Mladá poetka Maja Jackobs Jakúbeková nazvala svoju debutovú zbierku príznačne Vykrivenie. Na „vykrivenia“ spoločnosti i jednotlivca sa pozerá cez oko subjektívu: z vlastného zorného uhla si všíma, analyzuje i hodnotí (nie však vždy, niekedy len konštatuje) jednotlivé aspekty zviazanosti spoločnosti a jednotlivca, jednotlivé situácie. Báseň #OkoSubjektívu môže byť právom vnímaná ako základná ideová línia zbierky:
„… zas vo mne / keď seba nevnímam / takmer pocit / no až toľkú osvetu / mu nedovolím / pod orwellovskou kontrolou / ktorú má na svedomí / zdá sa akoby si redol / keď v pološere rozopínaš košeľu / hráš druhé husle / čo nebudú počuť / keď mu firma hodí odškodné / za celoživotné sólo.“
Básne Maje Jackobs Jakúbekovej sa primárne orientujú na vzťah človeka a jednotlivca: poetka vychádza zo svojho názoru, že človek je zviazaný so spoločnosťou a tá formuje jeho nazeranie na okolie i na seba samého; človeka ako mysliaceho a cítiaceho jednotlivca vníma ako súčasť spoločnosti. Človek však neprijíma názory a podnety spoločnosti automaticky… Jej lyrická hrdinka má vlastný, často nekonvenčný postoj k realite. Prežíva hlboké emócie, ktoré autorka vyjadruje niekedy až veľmi drsným jazykom. Básne tak získavajú punc dôveryhodnosti, úprimnosti preciťovanej emócie, no navonok sa prostredníctvom neho prezentujú aj ako tvrdo racionálne, pertraktujú svoju lyrickú hrdinku ako drsného človeka s výrazným nadhľadom nad danou situáciou. No nie je to tak; pri detailnejšom čítaní Jakúbekovej básní vnímame jemnú dušu, hlboko prežívajúcu „vykrivenia“ každodennosti. Dobrým príkladom je pomerne netradičná báseň #zaOknomMetra, v ktorej stručne a na pohľad tvrdo vyrozprávala tragický príbeh „bio‑psycho‑eko matky“, ktorá „ťuká do iphonu“, samozrejme najnovšieho, zatiaľ čo „kočík letí strmhlav / cez cestu“, ale ona „musí dokončiť vetu (má ujasnené priority) / aby matky na Modrom koníkovi (webová stránka pre matky s malými deťmi; pozn. E. Č.) vedeli / ako vychovávať svoje ratolesti / kočík sa vezie na nabúranom čelnom skle / kamionista neskoro zabrzdil“…
Z úmyselne hyperbolizovanej básne jasne zaznieva kritika súčasných ľudí, priveľmi ignorantských na to, aby sa zaujímali o vlastný život, o vlastnú podstatu. Zároveň tu cítime vyjadrenie veľkého smútku i strachu z toho, akí ešte ľudia môžu byť a ako sa budú správať:
„… nezmyselnejší / než celý nihilizmus / ktorý bol na nás/ napáchaný / vyžíva sa / v bolesti a ľudskej ukrutnosti – / inú nepozná / o farby chudák ukrátený“ (#Intro).
Z dnešného pohľadu (keď spoločnosť je až neľudsky a nenávistne rozdelená, na bežnej báze dochádza k diskriminácii, ba až apartheidu, ostrakizovaniu a perzekvovaniu ľudí s inými názormi a podobne) sa javí, že autorka, ktorá vydané básne písala pred koronakrízou, vycítila nedobré zmeny v spoločnosti vedúce k negatívnym postojom človeka k okoliu i k sebe samému. V mnohých básňach badáme tento jej pocit, hoci, pochopiteľne, nevie pomenovať príčinu, no citlivo zachytáva najjemnejšie prejavy pohnútok človeka, jeho správanie i vnímanie. Jej básne sa javia doslova ako prorocké:
„stal si sa pevnou súčasťou / železobetónovej konštrukcie antikampane Zla / vyzeráš ako Temná Sila po znásilnení / povedzme že to má na sve‑
domí značná porcia karmy / za cenu bežného menučka / … z duchovného priečinka vyberám triedený odpad / kontajner zaplnený po okraj / z úhľadného poriadku / toxický náklad životu nebezpečný / ktorý nemôžeš separovať“ (#VanitasVanitatum).
V zbierke nájdeme aj básne s výsostne intímnym charakterom (#Dohľad, #Vykrivenie a podobne):
„… srdce zaprášené / diamant sa nevie rozložiť / mal si niekedy pocit že márniš svoj život? / len každý druhý deň / od rána do večera / je mi zima / radšej zaleziem / späť do seba / a uložím sa / na spráchnivenú poličku / vedľa teba“ (#Dohľad).
Poetka v nich vyjadruje svoje najhlbšie emócie, pocity i vnemy. Čitateľ si zrejme už všimol, že začiatok každého názvu básne tvorí hešteg, pričom slová v názvoch splývajú, graficky sú oddelené len kapitálkami na začiatku každého slova. Autorka zvolila tento spôsob ako alúziu na spôsob internetového hypertextového prepájania, čím azda chcela naznačiť práve previazanosť človeka so spoločnosťou, s okolím, ale aj vzájomnú spätosť jednotlivých básní. Básne sú v zbierke zámerne radené za sebou ako vlak, čo evokuje ich vzájomnú previazanosť.
Pri čítaní zbierky i pri pohľade na jej formálnu stránku je jasné, že v rukách držíme moderné dielo mladého, dynamického, no citlivého človeka hlboko reflektujúceho súčasné dianie okolo neho i v ňom. Poetka má zjavne komplexné vzdelanie v oblasti filozofie; v básňach často používa filozofické termíny, ktoré jej pomáhajú vyjadriť myšlienky. Takisto sa stretávame s konotáciami spätými s viacerými klasickými i modernými filozofmi a kultúrnymi predstaviteľmi, napríklad so spisovateľmi, maliarmi – najmä zahraničnými. Zbierka Maje Jackobs Jakúbekovej #Vykrivenie môže byť právom zaradená medzi zaujímavé a hodnotné diela slovenskej literatúry. Vypovedá o vnútornom živote moderného človeka v súčasnej spoločnosti.
