21. februára 2023 sme si pripomenuli 135. výročie od úmrtia Jozefa Miloslava Hurbana, najbližšieho Štúrovho spolupracovníka, priateľa, a preto je namieste si opätovne nahliadnuť na Hurbanove redaktorské, vydavateľské a publicistické aktivity, a to v kontexte periodika, ktoré založil a vydával.
Slovenské pohľady v revolučnom období národného prebudenia Slovákov a činnosti štúrovskej generácie zohrali významnú úlohu. Slovenské pohľady, ktoré Jozef Miloslav Hurban vydával v rokoch 1846 – 1847 a 1851 – 1852 sa stali zrkadlom myslenia slovenskej inteligencie, ako aj slovenskej spoločnosti. Boli priestorom obrany a podpory slovenského jazyka, slovenskej literárnej tvorby, ako aj cestou k poznávaniu slovanských národov a uvedomeniu si potreby slobody pre rozvoj jednotlivca a spoločnosti. Jozef Miloslav Hurban zanechal v periodiku, ktoré tvoril a vydával za ťažkých podmienok – nadčasové dielo. Mnohé jeho pohľady na vtedajší svet, spoločnosť, národ, národnosť, cirkev, vedu môžeme totiž pokojne vložiť do súčasných kontextov. Isteže, dejiny ľudstva sa posunuli, ale mentalita človeka a najmä slovenského človeka akoby ostala nepoznačená časom. Žiaľ. Preto je dôležité si uvedomiť, že štúrovská generácia ponúka aj dnes aktuálny obraz o slovenskom národe, z ktorého je potrebné sa poučiť.
Kto vlastne bol Jozef Miloslav Hurban? Muž viery, muž slova, muž národa, evanjelický kňaz, národovec, štúrovec, politik, spisovateľ, vydavateľ, redaktor, publicista. Pripomeňme, že absolvoval štyri triedy latinskej školy v Trenčíne (1826 – 1830), následne študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave (1830 – 1840) a pôsobil ako kaplán v Brezovej (1840) a ako evanjelický farár v Hlbokom (od júna 1843).Bol zakladateľom a vydavateľom nielen Slovenských pohľadov (od r. 1846), almanachu Nitra (od r. 1842), ale aj Cirkevných listov (od r. 1863) a profiloval sa aj ako literát.
S menom Jozefa Miloslava Hurbana ostáva navždy spojená evanjelická fara v Hlbokom, ktorá bola jeho tvorivým priestorom a zázemím. Tu sa rodili prevratné revolučné myšlienky spojené so slovenčinou, ale aj ďalším národným pohybom. Tu, v skromných podmienkach pripravoval vydania svojich Slovenských pohľadov. Napriek tomu, že bol vzdialený od centra spoločenského a politického pohybu, Hurban dokázal pochopiť, analyzovať a vyhodnotiť stav, v akom sa nachádza slovenský národ a svet. Vychádzajúc z dobovej tlače, ktorá bola predmetom nášho výskumu, vidíme Hurbana ako vynikajúceho glosátora, komentárora a filozofa života. Písal farbisto, ostro, ale aj s humorom. Jeho texty sú naplnené zanieteným bojom za národné prebudenie, za prijatie slovenského jazyka, ale nechýba v nich ani irónia. Zároveň je zrejmé, že Hurban mal vynikajúci prehľad o histórii, filozofii, literatúre a kultúrnom pohybe prebúdzajúcich sa slovanských národov – kmeňov, ako ich v tom čase označovala dobová tlač. Svojim odporcom dokázal siahodlho argumentovať a bol majstrom polemík. Dobre sa orientoval v politike a vedomý si svojej „izolácie“ na fare siahal po širokom spektre zdrojov v podobe spracovania či citovania z inej dobovej tlače. Nevyhýbal sa ani úsmevným príhodám, parodovaniu života, či zaujímavostiam, ktoré preberal, alebo po úpravách publikoval od prispievateľov Slovenských pohľadov. Dokázal byť kritický, ale aj láskavý, zmierlivý, veľkorysý. V Slovenských pohľadoch sa odráža celá Hurbanova duša. Búrlivá, vášnivá, dobromyseľná, romantická, otvorená, priama, veselá, milujúca Boha, národ, cirkev, hľadajúca spravodlivosť a dobro pre slovenský ľud. Isteže podliehal dobovým víziám o veľkej úlohe Slovanstva, no zároveň vedel nemilosrdne súdiť slovenský ľud, ako aj jeho utlačovateľov a odporcov.
Hurban prostredníctvom skúmaného periodika túžil povniesť slovenský národ, priviesť ho nielen k sebauvedomeniu, ale aj k poznaniu sveta, histórie, kultúry, filozofie, politiky. Svojimi textami čitateľa viedol k chápaniu hlbších spoločenských a kultúrnych kontextov, ale aj k cieľom, ktoré by mal človek vo svojom živote dosiahnuť. V čitateľovi formoval bytosť, ktorá túži po poznaní, po vyšších mravných ideáloch. Chápal človeka v jeho celistvosti, dobre poznajúc jeho slabosti. No zároveň sa cítil byť zodpovedný za prebudenie a naplnenie kultúrnych, estetických, spoločenských, národných a politických potrieb, ktoré si obyčajný človek ako príslušník slovenského národa – ešte neuvedomoval. Mnohé Hurbanove autorské príspevky sú rozsiahle, žánrovo ťažko definovateľné, môžeme ich chápať ako eseje, úvahy, referáty, popularizačno-náučné prejavy, recenzie. Hurban však potreboval tento priestor, aby dostatočne svojim čitateľom ozrejmil všetky fakty v kontexte danej témy.
