Ak existujú literárne časopisy z mnohých aspektov nezvyčajné, jedinečné, neopakovateľné, ktoré sú svetovým literárnym a kultúrnym fenoménom, v tom prípade jeden z tohto druhu nachádzame práve v srbskej kultúre. Ide o Ročenku Matice srbskej, ktorá je v svetových meradlách najstaršou živou literárnou periodickou publikáciou, ktorá bez významnejších prestávok kontinuálne vychádza od roku 1824. Základný dôvod, pre ktorý máme vážne zvažovať možnosť dať zapísať tento časopis na reprezentatívny zoznam UNESCO, nachádzame v skutočnosti, že tento časopis už dve storočia zanietene pracuje na systémovom pozdvihovaní tvorivých štandardov, rovnako na prezentácii a integrácii srbskej národnej literárnej tvorby a kultúry v rámcoch európskeho a svetového kultúrneho dedičstva.
Doslova neuveriteľná kontinuita v pôsobení je nezvyčajná aj preto, že srbská kultúra – pre zložité ťažkosti prameniace v nepokojných historických súvislostiach, ako aj intenzívne a frekventované tlaky imperiálnych svetových síl – bola vystavená veľkým, búrlivým a častým diskontinuitám. V dnešných časoch, keď sa opakovane prehodnocuje rôznorodé historické dedičstvo veľmocí a hľadajú sa cesty zriadenia postkoloniálneho diskurzu, Ročenka Matice srbskej symbolizuje jedinečný príklad zanieteného kultúrneho mierového pôsobenia v zmysle integrácie srbskej kultúry do európskych a svetových rámcov, v ktorých majú mať svoje miesto všetky autentické hodnoty, teda aj kultúrne hodnoty počtom malého národa. Inými slovami – trvanie Ročenky Matice srbskej je autentickou kultúrnou odpoveďou malého národa, ktorý je pripravený vzdorovať krutým mechanizmom imperiálnych a koloniálnych mocností a ktorý je odhodlaný vytrvalo pátrať po zložitých cestách s cieľom zabezpečiť vlastnú účasť v budovaní globálnej kultúry ľudstva vo všeobecnosti.
Prepájanie odlišných miest, štátov a kultúr
Zakladateľ a prvý redaktor Srbskej ročenky profesor novosadského pravoslávneho gymnázia Georgie Magarašević oznámil vznik nového časopisu plaketou Vyhlásenie o Srbskej ročenke. Tá publikácia má dátum 18. jún 1823 (podľa nového kalendára je to 30. jún). Napriek tomu, že sa vydanie prvého čísla avizovalo na rok 1823, na prvé číslo sa muselo čakať do októbra 1824, keď sa jeho prvý exemplár zjavil s informáciou: Budín 1824. V roku 2023 si pripomíname vydanie prvej verejnej deklarácie o nevyhnutnosti založenia časopisu.
Ročenka Matice srbskej dosahovala špecifickú misiu v rozličných štátoch, rôznych štátnych a politických systémoch, pričom časopis rovnako ako ustanovizeň Matica srbská pôsobili v súlade so základnými cieľmi civilizovaného a kultúrneho občianskeho modelu správania, zameraného predovšetkým na cesty spoznávania, podnecovania a pestovania vrcholných foriem literárnej, jazykovej, umeleckej, filozofickej a inej tvorby. Týmto spôsobom časopis a ustanovizeň, v duchu vlastných počiatočných osvetových ideálov, vytrvalo a systémovo pestovali kultúru dialógu, dokonca aj v časoch, keď dominovali totalitné ideológie, ktoré dialógu a demokratickým riešeniam neboli naklonené.
Ročenka vychádzala a poslanie plnila v niekoľkých štátoch:
– 1824 – 1914: habsburská monarchia (t. j. Uhorsko v rámci cisárstva), kto‑
rá sa v roku 1867 stala duálnou monarchiou pod názvom Rakúsko‑Uhorsko,
– 1918 – 1941: Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré bolo v roku
1929 premenované na Juhoslovanské kráľovstvo,
– 1945 – 1991: socialistická Juhoslávia, ktorá existovala pod rôznymi ná‑
zvami: Demokratická Federatívna Juhoslávia, Federatívna Ľudová Republika
Juhoslávia, ako aj Socialistická Federatívna Republika Juhoslávia,
– 1992 – 2006: Spolková Republika Juhoslávia, Srbská republika a Čierna
Hora,
– od roku 2006: Srbská republika.
