovskou láskou a neskrývaným citovým zaujatím. Myslím, že práve vtedy sa v Matici zrodila myšlienka vyvinúť úsilie, aby sa cintorín v Martine stal národnou kultúrnou pamiatkou. Aj tak ho už vtedy nikto nenazýval inak ako Národný cintorín. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že na vedení Matice túto myšlienku vyslovil Michal A. Kováč. Vedenie Matice za správcovstva Juraja Pašku to prijalo s porozumením, ba s nadšením. Ale ako to už býva, keď niečo vymyslíte, tak si to aj urobte. Úloha pripadla Pamätníku slovenskej literatúry. Najskôr bolo treba pripraviť pre stranícke a štátne orgány ideový návrh a návrh štatútu. No a touto úlohou som bol poverený ja. Áno, bol som to ja, čo pripravil a štruktúrovane napísal prvý návrh štatútu Národného cintorína v Martine. Tento materiál potom išiel na posúdenie literárnym vedcom do SAV a – isteže – po zohľadnení pripomienok a doplnkov na politické a štátne orgány, čo v praxi znamenalo na Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska a na vládu Slovenskej republiky. Nesmiem zabudnúť ani na rokovania s mestskými straníckymi a štátnymi orgánmi, lebo… lebo aj vtedy, v horúcom socializme, išlo o peniaze. Vyhlásenie objektu či priestoru za národnú kultúrnu pamiatku totiž znamenalo každoročnú štátnu dotáciu vo výške stotisíc korún na údržbu a opravy a podobne.
Starý baťko MUDr. Pavol Halaša na našu (teda literárnomúzejnú) výzvu napísal Sprievodcu po Národnom cintoríne. Keď sa pozriete pod dosť širokú záložku, nájdete tam báseň Jaroslava Rezníka Zmŕtvychvstanie kameňa s podtitulom Pamiatke všetkých, čo ležia na Národnom cintoríne v Martine. Čoskoro vyšlo aj druhé vydanie Sprievodcu… Ale už bez mojej básne. Dnešná generácia však už ťažko bude vedieť prečo.
Jaroslav Rezník na oceňovaní Slovenských pohľadov
L. P.: Viedli ste Spolok slovenských spisovateľov aj jeho vydavateľstvo. Ako ste sa dostali k tejto funkcii a čo považujete v tomto smere za svoj najväčší úspech?
J. R.: To je otázka, ktorú preberám v práve dokončených pamätiach. Lenže text na túto tému má osem strán. Preto sa budem usilovať odpoveď maximálne zostručniť. Na mimoriadnom zjazde Zväzu slovenských spisovateľov v decembri 1989 som sa prihlásil k najpočetnejšej skupine, ktorá si vytýčila cieľ založiť novú, demokratickú spisovateľskú organizáciu a v tom zmysle zorganizovať ustanovujúce členské zhromaždenie. Toto zasadnutie mal pripraviť tzv. akčný výbor. Zvolili ma doň. Výbor sa na návrh Milana Ferka uzniesol, že to bude Spolok slovenských spisovateľov, kto ideovo i programovo nadviaže na prvý Spolok z roku 1923, a hlásil sa aj k úsiliam a tradícii Matice slovenskej.
