Vyšlo v Slovenských pohľadoch 3-4 v roku 2023
Rubén Darío (1867 – 1916), vrcholný predstaviteľ hispanoamerického a hispánskeho básnického modernizmu, sa narodil v Nikarague, ale väčšinu života prežil v iných hispanoamerických krajinách, najmä v Čile a v Argentíne, a neskôr v Paríži a v Madride, kde pôsobil ako novinár a diplomat. Tam mu vychádzali aj knihy. Najvýznamnejšie sú: Azul… (Blankyt…, 1888), Prosas profanas y otros poemas (Svetské sekvencie a iné básne, 1896), Cantos de vida y esperanza. Los cisnes y otros poemas (Spevy života a nádeje. Labute a iné básne, 1905) a El canto errante (Túlavý spev, 1907). Pre jeho básnické dielo je podstatná symbióza parnasizmu a symbolizmu. Prvý slovenský výber z poézie Rubéna Daría Spevy života a nádeje v preklade Jána Zambora pripravuje na vydanie vydavateľstvo Perfekt (v čase písania článku pre print v príprave, v čase publikovania online už vydané, pozn. red.).
J. Z.
Jesenná
Eros, vita, lumen
V bledých popoludniach
blúdia blankytnými šíravami
pokojné oblaky; do horúcich rúk
sa ponárajú zamyslené hlavy.
Ach, vzdychy! Ach, sladké sny!
Ach, smútok, prenikavý!
Ach, zlatý prach, čo vo vzduchu sa vznáša,
skrz jeho chvejúce sa vlny tam na seba hľadí
toľko očí vlhkých od sĺz,
úst zaplavujúco usmievavých,
kučeravých kaderí
a prstov ruží s láskaniami!
V bledých popoludniach
priateľka víla rozpráva mi
tajné príbehy
plné básní:
o čom spievajú vtáci,
čo prinášajú vánky,
čo sa to túla v hmlách,
čo sa v snoch dievčat tají.
V jednej chvíli ma úzkosť
z nekonečného smädu schváti.
Vravím láskavej víle:
– V duši by som chcel stály
hlas túžby, hlbokej a silnej,
nezmernej: svetlo, teplo, vôňu, život rozihraný.
Ona mi na to: – Poď! – tónom,
akým hovoria harfy. Bol v ňom zjavný
nebeský jazyk nádeje.
Ó, smäd po ideáli!
Na vrchole
vrchu o polnoci
mi ukázala rozsvietené hviezdne lampy.
Bola to zlatá záhrada
s trblietavými plamennými lupienkami.
Zvolal som: – Viac!…
Úsvit
prišiel vzápätí. Zore sa usmievali
ako nesmelé dievča
so svetlom v tvári,
ktoré odomkne mreže a prekvapí ju
stretnutie s akýmisi zvedavými magickými zreničkami.
A povedal som: – Viac!… – S úsmevom
priateľka nebeská víla mi vtom vraví:
– Tak dobre! Kvety!
A kvety
boli svieže, hodné chvály,
navlhčené vôňou: panenská ruža,
biele sedmokrásky,
ľalie a popínavé rastliny,
visiace, chvejúce sa na konári.
A povedal som: – Viac!…
Vietor
za sebou vliekol šum, smiech s ozvenami,
tajomný šepot, mávanie krídel,
nikdy nepočutú hudbu z diaľky.
Potom ma víla doviedla až k závoju,
čo s nezmernými túženiami
hlbokú inšpiráciu
a dušu lýr pred nami halí.
A roztrhla ho. A tam všetko bolo úsvit.
Na pozadí
bolo vidieť krásnu tvár ženy.
Ó, nikdy,
pieridy, nikomu nepovedzte o posvätnom šťastí,
ktoré som cítil v duši!
S neurčitým úsmevom mi víla vraví:
– Viac?… – A ja som mal vtedy
zreničky upreté v zasnívaní
na blankyt; a zamyslenú hlavu
som zložil do horúcich dlaní…
Zlatý list
V zelenom vavríne, v tej okrase vzácnej hlavy,
čela, čo bozkali sny, leštil čas, čo dni tvoria,
jeden z listov sa ako rodiace svetlo plaví,
zaránky pootvára plamenné oči zorám;
slnečná veľkoleposť či Východ v lesku slávy,
byzantské poklady a čelenky – Teodora,
ďaleký kolchidský breh, čo snivcovi sa zjaví,
kam Jásonovia vedú koráby v strastiach mora.