Osobitne treba zdôrazniť fakt, že obdivuhodná kontinuita bola prerušovaná iba relatívne krátkodobými prestávkami, dosiahnutými vynútenými vonkajšími, pre časopis a pre Maticu nanútenými dôvodmi, ktoré boli najčastejšie prepojené s istými vážnymi prekážkami vo fungovaní bežného spoločenského, politického a demokratického života štátu, v ktorého rámcoch časopis a ustanovizeň existovali. V takých okamihoch Matica neprerušila svoju činnosť, pozastavila svoju verejnú prácu, a tak bolo prerušené aj vydávanie nových čísel Ročenky. Treba zdôrazniť, že pri obnove práce po prvej svetovej vojne (1915 – 1920) časopis aj formálnym označením vynahradil roky, v ktorých nevychádzal. Také prerušenia sa uskutočnili:
– 1835 – 1836: keď sa Uhorský štát pokúsil o zákaz práce Matice srbskej, no
Matica srbská právnou cestou zabezpečila legalizáciu vlastnej činnosti,
– 1848 – 1849: keď vypukla revolúcia v rokoch 1848 – 1849 v Pešti, vo Viedni, v Uhorsku a v celom Rakúskom cisárstve,
– 1914 – 1920: keď vypukla prvá svetová vojna, pre vojnový stav a pre náročné materiálne nedostatky na fungovanie, obnova Matice a foriem jej práce trvala o niečo dlhšie,
– 1941 – 1945: keď druhá svetová vojna zasiahla aj územie Juhoslovanského kráľovstva.
Vo vojnových rokoch Matica srbská spravidla nepracovala, no časopis aj ustanovizeň v začiatkoch vojnových čias (1848, 1914, 1941) istý čas vykonávali prácu, až kým každá verejná práca nebola zakázaná. Aj podľa toho vidieť, že prestávky v publikovaní časopisu nikdy neboli prejavom nedostatku vôle, organizovanosti alebo pripravenosti vo vnútri ustanovizne, ale spravidla boli zapríčinené následkami vonkajších nanútení. Je zaujímavé konštatovať, že v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, v čase rozpadu SFR Juhoslávie, najmä počas útoku síl NATO, Ročenka Matice srbskej vychádzala bez prestávok.
Odkedy v októbri v roku 1824 uzrelo svetlo sveta prvé číslo s vročením 1825, ročenka v priebehu takmer dvoch storočí do istej miery menila názov, pričom najväčší počet zmien súviselo s prispôsobovaním mena nestabilnej gramatickej a pravopisnej norme srbského jazyka ešte pred obdobím Vuka Karadžića: Сербска Летопис (1824 – 1830), Сербскиј Летопис (1830 – 1834), Новиј Сербскиј Летопис (1837 – 1841), Сербскиј Летопис (1842 – 1855), Србскиј Летопис (1855 – 1863), Србски Летопис (1863 – 1866), Српски Летопис (1867 – 1872), Летопис Матице српске (od roku 1873 dodnes).
Ročenka už v začiatkoch pevne prepojila viacero miest a kultúrnych stre‑
dísk (Nový Sad, Budín, Pešť, Viedeň a Sriemske Karlovce), príprava a tlač ro‑
čenky prebiehali nasledovne:
– príprava v Novom Sade a tlač v Budíne (1824 – 1830),
– príprava v Pešti a tlač v Budíne (1831 – 1834; 1838 – 1850; 1854 – 1863),
– príprava a tlač v Pešti (1837 – 1838),
– príprava vo Viedni a tlač v Budíne (1850 – 1854),
– príprava v Sriemskych Karlovciach a tlač v Novom Sade (1929 – 1930; 1936),
– najdlhšie obdobie patrí príprave a tlači v Novom Sade (1865 – 1929,
1931 – 1935, оd roku 1936 dodnes)
Ročenka v procesoch prípravy, redigovania a tlače združila niekoľko národných kultúrnych stredísk a šírkou svojej distribučnej čitateľskej siete zjednocovala mnohé lokality, v ktorých žili alebo žijú jej čitatelia. Ide prevažne o Srbov, ale aj o príslušníkov iných južnoslovanských a slovanských národov, rovnako srbistov, juhoslavistov a slavistov, prekladateľov, slovom ľudí, ktorí sa zaujímajú o srbskú literatúru a kultúru. Takých čitateľov nachádzame najčastejšie v priebehu 19. storočia na území Rakúska/rakúsko‑uhorského cisárstva, kniežatstva/Srbského kráľovstva/Čiernohorského kráľovstva/tureckého/osmanského cisárstva, Ruska, Francúzska, Švajčiarska, Nemecka a iných štátov.
