„Onedlho sa majestátne ukázala Kráľova hoľa so svojimi lesíkmi kosodreviny, nízkeho porastu a so svojím guľatým holým vrcholkom, ktorý z diaľky vyzeral ako pekný hríbik. ‚Tam žil Jánošík, dobrý hôrny chlapec,‘ povedal pohonič Grabuška, ukazujúc bičom pred nás, ‚a visel na háku,‘ povedal po chvíli mlčania, ‚keď len pravdu vždy hovoril všetkým rovno do očí. Veru, bil sa za ľudí,‘ dopovedal citlivo, odpíjajúc si trochu slivovice… ‚To sa hôrni chlapci nabehali,‘ dodával starostlivo,teraz však zbojníkov nevidieť; boli nedávno tu aj tam, aj z Telgártu ich bolo niekoľko,‘ dobrák Grabuška sa pri týchto slovách začervenal. Odvtedy som ho podozrieval, že si aj on niekedy tu aj tam zamladi zazbojníčil.“
Autorom týchto riadkov z poviedky Ovca v žinčici je budúci literárny otec nesmrteľného dobrého vojaka Švejka Jaroslav Hašek. Skôr ako sa budeme venovať predmetnej časti Haškovej tvorby, v ktorej upriamil mladícku pozornosť začínajúceho spisovateľa a novinára, brúsiaceho si pero o kamene na tuláckych chodníčkoch, na zbojnícke chodníčky a témy, pripomeňme aspoň základné údaje z operety života svojského literáta.
Dňa 30. apríla 1883 sa Jaroslav Hašek stihol na poslednú chvíľu – ako potom v živote ešte veľakrát! – narodiť v najbláznivejšom mesiaci roka v tmavom pražskom dome na Školskej ulici, č. p. 1325. Roku 1899 sa rozhodol pre ďalšie štúdium na Československej obchodnej akadémii, čo matka prijala s ťažkým srdcom, veď musela na gymnaziálnych štúdiách živiť ešte syna Bohuslava. No a už je tu úsek života ohraničený rokmi 1900 – 1902, čo sú tri roky rovnajúce sa trom prázdninovým pobytom na Slovensku, ktoré v osobnostnom a literárnom vývoji mladého Haška znamenajú nesmierne veľa. Dokonáva sa zmena filozofie a hodnôt, hromadia sa bohaté skúsenosti s novým prostredím a ľuďmi, ešte viac sa cibrí schopnosť vnímať a všetko literárne reflektovať. Slovenské pobyty v mnohom urobili z neho to, čím bol až do konca búrlivého života: neposedného tuláka s perom v ruke, dychtivo spoznávajúceho vždy nové prostredia a sarkasticky pranierujúceho všetky ich negatíva a negatíva ich nositeľov.