Slovenské pohľady v prvom roku svojho vychádzania vyšli na ploche celkom 72 strán, a to naVeľkú noc v roku 1846 s názvom Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, ako diel I. a zväzok I. V úvodnom novinárskom prejave Veda a Slovenskje pohladi, Hurban objasnil, že pre rozvoj človeka je potrebná veda: „Musí biť duch, musí biť veda, kde má biť višší život…“ A ďalej vysvetlil:
„Veda vichováva človeka k národnosťi, národ k človečenstvu; ona je maťer všetkích tích deťí duchovních, akje sa kedi na divadle umeňja, života, státou a národou v sláve zjavili.“
Hurban dobre poznal svoj národ a dovolil si ho preto aj kritizovať, aby poukázal nielen na rozdrobenosť záujmov, ale aj mysle:
„Ja vravím, že Slovensko je taká jedna velice pekná, rozkošná, okrasámi vonkovskími vikrášlená klebetňica.“
Autor vo svojom úvodnom texte načrtol dobovú situáciu spoločnosti, aby podporil myšlienku, že pre rast jedinca a národa je potrebný rozvoj vedy ako očistca národov, avšak predovšetkým musí ísť o vedu slovenskú. Preto Slovenské pohľady majú slúžiť na otváranie nových obzorov. „Prítomní teda spis „Slovenskje Pohladi“ má biť spis pre každjeho s Vedomcou slovenskích; zato sa tuná ňebudú majstruovat článki a pojednávaňja, ale sa otvorí brána slobodňjeho hladeňja duchovňjeho, čo kdo vídať bude, bude moci virozprávať rozpravu svoju o tom.“Zároveň Hurban predstavil koncept periodika, ktorý by sa mal deliť na vedu, umenie a literatúru. V rubrike Veda mal Hurban ambíciu publikovať prísne vedecké články, ale aj články menšieho rozsahu od mladších autorov. Rubriku Umeňja autor definoval ako priestor pre publikovanie prózy, poézie, textov o krásne a umení, či historicko-životopisných portrétov. A dodal, že:
„Zprávi o našich aj cudzich umelcoch a školách umeleckích sa budú podavať, plodi ich ohlasuvať, oceňuvať, posudzovať.“
Chýbať nemala ani rubrika Literatúra so zameraním na novinky na slovenskom literárnom poli. Súčasťou by mala byť aj Literatúra Časopisná, ktorá má prinášať informácie o časopisoch a novinách najmä slovanských. V závere časopisu chcel Hurban publikovať rubriku Dopisovateľ.
K ťažiskovým prejavom Slovenských pohľadov v roku 1846 z pera Jozefa Miloslava Hurbana radíme jeho rozsiahly text Slovansko a jeho život literárni, ktorý zo žánrového hľadiska môžeme zaradiť k eseji. Hurban na stranách 14 – 35 rozvíja myšlienky uvedomenia si, čím boli Slováci, aké mali miesto vo svete, ale aj aké sú prázdne miesta, ktoré treba vyplniť. Slovenský ľud, po stáročia skrytý „v hlbokích dolinách tatranskích“, predsa len zanechal po sebe stopy duchovného života. Avšak, ak Slováci chcú obstáť popri iných slovanských národoch a vidieť seba ako živý, vzdelaní, silný šťastný „kmeň“, musia ukázať, že pokračujú v dávno začatom živote a majú teda právo a povinnosť hovoriť v ľudstve a hlásiť sa k vyššiemu životu vo svete. Hurban zároveň vo svojej eseji predstavil Slovensko, podrobne popísal jednotlivé kraje zo zemepisného hľadiska, akoby chcel poukázať na všetky krásy prírody, ktoré formovali ducha tejto krajiny. Všimol si aj spevavosť nášho národa. No v závere sa opäť vrátil k slovanským národom a ich histórii, s dôrazom na kontext českých krajín. Oceňujeme autorovu znalosť historických reálií, pretože Hurban dôsledne načrtol rozvoj (stopy) vzdelanosti v XVI.– XVIII. storočí na Slovensku.
V štruktúre časopisu nechýbala ani rubrikaLiteratura (s. 35 – 67), v ktorej sa Hurban formou obsiahlej recenzie vyjadril k vydanému spisu Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Hurban polemizoval, odporoval, vysvetľoval, disponujúc faktami a širokými znalosťami historických a literárnych reálií, prostredníctvom ktorých sa vyjadril k myšlienkam a názorom Františka Palackého, Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára, ale aj Jána Devána, Daniela Brozmana, Michala Lindera. V závere trpko konštatoval:
„A ešte naposledi lúčime sa aj od slavnej Matice českej, ktorá síce više 50 paškvilovích mjen, náreči nášmu a nám tím vilepiť dala, že pod správou víboru svojho Hlasi vitlačiť dovolila, ktorá ale predca je ústav verejní kmenu jednemu s nami sbratrenjemu verno slúžací; lúčime sa s ňou s tím žalostním citom, že bár ňje mi, predca obecenstvo prinúťenu bude visloviť súd svoj o jej ňebraťskom s kmenom, nárečím a spisuvateľstvom slovenskím zachádzaňí.“
Slovenské pohľady svoj prvý diel a prvý zväzok uzatvorili recenziami Jozefa Miloslava Hurbana na vydaný kalendár Domová Pokladňica, ako aj prehľadom vydávaných časopisov zo začiatku roka 1846.
Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúruopäť vyšli na Nový rok 1847 s označením ako diel prvý a zväzok druhý, a to na ploche 90 strán. K ťažiskovým prejavom radíme pokračovanie Hurbanovej eseje z predchádzajúceho ročníka – Slovensko a jeho životliterárni (29 strán), v ktorej autor precízne mapoval dielo vzdelancov, ktorých tvorba mala literárny presah a vplyv na kultúrne a národné formovanie slovenského ľudu. Hurban hľadal stopy literárneho bytia Slovákov od 17. storočia. Zároveň sa vždy vrátil k ústrednej myšlienke – povzbudiť vtedajších vzdelancov a spisovateľov k tvorbe v slovenskom jazyku. Napriek tomu, že Hurbanove komentáre bývali často emotívne, dokázal byť objektívny pri posudzovaní prác autorov. Hurban nielenže dobre poznal dobový kontext, politické a cirkevné pozadie, historické fakty, samotné posudzované dielo, ale aj osobný život mnohých významných mužov slovenskej kultúry. Pri čítaní danej eseje si aj súčasný čitateľ môže vytvoriť dobrý obraz o formovaní slovenskej literatúry. Hurban v eseji zaznamenal literárne úsilie takých osobností ako bol Eliáš Láni, Daniel Pribiš, Juraj Tranovský, Štefan Pilárik, Daniel Sinapius-Horčička, Matej Bel, Daniel Krman, Samuel Hruškovic, Michal Institoris Mošovský, Ondrej Plachý, Matej Holko, Anton Bernolák. Hurban si samozrejme podrobne všímal produkciu náboženských spisov, a to z radov evanjelických a katolíckych kňazov, ako aj spisy a tlačoviny od menej známych autorov. Svoju esej uzatvoril slovami:
„Bez boja sme hňili, v bojach tích sme virazili životňje iskri, ktorje zapalujú lunti bohato zavinutje slovenskej národnosti a toho povedomja, že aj Slovensko má svoj djel v rozvijaňí sa budúcnosti slovenskej a že tam na tom búrnom ďivadle historie civilisuvaních národou aj mi Slováci ako Slováci so cťou stáť máme!“
Slovenské pohľady v roku 1847 priniesli aj ďalší rozsiahly prejav, ktorý má popularizačno-náučný charakter od Eugena Geromettu, katolíckeho kaplána bičjanskeho s názvom Slovanou náklonnosť ku sloboďe, s podtitulkom: Slovo, k potupňíkom naším. Hurban publikovaním tohto príspevku chcel prispieť ku vzdelávaniu čitateľov, ako aj k uvedomeniu si hodnoty slobody, ktorá patrí človeku a národu. Pestrý a bohatý obsah ponúkla aj rubrika Literatúra, s podtitulkom 1) Prjehlad literatúri slovenskej v najnovších časoch. Práve v nej Hurban publikoval správy a recenzie o knižných tituloch a spisoch, ktoré boli vydané od roku 1840. Okrem náboženskej spisby veľkú pozornosť venoval práve tvorbe Jána Hollého a jeho vydaným Básňam, ktoré vyšli vo viacerých zväzkov. Hoci v závere rubriky nie je Hurban ako autor textu podpísaný, je zrejmé, že bol autorom. Hurban ocenil genialitu Hollého tvorby, nazýva ho slovenským Homérom a dodal:
„Básne Holljeho sú krásne kveti slovenskje, oňi sú zo zeme slovenskej vzatje, rosou genia slovenskjeho napojeňje, žjalom aj poťešením čisto – slovenskím vikrášlenje, túžbamí a náďejamí, prosbamíi aj hrozbami života slovenskjeho naplňenje.“
Medzi vydanými titulmi sme v skúmanom periodiku zaznamenali aj kázeň Michala Miloslava Hodžu s názvom Nepi pálenku, to je: nezabi, ako aj dielo Nárečja Slovenskuo, alebo potreba písaňja v tomto nárečí od Luďevíta Štúra. Miesto mala aj Hurbanova recenzia na vydanú básnickú skladbu Marína od Andreja Sládkoviča. Dielo podrobne analyzoval, všimol si kladné aj záporné stránky básne s jeho typickým ironickým komentárom: „Že básňik filistra má za soka, zavjerame najme z najsledujúcich 119, 120, 122 a 123 sloki. Hroznuo to ňešťesťja – keď filister s básňikom prinde do erotickjeho odporu.“No zároveň ocenil mnohé časti básne, ktoré dýchali čistou poéziou a dodal: „Mi mu na cestu jeho, tak pekňe nastúpivšjemu všetkú slávu a všetek prospech prajeme s túžbou nádejnou dalšje jeho práce občakávajúc.“Hurbanovmu záujmu neunikol ani spis Nepředpojaté Náhledy, o Unii Evanjeliků A. a H. Wyznání v království Uherskem – „Sepsal Karel Zay, Hlavní dozorce Cirkvi a Škol Evanj. A. W. v králoství Uherskem. Preložiu Karel Adamiš pri Cirkvi Ev. A. W. Horno-Zelenické Sl. B. kazatel“. Jozef Miloslav Hurban ako evanjelický kňaz sa zaujímal o cirkevné dianie a vo svojom periodiku v neskorších ročníkoch prinášal správy či skôr referáty s jeho príznačnými komentármi zo zasadnutí konventov v evanjelickej cirkvi a.v. Ako teológ si všímal náboženskú spisbu, ktorú vzhľadom na vzdelanie dokázal odborne posúdiť. Uvedený spis grófa Zaya sa stal dlhodobo predmetom jeho kritického záujmu, keďže išlo o navrhovanú úniu medzi evanjelikmi a kalvínmi. Hurban v úvode svojej recenzie napísal:
„Ňje zato, že sú toto vlastňe proťi mňe napísanje karťički a stránki, ale na moju kňazskú a spisuvaťelskú česť viznávam a hovorím, že som já v duoležitosťach veďecko – theologickích a cirkevních ňikdaj ňič povrchňejšjeho, mizerňejšieho a planšjeho ňečítau, ako sú tjeto „Nepředpojaté Náhledy“ Grófa Zayho.“
Hurban tak na necelých siedmich stranách kritizoval uvedený spis tak z teologického, cirkevného hľadiska, ako aj zo štylistického a gramatického. „Pán Adamiš tak plano a bjedno píše po československí, či biblickí, že to až hanba na evanjelickeho kňaza, cirkev slovenskú zpravujúceho.“ A neskôr otvorene napísal: „ Bodaj že takí sloh učňovskí porantalo, abi ho porantalo!“ Záver prvej časti rubriky využil Hurban na propagáciu almanachu Nitra, ktorý vydával s upozornením na dostupné staršie ročníky.
Hurban však vydanie Slovenských pohľadov využil aj na odpovede svojim názorovým oponentom pod titulkom Mojím ňeprjaťelom! V texte podrobne reagoval na úražlivé vyjadrenia písané na jeho osobu vo viacerých číslach časopisu Pannonia.