Rovnako tak sa Ročenka dostala do iných vedeckých ustanovizní, s ktorými si Matica srbská vymieňala publikácie (taký druh komunikácie sa začal s Ruskou akadémiou vied v Petrohrade v roku 1832). Postupne sa počas 20. a 21. storočia vytvorila rozvetvená výmena s mnohými literárnymi, vedeckými, univerzitnými a odbornými strediskami, takisto s národnými a univerzitnými knižnicami a knižnicami rôznych inštitúcií po celom svete, s ktorými si Matica srbská prostredníctvom Knižnice Matice srbskej vymieňa knižné tituly.
V tomto zmysle je Ročenka Matice srbskej podľa údajov z roku 2021 distribuovaná do 27 krajín sveta na vyše 200 adries, z toho sú na zozname ústredné národné knižnice (Rakúsko, Maďarsko, Francúzsko, Spojené štáty americké, Rusko, Ukrajina, Česká republika, Severné Macedónsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina/Republika srbská, Kirgizsko), knižnice akadémií vied (Severné Macedónsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina, Poľsko, Rusko, Bielorusko, Česká republika, Bulharsko, Rumunsko), univerzitné a fakultné knižnice, knižnice pri inštitútoch (Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Taliansko, Francúzsko, USA, Veľká Británia, Kanada, Rumunsko, Slovinsko, Chorvátsko,
Bulharsko, Česká republika, Slovensko, Ukrajina, Bielorusko, Fínsko, Švédsko, Japonsko) a iné. Ide o kultúrne a vedecké ustanovizne, ktoré kontinuálne prejavujú záujem o srbskú literatúru, vedu a kultúru a táto komunikácia zahŕňa tak európske, ako aj mimoeurópske štáty a kultúru. Okrem tlačeného vydania je od roku 2005 Ročenka Matice srbskej dostupná aj prostredníctvom internetovej stránky Matice srbskej, čím si časopis rozšíril čitateľské zázemie.
Multikultúrne a štýlovo polyvalentné pôsobenie
Ročenka si misiu plnila naprieč obdobiami, kde dominovali rôzne smery, štýlové formácie, ktoré sa následne odzrkadľovali aj na jej stranách. Vidieť tak rozličné umelecké, duchovné a štýlové aktuality, počnúc klasicizmom cez osvietenie, sentimentalizmus, predromantizmus, romantizmus, biedermeier, realizmus, naturalizmus, parnasovstvo, symbolizmus, impresionizmus, dekadenciu, secesiu, modernu až k avantgardným hnutiam, expresionizmu, futurizmu, dadaizmu, nadrealizmu, sociálnej literatúry a umeniu, neomodernizmu, neoavantgarde či postmodernizmu. Ani v jednom štýlovom kontexte sa však ročenka nevzdialila od svojho základného poslania – pracovať na europeizácii srbskej literatúry a kultúry a v srbsky hovoriacich prostrediach budovať literárnu a kultúrnu identitu, ktorá participuje v kreatívnych rámcoch Európy a celého sveta.
Ročenka Matice srbskej mala základný cieľ systematicky rozvíjať srbskú literatúru a kultúru a tento cieľ si plnila vždy tak, že kládla dôraz na komunikáciu s inými zahraničnými literatúrami a kultúrami. To znamená, že kontext, na ktorom si časopis zakladal, je kontext európskej a svetovej literatúry, resp. okruh literárnych a kultúrnych hodnôt sveta. Je zaujímavé, že sa v Ročenke Matice srbskej prejavovalo povedomie o iných kultúrach, ich fenoménoch a hodnotách. Od začiatkov sa teda ročenka zamerala na šírenie povedomia o dôležitosti antiky, publikovali sa v nej preklady antických textov, esejí, rozpravy a kritické texty. Na tému gréckej antiky tak nachádzame rad príspevkov: v roku 1831 napísal Jovan Hadžić o ruskom preklade Homérovej Iliady, Laza Kostić v rokoch 1867 – 1869 publikoval fragmenty svojho prekladu Iliady, Jovan Radonjić píše o Homérovej Odysei (1904) v preklade Tomu Maretića, Svetislav Marić píše esej o Homérovi (1938), Đorđe Dera píše o Thukydidovi (1896 – 1897) a Miloš Đurić o Plutarchovi (1935 a 1950).
