Etela Farkašová: O TICHU, POMALOSTI A INÝCH HODNOTÁCH
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2022
Každému, kto si prečítal Farkašovej skvelú knihu Záchrana sveta podľa G., ulahodí táto brilantná esej, rozsiahla, ale určite nie nudná, ktorá „nápravu sveta podľa G.“ privádza do polohy filozofického hľadania limitov súčasnej existencie. Diagnostikovanie modernej spoločnosti sa Farkašovej darí v intenciách uplatnenia „nových techník reprezentácie ticha (mlčania)“. Zvýznamňovanie ticha mi pripadá miestami ako únik do ticha, ako útek pred plytkosťou a myšlienkovou povrchnosťou, ako hľadanie cesty k pokoju duše. Je len prirodzené, že zákutia tohto hľadania autorka objavuje spolu s ďalšími – hoci nemnohými – mysliacimi spisovateľmi, teoretikmi, estetikmi, psychológmi, prírodovedcami (vrátane environmentalistu a klimatológa) a najmä filozofmi. Bolo by však zbytočné a zaiste aj márne umelo spomaľovať hektické náhlenie, „nepremýšľavé bežectvo“, beznádejný únik a zúfalé úsilie dosiahnuť na niečo, čo sa nám pred rukami bez prestania vzďaľuje.
Autorka poznamenáva – a možno s tým bez výhrad súhlasiť –, že život človeka, ak by sa odohrával v permanentnom behu, „by ostával nezrozumiteľný a bolo by nesmierne ťažké identifikovať v ňom jednotiacu líniu, vnímať ho ako istý celok, ktorý sa nedá redukovať na zhluk náhod bez akýchkoľvek logických súvislostí“. Áno, súhlasím, ibaže by som zmenil podmieňovací spôsob v tejto vete na prítomný čas; súčasný život totiž práve taký je, viac‑menej sa takto odohráva.
Prestáva v ňom fungovať poriadok vecí, čoraz menej je v ňom prítomná podriadenosť istým cieľom, miere, vážnosti, funkčnosti: funguje v ňom síce veda, technika, štát so svojimi autoritami a so svojou byrokraciou, je tam zdanlivo relatívne konštantný význam vecí, istota hodnôt, pevný ideál dobra a zla, no na túto situáciu by sme mali hľadieť aj z inej stránky: indikátorom neistoty sa totiž stáva umenie. Umenie sa ľahko môže stať (a aj sa stáva) svetom naruby, v ktorom na prvý, povrchný pohľad panuje nedostatok disciplíny, skepsa, neakceptovanie miery, nedostatok meštiackej „serióznosti“, vládne v ňom voľnosť, nezriedka aj nevedomosť, povedľa dobra pôsobí aktívne i zlo, nezastupiteľné miesto má často nezmysel.
To všetko sa často, väčšinou úspešne, vydáva za hľadanie nových funkcií umenia. Pocity osamelosti ako individuálneho osudu, spoluúčasť a zodpovednosť „nielen za ľudský, ale aj za celý prírodný svet“ spolu s mnohými ďalšími impulzmi – to všetko nás vedie k objavovaniu ticha, „jeho viacvýznamovosti, jeho hĺbky a krásy“. Autorka sa odvoláva na viacerých (väčšinou súčasných) filozofov, prírodovedcov a spisovateľov, ktorí sa dotkli témy ticha, pomalosti, stálosti, pokoja… Ale dotkli sa aj všadeprítomného strachu z prázdnoty, ktorý nám neraz vyráža dych a núti nás dýchať rýchlejšie a rýchlejšie, aby sme dobehli nedobehnuteľné. A najmä aby sme predbehli všetkých, ktorí sa predbehnúť dajú. Ale Farkašová neostáva iba pri zisteniach podobných tomu môjmu. Farkašovej esejistický text je silný práve v spôsobe, akým naznačuje možnosti pozitívneho využitia ticha, pomalosti, nehybnosti a podobne. Je to hlboké filozofické zamyslenie nad človekom, nad jeho neodňateľným údelom, je to antropologická štúdia zahalená do rúcha esejistiky, kultivovaná krásnou spisbou, decentne prifarbená literatúrou faktu.
Celý text v SP 11-12/2023