Druhá časť rubriky Literatúra pokračovala pod názvom II.) Prjehlad Novín a Časopisou.Hurban v úvode obzoru tlače upozornil na Slovenskje národňje Novini, ktoré dával do pozornosti slovenských čitateľov a označil ich ako slovenské národné noviny
„…par exellence. Lebo to povedať muožeme, že kdo od 1.-ho Srpna 1845 vichádzajúce naše novini ňečítau, ten ňežiu so životom duchovním Slovenska!“
Do prehľadu tlače zaradil Hurban aj krátke recenzie Tatranky, maďarských novín Budapesti Hiradó, chorvátskej Danice, českých časopisov, či Všeobecních Augšpurskích Novín. Záver druhého zväzku prvého diela Slovenských pohľadov patril opäť Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi a príspevku, ktorý pôvodne adresoval redakcii Slovenských národných novín v decembri 1845, ale nebol publikovaný. Text bol pozitívnou, takmer poetickou reflexiou na vychádzanie Slovenských národných novín a Orla tatranského.
Jozef Miloslav Hurban sa tretí zväzok Slovenských pohľadov „chystal vydať v júli 1847-ho roku, no k tomu už nedošlo. Jeho polemiky s grófom Karolom Zaym a s inými nepriateľmi slovenského národa, priniesli svoje ovocie. Úradná vrchnosť z formálnych administratívnych príčin zakázala ďalšie vydávanie tohto časopisu. 7. mája 1847 Cenzorské kolégium v Budíne konštatovalo, že sa Slovenskje pohľadi menia z nepravidelného zborníka na pravidelný časopis. Preto pokarhalo jeho skalického cenzora Ambroža Ernyeya za nedodržiavanie predpisov.“Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne, ako aj Uhorská dvorská kancelária vo Viedni schválila tento postup cenzora a zakázali vydávanie Slovenských pohľadov. Následne Hurban získal potrebné odporúčania superintendentov Jána Seberínyho, Pavla Jozeffyho i farára Jána Lottera a podal si opravenú žiadosť o povolenie vydávať Slovenskje pohľadi na vedecki, cirkevni a literárni život.„Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada síce neodporúčala vyhovieť Hurbanovej žiadosti, no po vyjdení nového tlačového zákona v marci 1848 nebolo už nijakých prekážok na uskutočnenie tejto Hurbanovej prosby.“
Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúruzačali však vychádzať až po niekoľkoročnej pauze, a to 25. apríla 1851, naďalej s označením diel prvý, zväzok tretí. V hlavičke oznamovali, že vychádzajú mesačne s nezmeneným redaktorom, tlačou v Skalici.
V roku 1851 vyšiel časopis celkom v šiestich sväzkoch s pokračujúcim číslovaním, pričom prvý diel celkom na ploche 109 strán. V kontexte porevolučných zmien sa nádeje na založenie slovenských politických novín zmarili, ale Jozef Miloslav Hurban
„napriek tomu, že mohol vydávať iba nepolitický časopis, nechcel vzdať i za sťažených podmienok života v dobe bachovského absolutizmu, politického pôsobenia na slovenských činiteľov. Preto aj v obnovených Pohľadoch otvoril osobitnú rubriku zvanú Varta slovenská, ktorá mala aspoň z časti nahrádzať politické noviny.“
Hurban v aprílovom čísle v poznámke pod čiarou emotívne vysvetľoval čitateľom príčiny pauzy vo vydávaní časopisu. Hoci získal povolenie z Viedne, už nemal čas písať v kontexte marcových revolučných udalostí v roku 1848. Hurban v poznámke spisovateľa pod čiarou na titulke časopisu uviedol:„Vtodi sa i mňe zdálo, že ňje je moja úloha seďeť na jednom mjesťe a písať, ale tajisť všade, kďe kolvek sa topili hlasi života a zachodila nádej slovanstva.“
Slovenské pohľady z roku 1851 hodnotíme z tematického a obsahovo hľadiska ako najbohatšie. Už v prvom čísle z 25. apríla 1851 Hurban pokračoval vo svojej eseji Slovensko a jeho život literárnia v úvode pripomenul, že cieľom jeho predošlých pojednaní bolo poukázať na Slovensko ako kolísku Slovanov, pričom slovenský jazyk prirovnal k centru všetkých rečí slovanských. A pokračoval:
„I sám ráz Slovákou ukazuje nám vo všetkích stránkach svojích všeobecnú povahu genia slovanskích kmenou. Istá všeobecnosť darou duchovních, mäkosť a okrúhlosť, dobrotivosť a sňívavosť, duma národňja veselja misle zmjerňujúca, a strjed tíchto ťahou životních ťahajúca sa červená niť túžbi, stať sa i na poli dejou tím, čím je Slovensko a Slovák v prírode: toto všetko sa nám i v historii literárnej ukázalo doteraz.“
Hurban predstavil literátov a ich diela ako bol Bohuslav Tablic, Juraj Palkovič i Ján Šulek. V májovom čísle Hurban svoju esej dokončil, pričom rozsiahlu pozornosť venoval dielu Jána Kollára, Jána Hollého a Pavla Jozefa Šafárika. V závere nezabudol na rodiacu sa novú mladú literatúru prezentovanú generáciou štúrovcov. Hurban opäť poukázal nielen na literárnu kvalitu posudzovaných diel, ale aj na ich význam v národnom, historickom a spoločenskom kontexte. Domnievame sa, že celý obsah Hurbanovej výnimočnej eseje si aj dnes zaslúži pozornosť z hľadiska literárnej kritiky. Ako sme už uviedli, Slovenské pohľady v roku 1851 sú charakteristické prepracovanejšou koncepciou, v ktorej Hurban kládol rovnako ako v predchádzajúcich rokoch dôraz