ETELA FARKAŠOVÁ: Minulý rok bol pre teba rokom autorskej žatvy, a dodám, že veľmi úrodnej. Vydala si vedeckú monografiu Kontexty a komparatistika v literárnej vede (Model interpretácie alternatívneho umenia), poetickú zbierku Moment na Moment a učebnicu Kritické myslenie. Skutočne obdivuhodný výkon…
MÁRIA BÁTOROVÁ: Možno to bol postkovidový jav v tom zmysle, že počas kovidu sa naše aktivity koncentrovali a netrieštili inými činnosťami ako v bežnom pracovnom procese pred kovidom či teraz po ňom. Ale vecne to súviselo aj s termínom ukončenia projektu, v ktorom sme v SAV v rámci troch disciplín riešili možnosti interpretácie literárneho textu: z pohľadu literárnovednej analýzy konkrétneho textu (ja a moja doktorandka Mgr. Zuzana Kopecká, PhD.), z pohľadu sociológie (prof. Silvia Miháliková) a filozofie (prof. Tatiana Sedová) sa riešila otázka jeho identifikácie, možnosti interpretácie (aj na základe rozličných teórií a na základe kontextov). A súviselo to napríklad aj s potrebou vytvoriť učebnicu na predmet kritické myslenie, k čomu ma vyzvala pani dekanka Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity, kde ma požiada‑
li o garantovanie na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva. Vždy som si myslela, že okrem materiálneho kultúrneho dedičstva patrí do duchovného aj literatúra, pretože v istom historickom období to bola jediná opora slovenskej kultúry. No táto optika nie je celkom zavedená a v čase umelej inteligencie zrejme už ani nebude mať význam a zmysel… V zbierke básní som zhrnula poetické texty, ktoré sa mi nazbierali v čase
korony, a priradila ich k fotkám, čo posielal mobilom syn, ktorý pri športe fotil tie zrazu ľudoprázdne priestranstvá… a vydala som mu to ako darček k Vianociam.
E. F.: Komparatistika je vedná disciplína, ktorá sa, ako viem, rozvíja u nás predovšetkým v posledných piatich‑šiestich dekádach a predpokladám, že v širších čitateľských kruhoch nie je povedomie o jej kultúrnom význame dostatočné, preto by bolo vhodné predstaviť špecifiká jej povahy, jej cieľov i jej histórie…
M. B.: Komparatistika je stará disciplína, no ustavične sa mení, preto nezaniká. V bežnom živote má dvojaký zmysel: na jednej strane poháňa ľudí k lepším výkonom (alebo do depresií), na druhej vedie k závisti a škodlivé mu ovplyvňovaniu. (Z tejto príčiny Hugo Dyserinck navrhol a zaviedol v rámci komparatistiky imagológiu.) Preto by mala byť už v školách, aby sme sa tomu vyhli a našli správnu mieru aj v porovnávaní. Týka sa vo všeobecnosti všetkého, v skratke: veci vidíme lepšie v porovnaniach, ako keď ich vnímame samostatne. Dodala by som, že vo vedách najskôr samostatne každý pozorovaný člen, následne je porovnanie hlbšie. V slovenskej intelektuálnej sfére, teda v humanitnej a ešte špecifickejšie v literárnovednej, ktorú môžem spoľahlivo predstaviť, ide o prístupy už z tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia.
E. F.: Aká bola tvoja osobná cesta ku komparatistike, čo ťa motivovalo, že si sa jej začala venovať a že si od skôr literárnohistorického prístupu k literárnemu dielu prešla k porovnávacej disciplíne?