Zlatý list do červena, tvoj význam väčší je,
lebo kráľovské farby vyvolávajú stále
s triumfom jesenných chvíľ, s dňom, čo krv vypije,
obrazy mramoru čiel, úst – pahreby, jej pále
a jesenného smútku panien, čo začnú šalieť
po rozkoši, tej matke mdlej melanchólie.
* * *
V krajine alegórií málo bdelá
Salome stále tancuje
pred tiarou Herodesa,
večne, ako prv;
a hlava Jána Krstiteľa,
pred ktorou sa trasú levy, ktoré desia,
padá pod sekerou. Prší krv.
Veď ruža pohlavia,
ktorá sa iba roztvára,
pohýna všetkým, až sa jej poddáva,
svojím telesným vyžarovaním
a tým záhadným v duši schovaným.
Tanečnica s nahými nohami
Šla krokom rytmickým a mačkovitým,
sladko, pružne a drsne pred nami,
živočíšna a božská celým bytím,
tanečnica s nahými nohami.
Jej sukňa bola tá, čo máva ruža,
kráčala s dvoma štítmi – prsami…
Pokrytá vecičkami, čo jej slúžia,
tanečnica s nahými nohami.
Tisícoraké slasti z jej pŕs dolu
až k perle do jej pupka stekali,
cukor jahody a med figy spolu
necudné túžby vyvolávali.
A jej nosidlá sprevádzali moji
šašovia, nemí – len jej oddaní…
Seléné, Anactoria v tom roji,
tanečnica s nahými nohami.
Andalúzske spevy
V piesku je moje meno,
nechcem ho vymazať,
len žiaľ nech zmizne s penou
morských vĺn z mojich vrát.
Z akého ideš sveta,
kam ideš, život môj?
Rana je nezavretá,
ešte ju predsa hoj.
Načo to rozmýšľanie?
Jasný je každý bod.
To, čo tu ochutnáme,
je horkosť morských vôd.
Filoména spí. Čo jej
spev vyvoláva v nás?
V tomto živote tvoje
srdce spieva len raz.
Ach, život, čo ma ráňa,
more je nádherné.
Nevedel som, že na mňa
sa sotva spomenie.
Ja ešte horím, sláva!,
z čiaš z Ofiru smiem piť.
„Je nevyhnutné plávať“
a nevyhnutné žiť.
Vánky mi svoj dych dajú
a vôľa veje vhod.
Priaznivý vietor na juh,
Sindibádova loď!
Preložil Ján Zambor
Poznámky k básňam
Eros – v gréckej mytológii boh lásky a sama láska, totožný s rímskym Amorom
vita (lat.) – život
lumen (lat.) – svetlo, žiara
pieridy – v gréckej mytológii deväť sestier, ktoré súťažili v speve s múzami, a keď boli porazené, zmenili sa na vtáky; týmto menom sa nazývajú aj samy múzy
Teodora (okolo 497/500 – 548) – byzantská (východorímska) cisárovná, manželka cisára Justiniána I.; východné pravoslávne cirkvi ich oboch pokladajú za svätých
Jáson – v gréckej mytológii vodca výpravy argonautov do Kolchidy, aby tam získal zlaté rúno
tiara – pôvodne pokrývka hlavy dávnych panovníkov
Seléné (lat. Luna) – v grécko-rímskom svete bohyňa a stelesnenie mesiaca
Anactoria – meno ženy, o ktorej sa v jednom fragmente zmienila grécka poetka Sapfó (okolo 630 pred Kr.)
svätá Filoména – katolícka svätica, ktorá žila v 3. storočí, dcéra vládcu malého štátu v Grécku, zomrela mučeníckou smrťou
Ofir – oblasť spomínaná v Biblii, ktorá bola známa svojím bohatstvom
„,Je nevyhnutné plávaťʻ / a nevyhnutné žiť“– Daríom upravený latinský výrok Navigare necesse est, vivere non necesse – Je nevyhnutné plávať, žiť nevyhnutné nie je, ktorým podľa Plutarcha rímsky vojvodca Pompeius roku 56 pred Kr. nabádal svojich námorníkov zdráhajúcich sa pre zlé počasie vyraziť do Ríma s nákladom obilia
Sindibád – legendárny arabský námorník zo zbierky Tisíc a jedna noc
Tvorbu prekladu diela podporil formou štipendia z verejných zdrojov Fond na podporu umenia