na zachytenie literárneho sveta Slovákov a Slovanov, ale tiež na rozvoj slovenského národného života a povedomia slovanstva, a to aj v rubrike Varta Slovanská, ktorú časopis avizoval v aprílovom čísle roku 1851. Pokračoval aj cyklus od Eugena Geromettu Slovanou náklonnosť ku sloboďe. S podtitulom: Slovo, k potupňíkom naším. Autor opierajúc sa o historické pramene a dobové kontexty predstavoval vývoj slovanských kmeňov/národov. V záverečnej časti svojej eseje v čísle z 25. júna 1851 sa Gerometta zameral na český národ a slovenský národ. Kriticky, no trefne sa vyjadril k povahe Slovákov, keď napísal, že slovenský kmeň veľmi lipne na „cudzote“ a všetko mu je chutnejšie ako domáce. Poukázal na to, že je to dôsledok otroctva v akom žili Slováci. „Lebo len otrok sa hanbí za svoje otroctvo a kloňí sa s tajnou túžbou sťa magnet k pounovci voždi k tomu, ktorí panuje. Slováci ňevedomki to robili, to jest ňemali toho povedomja, ale skutočňe odvracali sa od sebä samích iba preto, že boli sluhovja.“Hurbanove Slovenské pohľady v roku 1851 postupne rozširovali okruh prispievateľov. Patril k nim aj Ľudovít Štúr, ktorý v májovom a júnovom čísle časopisu publikoval rozsiahlu recenziu v rubrike Literatúra na vydaný spis Hlas od Tatjer o S. Vozára. Štúr si všimol aj myšlienky komunizmu, keď napísal, že komunizmus obracia všetko na ruby, ruší všetky ľudské zväzky a spoločenské a namiesto Kristovho slova tvrdí, že len samým chlebom bude žiť človek a o slovo dbať netreba. Štúr kriticky uzavrel:
„Tak ďaleko už prišjou západ že za najhlavňejšje, najvätšje, najsväťejšje djelo človeka vihlásiu chljeb; ňje Boh, nánoženstvo, mrav, ňje država, společnosť, roďina, ňje veda, umeňja, zábava, ňje to a ňje inuo ale chljeb! No majte že si ho tam teda i s kommunismom; mi odstupujeme od vás a spúštame s vás oči naše.“
V štruktúre časopisu mala svoje miesto aj rubrika Varta Slovanská, s podtitulom Obraňuje slovenskích bojovňíkou. V nej sa Hurban detailne vracal k dobrovoľníckym výpravám, pohnutým revolučným rokom, reflektujúc porevolučné obdobie a zároveň reagujúc na novinárske prejavy publikované proti Slovákom v iných novinách. V júnovom čísle Slovenských pohľadov z roku 1851 priestor dostal aj Mikuláš Dohnány s úvahou o potrebe vzdelavánia a národnej výchovy mládeže, ako aj s rozsiahlou recenziou diela Jonáša Záborského – Žehry. Básňe a dvě Reči. Kriticky sa k vydanému básnickému dielu Žehry vyjadril v júnovom čísle aj Ján Kalinčiak. Prvý diel Slovenských pohľadov z roku 1851 uzatvára na strane 200 Jozef Miloslav Hurban s výzvou Hlas k Rodákom, v ktorej sa obracia na slovenskú verejnosť, aby prispela k vyrovnaniu dlhov po zosnulých bratoch Šulekovcoch – Ľudovítovi a Viliamovi, ktorí zomreli ako martýri slovenského národa v revolučnom období.
Slovenksje pohladi na vedi, umeňja a literatúruvyšli dňa 25. júla 1851 s označením ako druhý diel a zväzok prvý a vyšli celkom na ploche 220 strán. V apríli 1851 sa stal spolupracovníkom redakcie Mikuláš Dohnány. Jozef Miloslav Hurban sa na titulnej strane prihovoril svojim čitateľom úvahou pod titulkom Starí a noví beh slovenskích Pohladou v živoťe slovenskom. V nej na takmer deviatich stranách hodnotil doterajšie vydávanie Slovenských pohľadov, uvedomujúc si limity časopisu.
„Slovenksje Pohladi prišli na svet v dobe zlej pre národ, velmi ale a jediňe spuosobnej pre skusi a cviki ducha národňjeho a jednotlivích osuob; lebo v takíchto časach skusujú sa duchi.“
Hurban pripomenul, že časopis obraňoval slovanské zvuky zlatých Tatier a zároveň trpko dodal: „Obudiť sme chceli naším časopisom zmŕtvení národ náš.“ No sebakriticky napísal, že často upadli aj do hádok, no tie boli oprávnené, lebo bolo nutné ohlásiť sa proti odporcom slovenčiny a národných záležitostí. Zároveň Hurban uviedol, že časy sa zmenili a zmenil sa aj časopis, odstránila sa ostrosť, myšlienkový fanatizmus a v krátkom čase sa v časopise otvorí priestor pre čistotu vedy a života. No vzápätí sa Hurban vrátil k aktuálnemu stavu národného života, presviedčal, argumentoval, kritizoval odporcov.
Obsah čísla obohatila nová rubrika Obozreňja novejších literatúr slovanskích,v ktorej sa Hurban rozhodol ponúknuť slovenským čitateľom prehľad o literárnom dianí v slovanských národoch, nakoľko je málo slovenských časopisov, prípadne nie sú dostupné čitateľom.
„Naše mestá, alebo ňemajú zhola žjadnich čitáreň a žijú len tak odo dňes na zajtra bez mišljeniki na svojerodní, domáci, pokrevní svet slovanskí, alebo pre módu vidržujú kädeakje kassína, kďe je všetkích novín a časopisou hojnosť, len ňič, alebo keď jesto dačo, teda i to je len leda bolo slovanskuo a k tomu všetkjemu prichodí ňezrjedka i tá okolnosť, že karti a inje duchamornje časotrovi majú tam chírečnje svoje peleše.“
Poznamenal, že bohatší Slováci nie sú natoľko Slovanmi, aby pre dobro a vzdelávanie chudobnejších bratov obetovali na slovenské časopisectvo značnejšiu sumu.