M. B.: Literárnohistorický prístup a analýza textu ostali a to ostatné, neskôr poznané sa pripájalo k pôvodnému. Takže: porovnávacia literárna veda je odjakživa časťou literárnej vedy, len nie každý si uvedomuje jej prednosti. Používam ju, keď ju potrebujem, a hneď poviem prečo…
Prvý raz som sa s komparatistikou stretla u nášho svetoznámeho komparatistu Dionýza Ďurišina, ktorý bol môj kolega v Literárnovednom ústave SAV v roku 1985 a ktorého dielo Svetová literatúra ma požiadal vtedy reflektovať v recenzii. Jeho teóriami sa začínajú komparatistiky na univerzitách (narazila som naňho aj v roku 2011 v osnovách na Bochumskej univerzite). Moja téma dizertácie v Literárnovednom ústave SAV v tom čase bola „nadiktovaná“, pôvodne som chcela skúmať Janka Kráľa a koniec 19. storočia, no bola som politický prípad, a tak ma vydierali a musela som sa venovať téme pre mňa frustrujúcej, kultúre a literatúre Slovenskej republiky (1939 – 1945), o ktorej som nevedela nič, len že to bolo obdobie, v ktorom sa naša rodina mala veľmi zle, otec sedel v Ilave ako politický väzeň (ale to aj Novomeský a Poničan a iní, ľavicovo orientovaní spisovatelia sa zúčastnili potom aj SNP proti fašizmu), takže sa mi do témy vôbec nechcelo, no keď som ten vyhratý (1979) a po šiestich rokoch konečne v čase perestrojky umožnený konkurz v SAV mohla využiť na ďalší rast, neváhala som, lenže som sa musela rozhodnúť pre prísne literárnohistorickú metódu, kde každý záver analýzy bol podložený textom alebo archívnymi dokumentmi, aby som to obhájila. A následne, k vzniku Slovenskej republiky som využila ponuku Kataríny Bednárovej na vydanie tej práce pod názvom Roky úzkosti a vzopätia (1992) v jej vydavateľstve Causa editio. Najviac mi však k zmene teoretickej optiky pomohol pobyt v západnom Nemecku. Keďže som germanistka (už počas štúdia som mala štipendium v Halle na Univerzite Martina Luthera), chodila som neskôr do Berlína na Humboldtovu univerzitu v rámci akademickej výmeny DAAD a štipendií Nemeckej výskumnej nadácie (DFG), často som tam bola na pozvanie prof. Manfreda
Jähnichena a slovakistu prof. Ludwiga Richtera aj na čítaniach či prednášať. V roku 1992 som v Nemecku trávila rok spolu s deťmi a s manželom, keď mal Humboldtovo štipendium na Berlínskej slobodnej univerzite. A potom prišla príležitosť tri roky prednášať na Kolínskej univerzite (1995 – 1998). Oslovila ma doc. Elena Ehrgangová, ktorá tam bola predo mnou. Konkurzy sa robili priamo tam. To bol pre mňa osobný profesionálny obrat, pretože som všetok voľný čas mohla venovať štúdiu teórií, ktoré sa u nás dovtedy nepoužívali.
E. F.: Na základe čítania tvojich prác sa mi javí, že hlavnou ambíciou tvojich výskumov je vedecky zdôvodniť začlenenie slovenskej literatúry do komplexu svetovej literatúry.
M. B.: Idea začlenenia malých literatúr, a teda aj slovenskej, do komplexu svetovej literatúry pochádza z komparatistiky a bola podstatou viacerých kongresov už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Mňa vždy dráždili výroky literárnych vedcov, ktoré akoby hodnotovo posúvali hranice vzniku niektorých smerov v jednotlivých národných literatúrach: napríklad kým slovenská moderna začína „až“ v roku 1900 Ivanom Kraskom, francúzska Baudelairom v roku 1857. Alebo že „Bulharsko nemá surreealizmus“ atď. Bulharsko je asi pochopiteľné z historických kontextov a vôbec neprekáža, že nemá surrealizmus… (neskúmala som to, možno má), no tu v centre európskeho diania ne‑ môže byť jedna literatúra, ktorá má taký časový posun! A ak by sa vyskytol, má to historické dôvody… Toto hodnotové posudzovanie som ako nezmysel‑
