Doc. Július Lomenčík: Pedagogický odkaz Augusta Horislava Škultétyho

Vo verejnom priestore sa v súvislosti so školstvom viac‑menej vôbec nespomínajú pedagogické osobnosti z minulosti. Pritom mnohé z nich v určitom historickom období výrazným spôsobom pozitívne ovplyvnili výchovu a vzdelávanie. Jednou z takých osobností je aj August Horislav Škultéty (1819 – 1892).

Dielo Augusta Horislava Škultétyho zaujme všestrannosťou a širokou škálou pôsobenia, originalitou a odbornosťou. Vynikal ako publicista, literát, básnik, editor, pedagóg a kňaz. Bol poprednou osobnosťou v boji o priznanie národných a sociálnych práv Slovákom v rakúsko‑uhorskej monarchii a umožnenie slobodného rozvoja národného školstva, kultúry a náboženského života. Svojou odbornou jazykovou kompetenciou zohral významnú úlohu pri koncipovaní nového spisovného jazyka generáciou štúrovcov ako člen celonárodného spolku Tatrín (1844 – 1848). Spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Martinom Hattalom bol zvolený za člena výboru na posúdenie Štúrovej gramatiky Nauka reči slovenskej (1846) a vypracovanie návrhu na definitívnu podobu spisovného jazyka. O prispení A. H. Škultétyho ku kodifikácii slovenčiny ako spisovného jazyka vypovedá aj jeho korešpondencia s Martinom Hattalom. Zaslúžil sa o vznik, organizačnú štruktúru, výchovno‑vzdelávací program a fungovanie prvých slovenských stredných škôl v Uhorsku, najmä Prvého slovenského evanjelického gymnázia a prvého slovenského učiteľského ústavu v Revúcej. Už počas štúdia na evanjelickom lýceu v Bratislave sa stal výraznou a rešpektovanou osobnosťou skupiny študentov štúrovskej generácie a po ukončení štúdií aj zastupujúcim lyceálnym profesorom. Súčasne na lýceu viedol Ústav reči a literatúry. Toto účinkovanie možno vnímať ako pedagogické, pretože nielen prijímal dary vzdelanosti, ale ich takisto vytváral uplatňovaním slova v krásnych formách častým „oslovením“ bratov, ako aj organizovaním korporačného života – už po roku, na jeseň 1836, sa stal zodpovedným činiteľom spoločnosti. Pracoval ako „zastupujúci knihovník“ a zblízka sledoval dramatický vývoj v živote tejto študentskej korporácie, ktorá sa rozhodla prekročiť vlastné – vzdelávaním ohraničené – územie a vstúpiť na pôdu verejného slovenského života.

Na viacerých miestach v Gemeri, kde pôsobil ako evanjelický kaplán, kňaz a pedagóg, sa zaslúžil o rozvoj osvety, kultúrnych a hospodárskych spolkov. Zbieral, redigoval a vydával prvé vydania slovenských povestí a rozprávok, prvé literárne diela pre deti a mládež, prispieval do slovenských a českých časopisov a novín. K jeho všestrannej činnosti patrí aj málo známa pedagogická činnosť na Prvom slovenskom evanjelickom a. v. gymnáziu v Revúcej v rokoch 1862 – 1874. V Škultétyho uplatňovaní odbornej, výchovno‑pedagogickej a odborno‑
‑metodickej práce na vtedajších hodinách slovenskej reči nachádzame množstvo podnetných impulzov aj pre súčasný výchovno‑vzdelávací proces tohto kľúčového predmetu základného a stredoškolského vzdelávania. Na odkaz nielen jeho učiteľského majstrovstva, ale aj ďalších tvorivých slovenčinárov od roku 1918 sa zabúda pri koncipovaní množstva reforiem, ktorými je úplne pohltené aj vyučovanie tohto predmetu. Každá reforma za ostatných tridsať rokov sa totiž „tvári“, akoby sa začínalo od začiatku. Ale prítomnosť neexistuje bez minulosti ani v jazykovej a literárnej výchove, v ktorej namiesto vytvárania vzťahu k materinskému jazyku a slovesnému umeniu dospievajúcu generáciu nastavený systém „testuje“ v duchu liberálnych praktík so zaraďovaním do naprogramovaných schém zameraných najmä na výkon.

