Martina Petríková v recenzii o knihe Hodiny lietania od Etely Farkašovej

Etela Farkašová, HODINY LIETANIA, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2019


Etela Farkašová je filozofka, esejistka, prozaička i poetka. Filozofické vzdelanie podmienilo jej umeleckú a esejistickú „filozofujúcu“ tvorbu, a tak prepája témy a problémy svojich textov s témami a problémami známymi z filozofie. Etelu Farkašovú zaujíma literatúra aj filozofia a vzťah medzi nimi, usiluje sa o sebavyjadrenie či o vyjadrenie problematických zón osobného i spoločenského života, no v svojich textoch, ako poznamenáva Vladimír Petrík, „nepátra po zjednocujúcom príbehu, ktorý prichádza zvonku, pretože tým príbehom je pre ňu samotné písanie“.
Próza Hodiny lietania tematizuje situáciu osamotenia výtvarníčky Miriam vracajúcej sa po mnohých rokoch domov zo zahraničia spolu so svojím psom Félixom, ktorý je jej spoločníkom. Jeho nepredvídaná strata rozjatrí vnútro citlivej ženy. Následné hľa­danie priateľstva či spolupatričnosti možno chápať aj ako hľadanie ľudskosti vo svete, ktorý nie je žičlivý pre zraniteľných jednotlivcov s rozjatrenou citovou pamäťou či v neľahkej situácii a ňou ovplyvneným psychickým stavom. Napriek citlivosti a vnímavosti (alebo práve vďaka nim) však Miriam objavuje to, čo je v živote podstatné:

„O to ide, o lietanie… odpútať sa od toho, čo nás ťaží, vzlietnuť, rozprestrieť krídla, nabrať do pľúc dych a stúpať nahor, mieriť vyššie a ešte vyššie, neudusiť v sebe tú túžbu, ale pozorne jej načúvať, opäť sa nadýchne, objaviť radosť zo stúpania, z nádeje, že ešte nič nie je stratené, aj keď to už tak vyzeralo…“ (s. 244).

Skúsenosti ženy s tými, ktorí vstúpili do jej života – matka („… aj ona prežívala všetky udalosti z maminej mladosti, akoby boli súčasťou jej vlastného príbehu, až sa preľakla, keď si uvedomila silu tohto imaginárneho stotožnenia…“, s. 163), otec/otčim („… otec prosil jej matku, aby sa nebála porodiť dieťa, nech už jeho život bol počatý za akýchkoľvek okolností…“; „… k mužovi, ktorého dlho pokladala za svojho biologického otca, cítila po každom prečítaní listov väčší obdiv a väčšiu vďačnosť…“, s. 162), bývalý manžel Dave, priateľka Simona, starec z paneláka,
psychiatrička, chovateľka a ďalší –, všetko prežité, čo sa uchovalo v pamäti, ako aj situácia vo svete, ktorú citlivo vníma („čoraz častejšie vynecháva sledovanie večerného spravodajstva, správy na ňu pôsobia stresujúco, ešte väčšmi v nej prehlbujú dávnu úzkosť…“, s. 101), ovplyvňujú jej psychický stav. Môžu dokonca iniciovať depresiu a úzkosť, ba i umocňovať pocit opustenosti v staronovom prostredí, no len vtedy, ak by sa svet, ktorý sa vyprázdnil pod vplyvom okolností i návratu do domovskej krajiny, nezačal znovu zapĺňať, pretože tým sa
v ňom začína objavovať aj perspektíva pre navrátenca:

„Ach, milé moje, povie Miriam medzi dvoma nádychmi a výdychmi, boli časy, keď som cítila, že aj ja mám krídla a viem lietať, niekedy sa mi to naozaj podarilo, vznášala som sa, predstavovala som si, že letím ponad prítomnosť až kamsi ďaleko do snov o ďalších rokoch, problémy, ktoré sa vynárali v každodennom živote, som si z výšin menej všímala, nejestvovali pre mňa, nie v skutočnej veľkosti, bola som vysoko, vzdialená od akejkoľvek malichernosti, od ničotnosti, možno neuveríte, že žena, ktorú ste vy teraz spoznali, sa mohla niekedy vznášať…“ (s. 245 – 246).

Proces rekonštrukcie vnútorných síl je teda zviazaný s procesom rekonštrukcie vonkajších okolností. Miriam svoj svet zapĺňa postupne a pod vplyvom pozitívnych skúseností s kokeršpanielkou Blackie, s mačkou Lily, andulkami či škrečkami sa môže „na svete hoci len o máličko rozšíriť dobro, o nepatrnú, takmer nepostrehnuteľnú omrvinku“ (s. 203). A aj to je spôsob, ako rekonštruovať ochromený životný príbeh, či „ako sa dotknúť rubu svojho príbehu“ (s. 239), ako nadobudnúť odvahu a aktívne sa konfrontovať s problémovými miestami vlastnej minulosti.Etela Farkašová napísala príbeh o nevšedne bohatom vnútornom svete Miriam, ktorá z tohto sveta vystupuje ako rieka z brehov, aby aj vonkajší svet spravila aspoň o čosi lepším.

Facebook
Twitter
Telegram
Email

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

Súvisiace články

Nataša Bundalová-Mikićová: Poézia

ZOSTALA LEN SMRŤ Prehľadávam skriňu.Vyhadzujem staré handry,obliečky na vankúše, paplón,látkové vreckovkya obdraté obrusynaškrobené pred štyridsiatimirokmi.Upratať dom nie je ťažkév jedno horúce letné popoludnie.Zoškrabať myšlienky,vymazať pamäť,vyčistiť

Čítaj viac

Nenad Šaponja: Poézia

Vráť sa:pretože v návrate existuješ Hravo, ale dravo,čo nechceme, stane sa.Jedovato a jasnesom zahľadenýdo zaseknutosti samej,do omylu medzi tebou a mnou.Sledujem najhlbšie ticho,ktorým kráčaš.Sledujem to

Čítaj viac