né dokázala v štúdii o slovenskom Baudelairovi Jankovi Kráľovi. Už Oskár Čepan napísal, že Kráľ je iný ako ostatní štúrovci, tak som sa pokúsila dokázať čím a ako iný. Kým romantizmus bol spor osobnosti so spoločnosťou, Kráľ mal okrem toho aj spor so sebou samým, a v tomto bode sa začína moderna. Čepan sedel na mojej prednáške a bol veľmi spokojný, tú štúdiu som publikovala v deväťdesiatych rokoch, no dodnes sa to neujalo. Spíme tu…
Dionýz Ďurišin do svojej teórie včlenil aj teoretický inštrument na porovnanie. Ak komparatistika bazíruje na súvislostiach, uňho sa vyskytujú 1. genetické a 2. typologické. Ja som ich len použila, no bolo by ich treba teoreticky rozpracovať. Podľa mňa ku genetickým patrí aj nejaké bytostné ukotvenie v kultúre, v ktorej človek vyrástol, má k nej vzťah, funguje na nej… (Znova to nemá byť hodnotové, lež nápomocné chápať autora v jeho tvorbe.) Takto „geneticky prepojení s kultúrou“ boli J. Kráľ, J. C. Hronský aj D. Tatarka, ale takisto mnohí autori, ktorých menujem v kontexte k alternatívnym autorom, ktorí sa stali alternatívnymi práve preto, že im hegemóni siahali na identitu. Ďurišin za genetické považuje vzťahy, v ktorých jasne vidieť previazanosť s domácimi aj svetovými literárnymi zdrojmi. Rešpektovali sme jeho inštrukcie a tie stačili na to, aby sme genetické súvislosti určili u Pavla Straussa v jeho reflexiách na R. M. Rilkeho, F. Werfela, Tatarku, na Camusa atď., pretože títo autori sa k spomínaným spisovateľom priznávajú. Genetické kontakty slúžia aj ako podklad pri porovnávacích štúdiách. Ak však autor nemá sebareflexívnu tvorbu, nepíše si denníky, nepíše eseje a reflexie, ako je to u Hronského, aktivovala som druhý typ – typologické súvislosti. To je, pravda, komplikovanejšie, pretože treba hľadať paralely, ktoré prirodzene (teda nie nasilu) sedia. To znamená urobiť analýzu konkrétneho autora (na základe výrazného reprezentatívneho textu) a hľadať paralelu v cudzej literatúre z toho istého obdobia alebo minimálne z rovnakého literárneho smeru, konkrétny text podrobiť analýze a porovnať. Naštudovala som si, čo som len mohla, o inom vnímaní moderny (tu je literárna moderna obmedzená na roky 1900 – 1918, kým inde širšie), používam inštrukcie Wolfganga Welscha. Moderna však nemá len jednu definíciu (kniha z roku 2008 od rakúskeho kunsthistorika Wernera Hofmanna žijúceho v Hamburgu sa končí mnohými otázkami), má množstvo znakov, takže som
si na analýzy a následné porovnania zobrala motívy. Tak napríklad pomocou motívu hudby – zvuku a ovládania tým zvukom – som porovnala prvé dielo moderny, ktoré (po klasike Boodenbrokovci) napísal Thomas Mann (Doktor Faustus), kde ide o diabolské ovládanie más zvukom – hudbou so spevom –, ktorým v diele od Jozefa Cígera Hronského Andreas Búr Majster ovládal ma su ľudí. Motív straty a hľadania domova som prostredníctvom Búra a Jozefa Maka prepojila na Hamsunovo dielo Požehnanie zeme, kde Izák nájde v anonymných planinách svoj kus zeme a s ostatnými ju osídli a scivilizuje, presne ako Búr zničenú pílu a Mak svoj dom a rodinu (s dvoma deťmi), o ktorú sa musí postarať aj bez svojej zomrelej ženy. Častý motív moderny, motív outsidera som porovnala u Williama Faulknera v Augustovom svetle s Hronského dielami, ktoré som už spomínala. Detské Hronského knihy, v ktorých sa autor len hrá (neobsahujú edukatívny aspekt), som porovnala s knihami pre deti od Kar‑