Na poslednom zasadnutí výboru bolo treba schváliť stanovy SSS. Hneď prvá preambula sa stala kameňom úrazu a vyvrcholila do búrlivej diskusie, ba až škriepky. Išlo o to, že jedni odmietali byť v jednej organizácii s bývalými akože prisluhovačmi režimu, no mnohí z nich mali za sebou neodškriepiteľné tvorivé literárne výkony, napríklad Vojtech Mihálik či Jozef Kot. Oponenti však tvrdili, že keby sme ich odmietli, dostali by sme sa na platformu bývalého Zväzu slovenských spisovateľov, teda na platformu výberovej ideovej organizácie. Keď diskusia nemala konca‑kraja, prihlásil som sa a navrhol riešenie. Všetci na chvíľu stíchli, no hneď si aj vydýchli. Bolo to reálne riešenie. Milanovi Ferkovi sa zdalo také demokratické a prijateľné, že po chvíli polohlasne povedal: „Jaro Rezník bude predsedom Spolku!“ Na dlhší čas sa zastavil dych asi aj mne. Výbor mal totiž okrem schválenia stanov kandidáta na predsedu Spolku navrhnúť aj ustanovujúcemu členskému zhromaždeniu. Ja som po chvíli premýšľania kandidatúru prijal s tým, že chcem, aby na zhromaždení bol zvolený aj čestný predseda. A navrhol som umelecky uznávaného, no politicky proskribovaného prozaika Ladislava Ťažkého. Na ustanovujúcom členskom zhromaždení nás potom oboch zvolili – povedané žurnalistickým klišé – drvivou väčšinou. Moja voľba mnohých veľmi prekvapila. Najmä starších spisovateľov. Pre moju a mladšiu generáciu to zasa až také prekvapenie nebolo. Poznali a pamätali si ma z rokov pôsobenia v Matici slovenskej, najmä z rokov organizovania Slovesnej jari a iných literárno‑kultúrnych a literárnomúzejných podujatí. Navyše, bol som politicky čistý, keď som si predtým odskákal svoje. Starším literátom, ktorí si potom vytvorili nepočetný, ale osobnostne výrazný Klub nezávislých spisovateľov, sa asi málila moja literárna tvorba. Lenže… mal som im azda predložiť, čo všetko som v časoch tzv. normalizácie publikoval pod cudzími menami, prípadne pod pseudonymami? Doba ešte nebola celkom zrelá, aby som to mohol vybaliť.
Mal by som vari ešte prezradiť, čo také som navrhol akčnému výboru, že to vyvolalo návrh na moje predsedníctvo. Neurobím to ani na tomto mieste. Opísal som to v práve dokončených pamätiach a, navyše, dá sa to zistiť z februárových čísel Literárneho týždenníka z roku 1990, ktoré zaznamenali priebeh všetkých rokovaní akčného výboru i samotného členského zhromaždenia, ale aj všelijaké neprístojnosti, typické pre búrlivé časy, keď sa láme chlieb a krája slanina.
A čo považujem za najväčší úspech z tohto môjho pôsobenia „v službách slovenskej literatúre“, ako by napísal nebohý prozaik a novinár Ľuboš Jurík? Po prvé, boli to rehabilitácie predtým dlhoročne proskribovaných spisovateľov. No a na môj návrh sme ponúkli členstvo literátom, ktorých normalizácia dostihla až v dôchodkovom veku, takže zamestnanecky sa nedali postihovať, no stará moc ich jednoducho nebrala na vedomie, vynechávala ich účasť na dianí v národnej kultúre. Poviem vám – vždy keď idem na cintorín v Ružomberku, kde sú pochovaní moji rodičia, zastavím sa pri hroboch jazykovedca PhDr. Vlada Uhlára a kulturológa Ladislava Hanusa, aby som skryl slzy, ktoré mi spontánne zalejú tvár. Na pomníkoch hneď po základných biografických údajoch majú do kameňa vytesané: „Člen Spolku slovenských spisovateľov.“ Tak hlboko si vážili členstvo v Spolku, že pozostalí považovali za nevyhnutné túto skutočnosť zaznamenať aj na náhrobnom kameni. Členmi Spolku sa stali na môj návrh a oslovenie, a ja to považujem za najväčšie zadosťučinenie, ktorého sa mi dostalo po zmene spoločenského poriadku.
L. P.: Nedávno vám vyšla kniha Ľudovít Štúr. Génius národa a Európy, ktorú mám od vás aj s venovaním. Je na nej mimoriadne zaujímavé, že ste zmapovali takpovediac „stopy po Ľudovítovi Štúrovi“ v slovenských mestách a takisto publikácie venované jeho životu. Matica slovenská si už druhý rok pripomína výročia slávnych štúrovcov, bez ktorých by sme tu ako politický národ určite neboli. Vysoko oceňujem, že ste vyzdvihli „vynález“ ekumenizmu – aj v kontexte štúrovcov a Matice slovenskej, v ktorom sme ako Slováci skutočným predvojom. V čom spočíva podľa vás najväčší Štúrov prínos pre slovenské dejiny? Ako vnímate ignorovanie štúrovských výročí zo strany médií hlavného prúdu a politických činiteľov?
