Jaroslav Klus: MYŠLIENKOVÉ ODDELENIE, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2023
Kysucký rodák Jaroslav Klus (1971) upútal čitateľskú i odbornú verejnosť vlastne všetkými svojimi doteraz publikovanými prácami. Za básnický knižný debut Dejiny postele (2004) bol ocenený prémiou Ceny Ivana Kraska, jeho dramatické pokusy sa stretli s pozitívnym ohlasom na amatérskej scéne. Poviedky publikoval v zborníkoch Poviedka 2004 a 2008 a v literárnych časopisoch (Slovenské pohľady, Romboid).Ťažiskom jeho tvorby je však román: Hodina vlka (2015), Pseudologia phantastica (2017 – prémia Literárneho fondu za prózu, Cena PEN) a Sólista (2020 – prémia PEN). Klusova prozaická tvorba dosiaľ vychádza zásadne z autobiografickej skúsenosti, ktorá tvorí tematické i sujetové podložie jeho románov. Autorova životná skúsenosť, Kysuce a osobitne rieka Kysuca sú však pre Klusa nielen miestopisnou a srdcovou záležitosťou, ale najmä osobitným autorským korektívom, ktorý reguluje jeho vecné rozprávačstvo a napokon i literárny štýl, zacielený na faktickú i umeleckú pravdivosť (možno aj ako protipól urozprávanosti, prepsychologizovanosti a prepolitizovanosti súčasnej slovenskej prózy).
Nie je preto náhoda, že romány Pseudologia phantastica a Myšlienkové oddelenie majú podobné motivické zázemie, s ktorým napokon korešponduje i román Sólista. Všetky tri knihy tvoria akýsi vnútorne hĺbkovo prepojený triptych o aspektoch pravdy života spisovateľa Trewinského, človeka žijúceho v malých kysuckých či oravských pomeroch, ale zároveň bytostne prežívajúceho svoj údel v každom prípade talentovaného, ale často aj domýšľavého, kapriciózneho, mystifikujúceho, bezohľadného, extravagantného a nedočkavého autora, neprestajne bojujúceho s mýtom v sebe, že výlučnosť je práve to, čo zo spisovateľa robí spisovateľa. V každom z týchto troch prípadov ide o iný aspekt takejto reflexie spisovateľstva (ľudská skúsenosť, mentálne dozrievanie, umelecký rast, životná, učiteľská i spisovateľská skúsenosť, oscilácia medzi reálnym založením a psychickou poruchou), takže každá z Klusových kníh sa vďaka autorovmu zmyslu pre detail a štýlovej prepracovanosti textu číta ako tenziou a nezvyčajnou charizmou nabité osobitné dielo, v ktorom sa nerozprávajú len starostlivým jazykom vymodelované pravdivé príbehy, ale sa rozvíjajú i odpatetizované originálne myšlienky a fantázie.
Román Pseudologia phantastica je poprekladaný osobnými listami spisovateľa Trewinského adresovanými „schizoafektívnej psychotickej duševnej chorobe“, ktorá akoby ambicióznemu spisovateľovi znemožňovala žiť životom normálneho človeka a nútila ho do konania vydeľujúceho z bežného spoločenstva svojich krajanov i blízkych ľudí. Sú to listy plné horkosti a hnevu, v ktorých sa odráža krízové vedomie hrdinu, ale nemenej i krízové kolektívne vedomie spoločnosti, predovšetkým kocúrkovské vnímanie morálky a mravnej bezúhonnosti. „Viem, pre Teba som nekonečná. Som Tvoje doživotie“ (s. 7), tak začína sériu listov „večná“ a „doživotná“ schizofrénia spisovateľovi Trewinskému, ktorý neprestajne pokúša osud, hoci bez tejto otrokárky by sotva mohol byť spisovateľom.
Tá však v románe Myšlienkové oddelenie (oddelenie na psychiatrii) len utvrdzuje svoju vládu nad skrachovaným riaditeľom školy i učiteľom, záletným, a preto rozvedeným manželom, nevydareným otcom, pijanom a lekársky uznaným psychiatrickým invalidom a chce ho mať iba pre seba, prípadne pre písanie. Po hrdinových trpkých skúsenostiach v reáli života akoby však vychádzalo najavo, že duševná choroba, ktorá mu okrem iného poskytla slobodu v podobe plného invalidného dôchodku, bola aj akýmsi spisovateľovým anjelom strážnym: excentrický päťdesiatročný románopisec sa zmieruje so svojou duševnou chorobou, ktorá je predsa len akýmsi motorom jeho talentu i spisovateľskej inakosti, opäť sa po smrti obetavej matky presťahuje z azylovej Oravy do rodného mesta (Čadca) k priveľmi realistickému otcovi a čoraz bolestnejšie znáša rozchod so synom, ktorý sa ho vzdal, pretože sa hanbil za jeho výčiny, a súhlasí s protialkoholickým liečením, lebo alkoholizmus ho oberá nielen o sily na písanie, ale aj o schopnosť komunikovať s ľuďmi.
(Autor sa vôľou hrdinu polepšiť sa, mimochodom, dovoláva aj uznania inakosti či duševnej úchylky za legitímnu súčasť spisovateľského vybavenia.) Kniha je venovaná synovi. Ak je román príbehom o rozpade identity, o nič menej je aj úporným zápasom o normalizáciu vzťahov k ostatným ľuďom. Táto línia udobrenia silnie najmä v druhej časti románu, keď hrdina začne tolerovať otca, chodí sa spovedať zo svojej samoty na matkin hrob a čoraz väčšie muky prežíva pre strateného syna, ktorý ho síce nepozve na svoju svadbu, ale napíše mu, že ho má rád a verí, že sa raz stretnú a povedia si, čo si majú povedať.
„Na jeho láske mi záležalo najviac,“ s úľavou sa priznáva Trewinský odhodlaný normalizovať sa i vo vzťahu k iným ľuďom. Je to pravdepodobne aj myšlienkové vyvrcholenie celého románového triptychu. Do rámca tohto vyvrcholenia zapadla aj nádherná poeticko‑filozofická etuda o fantazijnej svadbe hrdinu pri rieke s dovtedajšou reálnou milenkou Katarínkou, ktorá sa končí jej smrťou. To, ako prirodzene Klus zvládol tieto posuny v genealógii svojho hrdinu, ako vymodeloval z naoko malicherných skutkov a vízií svojich postáv kompaktnú životnú drámu, ako sa vďaka svojej štylistickej bravúre, jazykovej dôslednosti a jemnosti prepracoval k sujetovo jednoliatej výpovedi, ako jeho literárna výpoveď prenikla nielen k uveriteľnej pravde o našich časoch, ale načrela aj do metafyzických sfér života a tvorby, je hodné uznania. Je to celkom originálny príspevok do hľadania smerovania pre našu súčasnú prózu: byť zúčastneným svedkom doby, a zároveň vysloviť o nej i o sebe aj krajne nepríjemné pravdy. Aj v Klusovom prípade sa zrejme opakuje slobodovský zázrak: zázrak zrodu spisovateľa z fénixovského ohňa.
Alexander Halvoník