la Čapka a Ericha Kästnera. A aby som posilnila ten evidentný náboj moderny, pridala som motív viny u Dostojevského a Sándora Máraia z počiatku moderny a z jej konca, z avantgardy, s motívom sledujúceho oka a sexuálneho života u Witolda Gombrowicza. Aby som podporila ideu moderny aj z iných umení, siahla som do výtvarnej moderny a tam, úplne náhodou, som raz bola na retrospektíve Edvarda Muncha a katalóg k nej čerpajúci z denníkov sa nápadne podobal na motívy Hronského románov. Vedome som hľadala vynikajúcich autorov – väčšinou nositeľov Nobelovej ceny – a diela, ktoré som porovnávala, boli približne z rovnakého času, a okrem toho boli aj medzi autormi mnohé podobnosti: napríklad Hronský bol aj dobrý obchodník ako Faulkner, má podobný typ obyčajného človeka, ktorý tvorí hodnoty (Jozef Mak), ako je Hamsunov Izák, ale aj génia Búra v podobe Telegrafistu atď. Podvedomie, ktoré v socialistickej literárnej vede (A. Matuška, J. Števček) nemohlo byť ani spomenuté, no v tridsiatych a štyridsiatych rokoch, keď tieto romány vznikali, bola Freudova a neskôr Jungova psychoanalýza veľmi aktuálna, som určila v Hronského románoch ako určujúce – ako tretiu dejovú líniu, kde sa všetko podstatné podnecuje a odohráva. Hronský patrí do svetovej moderny, a takto by sa mali preskúmať všetky veľké romány slovenskej literatúry medzivojnového obdobia. Spomínané monografie som nazvala kontextové. Moje doktorandky postupne skúmali viedenskú modernu (Katarína Zechelová), kabaretné a iné Kästnerove básne z dvadsiatych rokov 20. storočia (Tamara Šimončíková Heribanová) a Hrušovského, Hronského a z českej literatúry Hostovského a Weis‑
sa porovnávala Zuzana Kopecká. Všetky vynikajúco obhájili a knihy vyšli v zahraničí (v Berlíne Zechelová) aj u nás.
E. F.: V názve monografie upúta spojenie „alternatívne umenie“, čo pod ním chápeš – a prečo si sa rozhodla práve pre tento druh umenia? Je dôležité pri hľadaní/výbere modelu interpretácie tohto typu umenia dbať na jeho špecifiká?
M. B.: Začnem od jednej z definícií textu, ktorá hovorí, že text je to, čo je recipované, teda čítané, vydané. Keď som to počula od talianskeho prednášajúceho, spýtala som sa v diskusii, čo s textami, ktoré nie sú vydané, a tak sme prišli k záveru, že táto jeho definícia platí len na Západe. Dnes sa už v postkomunistických krajinách môže otvorene povedať, že tu bola sféra umenia, ktorá nebola vydaná, ale texty, obrazy, v akčnom umení akcie, výstupy atď. boli a mnohé idey sa nakoniec stali podstatou slobodných umeleckých prejavov. Áno, to neoficiálne alternatívne umenie je špecifické tým, že nebolo vydávané, a teda čítané, ostávalo v tzv. vnútornej emigrácii. Ja som sa tabuizovanými témami zaoberala od počiatku. Už som spomínala svoju kandidátsku (doktorskú) dizertáciu, a napríklad som sa vždy pýtala, prečo Vajanský neuznával
Janka Kráľa, ale ani Jégého, ešte dávnejšie: prečo paralelných tzv. národných hriešnikov ako Jonáš Záborský neuznávali štúrovci atď. Toto všetko sa neodohrávalo tak hladko, ako sa píše v dejinách literatúry. Zvláštne je, že niektoré diela alternatívnej literatúry (napríklad Pavla Straussa) dnes zažívajú tretiu vnútornú emigráciu, ako na to poukazujem v polemike s postmodernou.
E. F.: V názve monografie je slovo kontext, s ktorým často pracuješ v teórii – geografický, kultúrny, národný, regionálny, dobový, ideový, politický a iný kontext… V akom zmysle či v akej rovine je podľa teba dôležitá v prípade komparatistiky kontextovosť výskumnej práce?
