Slovenský čitateľ dostáva do rúk unikátne dielo francúzskej memoárovo‑cestopisnej literatúry Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov (2022), ktoré mu sprostredkúva štvorica odborníkov – Miroslav Daniš (editor), Stanislava Moyšová a Petra Bachoríková (prekladateľky a autorky odborných štúdií) a Lukáš Rybár (autor odbornej štúdie a komentárov k prekladu). Autor francúzskeho originálu má väzby na dnešné Slovensko, pretože z tohto územia pochádzal, pravdepodobne z hornouhorskej Nitry. Vyznamenal sa ako vynikajúci francúzsky diplomat a svoje pozoruhodné skúsenosti, ktoré vyplynuli z jeho povolania, opísal v štyroch knihách tvoriacich obsah slovenského prekladu. Kniha sa na konci 18. storočia stala európskym bestsellerom a preložili ju do viacerých jazykov. Dôkladne a s citom opisuje pomery nielen v srdci Osmanskej ríše, ale aj v mediteránnych provinciách, ktoré k nej patrili.
Z dnešného pohľadu by nás toto dielo mohlo zaujímať ešte aj z iného dôvodu: predovšetkým z kulturologického, hľadajúceho odpovede na východiskové otázky teórie a dejín európskej kultúry na hraniciach dvoch civilizačných entít. Netvorí sa tu síce transparentný akademický priestor pre učenú debatu na tému vzťahu Sever a Juh, prípadne Západ a Východ a operacionalizácia oboch pojmov je na tejto pôde ešte diskutabilná. Občas však už kdesi v úzadí zaznieva otázka spojená s hľadaním hranice medzi „nami“ a „inými“. Tí, ktorí nebudú dielo povrchne vnímať ako sériu pozoruhodností, môžu sa zamyslieť nad posolstvom, týkajúcim sa týchto vzťahov.
V časoch baróna Františka Tótha a jeho otca Andreja neexistovala posledná inštancia, podľa ktorej by sme mohli jednoznačne určiť, kam kto patrí, či Turci a Tatári sú ešte časťou nášho sveta, alebo nie (skôr nie), alebo či ide o dva svety, dva kultúrno‑civilizačné celky, rozdielne a antagonistické, alebo sa nachádzame kdesi v oblasti prieniku dvoch vzájomne cudzích svetov, európsko‑kresťanského a osmansko‑islamského, v oblasti, ktorá tvorí v optike svetobežníkov a diplomatov takmer akoby jediný osobitý svet, pretože je podstatným priestorom pre ich pracovné aktivity.
Stimulom objavovania bola okrem iného zvedavosť podnietená špecifickými strategickými potrebami (predovšetkým francúzskej) medzinárodnej politiky. Základnou otázkou vystupujúcou niekedy výraznejšie a naliehavejšie, inokedy menej výrazne a menej naliehavo, pravda, bolo, či evidentná rozmanitosť a odlišnosť znamená aj a priori predpokladanú nerovnosť a naopak. Alebo kto v uvedenom vzťahu hrá prím, kto je vyspelejší, čie hodnotové priority možno chápať ako rozhodujúce meradlo v procese vzájomného porovnávania a posudzovania, čie postavenie sa spája s pozíciou superiority vo vzájomnom vzťahu.
Barón Andrej Tóth a jeho syn František, ktorých slovenské korene sú asi nespochybniteľné, podobne ako aj iní ich súčasníci v rámci svojho vojensko‑diplomatického a spravodajského poslania prichádzali do osobného styku s neznámym alebo málo známym tureckým a tatárskym prostredím, záhadným svetom, ktorý už z pohľadu svojho poslania museli čo najdetailnejšie poznať, identifikovať ho, oboznamovať s ním aj širšiu verejnosť. Je celkom prirodzené, že tento svet chceli vysvetliť predovšetkým v pojmoch svojej kultúry, morálky a jazyka.
Ak by sme na knihu baróna Tótha pozerali ako na cestopis, teda ako istý presne vymedzený literárny druh, potešilo by nás, že text nestráca na aktuálnosti a najmä zaujímavosti ani z hľadiska obsahovej náplne, ani z hľadiska štýlu. Tomuto tvrdeniu pomáha do vysokej miery aj kvalitný preklad.
Platí tu staršia známa pravda, že cestopisné prózy a ostatné formy literatúry faktu v protiklade k epickým druhom umeleckej fikcie sa nepohybujú po takej výraznej evolučnej línii, že sa nevyznačujú takou dôraznou premenou druhových a štýlových vlastností. V prípade baróna Tótha však nešlo o bežné cestovanie ako presúvanie z miesta na miesto spojené s poznávaním ľudí, miest a prírody. Bolo spojené so špeciálnymi úlohami, ktorými baróna poverovali najvyššie francúzske politické autority, malo preto aj nezanedbateľný informačno‑spravodajský charakter a nekládlo si primárne umelecké nároky, hoci s miernym posunom týmto smerom sa v knihe občas stretneme.
To však nielenže neznížilo, ale, naopak, zvýšilo dôveryhodnosť informácií, ktoré text prinášal o významných politických osobnostiach, usporiadaní spoločnosti, spôsobe vlády v exotickom štáte, hospodárstve, armáde atď. Často frekventovanou je téma despotizmu. Barón Tóth sa nevyskytoval iba v Konštantínopole, ale ako sám píše, „zostávalo mi ešte precestovať ďaleké provincie, aby som skúmal národy, ktoré ich obývajú, a aby som objavil, aký vplyv na despotizmus má vzdialenosť despotu“. K informáciám sa dostával aj pomocou rozhovorov s prostými ľuďmi: „Neraz sa mi podarilo zhromaždiť okolo seba obyvateľov pobrežných dediniek a tieto stretnutia mi spôsobovali veľkú radosť, lebo vďaka ich odpovediam som si mohol potvrdiť presnosť informácií, ktoré som získal a ktoré teraz predkladám čitateľovi.“
Čítajte viac v Slovenských pohľadoch 7/2023