J. R.: Osobnosť Ľudovíta Štúra ma fascinovala už v mladom veku. Preto som v roku 1968 prijal bez zaváhania ponuku organizátorov Štúrovho Zvolena napísať esej o Štúrovi na tému Štúr a mladosť. Rok nato som pripravil brožúrku Tri neznáme listy Ľ. Štúra, v ktorých sa Štúr po lobovaní Gustáva Ostrolúckeho uchádzal o miesto poslanca v Uhorskom sneme za mesto Zvolen. Pripísaní literárneho zemepisu Po literárnych stopách na Slovensku (Mladé letá 1982) som na každom kroku po slovenskej zemi narážal na osobnosť Ľudovíta Štúra. Už vtedy som mal pocit, že Štúr je génius, ktorý sa rodí v národe raz za pol tisícročia. Preto ma po novembri 1989 nadmieru rozčúlilo, keď poniektorí machri, čo chceli na seba okamžite upozorniť, začali spochybňovať osobnosť Ľudovíta Štúra a štúrovské hnutie vôbec. Za všetkých spomeniem prvého ponovembrového ministra školstva Ladislava Kováča. Dobrý skutok vykonal Svetoslav Bombík, keď ako prvý v našich dejinách pripravil slovenské vydanie Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti. V úvodnom slove však obvinil Štúra, že v ňom „odmietol Západ“, čo je totálna volovina. Akoby sa chcel zaradiť medzi tých maturantov, čo „nevedia čítať s porozumením“. Nie je tu priestor na to, aby som odcitoval dva približne dvadsaťriadkové odseky zo Štúrovho spisu, kde na veľmi malom priestore charakterizoval negatíva i pozitíva kapitalistického spoločenského poriadku tak presne, že to nepodarilo ani Marxovi s Engelsom a Leninom dokopy.
Najnovšie sa ozval akýsi Buzalka, ktorý spochybnil úsilia a význam štúrovcov, pričom si pletie literárnovedný termín romantizmus s prvoplánovým obsahom slova romantik vo význame rojko, nezmyselne snívajúci. Pritom pravda je presne opačná – zatiaľ sme nemali v dejinách generáciu, ktorá by si nastolila taký realistický program ako štúrovci. A čo viac a čo je rozhodujúce – aj ho naplnila a realizovala.
Ľudovít Štúr stál na čele úsilí o uzákonenie nášho spisovného jazyka. Za to sme mu vďační, za to ho milujeme. To bol základný čin, ktorý nás formuloval ako národ. No povedzme si na rovinu – zaujíma Francúzov, Dánov, Flámov, Valónov naša hláskoslovná sústava alebo či máme tvrdé a mäkké „i“? V tomto balení Štúra „nepredáme“. Pre Západ je Štúr v tejto podobe nezaujímavý. Štúra môžeme dnes posunúť do Európy ako politika ‑revolucionára. Jeho vystúpenia na Uhorskom sneme na rozhraní rokov 1847/1848 ho zaradili na špičku európskych mysliteľov a intelektuálov. Prišiel s myšlienkami, ktoré sú platné aj dnes, keď sa chaporíme, často aj cez análne otvory, na vysnívaný, no stále falošný Západ. „Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať, a dobre máme, lebo bez tejto postate v zlom stave sa krajina nachádza a nemá opravdivej bezpečnosti…“ takto a podobne hrmel Štúr na Uhorskom sneme v neznámej Bratislave, zatiaľ čo kdesi za morom ešte vždy bičovali čiernych otrokov. No a teraz tí si osobujú právo učiť nás demokracii. A epigóni z Bruselu robia to isté. Volajú po slobode, právnom štáte a rešpektovaní „európskych hodnôt“, no namiesto toho nám dovliekli vírus
fašizmu. Málokto vie, že Štúr počas štúdia v Halle navštívil svetovú výstavu v Lipsku. A keďže bol génius, na mieste pochopil, že priemyslovú revolúciu už nikto nezastaví a že jej podstatou je kapitalistický spoločenských poriadok.