Treba si uvedomiť, že budeme písať o 17- až 19-ročnom Jaroslavovi. ktorý už v takom mladom veku mal výnimočný dar vycítiť i národné špecifiká, vhupnúť do mentality národa a skvele ju sformulovať na neveľkom priestore. Z nášho pohľadu je práve na tomto mieste potrebné vyzdvihnúť prázdninové spanilé jazdy z leta 1901 a leta 1902. Trasu spomínanej prvej totiž aktéri začali odmeriavať prieskumom haličského podholia Vysokých Tatier. Bratia Haškovci, podporovaní tuláckymi priateľmi Viktorom Janotom, Ivanom Porubským a Milanom Kulíškom, sa s tou druhou časťou výpravy stretli v Haliči a postupne prešli zatorským, krakovským a tarnovským krajom, čo dokumentujú neskôr v dobových českých periodikách publikované Haškove poviedky, črty a humoresky. Potom sa zvrtli čelom k Slovensku, smerom na Nowy Targ a odtiaľ pokračovali do turistického strediska Zakopané, o čom svedčí majstrovská humoreska Oj, Dunajec, biala woda, v ktorej Hašek rozohral pestrú mozaiku príbehu o výlete rodiny profesora, zloženú z konkrétnych faktov, odpozorovaných poloprávd i zámerne nadrealistickej fabulácie, ktorá sa končí vtipnou pointou. Celý čas pláva na láskavých vlnkách irónie, občas prišplechnutých nepokojnejšou hlbočinkou pichľavej satiry. Práve z pošty zo Zakopaného pribudla do zbierky Haškovej sesternice Márii (ktorú bratia Haškovci pravidelne dopĺňali zo všetkých svojich ciest) ďalšia pohľadnica. V pondelok 6. augusta 1901 začali zo Zakopaného do Prahy púť tieto riadky:
„Posielame Ti pozdrav z Tatier. Pošta Zakopané. Prekračujeme hranice. Prešli sme vrchy vysoké nad 2000 m. Je tu zima, v noci 4° pod nulou. Mamičke posielame list. To biele je sneh.“
Pravda, citované riadky majú od akéhokoľvek literárneho žánru ďaleko, a aj medzi žurnalistickými by sa vošli akurát tak do „chlievika“ krátke spravodajstvo, no zo strohých viet priam vytŕča hrdosť na vlastný športový a turistický výkon. Aj charakteristický haškovský vzdor. Veď takmer s istotou možno predpokladať, že keď mladíci odchádzali zo stovežatej na Vltave, pri zmienke, kam majú namierené, ušla sa im nejedna štipľavá poznámka o bande horolezeckých začiatočníkov. Keď však stáli v Zakopanom, bezprostredne pod štítmi Vysokých Tatier, a videli tie úžasné bralnaté výšky striedajúce sa s tesnými dolinami a „biele štíty lesknúce s v slnečných lúčoch ranného slnka“ (ako to neskôr Hašek opísal), neľutovali a neváhali zrejme ani chvíľu. Museli ísť tam hore! Samozrejme, ešte predtým si vychutnali atmosféru rodiaceho sa turistic‑
kého ruchu. Pred každým hotelom – začínajú vyrastať ako huby po výdatnom daždi – turisti vychystaní do hôr, rodiny prevážajúce sa na vozoch kočírovanými domácimi goralmi vo vyšívaných halenách a frajerských klobúčikoch. Cez hrebene veľhôr sa mládenci museli šplhať sami, všetko nasvedčuje tomu, že skupinka prešla chrbát horstva, nazvime to „svojpomocne“. Nezvratným dôkazom sú riadky z ďalšej pohľadnice Márii, tentoraz už zo Slovenska, z mesta Liptovský Mikuláš, ktorá je datovaná dňom 10. august:
„Srdečný pozdrav Ti posielame v nádeji, že Vás všetkých nájde v zdraví. Prešli sme Tatry bez sprievodcu. Videli sme horské jazerá a išli sme pralesmi, ktorými sme si museli raziť cestu, lebo tam cesta nie je. Museli sme preliezť asi 2000 m vysoké pásmo, ak sme sa chceli dostať do Uhier. Bolo nám veľmi zima. Teraz sme však v údolí Váhu vo Sv. Mikuláši. Teraz pôjdeme na Ružomberok, odtiaľ na Oravu a z Oravy do Zvolenskej župy atď. Nazdar! Jaroslav a Bohuslav.“ Na tej istej pohľadnici je uvedená aj poznámka, že sa bratia Haškovci od ostatných oddelili a pokračovali sami.