Hurban aj v júlovom čísle Slovenských pohľadov pokračoval v rubrikách Literatúra či Varta Slovanská, v ktorej sa zameral na priblíženie a hodnotenie spoločenského života po revolučných rokoch. Zaradil aj dynamickú rubriku Rozličnosti a novinki, ktorá priniesla rozšírené správy z blízkych krajín v kultúrnom či národnom kontexte. Výber správ nebol samoúčelný, ich publikovaním chcel Hurban nielen čitateľov zaujať, ale aj inšpirovať, vzdelať. Ako príklad môžeme uviesť informáciu z júlového čísla o zbierkach na pražské národné divadlo či počte periodík v Rakúsku. V augustovom čísle Slovenských pohľadov Hurban opäť pokračoval v rubrike Obozreňja novejších literatúr slovanskích.Zameral sa v nej nielen na aktuality zo srbskej literárnej činnosti, ale tiež z Dalmácie. Pozornosť si zaslúži rozsiahla časť textu venovaná Rusínom, žijúcim aj v Košiciach či Prešove. Slovenské pohľady teda pravidelne a zámerne prinášali čitateľom obraz o kultúrnom a literárnom bytí slovanských národov, aby tak podporovali myšlienku slovanskej vzájomnosti. Aj preto Hurban zaradil do augustového čísla odborný jazykovedný príspevok od autora M.D. s titulkom Porovnávaňja Ruštini so Slovenčinou. Redakcia časopisu si uvedomovala porevolučnú skepsu, ktorá zavládla v národnom pohybe, a preto sa snažila nanovo prebúdzať v Slovákoch záujem o národný a politický rozvoj. V augustovom čísle časopis priniesol úvahu s titulkom Starí ljek, podpísanú ako L.T. Z Trenčína 12. Julia. Autor v nej upozorňuje na prostriedky, ktorými možno stále oživiť národný duch a mravný stav Slovákov: slovenčina, spolky miernosti spojené so sporiteľňami a hospodárskymi spolkami, nedeľné školy spojené s knižnicami. Ako nasledovaniahodný príklad uvádza nedeľnú školu v Zemianskom Podhradí, ktorú finančne podporoval Gustáv Ostrolúcky. Čitateľa v augustovom vydaní mohla zaujať aj rubrika Knihopiss prehľadom nových vydaných náboženských spisov či informácií o časopisoch, ako aj list P.Ž. o živote Rusínov či rozsiahly komentár Hurbana k publikovanému novinárskemu prejavu v Slovenských novinách o nitrianskom seniorálnom konvente. Hurban ako evanjelický kňaz zainteresovane osvetľoval priebeh konventu s jeho typickými sarkastickými pripomienkami. Dianie v evanjelickej cirkvi si však Hurban všímal aj v októbrovom vydaní Slovenských pohľadov, najmä v kontexte zriaďovania slovenských škôl cirkvou.
Jozef Miloslav Hurban septembrové vydanie periodika v roku 1851 otvoril pre tematické príspevky venované ruskému národu v kontexte jeho literárneho a vedeckého života. Ako uviedol Hurban v úvode rubriky Obozreňja novejších literatúr slovanskíchpri čerpaní podkladov sa opieral o časopis Vesna. Na takmer deviatich stranách Hurban pre slovenského čitateľa pripravil historicko-spoločenský exkurz do vývoja ruského národa, pokračujúc prehľadom vedeckých spoločností v Rusku. V októbrovom vydaní Hurban pokračoval v téme zameranej na ruskú literatúru v rubrike Obozreňja novejších literatúr slovanskích, ale publikoval tiež prehľad vydávaných časopisov v ruskom jazyku, ako aj v poľskom jazyku. V tomto kontexte pripomeňme, že septembrové, októbrové a novembrové číslo Slovenských pohľadov uverejnilo na pokračovanie porovnania ruštiny so slovenčinou.
Slovenské pohľady naďalej reflektovali zápas o prijatie slovenského jazyka, preto septembrové vydanie prinieslo rozsiahlu takmer desať stranovú analýzu od Jána Palárika – Slovo na čase o virovnaňja rozepre strani spisovnjeho jazika na Slovensku, v ktorej zaznela kritika postoja Čechov k Slovákom v súvislosti s prijatím slovenčiny. Na Palárika akoby nadväzol odborný jazykovedný príspevok od Michala Godru s názvom Príňesok ku vedecko-slovenskjemu názvoslovú, ktorý možno chápať ako výkladový odborný slovník. Dokončenie príspevku publikovalo októbrové vydanie Slovenských pohľadov. Periodikum sa snažilo v čitateľoch vzbudiť záujem o vedu, preto októbrové, novembrové a decembrové vydanie časopisu v roku 1851 publikovalo rozsiahle pojednanie od autora P. Z. H, v ktorom autor kládol dôraz na rozvoj vedy slovanskej z viacerých filozofických, historických aspektov, ako aj v rovine vývoja ľudstva. Žánrovým oživením sa javí publikovanie Hurbanovho novinárskeho prejavu v októbrovom vydaní časopisu pod názvom Prjemiselná vístava v Anglii, ktorý sa priblížil k reportáži. Nie je známe, na základe akých podkladov autor novinársky prejav pripravil, ale takmer štvorstranový text bol zaujímavým obrazom Londýna, vtedajších expozícií a dobového rytmu života. Sám autor ho označil ako zábavný článok, hoci zaradil aj faktografické údaje o Londýne a v závere dodal:
„Toto je dokonalosť společenská, ludská, jedna z tích ťisícich možnosťí v Anglicku, a jedna z ňemožnosťí ťisícich u nás.“
Jozef Miloslav Hurban mal ambíciu v časopise publikovať aj „kratšie spevy“ slovenských a slovanských básnikov. V októbrovom čísle preto ponúkol čitateľom poetickú tvorbu s názvom Dumi od M. D. a do novembrového vydania zaradil Povesťi z Ossianovho hrďinskjeho spevu „Fingal“ od P. D.