Na základe uvedeného sa preto žiada priblížiť Škultétyho pedagogické majstrovstvo, ktoré vtedajším žiakom vštepovalo krásu slovenského slova
v priestore jazyka i slovesného umenia. A aby sa popri literárnohistorických poznatkoch naplnil jeden zo základných cieľov výchovno‑vzdelávacej práce, kládol dôraz aj na mravnú výchovu s akcentom na princíp ľudskosti a princíp národný. Tieto princípy osvetlil v svojom prejave pri otvorení gymnázia:

„Čokoľvek duchovia velikí od pamäti sveta zvláštneho, vznešeného, všeužitočného vymysleli i utvorili, a tým človečenstvo na ceste k predloženému cieľu dokonalosti ďalej a ďalej pomkýnali, to všetko si mládež naša osvojiť má tak, aby, čo je pravda, krása, dobro ako jasné slnko svietili a rozohriali jej myseľ, srdce a vôľu. – K tomu, či sú to reči človeku vzdelanému potrebné, či sú to známosti a umenia pre život pekné a užitočné, ku ktorým v takýchto školách a v takomto veku žiak vedený byť má, v tom všetkom i táto škola naša sverencov svojích pilne a svedomite cvičiť bude.”

Pri národnom princípe, ktorý u Škultétyho vyvieral zo všeľudskej humanity, vychádzal z toho, že „každý národ má svoju zvláštnu povahu, svoju reč, svoje mravy a zvyky, svoju minulosť i prítomnosť i svoj úkol, ktorý v budúcnosti previesť má. Na všetko toto ohľad treba vziať, ak sa mládež pre svoj národ a národ pre človečenstvo náležite vychovávať má. Doteraz, bohužiaľ!, mládež naša skorej sa trebas čomu inšiemu učila ako tomu, svoj vlastní národ znať (…) Oboznámiť sa má i s prednosťmi a dobrými vlastnosťami i s chybami a nedostatkami našími, aby, keď do života vstúpi, vedela: kde čo ďalej ušlechťovať a kde čo treba napravovať, odstraňovať, vykoreňovať. A nielen aby to videla a vedela, ale aby to aj chcela: musí sa v duši mládeže rozohrievať cit lásky k národu, aby si to za najsladšiu radosť a cieľ života pokladala…“11

Viacero výchovných a vzdelávacích metód si tvorivo osvojil už v bratislavskom ústave, kde bol námestníkom profesora Juraja Palkoviča. V rokoch 1839 – 1841 sa pod jeho vedením úspešne rozvíjala výchovno‑vzdelávacia práca, pričom Škultéty udržiaval vysoký pracovný a morálny charakter slovenských študentov. Interne dobudoval ústav tak, aby sa plne uplatnila demokratická zásada rovnosti členstva a zaistilo spravodlivé ocenenie práce každého jednotlivca. Získané pedagogické spôsobilosti potom vhodne a primerane uplatňoval v svojej učiteľskej praxi na gymnáziu v Revúcej. Aj ako aktívny literárny tvorca si plne uvedomoval, že hodnota obsahu literatúry v porovnaní s ostatnými predmetmi v učebnom pláne nie je len v jednosmernom poznávaní a osvojovaní základných zákonitostí historickej genézy literárneho procesu,
ale aj prenikaním do histórie životných osudov ľudí, prostredníctvom ktorých sa žiak môže dopracovať aj k sebe samému.

A. H. Škultéty ako hlavný slovenčinár revúckeho gymnázia vo výchovno‑vzdelávacom procese prekonával niektoré tradičné predstavy o pedagogike ako teórii, keď žiak bol považovaný len za objekt vzdelania, ktorému bolo potrebné „odovzdať“ množstvo poznatkov. Presadzoval a uplatňoval tendenciu, že žiak je formujúca sa bytosť s vlastnými individuálnymi potrebami svojho osobnostného rozvoja. Takto pristupoval k žiakovi na vyučovacích hodinách slovenskej reči, kde bolo nevyhnutné, aby žiak získal potrebnú komunikačnú, čitateľskú a literárnu kompetenciu. Dovolím si dokonca vysloviť názor, na základe preštudovania dostupných dobových dokumentov, odbornej literatúry o činnosti Slovenského evanjelického a. v. patronátneho gymnázia v Revúcej, ale aj materiálov o živote a diele štúrovca A. H. Škultétyho, že každodennou
výchovno‑vzdelávacou prácou na vyučovacích hodinách slovenskej reči i v mimoškolskej činnosti v mnohých smeroch prakticky napĺňal hlavný cieľ vyučovania slovenského jazyka a literatúry, teda komplexné rozvíjanie komunikačnej a literárnej kompetencie žiaka, pravdaže na úrovni vtedajších podmienok vyučovania.