Trasa ďalšej slovenskej cesty, drsnejšej a uvoľnenejšej v mravoch, v lete 1902 vedie po trase Myjava – Solna (Žilina) – Brezno – Tisovec – Rimavská Sobota – Rožňava – Spišské Podhradie – Levoča – Poprad – Dobšiná – Zvolen – Banská Štiavnica – Pukanec – Nová Baňa – Bojná – Piešťany. Za riekou Moravou sa potom stáča späť do rodnej Prahy. Hašek, očarený Slovenskom a jeho ľuďmi, navštevuje nielen mestečká a dediny, ale aj samoty na kopaniciach a salaše v horách, kde prespáva a často do hlbokej noci dychtivo počúva rozprávania bačov a valachov pri čmudiacej vatre. Pravdaže, často farbisté až mýtické rozprávania práve o zbojníkoch a všetkom, čo s nimi súvisí, respektíve súviselo. Dojmy z tých ciest boli mocným inšpiračným zdrojom pre mladého a dychtivého spisovateľa. Veď Jaroslav Hašek, neskorší novinár a publicista, bohém a anarchista, bol predovšetkým svojským a v mnohom nenapodobniteľným glosátorom každodenného života. Literátom, ktorý potreboval nohami „ohmatať“ opisovanú krajinu, stretnúť sa s ľuďmi z mäsa a kostí, v rozhovoroch s nimi cítiť esenciu života a pulz výnimočného príbehu vzápätí autorskou licenciou pretransformovať do literárneho obrázku, črty, humoresky či poviedky. Jeho vlastnému naturelu viac sedela obyčajná krajina a jej obyčajne neobyčajní obyvatelia, fatalistické až bizarné príbehy. Veď začínal črtami o Cigánoch, pokračoval charakteristikami slovenských Detvanov, a neušla mu ani taká romantická a zároveň etnologicky šťavnatá téma, akou je zbojníctvo v najrozličnejších jeho podobách a obrazoch. Chcelo by sa povedať, že keby sa jej nechopil, išiel by priam sám proti sebe! Prejdime teda k výberovej, tematicky orientovanej enumerácii časti spisovateľovho diela.
Smrť horala (Národní listy odpolední, roč. 42, k č. 96, 8. 4. 1902), krátka poviedka, ktorá vyšla ako prvá už rok po návrate z poľsko ‑slovenských túlačiek, je akýmsi bezdejovým opisom úteku Michaela Pitala z väzenia v „zaprášenom kabáte, aký nosia sedliaci kraja tarnowského v Haliči“. Obraz pokojnej krajiny sa strieda s opisom uboleného vnútra utečenca, ktorého vypátrali četníci a zastrelili. Poviedka je charakteristická poslednými riadkami. „Keď vyšiel mesiac nad lesy, osvetlil bledými lúčmi na stráni ležiacu mŕtvolu utekajúceho trestanca, z ktorého pootvorených zmodraných pier ako keby sa dral výkrik: Domov, domov!“
Detvanci (Národní listy, roč. 42, č. 170, 22. 6. 1902), je krátka, no majstrovsky napísaná črta o obyvateľoch Detvy, ich obyčajoch a mravoch, o hrdých ľuďoch, ktorí „chválenkársky rozprávajú, ako vraj Jánošík, znamenitý zbojník slovenský, mal v svojej družine niekoľko Detvancov, ktorí potom s ním skončili na šibenici svoj slávny život“. Nechýba sarkastický lakonizmus schovaný vo vete:
„Po zbojníčine zostala ešte iná pamiatka. Nezriedka sa stane, že chlapci s tvárami začiernenými sadzami chytia nejakého veľkomožného pána, zaviažu ho do starej haleny a silno ho zbijú.“ Pozoruhodná je i zmienka o romantickom epose Andreja Sládkoviča Detvan a jeho hlavnom hrdinovi. Už na začiatku sme hovorili o poviedke Ovca v žinčici s podtitulom Spomienka na Kráľovu hoľu (Národní listy odpolední, roč. 42, k č. 335, 6. 12. 1902), vtipne vypointovanom rozprávaní o krásnom výlete v krásnom prostredí s krásnymi sprievodcami a rozprávkovo „bielovlasým bačom s tvárou patriarchu“, ktorý sa však pomýlil a vzácnych hostí síce pohostil krajovou špecialitou, no, vymeniac ovce, pripravil im pokrm z tej skôr uhynutej a zakopanej, o čom sa vzácna spoločnosť dozvedela až po jej konzumácii.