M. B.: Vo výskumnej práci je kontext dôležitý pre samotnú analýzu textu, z ktorého vychádzame (aj bez komparatívneho aspektu), a to vo vzťahu k autorovi, v alternatívnej tvorbe aj vo vzťahu k čitateľovi, ku ktorému sa spravidla tvorba dostáva o mnoho rokov neskôr, ako bola napísaná, čiže kontext, v ktorom text vznikol, je nevyhnutný. A kontextualita sa dá urobiť dobre len na zanalyzovanom textovom a kontextovom základe. Čiže: text a kontexty určujú typ konkrétneho analyzovaného textu, verifikujú jeho význam a ten sa potom
kontextualizuje s výsledkami analýzy kontextualizovaného textu. Je to zložitý, ale jediný možný dokazovací postup. S istou skepsou však treba poznamenať, že včleňovanie národných literatúr do nadnárodných štruktúr, ich seriózne zrovnoprávnenie na základe preukázanej významovej a estetickej hodnoty je zbytočné v rámci už prebiehajúcej globalizácie, keď sú jednotlivé kultúry pre celok nezaujímavé, a teda aj všetky teórie skúmania márne… A to ešte nespomíname hrozbu manipulácie umelou inteligenciou, ktorá sa neodvratne blíži a už sa o nej intenzívne diskutuje. Našťastie sa už zjavujú odmietavé a kritické hlasy, spomeniem jeden za všetky: Boris Eldagsen odmietol cenu za fotografiu (link na jeho prednášku o umelej inteligencii: https://www.youtube.com/wat‑ch?v=UKS21uC6oiE).
E. F.: Môžu byť pre komparatistiku užitočné aj iné spoločenské vedy ako filozofia, psychológia, sociológia, politológia, kulturológia a podobne? A môže dávať niečo ona im, obohacovať ich?
M. B.: Literárnovedný výskum nemusí byť komparatistický, ale dobré je, ak porovnávacou literárnou vedou vrcholí, ako je to v monografii o Hronskom, kde to smeruje k včleneniu našej literárnej moderny do svetovej. Môže byť zameraný na iné zložky aj len jedného diela, ktoré analýza prináša. Napríklad textové a tematické či motivické analýzy jednotlivých Hronského románov som publikovala pred porovnávacím výskumom ako podklady k nemu. Interdisciplinarita je produktívny prístup najmä pri určovaní kontextov a nedá sa jej vyhnúť, no vedy sú radšej uzavreté do seba, aj keď dialóg medzi nimi by im len pomohol odhaliť aj vlastné kvality, ako na to v monografii poukazujú citáty zo sociológie a filozofie. Sú rozlične zameraní spisovatelia, takže napríklad dielo Janka Jesenského Demokrati či občianska lyrika z obdobia 1938 – 1939 by sa nedali vysvetliť bez sociologicko‑historických kontextov, Vámošove Atómy Boha bez filozofických… Tieto súvislosti literatúry a života sú esenciou a aj poznaním času, v ktorom literatúra vznikala. Na prezentácii knihy Kontexty a komparatistika sa rozsiahlymi referátmi
zúčastnili kolegovia zo štyroch disciplín: z literárnej vedy (doc. Ján Gállik), politológie (Dr. Juraj Marušiak), sociológie (prof. Silvia Miháliková) a filozofie (prof. Tatiana Sedová). Bol to vynikajúci dôkaz, ako jednotlivé vedy súvisia (ponúkam na diskusiu youtubový link: prezentácia 13. 3. 2023: https://youtu.be/tkwymtguD9A).
E. F.: Komparatistike sa venuješ na pôde SAV od roku 1995. Jednou z podmienok rozvoja danej vedy je istá medzigeneračná kontinuita, dá sa o nej hovoriť aj v tomto prípade? Na koho si nadviazala svoje výskumy? Nemenej dôležité je, či sa ti podarilo vychovať v mladšej generácii nasledovníkov, sformovať takpovediac „školu“…
M. B.: Komparatistika ako súčasť literárnej vedy sa u nás začala ujímať v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia, no potom sa prešlo k štrukturalizmu a postštrukturalizmu. Mne (treba asi podotknúť, že aj ako začínajúcej autorke‑spisovateľke) sa štrukturalizmus nezdal dosť duchaplný, čiže chýbala mi vo výskume štruktúry „duša“ textu. Pravdaže, mala som rada prednášky M. Rúfusa, M. Pišúta, J. Števčeka, knihy A. Matušku, O. Čepana, S. Šmatláka, zo štylistiky M. Mistríka… Diplomovku som robila z germanistiky u prof. Terraya o poézii Nelly Sachsovej, prácu viedol Peter Hrivnák, a dizertáciu pod vedením K. Rosenbauma, s ktorým som sa o kadečo prela, ale ak sa mi podarilo názor zdôvodniť, dovolil mi v práci napísať hodnotenia vyplývajúce z citovaného textu. Práca bola posúdená ako objektívne spracovanie ťažkej tabuizovanej témy o myslení a publicistike vojnovej Slovenskej republiky.