Slovenské pohľady v roku 1851 vyzvali svojich čitateľov, aby pomohli splatiť dlh po bratoch Šulekovcoch, a tak sa v druhom diely časopisu objavuje rubrika Pomník vďačnosti,v ktorej redakcia uverejňovala prispievateľov na zbierku. Aj v závere roka 1851 pokračovala rubrika Obozreňja novejších literatúr slovanskích, v novembrovom a decembrovom vydaní Hurban priniesol obraz o poľskej a českej literatúre. Prirodzene priestor mala naďalej rubrika Varta Slovanská, ktorú Hurban opätovne využil na polemický spor s Danielom Lichardom s názvom Boj o Slovenčinu. Nechýbala ani rozšírená správa alebo skôr referát zo zasadnutia dištriktuálneho konventu v Rimavskej Sobote, ktorý redakcia uviedla titulkom Z pod Kohúta d. 1. Nov. 1851. V texte sa autor snažil čo najpodrobnejšie zachytiť problémy s organizačným zriadením škôl.
Jozef Miloslav Hurban v novembrovom čísle oznamoval zmeny vo vydávaní časopisu a v novinárskom prejave Slovenské Pohľady na literatúru, umenie a život uviedol:
„Pousilovali sme i tej žiadosti, aby Pohlady častějšie vychádzaly, zadosť urobiť a oznamujeme, že od N. roku každý týždeň jedno číslo, a síce po tri týdně na jednom, štvrtýale týdeň s obšírnějšou Vartou Slovanskou na poldruha hárku vydávať sa bude, tak že do mesiaca polpiata hárka osnovy do ruk velactěných Odberatělov prídě.“
Hurban uviedol aj cenník predplatného s možnosťou zľavy pre chudobných žiakov či pre knižnice ústavov a spolkov. Časopis v decembrovom čísle uzatvorila rozsiahla recenzia Ľ.Š. (predpokladáme, že išlo o Ľudovíta Štúra) na vydanú Grammatica linguae Slovenicae, collatae cum proxime cognata Bohemica od Martina Hattalu, ktorá vyšla v roku 1850.
V roku 1852 začali vychádzať Slovenské pohlady na literatúru, umenie a život pod zmeneným názvom, ako diel III.,ako týždenník, a to už v novom pravopise. V III. diely vyšlo celkom 25 čísiel na ploche 214 strán. V IV. diely od 7. júla do konca vychádzania časopisu v roku 1852 vyšlo celkom 9 čísiel, a to na ploche 68 strán. Posledné číslo Hurbanových Slovenských pohľadov vyšlo 31. augusta 1852. Zmena nastala počas roka aj v mieste, kde sa tlačil časopis. Tlač zo Skalice preniesli do Trnavy. Dňa 7. apríla 1852 14. číslo vyšlo už v Trnave. Avšak Hurban ako redaktor naďalej zostával v Hlbokom, kde pôsobil ako evanjelický kňaz. Slovenské pohľady v poslednom roku svojho vychádzania boli týždenníkom, ktorý sa snažil reflektovať nielen kultúrne, ale aj politické dianie. Hurban kládol dôraz na mapovanie situácie pri zriaďovaní slovenského školstva a najmä na problémy, ktoré vznikali vo vnútri evanjelickej cirkvi, kde sa prejavoval tak národnostný odpor, ako aj odpor k prevzatiu finančnej – materiálnej zodpovednosti za financovanie škôl. Časopis si všímal aj spolkové aktivity slovenskej mládeže. Významnou témou bola smrť Jána Kollára, ktorá sa stala predmetom polemík v časopise a očisťovania mena Slovenských pohľadov, ktoré boli obvinené, že zapríčinili úmrtie básnika. Predmetom záujmu časopisu bolo aj prijatie nového pravopisu, nechýbala reakcia Martina Hattalu na recenziu Ľ.Š.na vydanú „mluvnicu“. Hurban venoval v týždenníku značný priestor aj príchodu cisára Františka Jozefa I. na Slovensko, nechýbali oslavné texty či podrobné referáty o prípravách na príchod cisára či zo samotnej návštevy. Časopis však otváral aj témy, ktoré reflektovali hospodársky život krajiny, keď svojich čitateľov informovali o „chorobe zemiakov“ . Zaradil aj cestopisnú reportáž na pokračovanie pod názvom Z denníka cestujúceho Slováka, podpísanú autorom D. Š. Periodikum si všímalo dlhodobo biedu slovenského národa, preto aj v roku 1852 apelovalo na udržanie a rozvoj gazdovských spolkov.
Hurbanove Slovenské pohľady v roku 1852 akoby však stratili iskru či duchovný náboj, dokonca schopnosť hlbšej reflexie spoločenského a literáno-národného života. Akoby sa obsahovo vyčerpali. Preto zrejme Hurban siahal aj po publikovaní rôznych zaujímavostí, ktoré v dnešnom chápaní majú zábavný až bulvárny charakter. Pribudli však nové rubriky ako napr. Pozor!, Chýrnik, Najnovšia počta, Zábavník, Novinársky krámec či Z Denníka, ktoré do istej miery zdynamizovali obsah čísiel, i keď niektoré z nich neboli pravidelné. Pokračovala rubrika Literatúra či Pomník vďačnosti, ako aj podrubrika Zpod Kohúta, ktorá glosovala život v slovenských obciach. Svoje miesto mala rubrika Z Kocúrkova, ktorá prinášala fiktívne obrazy z obecného a mestského slovenského prostredia, ktoré boli dobovou karikatúrou mravov spoločnosti. V závere vychádzania časopisu pribudla aj rubrika Obchodník, ktorá ako predpokladáme, bola miestom pre platenú inzerciu.
K ukončeniu vychádzania časopisu prispel nový tlačový zákon.
„Viedenská vláda v snahe upevniť policajný režim a zlikvidovať pokrokové noviny a časopisy vydáva v júni 1852 nový tlačový zákon, ktorým ruší slobodu tlače kodifikovanú 13. marca 1848. Okrem toho zavádza systém vysokých kaucií, ako aj nariadenie, podľa ktorého redaktor musí bývať v mieste vychádzania svojich novín, alebo časopisu.“
Hurban sa snažil dané okolnosti zvrátiť, ale neúspešne. K zániku periodika prispelo aj redakčné oslabenie v kontexte úmrtia verného spolupracovníka, štúrovca, mladého nádejného spisovateľa Mikuláša Dohnányho.
