Angličan Edward Gibbon v roku 1776 našiel príčiny úpadku a zániku rímskej ríše: Väčšina obyvateľov preferuje zábavu pred prácou. Usilovne pracujúci ľudia sú zosmiešňovaní. Vzorom sa stávajú pokrytci, populisti, pochybní umelci a celebrity. Daňové zaťaženie obyvateľstva rastie, štát prerozdeľuje ne‑ úmerne vysoké čiastky. Ľudia sa neboja nepracovať, pretože štát sa o nich vždy postará. Úroveň vzdelania dramaticky klesá. Štátny dlh rastie do neplatiteľnej výšky. Prestáva sa vyrábať a pestovať, výroba doma je veľmi drahá a potraviny a výrobky sa dovážajú zo satelitných krajín. Verejné funkcie sa udeľujú za úplatky. Kto ich získal, chce z nich koristiť, aby sa mu úplatok niekoľkonásobne vrátil. Kto sa dostal do pozície, kde môže zo štátneho kradnúť, väčšinou tak urobí. Postihovanie týchto zločinov je veľmi malé. Storočiami overené hodnoty – česť, povinnosť, zmysel pre zodpovednosť, chuť pracovať, dobročinnosť, zápal pre veci verejné – sú zosmiešňované. Vidíme, že Gibbon bol akoby prorokom súčasnosti…
Badáme malý záujem o pôvodnú slovenskú literatúru. Príčin je viac, aj v tom, že dnes si môže každý vydať, čo chce, ak má peniaze. Spolok slovenských spisovateľov sa usiluje presadzovať slovenskú literatúru a jej autorov. Literárny týždenník vychádza každé dva týždne, ak sa mu počas tohto obdobia podarí zohnať peniaze na ďalšie číslo. Jeho šéfredaktorom je Štefan Cifra, redaktorom Pavol Dinka – robia, čo môžu. Je škandál, že ministerstvo kultúry už roky, aj pri oslavách 100. výročia Spolku, nepridelením nijakej dotácie ignoruje túto organizáciu a jej časopis, Každé číslo môže byť posledné, som rád, keď sa v schránke každú druhú stredu zabelie novinový papier. V každom čísle je aj prosba o finančnú podporu od čitateľov.
Význam Spolku slovenských spisovateľov a Literárneho týždenníka vidím v čelení dnešnému trendu komerčného vydávania kníh vo veľkých vydavateľstvách, keď výsledkom sú preplnené pulty prekladmi západných kníh. Sú väčšinou vzdialené od našej reality, často s gýčovým obsahom. Hrabú sa v depresiách a na smetiskách v zhode s úrovňou médií ovplyvnených jednostrannou prozápadnou orientáciu bez možnosti opačného názoru. Ministerstvo kultúry urobilo fatálnu chybu aj v tom, že obmedzilo činnosť Slovenského literárneho fondu, ktorý podporoval slovenských spisovateľov a ich diela. Aj do komisií, ktoré odsúhlasujú dotácie pre pôvodne slovenské diela, bol menovaní iba členovia, ktorí neprajú Spolku a Literárnemu týždenníku. Zastúpenie spisovateľov‑seniorov je minimálne, vyše 300 členov Spolku je prakticky ignorovaných. Je mi cťou, že som stále zvoleným členom Predstavenstva Spolku. Svoje názory otvorene prezentujem na našich zasadaniach aj v svojich knihách, článkoch, rozhovoroch, na blogoch a na facebooku.
Literatúra nie je mladá, alebo stará, je dobrá, alebo zlá. Nie je ľahké napísať dobrú knihu ani ju vydať a predať. Jednoduché je iba knihy ignorovať a kritizovať. Spisovateľ u nás stále žije v postavení strážcu majáka, ktorý čaká na koniec búrky. Umelec by mal byť pravdivý a nezávislý od moci. Aj on zodpovedá za morálny stav spoločnosti. Dnes autor veľa času stráca zháňaním sponzorov a peňazí na vydanie a propagáciu vlastných kníh. Často ho to núti k neutralite, ba až k servilnosti voči moci, čo je smrťou umenia. Už pätnásť rokov som závislý od internetu – píšem, čítam, obhajujem svoju pravdu, citujem zaujímavé články, propagujem svoje, píšem blogy, statusy, knihy a diskutujem. Svet posúvajú dopredu iba nové nápady a myšlienky. Tí, čo nevedia, nechcú vedieť a tvrdia, že všetko je na googli, sú brzdou. Nemali by sme sa vrátiť do myšlienok 15. storočia a začať renesanciu kultúry a umenia?
