Ján Podmanický: PROROKOV HRIECH, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2022)
Nový román Prorokov hriech nesie všetky znaky Podmanického štýlu, vysoko intelektuálneho naratívu spojeného s každodennosťou. Tento paradox sa v štruktúre románu prejavuje na rovine príbehu, jazyka i autorskej intencie hovoriť k čitateľovi, teda pôsobiť literatúrou. Nie je to však do očí bijúca intencia, didaktická a staromódna, ktorá sa zvysoka skláňa k človeku, aby ho poučovala či ukázala mu cestu, pretože sa spája hneď od počiatku spriadania príbehu s obyčajným reálnym životom, človekom a jeho osudom. Vidíme to v scéne, ktorá vysvetľuje, ako vzniká pomenovanie človeka žijúceho osamelo v chatke na Papriskách pojmom prorok (s malým p v celom románe).
Ide o reálnu topografiu kraja na severe Slovenska, kde keď sa človek narodil alebo tam len dlhšie žije, ovláda prírodné zákonitosti (napríklad keď prichádza búrka, čas vie určiť bez hodín atď.). Preto patetické slovo prorok je tu celkom obyčajné a neobyčajnosť nadobúda vďaka tajomstvu, ktoré je hlavnou devízou autora v každom z jeho diel. Ide o zápletku, ktorá má skoro kriminálny nádych a už v názve románu vytvára moment napätia, zvedavosti. Majstrovstvo každej dobrej literatúry ovláda autor vďaka svojim dvom odborom – teológii a právu, ktorým sa venoval. To, čím by vťahoval do hry možnosť zákonného postihu, nenazýva zločin, ale hriech, čím aktualizuje dnes starodávne slovo z oblasti teológie, označujúce vinu. Áno, jazyk sa mení, ale podstata nie. A to presne má zjavne na mysli autor, ktorý vinu tematizuje na celej ploche románu.
Autor v čase útokov na cirkev z každej možnej strany prichádza s teologickou témou, ktorá vysvetľuje príčiny úpadku a nachádza riešenia dosiahnuteľné pre každého jednotlivca: „… lebo srdce nesmie prestať tĺcť, lebo jedine ono dokáže vytvoriť rodinu, puto, zázrak, ktorý môžeme urobiť každý pre seba… Vo vesmíre platí zákon entropie… jeden z fyzikálnych zákonov… no potláča ho iný… zákon usporiadania, vzdoru, revolty malého kvietku…“ (s. 93). Dôležité pre umenie a zachovanie zákonitostí umeleckého žánru – románu – je, že postavy sú živé, psychologicky dobre prepracované. Táto kniha plní v umení intencie pápežskej encykliky zo šesťdesiatych rokov 20. storočia, ktorá prináša modernú vieru v Boha spočívajúcu v ceste každého človeka k Bohu jedine cez človeka.
Mystika JA – TY. Týmto sa teológia umenia žiť stala živou a taký je aj Podmanického román. V románe je obyčajný život človeka prepletený s mystikou na mnohých úrovniach, počnúc zázrakom, vyplývajúcim z bežnej skúsenosti, vďaka ktorému začali ľudia veriť, že prorok vie uzdravovať, cez zneužitie tejto povesti na naštartovanie obchodu v zabudnutej chudobnej oblasti Slovenska (mimochodom, tento motív nachádzame už v medzivojnovom románe z Kysúc Krížové štácie), čo v predmetnom románe súvisí nielen s presným opisom, ako funguje reklama a obchod, ale aj odhaľuje povrchnosť masy, až po intímnu oblasť vnútorného života jednotlivca. Myslíme tu aj na najlepšie Hronského romány, odhaľujúce nielen vzťah masy a jednotlivca (Andreas Búr Majster), ale aj viny a trestu (Jozef Mak).
