Snáď tisíckrát
Akoby to bolo včera
či dnes ráno,
čo dala som ti bozk na čelo…
Snáď tisíckrát.
Pamätáš si jeho chuť?
Ja áno.
Teraz ti ho znova posielam.
Možno sa už nestretneme,
len sa obídeme v čase…
To, čo spojilo nás dávno,
navždy ostane len naše.
Milý môj, viem viac, ako tušíš,
nikdy ti to nepoviem…
Aj túto noc som mala
s tebou sen.
Možno raz zistíš,
kto naozaj som, možno nie.
Snáď tisíckrát
som ti dala znamenie
Uprostred vesmíru, teba a neba
Egoistický plášť dokonalosti
obliekol si človek.
Plášť krásny, hebký,
cudzí a chladivý.
Tak dávno túži po spravodlivosti
malý človek.
V jedno mu však splynul deň,
slnečný i daždivý.
V svojej žiarlivosti
Pánom sa nazval človek.
Pokoru stratil dávno,
slnku aj lúče závidí.
S trochou citlivosti
máš ešte šancu, človek.
Zvoľ si Lásku
a ver, Boh ju rád uvidí…
Chcem veriť
Chcem veriť,
tomu, v čo verím naozaj.
Aj keď svet tak rád spochybňuje pravdu.
Chcem veriť,
tomu, čo adresujem sebe,
a zároveň tebe.
Chcem veriť,
tomu, čo vidím svojím zrakom.
A nedám si vnútiť cudzí obraz sveta.
Chcem veriť,
tomu, čo hovorí mi duša,
hoci iný človek ma občas zlomiť skúša.
Chcem veriť,
tomu, že svet je v poriadku.
Aj keď človek sám udelil si právo veta.
Chcem veriť,
že ľudia sú na Zemi len hostia
a raz si s pokorou dar života uctia.
Chcem veriť,
tomu, že k šťastiu máme všetko.
A vodu, vzduch a zlato nezmeníme v jed.
Chcem stále veriť,
v objatí slnka i ľadu,
že je ešte čas a človek stihne v sebe nájsť vďaku.
Verím, lebo chcem.
Vášeň v kvapke vína
V pohári vína pravdu som hľadala.
Spadla mi doň slza,
veselo si plávala.
A ja rýchlo dumám –
piť, či nepiť ďalej?
Odvaha mi nechýba,
rozum radí – trocha vína dolej.
V pohári vína pravdu stále hľadám.
Druhá slza mi doň klesla,
teraz vážne váham –
rubín vína zružovel.
Piť, či nepiť ďalej?
Chuť vášne mi radí,
ešte trocha vína prilej.
V pohári vína už nič nehľadám.
Perly sĺz cinkajú o sklo,
alchýmiu farieb spoznávam.
Z červenej je nežná ružová.
Už sa nepýtam, či víno ešte piť.
Viem, ráno sa usmejem na slnko
a s vášňou budem ďalej žiť.