Prvé číslo Slovenských pohladov na literatúru, umenie a život vyšlo 7. januára 1852 na ôsmich stranách.Už v prvom čísle publikoval Hurban rubriku Pozor!, ktorá sa stala na titulných stranách priestorom pre úvodníky so spoločenským, národným či politickým apelom. Časopis zaradil do III. dielu aj román Jána Kalinčiaka, ktorý publikoval na pokračovanie pod názvom Knieža Liptovské.Obraz z veku XV. Prvé januárové číslo prinieslo rubriku Novinársky krámec, v ktorej si zaumienil Hurban publikovať prehľad tých novín a časopisov, ktoré sa týkajú Slovanstva. Téma školstva bola pre Slovenské pohľady v roku 1852 nosná, preto autor – predpokladáme, že Hurban – už v druhom čísle na titulnej strane v rubrike Pozor! napísal:
„Záležitosti školské sú teraz jeden z najprednejších predmetov, túžob a starostí národních. Každý národ sa stará o školy svoje, a veliké obeťe sa vynakladájú, aby tyto semäniská budúcich pokolení dobre sa zriadily a vychovaly spoločnosti ľudskej hodných údov.“
Autor vyjadril vďaku za to, že vláda zriadila školy v prostredí katolíckej cirkvi a ďalej otvorene dodal:
„Ešte velmo málo času ubehlo od tedy, čo V. Vláda slovenské gymnasia pozakladala, a už sú tolké dôkazy šťastného kroku tohto. Katolícka literatúra na Slovensku má viac zastupníkov, jako evanjelícka; lebo Evanjelíkom dala Vláda na ích vôlu usporiadať si školy, a oni alebo neurobili nič, alebo pokračovali vo zmaďarizovaniu evanjelíckých Slovákov.“
Štvrté januárové číslo, prinieslo smútočné oznámenie o smrti Jána Kollára. Avšak práve smrť veľkého básnika sa stala dlhodobo predmetom sporu Jozefa Miloslava Hurbana s Danielom Lichardom na stránkach Slovenských pohľadov. Už v šiestom februárovom čísle priniesol Chýrnik v sekcii Lovec literárny polemický prejav s názvom Pán Lichard jako Mstitel smrti Kollárovej.Uvedený text, ktorý pokračoval aj v siedmom čísle nebol podpísaný, ale v kontexte dávnejších Hurbanových sporov s Lichardom nie je pochýb o tom, kto je autorom. K téme sa vrátil aj v ôsmom čísle vo Varte slovanskej. „Ale že zas vyťal jedon kúsok ten pán Daniel Lichard. Smrť pokojnú Kollárovu vykričal za mučedlníctvo a nás za jeho Mučitelov, ba Vražedelníkov.“ Odvoláva sa jednak na 14 číslo Novín, ako aj na pohrebnú kázeň Lichardovej, v ktorej odznelo: „Kollára zavraždily surovosti Hurbanových Pohladov!“ Hurban dôsledne a ostro obhajoval Slovenské pohľady. Neskôr sa do tejto polemiky vstúpili aj iní autori.
Jozef Miloslav Hurban v čísle 21 oznamoval v Chýrniku, že Mikuláš Dohnány vážne ochorel a číslo 23 z 9. júla 1852 prinieslo na titulnej strane oznámenie o úmrtí slovenského spisovateľa a dôstojníka dobrovoľníkov Mikuláša Dohnányho. V ďalšom čísle sa Hurban vrátil k pohrebu mladého 26 ročného nádejného spisovateľa a jeho literárnemu a autorskému profilu. Pripomeňme, že časopis priniesol neskôr aj básne venované Mikulášovi Dohnánymu.
Redakcia sa v prvom čísle IV. diela (7. júla 1852) obrátila na čitateľov časopisov v texte Ku Povšímnutiu! s výzvou k predplatnému a účasti na kaucii, ktorú bude musieť redakcia zložiť v súlade s novým tlačovým zákonom.
„Priatelia nášho národa, ktorým Boh požehnal tolko, že môžu úroky ku kapitálom priklada, ráčte rozmýšľať o tejto novej potrebe národnej. A strany dvoch Redaktorov je vec ešte snadnejšia. Trocha viac horlivosti národnej, aby sme o jednych 100 Predplatitelov viacej dosiahli, a bola by starosť národnia odbavená.“
Dňa 31. augusta 1852 vyšlo 9., a to posledné číslo Slovenských pohľadov. Hurban na poslednej strane v príhovore Prestávka vo Sl. Pohľadoch oznamoval, že sa časopis nie je možné udržať z finančných dôvodov a ani sa nepodarilo vyriešiť žiadosť tlačového zákona, aby redaktor býval v mieste tlače časopisu. Hurban v závere poprosil čitateľov o zachovanie priazne a podporu do budúcnosti.
Domnievame sa, že Slovenské pohľady, ktoré boli predmetom nášho výskumu sú aj dnes svojím posolstvom aktuálne. Nechajme sa teda inšpirovať Hurbanovými slovami, ktoré v roku 1846 adresoval práve vzdelancom:
„Aj mi teda musíme sa už raz naučiť biť Slovákmi. A najprú to musíťe urobiť Vi učeňi a osvjeťeňí luďja slovenskí.“
Mgr. Eva Bachletová, PhD., publicistka, spisovateľka, redaktorka Evanjelického posla spod Tatier, eva.bachletova@gmail.com pre Slovenské pohľady
Literatúra:
UHORSKAI, P., TKÁČIKOVÁ, E., a kol. : Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 1. A-L. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1997, 200 s. ISBN 80-7140-143-9
RUTTKAY, F.: Prehľad dejín slovenského novinárstva do roku 1918. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 1984, 348 s.
Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru 1846, 1847, 1851
Slovenské pohlady na literatúru, umenie a život, 1852