V románe Prorokov hriech odznievajú mnohé aktuálne témy z čias covidu a po ňom, ale aj plochá modernizácia vidieka v scéne, keď ľudia chcú mať v nedeľu pokoj, a preto podpisujú petície proti zneniu zvonov, no potom zapnú kosačky a píly… Tá presne mieriaca irónia je len dôkaz, že pohodlnosť človeka – neschopnosť disciplinovať sa a počúvať svoje svedomie, urobiť aspoň raz za týždeň sebareflexiu, k čomu zvolávajú práve zvony – sa preniesla do životov…
V opozícii k tomu a aj prostredníctvom kritiky autor rozvíja hĺbku sebareflexie hlavnej postavy. V retrospektívach sa na ploche celého románu otvárajú problémy životných „hodnôt“ dnešných mladých ľudí, ktorí si doprajú slobodu vo všetkom. Oproti tomu stojí v románe mystika skutočnej slobody človeka, ktorou prorok naozaj uzdravuje duše, a to tým, že upozorňuje na duševnú slobodu zbavenú strachu, úzkosti a intríg a pútnikom, ktorých uzdravuje, ponúka jediný návod:
“Buďte slobodní“ (od mamony, od závislostí od alkoholu a čohokoľvek, čo zväzuje). Téma statusu prorockej existencie a nadzmyslového života sa odpatetizúva prostredníctvom najobyčajnejších scén jednoduchých ľudí a tým aj prostredníctvom hovorovej reči. Autorova schopnosť stiahnuť transcendentno do životov ľudí jasne prináša myšlienku vtelenia Krista a pojednanie nadzmyslových pojmov ako viera, zázrak, zmŕtvychvstanie atď. rukolapne pretavuje do deja ako dosiahnuteľné, reálne existujúce. Skúsenosť previnenia, ktorej sa nikto živý nevyhne, sa nedá prekonať zamlčaním, obísť a nemožno sa tváriť, že sa nič nestalo, pretože vina hlodá v človeku, či už si to uvedomuje, alebo to z vedomia vytesní. Jediný spôsob, ako vinu odčiniť, je sebareflexia, z ktorej vyplynie odčinenie viny – pokánie. Toto archaické slovo nesie v sebe záruku znovuzrodenia. Autor tu v postave proroka ide tak ďaleko, že jasne vysvetlí fungovanie obety za druhých, ten veľký odkaz Krista na kríži, ktorý umožňuje nový kvalitný život.
Teológia je v románe nenápadne doplnená zásobou myšlienok diverzných spisovateľov (F. M. Dostojevskij a iní) a filozofov‑existencialistov (S. Kierkegaard a iní), aby bolo jasné ekumenické (do seba neuzavreté) vnímanie náboženstva a aby bolo jasné, že téma tohto románu – životná dráma jedného intelektuála – má svoje konotácie v myslení od prapočiatku ľudskej existencie. Podmanický je typ tzv. vševedúceho autora, narátora, ktorý ovláda scénu, a všetko, čo čitateľovi chce dať, vie vopred, nenecháva to na náhodu a nekamufluje iné stratégie, píše, čo má v pláne, pretože vie, čo chce povedať, a predkladá to otázkami, príkladmi… A tento postup je ešte vždy v literárnom diele legitímny. Nadväzuje na veľké svetové romány a umenie moderny kresťanskej proveniencie (F. Werfel, P. Claudel a plejáda iných…). Prorok je postava transferu, nedá sa povedať, že je to autobiografická postava. Narátor však umožní, aby sa na postavu proroka nazeralo z (nespočetne) mnohých strán. Mnohohlasnosť davu, verejnej mienky je prekvapujúca a demaskuje ľudskú podstatu a povahu. Samotná narácia sa v priebehu deja viackrát zhutňuje do autorských sentencií: „… dobro je tiché, preto sa javí, že ho je málo“ (s. 148). Autor upozorňuje na životné kontrasty, lebo Boh pestuje paradoxy (to pripomína G. Greena a jeho Paradox kresťanstva). Čisto životný a zároveň silno kresťanský je františkánsky motív pozorovania vtáčieho hniezda a pochovania vtáčaťa, ktoré z neho vypadne.
Alúzia na rodinu sa znova vyskytne v závere románu pri jeho rozuzlení. Vnútorná línia naratívu sa zjavuje viackrát v napätí medzi presnou topografiou aj s existujúcimi názvami a vnútornou topografiou vývinu duchovného života človeka v graficky aj z hľadiska teologického významovo blízkych slovách púť – púšť.
Narátor prichádza v závere románu v postave proroka s východiskom, ktoré prorokovi vymodlí a smrťou vykúpi vlastná matka. Mystike obety rozumie len ten, kto kresťanstvom aktívne a hlboko žije. Nový život vykúpený obetou najdrahšej osoby v živote (smrťou matky) zaväzuje k ďalšiemu životu plnému zodpovednosti a obety za kvalitnú existenciu. Vykúpenie, a zároveň varovanie vopred. Je tento príbeh bez milosrdenstva, ktoré je v kresťanstve podstatné a nenahraditeľné? Niekde medzi otázkami, ktorých je v texte rovnaké množstvo ako odpovedí, je aj citát z Písma o milosrdenstve nad hriešnicou… Príbeh Prorokov hriech je však najmä o vine, obete a vykúpení. Možno od autora sa dočkáme ďalšieho románového diskurzu o milosrdenstve. Keďže hĺbka tohto autora je nezmerateľná, na ďalšiu časť sa treba už tešiť.