Knihy mojej „školy“ (doktorandiek) vyšli doma aj v zahraničí. Výpovede (aj písomné) týchto mladých kolegýň s vynikajúcimi vedeckými výsledkami sú dôkazom produktivity mojej metódy. To, že sa nemohli uplatniť vo vedeckej sfére SAV, napriek úspešným obhajobám a vydaným (aj v zahraničí) prácam, je dôkaz toho, že v slovenskej humanitnej vede nejde o kvalitu a o to, aby kvalitným spôsobom dobre fungovala! A to je tragické…
E. F.: Dnes sa veľa diskutuje o možnosti dosiahnuť objektivitu interpretácie literárneho diela. K akému názoru sa prikláňaš a prečo?
M. B.: Samozrejme, že tzv. epistemické pravdy neexistujú, ako dôvodí Foucault, ich uznanie vedie k moci… no ako som vysvetlila, pravde sa možno priblížiť s použitím výskumu kontextov. Ani jeden výrazný spisovateľ totiž nepíše len tak (okrem stúpencov dadaizmu, l’artpourl’artizmu a iných podobných výkonov), ale text píše pre niečo, pre niekoho a ráta s recepciou a s tým, že jeho odkaz (kedysi sa hovorilo posolstvo) sa zachová, inak by to nerobil… Vždy spomínam príklad Kunderu, ktorý číta každý preklad svojho diela a nedovolí ho publikovať, kým sa neopravia sebarealizácie sebavedomých prekladateľov, ktorí hovoria, že preklad je nové dielo… V takom prípade sa zakaždým pýtam: prečo prekladajú, prečo nenapíšu niečo pôvodné? Ja osobne nikdy preklady nekontrolujem, nemám na to čas. Také porovnávanie by ma zničilo, vyčerpalo…
E. F.: Ako v tebe ako autorke spolunažíva veda a poézia/próza? Máš obdobia, keď si viac doma v jednej a potom zas v druhej oblasti? Inšpirujú sa tie oblasti navzájom?
M. B.: Navzájom sa veľmi neinšpirujú. Sú to dve úplne odlišné činnosti. Skôr pomáhajú jedna na druhú zabudnúť. Tie ostatné, publicistika a kritika, sa skôr s vedou (kontextami) dopĺňajú.
E. F.: Ako vznikala poetická zbierka Moment na Moment? Čo bolo hlavnou motiváciou na jej písanie?
M. B.: Vznikla počas korony a sú to len náhle pocity, precizované vo veršoch. Miestami skeptické, lenže kovidové obdobie bolo také, beriem ho ako realitu a bolo ho treba, ako to u mňa vždy je, len prekonať… Aj túto zbierku sme prezentovali spolu s ďalšími dvoma knihami z jesene 2022. Existuje youtubový záznam, kde sú aj recitácie básní z času kovidu – prezentácia 15. 3. 2023: https://youtu.be/GhTevZJsVyc).
E. F.: Na čom momentálne pracuješ, resp. do ktorej oblasti (do ktorého žánru) mieria tvoje plány v najbližšom čase?
M. B.: Mám niekoľko pozvaní na konferencie, no dúfam, že ma literárna veda znova vďaka pozvaniam nepohltí, pretože chcem ukončiť pokračovanie románu Stred (2010), ktorý, mimochodom, práve vyšiel prostredníctvom nemeckého prekladu z roku 2018 v jazyku hindi.