Napriek všetkým problémom si dnes život môžeme zariadiť podľa svojho, môžeme napísať, povedať a publikovať, čo chceme, môžeme cestovať, podnikať, snažiť sa realizovať nápady, ak nejaké máme. Život sa na celom svete globalizoval. Ako malý štát nie sme majstri sveta, závisíme od mnohých skutočností. Anton Srholec situáciu zhodnotil: „Aj keby som hneď zomrel, som šťastný, že som zomrel slobodný.“ V spoločnosti však pretrváva pesimizmus, kritizovanie iných a hľadanie nepriateľov, ktorí sú vinní za naše neúspechy. Mladí rýchlo bežia, ale starí poznajú skratky. Mladí ovládajú reči, počítače, ale mobil, tablet, televízor a počítač nezaručujú kvalitu života a múdrosť rozhodovania. Nie nadarmo Solženicyn povedal, že príslušníci dnešnej generácie sú v technike bohovia, ale v morálke debili. Cieľ práce spisovateľa formuloval takto: „Všímať si tajomstvá ľudského ducha a svedomia, konflikty medzi životom a smrťou a prekonávanie duševných bolestí.“ Ľudia oprávnene čakajú od spisovateľov rady, pomoc a odhalenie ich skúseností. Nie opisy násilia, sexu, života celebrít a úspešných ľudí s balíkom peňazí, o ktorých pôvode nikto netuší. Postavenie spisovateľa je u nás nedôstojné. Mnohí žijú z nízkej penzie, naplnení starosťami o prežitie. Ich práca sa neuznáva, honoráre neexistujú. Napriek všetkému to predsa dnes majú spisovatelia ľahšie. Majú počítače, lopatu, pomocou ktorej sa tvorivý proces zefektívnil. Majú internet, v ktorom zaujímavý článok či myšlienka, dobrá fotografia alebo video v minúte obehne svet.
Majú sociálne siete, možnosti písať blogy, prístup k množstvu webových stránok. Môžu propagovať svoju tvorbu, môžu mať vlastné stránky. Dnes zaujímavý blog prečítajú za pár dní desiatky tisícov ľudí, ktorí môžu autora inšpirovať novými myšlienkami. Aj možnosti digitálnej tlače sú nebývalé. Kniha sa dá rýchlo vydať, aj v malých nákladoch. Na grafickú prípravu a tlač mojej blogerskej 430-stranovej knihy som potreboval týždeň.
Ak vás nechcú vydávať a stále vám hovoria: „zožeňte si sponzorov, potom vás vydáme“, poslúchnite ich. Zožeňte si sponzorov a dielo si vydajte sám. Takto som si vydal sedem kníh s nákladom vyše 30 tisíc kusov. Vypredali sa, boli lacné, niekde ich hneď v kníhkupectvách vyložili do regálov s nápisom Lacné knihy. Distribúcia kníh je problém. Knihy sa berú do komisie so 50až 60-percentným rabatom. Ak zrátame grafické spracovanie, platbu za tlač a DPH, na autorský honorár nezostane. Problém je aj pri hláseniach a fakturácii za predané knihy a v oneskorených platbách vydavateľom. V Bratislave je málo kníhkupectiev, pociťujeme menší záujem o seriózne knihy, brakov s farebnými obálkami je čoraz viac.
V roku 1974 nositeľ Nobelovej ceny za literatúru A. I. Solženicyn napísal štúdiu Nežiť s lžou, po ktorej ho vyhostili zo ZSSR:
„Nespolupracujte s lžou, nehovorte to, v čo neveríte, nevychovávajte svoje deti v duchu lži, opustite filmové predstavenia, keď tam počúvate lži, nekupujte noviny, ktoré prekrúcajú skutočnosti, zostaňte verní pravde, i keď to prináša ťažkosti…“
Spisovateľom odporúčal:
„Literatúra si musí všímať tajnosti života, prekonávanie duševných bolestí, má ľuďom otvárať oči, pomáhať im žiť, dodávať nádej a optimizmus.“
Dnes všetko pozitívne, čo sa dosiahlo, pokladáme za samozrejmé. Získali sme slobody, o ktorých snívali naši predkovia. Denne treba za nebojovať, aby sme sa zasa nestali otrokmi. Spisovatelia majú v dnešnom svete nezastupiteľnú úlohu. Ruský spisovateľ Saltykov‑Ščedrin povedal: „Literatúra je vyňatá spod zákonov umierania, jediná na svete nepodlieha smrti.“ Výhodou dneška je internet, aeropág sveta – Facebook, Twitter a Instagram. Dobrá myšlienka, fotografia či video môže po elektronických diaľniciach rýchlo obehnúť svet a zmeniť ho aspoň trochu k lepšiemu. Je to, ako keď kameň hodíte do mora vody. Vlny okolo neho sa šíria, no neviete, ku komu prídu a kedy sa odrazené vrátia späť.
Situácia Slovenska, Európy a sveta nie je dobrá. Vnímame hlbokú krízu spoločnosti, morálnu, finančnú aj demografickú. Médiá nás zamestnávajú nepodstatnými vecami a manipulujú nás senzáciami a negatívnymi správami. Ekonomika nepracuje na báze morálky, lež s vidinou zisku za každú cenu, nevychádza zo sociálneho učenia kresťanstva. V literatúre sa u nás a vo svete vydáva veľa slabých diel. Západné krajiny žijú 75 rokov v pokoji a blahobyte, na ich literárnych výsledkoch to nevidieť.
Ak slávika priveľmi kŕmite, prestane spievať. Slovensko by sa malo viac venovať prekladu literatúry východných krajín, kde majú vynikajúcich spisovateľov. Krajiny, ktoré veľa trpeli, veľa vedia. Nesmieme zabudnúť ani na spisovateľov, ktorí emigrovali po roku 1945, 1948, 1968 aj 1989. Medzi takých patria napríklad Rudolf Dilong, Michal Lacko, Ján Okáľ, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc, Eugen Vesnin, Gorazd Zvonický, Andrej Žarnov a Jozef Cíger Hronský. Ich odchod s nemožnosťou vrátiť sa domov bol veľkou stratou. Títo ľudia patria do slovenskej literatúry, mnohí z nich sú u nás málo známi. Reedícia ich diel, ktoré vyšli aj v Argentíne, USA alebo Kanade, by bola zaujímavá.
Jozef Mikloško