A keďže bol génius, v Budyšíne medzi Lužickými Srbmi navštívil bohoslužby v rímskokatolíckom, evanjelickom i pravoslávnom kostole a v hlave mu začali víriť rôzne myšlienky. Po prvé to bola myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorú si osvojil ešte v mladosti z Kollárovej Slávy dcery a ktorú vedel od študentských čias naspamäť, po druhé pochopil, že národný princíp začína prerastať princíp konfesionálny a že v tomto zmysle je – po tretie – nevyhnutné nastoliť myšlienku ekumenizmu kresťanských cirkví v Európe. A na Slovensku osobitne. A akousi „džípíeskou“ k dosiahnutiu týchto cieľov malo byť uzákonenie literárneho jazyka, čiže originálnej spisovnej slovenčiny. Nasledujúci vývin to zreteľne potvrdil. Naši vzdelanci z oboch základných konfesií si našli cestu k sebe, podporovali sa. Nie síce deklaratívne, ale každodenným praktickým životom si ctili a pestovali ekumenickú spoluprácu pri dosahovaní národných cieľov. Za svedkov volám Jána Hollého, Štefana Závodníka, Jozefa Urbanovského, Jána Galbavého a o podpis žiadam Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho.
Kniha Ľudovít Štúr. Génius národa a Európy je v prvej časti popularizačná, nezaprel som v nej literárneho pamiatkara. No v ďalších dvoch častiach je to aj polemická esej. Vyvraciam v nej celý rad mýtov, od trápne bulvárneho mýtu o zakazovaní ženby národne zaujatým chlapcom cez výklad vydavateľských osudov jeho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti až po postoje na konci revolučných pohybov v rámci Slovenského povstania 1848/1849, kde by som sa rád pristavil. Keď rakúsky cisár v zúfalstve požiadal ruského cára o vojenskú pomoc proti maďarskej revolúcii, ten mu vyhovel, lebo najväčší páni sa vždy dohodnú. Jedna skupina ruských vojsk tiahla na Világoš z Besarábie, druhá zo severu od Haliče. Tá severná musela prejsť cez územie Slovenska, a to akurát cez naše banské mestá. Ako to už býva, ešte vždy tam šarapatili zvyšky honvédov a iných „kosierkarov“, s ktorými bolo treba urobiť poriadok. Viete, čo urobil Štúr? U vojenského velenia vymohol, že túto úlohu najlepšie splnia slovenskí dobrovoľníci. Nie preto, že by sa našim chlapcom chcelo tak veľmi bojovať. Nie, bol to politický ťah. Naši tým chceli celej rakúsko‑uhorskej monarchii povedať: Toto je naše územie, tu odjakživa bývajú a budú bývať Slováci. To my, naši ľudia plnia vaše cisárske pokladne zlatom, striebrom a meďou. Ó, Bože, dopraj nám ešte aspoň dvoch mužov s takýmto štátnickým rozmerom, aby sme ich mohli poslať do Bruselu! Niekedy obraciam zrak k nebesiam a pýtam sa: Bože, čím sme zhrešili, že si nám do genofondu pribalil aj gén masochizmu. Na sklonku života som sa zamyslel nad tým, prečo je medzi nami toľko národných masochistov, ktorých nezaujímajú zdvihy národa, ale naše pochybenia a omyly, ktorým sa, koniec koncov, nevyhne nijaký národ. Poniektoré priesvitné blúzky sú schopné spochybniť Jánošíka, iní zasa Ľudovíta Štúra, prípadne Vajanského, pričom napríklad o najväčšom polyglotovi sveta Slovákovi Vladimírovi Krivošovi nemajú ani “dunstu”. Najnovšie čakám, že niekto vyhlási, že Štefánika nám zostrelili… Rusi. To som však už v rovine fejtónu a irónie. Preto o postoji veľkej časti našich politikov, ktorých by som nedal pásť s pastierikom Janom ani husi, radšej pomlčím. Nemajú štipku úcty k dejinám, k robotným dlaniam našich predkov, vďaka ktorým sme sa zachovali.
L. P.: Ste autorom desiatok kníh – od poézie cez drámu až po literatúru pre deti a mládež. Ktoré tri z nich by ste odporučili čitateľom?
J. R.: Tým najmladším by som odporučil rozprávku Janko Hraško. Ako to naozaj bolo. Starším školákom by som odporučil niektoré z dvoch vydaní kníh poviedok o detstve Milana Rastislava Štefánika Oči plné oblohy a starším môj najnovší opus Ľudovít Štúr. Génius národa a Európy.
Zhováral sa Lukáš Perný