Koniec romantického opisu strieda „tragický“ realizmus:
„Hvozdy okolo nás stoja stovky rokov, ale isto nevideli takú spoločnosť piatich bledých ľudí, ako bola naša. Ovca v žinčici, lepšia ako srnka, je mojou jedinou spomienkou na sídlo Juraja Jánošíka.“
Zo starej ilavskej trestnice (Kalendář Besed lidu na obyčejný rok 1915, ročník 21) sa prihovára Hašek príbehom o slávnom zbojníkovi Jožkovi Šavaňúovi (Kyslom Jožkovi), ktorý utekajúc pred spravodlivosťou neušiel. Ako prezlečený „skromný misionár zastavil pod Trenčínom koč, v ktorom sa viezol četnícky veliteľ z Fraštáku nad Váhom (čiže Hlohovca – pozn. I. V.) po jeho stopách. Vysvitlo, že pán Jožka Šavaňú má ozajstný pech. Poslali ho do Ilavy nad Váhom a od tých čias povesť ilavskej trestnice veľmi vzrástla.“
Zbojník za Magurou (Národní listy odpolední, roč. 42, k č. 294, 25. 10. 1902), doteraz „najzbojníckejšia“ próza, opisuje horúcu lásku horkokrvného ždiarskeho valacha a zbojníckeho syna Janka Karača ku Katruši. Paradoxným dôkazom lásky malo byť ukradnutie ovce z Katrušinho chlieva. Junákovi sa však do cesty postavila krčma a clivé zbojnícke piesne, a keď prišiel do Podlechníc, jeho podguráženú telesnú schránku zo stajne vyprevadila svalnatá ruka modrookej krásavice, ktorá do modrých farieb odela i časti jeho tváre tesne pod očami.Koniec dobrý, všetko dobré. Už v najbližšiu nedeľu pán farár medzi ohláškami čítal:
„Janík Karača a Katruša Povaca majú po prvý raz ohlášky.“
Haškovský vynikajúci záver je stručný:
„Večer v krčme položil bača Gáč na rozlúštenie nasledujúcu filozofickú otázku:,Ukradol Janík ovcu, či Katrušu?“
V próze Rybár Gulaj (Národní listy, roč. 42, č. 322, 23. 11. 1902) sa Hašek po prvý raz zaoberá „sociálnym“ typom zbojníctva – pytliactvom. Hlavnou postavou je richtár Gulaj, rybár a filozof samouk, ktorý viedol svojich rodných tak dokonale, že „požívali povesť najprefíkanejších pytliakov na panstve“.
Prišiel však na psa mráz, panskí horári urobili rázny koniec pytliačeniu. Gulaj vyfilozofoval akčný plán, podľa ktorého malo knieža postreliť nastrčeného dedinčana a potom, ako odškodné, mal ten dovoliť jeho súkmeňovcom beztrestne poľovať v revíre… Všetko však stroskotalo na mravcoch, ktoré znechutili nastrčenca, a bolo po pláne. Aj po lacnej zbojníckej divine.
Prepracovanejšiu vnútornú stavbu majú Krstiny (Národní listy odpolední, roč. 43 k č. 303, 6. 11. 1903), v ktorých miestny zlodej, hľadajúci krstného otca pre práve narodeného potomka, nachádza v krčme Lunka. Vypili niekoľko vodiek, a krstný bol na svete. Desatinky vodiek v hojnom počte asistovali aj samotným krstinám a kmotor Lunek sa v štádiu značnej únavy rozhodne ísť po dar, aby sa po chvíli všetko skončilo takmer jeho zaškrtením. Darom totiž mal byť baran pôvodne patriaci práve otcovi čerstvo pokrsteného chlapčaťa.