Častejšie sa písalo o rímskom staroveku: najčastejšie sú preklady Horatiových spevov – preklady Lukijana Mušického, B. Božidarevića a Jovana Hadžića (1825), J. Hadžića, Jeftimiju Jovanovića, Konstantina Pejičića (1826), J. Hadžića, L. Mušického (1827), preklady J. Hadžića (1828, 1830), Lazara Lazarevića (1831), Teodora Pavlovića (1832), Isidora Stojanovića (1833), Vasilija Subotića (1839 a 1840) a podobne, preklady Vergíliovej Eneidy (J. Hadžić 1825, 1826, Vuk Marinković 1826 a iní), Phaedrus (Filip Pejić 1826 a 1830), Cicerón (Georgie Magarašević 1826 a 1827, J. Hadžić 1830, Petar Demelić 1832, Stefan Nedeljković a Antonije Arnot Arnovljev 1834, Milan A. Jovanović 1882 a 1883 a ďalší), Seneca (G. Georgijević 1825, 1826, A. A. Arnovljev 1832 a 1833), Kornelius Nepos (J. Hadžić 1827, 1828, 1829 a 1830). Ročenka zjavne budovala ideu o tom, že staroveká tradícia je jedným z najdôležitejším základov európskej kultúry, ako aj celkovej srbskej literatúry, a teda aj tej, ktorá vzniká v súčasnosti. Primeraná pozornosť sa venovala národným literatúram písaným v moderných európskych jazykoch, počet takých textov, ich frekventovanosť a spôsob, akým sa o nich kriticky vyjadruje, svedčia o spôsobe, akým európska literatúra ovplyvňovala srbskú kultúru. Prítomnosť nemeckej literatúry bola evidentná, nachádzame v nej spisovateľov naprieč veľmi širokej časovej línie: G. A. Bürger, F. G. Klopstock, G. E. Lessing, K. F. Gellert, J. W. Goethe, E. K. Kleist, J. G. Herder, F. Schiller, H. Heine, G. Trakl, R. M. Rilke, H. Mann, T. Mann, H. Bell, E. Jandl, P. Handke, K. Ransmeier, J. Sartorius, U. Kolbe, H. R. Jaus a ďalší. Pripravované boli tematické čísla, napríklad venované Goethemu, nemeckej literatúre 21. storočia a podobne. Aj francúzskej literatúre sú venované mnohé preklady a texty, pozornosť zaujali najmä: P. Ronsar, F. Villon, J. Racine, Moliére, Voltaire, D. Diderot, V. Hugo, O. de Balzac, A. de Vigny, L. de Lille, T. Gauthier, Ch. Baudelaire, E. Zola, A. France, A. Gide, P. Valéry, J. M. G. le Clézio, M. Houellebecq, P. Besson, R. Bart, H. Cixousová, J. Rancière a ďalší. Talianska literatúra bola zastúpená tak prekladmi, ako aj rozpravami o nich a v centre pozornosti boli N. Tommaseo, J. Carducci, A Manzoni, G. D’Annunzio, A. Palazzeschi, A. Moravia, A. Baricco a ďalší. Stránky časopisu patrili aj literatúre španielskej, rumunskej, anglickej (britskej, írskej, americkej, kanadskej, juhoafrickej, austrálskej atď.). Laza Kostić prispel k vytvoreniu jedinečného kultu osobnosti Williama Shakespeara v Srbsku a Ročenka Matice srbskej mu v tomto smere poskytla podporu. Pozornosť sa venovala aj škandinávskej literatúre, osobitnú úlohu zohrávala maďarská literatúra, s ktorou sa srbská literatúra rozvíjala v úzkom kontakte, keďže tieto dva národy využívali spoločný panónsky priestor.
Na stránkach Ročenky Matice srbskej sa nachádzajú diela M. Vörösmartyho, S. Petőfiho, J. Aranya, I. Madácha, E. Adyho, M. Majtényiho, B. Hamvasa, S. Máraia, I. Kertésza, O. Tolnaia a ďalších. Záujem o grécku literatúru sa prejavil v súvislosti so spisovateľmi ako K. Cavafis, O. Elytis, M. Anagnostakis, T. Patrikios. Doplňme však zoznam aj o skutočnosť, že sa tu publikovali aj diela mimoeurópskej literatúry, v rámci ktorých sa objavovali tituly židovskej, perzskej, indickej či arabskej literatúry. Prvá vážnejšia prezentácia japonského haiku súvisela s prekladovou a esejistickou tvorbou Miloša Crnjanského prezentovanou na stránkach ročenky a oveľa neskôr sa v časopise hovorilo aj o J. Mišimovi, J. Kawabatovi, H. Murakamim a ďalších.