Škultéty ako vynikajúci štylista upozorňoval žiakov v písomných prácach nielen na pravopis, ale predovšetkým na slovosled a správnosť výrazov. Mimoriadnu pozornosť venoval rétorickým cvičeniam a ako znamenitý rečník (recitátor) učil žiakov prednášať naspamäť básničky. Michal Bodický ho označil za „ozajstného slovenského Cicera“.12 A. H. Škultéty napísal aj učebnicu Rhetorika poetika pre V. a VI. triedu (zostala v rukopise). Napokon úlohou pedagógov bolo ustavične sa zdokonaľovať v pedagogickej práci na základe nielen štúdia nových poznatkov v svojom odbore, ale aj vlastnou tvorivou činnosťou pomáhať skvalitňovať výchovno‑vzdelávací proces, okrem iného aj tvorbou potrebných učebníc, ktorých bol nedostatok. A. H. Škultéty si ako profesor a správca gymnázia plne uvedomoval nedostatok potrebných učebníc, preto okrem spomínanej učebnice pre potreby vyučovania slovenskej reči napísal aj učebnicu Prosodie pre IV. triedu a Historia literatúry Česko‑Slovenskej pre VII. a VIII. triedu. Do tlače síce boli pripravené, no pre nepriaznivé kultúrno‑spoločenské pomery nevyšli. Aj napriek tomu zohrali vo výchove a vzdelávaní žiakov významnú úlohu. Z dobových dokumentov o vyučovaní slohovej zložky možno dedukovať, že cieľom vyučovania materinskej reči bolo rozvíjať komunikačné schopnosti žiakov, a to v ústnej i písomnej podobe. K takémuto záveru ma oprávňuje z bohatej mimoškolskej činnosti existencia vzdelávacieho krúžku, ktorého cieľom bolo „vzájomné vzdelávanie mládeže slovenskej pestovaním
reči materinskej, ducha národnieho a šľachetných mravov“ (Škultéty, 1889).

V rámci vzdelávacieho krúžku pracoval na škole aj krúžok rečnícky, zriadený pre žiakov VII. a VIII. triedy a pre seminaristov. Hlavnou činnosťou krúžku bol nácvik rétorických zručností. Tie spočívali v tom, že vybraný rečník dostal tému, na ktorú musel voľne hovoriť 10-15 minút bez písomnej prípravy. Vystúpenie potom posudzoval určený predseda zasadnutia, ktorý spolu s ostatný mi členmi rečnícky výkon zhodnotil. V tom sa prakticky preukázal vplyv nových pedagogických teórií, pretože takto sa žiaci naučili byť aktívni. Dávala sa im možnosť zdokonaľovať sa v stavaní slov a štylizovaní, lebo do krúžku nosili písomné práce. A keďže to bolo akési rečnícke fórum, učili sa aj verejne vystupovať, vyjadrovať svoje myšlienky. Rečnícke cvičenia tak zohrali významnú úlohu v príprave žiakov na ich neskoršie verejné pôsobenie, a to najmä v práv‑
nickom, teologickom a učiteľskom povolaní. Pri organizácii tohto krúžku sa v mimoškolskej výchovnej práci na gymnáziu prejavil zásadný podiel Augusta Horislava Škultétyho, ktorý sa rozhodujúcou mierou podieľal na dôležitom zástoji revúckeho gymnázia vo vývine slovenskej kultúry. Tejto práci venoval všetok čas a schopnosti. Dokladom toho sú aj priaznivé neformálne svedectvá jeho žiakov. Napríklad Michal Bodický ho označil za otca mládeže, lebo „on nebol natoľko učiteľom ako vychovávateľom mládeže, nijaký milenec, nijaký nežný manžel nemôže sa chovať k svojej milenke alebo manželke s takou náklonnosťou, akou sa Škultéty choval k zverenej mládeži“. Morálny profil A. H. Škultétyho ako pedagóga zvýraznil Svetozár Hurban Vajanský v nekrológu:

„On vplýval na mládež menej prísnosťou, no viac ťarchou svojej mohutnej osobnosti, srdcom, jako sa hovorí. On nesmial sa nad žiadnym chybným krokom, ani nezúril: vlieval umným slovom dobrotu vlastnej duše a naprával duchovnou indukciou to, čo stihly pokaziť pomery a zlé príklady. A nadovšetko, pel starého štúrovského idealismu pršal s neho na mládež vekov nových; on, čo pedagog, stal sa prenášateľom ducha dobrého z čias veľkých a polozabudnutých. A on žil v mládeži.“13