Ešte obdivuhodnejšia je rozsahová „skratka“, v dráme by sme ju označili za jednoatkovku, Ručnica (Národní listy odpolední, roč. 44, k č. 34, 3. 2. 1904). Hašek doslova v niekoľkých riadkoch vystihol atmosféru, charaktery i jazyk zobrazených postáv. Pytliaci Jurzi a Markus čakajú na domnelo sa blížiacu smrť strýka Michala, povestného chýrnou pytliackou ručnicou. Kým sa naťahujú o dedičstvo, starý pytliak vybehne zo „smrteľného“ lôžka do lesa. Mlčanie a prichádzajúca smrť totiž nebolo nič iné ako úporné rozpamätávanie, kde ručnicu schoval…
Môžeme povedať, že v predmetných prózach Jaroslava Haška často dominoval silný sociálny aspekt zbojníctva, podobne ako vo veľkej časti ranej tvorby budúceho satirika, ktorý sa chápavo pozeral na ľudské slabosti. No a ako je to s mierou mýtu a reality? Spomenutá časť Haškovej tvorby určite viac stojí na strane mýtu. Aj preto, že výraznou črtou jeho tvorivej metódy bola často (až bezbrehá) fabulácia; aj preto, že bol veľakrát odkázaný iba na ústne podanie legiend, ktoré prešli mnohými vodami interpretácie. No a napokon aj preto, že ako literát si nepotrpel na prílišnú presnosť.
Dôkazom je nadviazanie na úryvok citovaný v úvode. Keby sme čítali ďalej (aj v črte Pod Ďumbierom, Národní listy, roč. 42, č. 343, 15. 12. 1902), zistili by sme, že Hašek nesprávne lokalizuje tento najvyšší vrch Nízkych Tatier, keď píše, že „celé pásmo je ve Vysoké Tatře“. To však naozaj len na upresnenie, lebo si myslím, že i Haškov osobný vklad do šírenia zbojníckych legiend a mýtov aj v ich modernejšom ošatení je pozoruhodný a obohacuje mozaiku literárneho spracovania témy.
Ozaj, a čo Hašek a Jánošík? natíska sa otázka. Keď som raz do éteru Českého rozhlasu rozprával o Haškovi a Slovensku, redaktor mi ju aj položil. Keďže som nechcel byť lakonický a odmietavý, neostávalo mi iné, len tvrdiť – no a o tom som, poznajúc Haškov vzťah k Slovensku, Slovákom a naším ľudovým tradíciám i národnému naturelu, presvedčený –, že keby sa Hašek dostal do rázovitej Terchovej a spoznal by tamojšiu životaschopnosť legendy o našom zbojníckom hrdinovi, bolo by o čom písať. Teda, mám na mysli čo i len stručnú bibliografiu zmienených próz. Hašek by ich jednoducho nameral ako Jánošík kedysi legendárnu červenú „angliu“. Od buka do buka. Takto mi ostáva na záver aspoň nahryznúť, že Jaroslav Hašek, navštíviac v lete pred rokom 1900 Súľov (dôkazom je vynikajúca humoreska Mravčie vajíčka, Ilustrovaný svet, 1903), spoznal v istom starom Mramuchovi „pokrvného Jánošíkovho potomka“, uchovávajúceho (vraj) čarovný zbojníkov opasok ako domácu relikviu. To sa (vraj) Mramuchova prapraprababička pozabudla s vtedajším členom cisárskej posádky, ergo Jurkom Jánošíkom, ktorý na Bytčianskom zámku strážil aj svojho budúceho zbojníckeho druha Uhorčíka. A keď nestrážil, vyberal sa na mládenecké skusy pod zrúcaniny Súľovského hradu… Prepáčte, dal som sa strhnúť typicky haškovskou fabuláciou. A či vari niekoľkými vodami prepratou legendou?
Igor Válek