Podľa viacerých zachovaných indícií sa domnievam, že na hodinách literárnej výchovy bolo Škultétyho snahou naučiť žiaka prijímať impulzy vyvolané umeleckým dielom, čiže pracovať s textom so zapojením aj takých zložiek, ako sú emócie, intuícia, empatia, tvorivosť a podobne. To ma zároveň oprávňuje tvrdiť, že vyučovanie literatúry malo už na slovenskom revúckom gymnáziu tvorivý charakter. Napríklad z bohatej mimotriednej a mimoškolskej činnosti žiakov sa najväčšmi rozvíjala literárno‑umelecká v rámci „vzdelávacieho spolku“ s cieľom vzájomného vzdelávania mládeže pestovaním materinskej re‑ či, rozvíjaním národného ducha a šľachetných mravov. Na pravidelných zasadnutiach konaných na konci pracovného týždňa členovia recitovali básne alebo čítali príbehy a talentovanejší sa prezentovali vlastnou tvorbou. Každý člen
musel v priebehu školského roka vypracovať aspoň dve práce, ktoré najskôr posúdil predseda spolku s výborom. Spoločne rozhodli o ďalšom osude práce. Pokiaľ prácu odporúčali prijať, zapisovateľ poveril niektorého člena vypracovať písomný posudok. Po prečítaní práce samotným autorom a následne posudzovateľom prebehla diskusia. Výsledkom bolo rozhodnutie o (ne)vpísaní práce do „pamätnice“ spolku. Vytvorením takého tvorivého ovzdušia sa podnecovali literárne ambície žiakov priaznivo ovplyvňujúce ich literárno‑umelecké pokusy. Do prostredia revúckeho gymnázia spadajú literárne počiatky niektorých básnikov, prozaikov, literárnych historikov a kritikov – básnika, spisovateľa a publicistu Kolomana Banšella (1850 – 1887), spisovateľa Pavla Beblavého (1847 – 1910), spisovateľa a publicistu Michala Bodického (1852 – 1935), literárneho kritika, redaktora, kultúrneho a verejného pracovníka Jura Janošku (1856 – 1930), verejného pracovníka Gustáva Lehockého (1852 – 1931), prozaika, literárneho kritika a historika, jazykovedca, publicistu Jozefa Škultétyho (1853 – 1948), prozaika Martina Kukučína (1860 – 1928) a iných.

Historik Július Bolfík označil Škultétyho poňatie pedagogickej práce za pokrokové, pretože videl „vzdelávanie v udržiavaní rovnováhy medzi vitálnou túžbou žiaka po poznaní a medzi spoločenskými požiadavkami, ktoré škola sprostredkúva celým svojím usporiadaním, vrátane vedenia učiteľov, obsahu vyučovania a pedagogických metód“.14 August Horislav Škultéty pedagogickou činnosťou na vyučovacích hodinách slovenskej reči i v mimoškolskej činnosti v mnohých smeroch prakticky napĺňal dokonca aj niektoré súčasné požiadavky kladené na vyučovanie slovenského jazyka a literatúry, teda rozvíjanie komunikačnej a literárnej kompetencie. A v tom je výrazný Škultétyho pedagogický odkaz aj pre súčasných slovenčinárov, aby nezabúdali, že „žiak nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale fakľa, ktorú treba rozhorieť“ pre vzťah k slovu slovenskému ako neformálny prejav vlastenectva.

Doc. Július Lomenčík, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

10 Škultéty, A. H.: Pamäti slovenského ev. a. v. gymnázia a s ním spojeného učiteľského
semeniska vo Veľkej Revúci. Na základe hodnoverných listín pomocou priateľov
usporiadal, zostavil a vydal. Ružomberok: tlačou Karola Salvu, nákladom
vydavateľovým, 1889, s. 19
11 Tamže, s. 20
12 BODICKÝ, M.: Rozpomienky a spomienky. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská,
1933, s. 15
13 VAJANSKÝ, S. H.: August Horislav Škultéty. In Národné noviny, roč. 23, č. 60 (24. mája
1892), s. 1
14 BOLFÍK, J.: Literárno‑pedagogické práce Augusta Horislava Škultétyho. In Jonatan Dobroslav Čipka, August Horislav Škultéty. Materiály z celoslovenskej vedeckej konferencie o ich živote a diele, konanej dňa 7. júna 1969 v Tisovci pri príležitosti osláv 150. výročia ich narodenia. Zostavil Július Bolfík. Bratislava : Obzor, 1970, s. 61

Facebook
Twitter
Telegram
Email

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

Súvisiace články