Ročenka Matice srbskej sa prednostne zaoberala svetom slovanským a pozornosť venovala osobitne ruskej literatúre. Veľký počet ruských spisovateľov zastúpený buď prekladmi, alebo sa o nich písalo pri rôznych príležitostiach a tak tu nachádzame M. V. Lomonosova, N. M. Karamzina, A. S. Puškina, M. J. Lermontova, I. A. Krylova, N. V. Gogoľa, N. A. Dobroľubova, N. G. Černiševského, L. Tolstého, F. M. Dostojevského, I. Turgeneva, A. P. Čechova, M. Gorkého, I. Bunina, B. Pasternaka, M. Šolochova, M. Bulgakova, J. Jevtušenka, Ľ. Ulickú, J. Lotmana a ďalších. Poľská literatúra bola takisto počas celej existencie časopisu predmetom záujmu (A. Mickiewicz, J. Słowacki, H. Sienkiewicz, Cz. Miłosz, L. Kołakowski, W. Szymborska, A. Zagajewski a ďalší), česká literatúra zaznamenala svetlé aj krušné chvíle v recepcii nachádzajúcej sa na stránkach ročenky (O. Březina, K. Čapek, V. Holan, J. Seifert, J. Škvorecký, M. Kundera a ďalší), rovnako to platí pre slovenskú literatúru (J. Kollár, Ľ. Štúr, P. J. Šafárik, M. Kukučín a ďalší). Pozornosť bola venovaná aj bulharskej, ukrajinskej a lužičkosrbskej literatúre. Okrem srbskej literatúry v najväčšej miere bola pozornosť venovaná chorvátskej, slovinskej a macedónskej literatúre, rovnako tak literatúre menšinových národov žijúcich v Srbsku a v Juhoslávii (Maďari, Rumuni, Slováci, Rusíni, Albánci, Bulhari, Taliani, Rómovia/Cigáni a iní).
Ak k tomu pridáme texty z rozličných kultúrnych a vedeckých oblastí od filozofie, náboženstva cez široké spektrum humanitných (sociológia, politológia, ekonómia, právo, vojenské vedy, pedagogika, etnológia, folklór a podobne), dokonca prírodných vied (matematika, astronómia, fyzika, chémia, geológia, meteorológia, paleontológia, antropológia, botanika, zoológia a podobne), takisto aplikovaných vied (medicína, technika, poľnohospodárstvo a podobne) po rôzne druhy umenia (architektúra, výtvarníctvo, sochárstvo, hudba, film, divadlo, gymnastika, šport a podobne), lingvistiku, filológiu, geografiu, históriu, je možné pochopiť, že Ročenka Matice srbskej bola encyklopédiou, vďaka ktorej jej čitatelia mali možnosť získať rozhľadenosť a široké spektrum vedomostí.
Redaktorské špecifiká a svetovo‑historický kontext
Na zameranie Ročenky Matice srbskej kreovať svetový historický kultúrny kontext nevyhnutný pre rozvoj srbskej literatúry a kultúry jasne poukazujú aj zodvední redaktori, ktorí sa zaslúžili o redakčné smerovanie periodika. V období 1824 – 1830 bol zakladateľom a prvým redaktorom časopisu Georgije Magarašević, intelektuál osvieteneckej orientácie, zároveň profesor a autor učebníc, ktorý predstavil všeobecnú, svetovú históriu až po začiatok 19. storočia. Redaktorom ročenky v rokoch 1830 – 1831 bol Jovan Hadžić, klasicistický básnik (diela publikoval pod pseudonymom Miloš Svetić), právnik a esejista, tvorca občianskeho zákonníka Srbského kniežatstva z roku 1842, čím podstatne prispel k europeizácii srbského právnického systému. Teodor Pavlović pripravoval časopis v rokoch 1832 – 1841 a známy je podľa toho, že založil aj ďalšie periodiká, patrí k najdôležitejším tvorcom tlače a mediálneho života srbskej kultúry.
Hlavným redaktorom ročenky v období 1842 – 1847 a 1850 – 1853 bol predromantický spisovateľ Jovan Subotić, advokát, politik, novelista, dramatik, autor gramatiky srbského jazyka a vážnej rozpravy o povahe srbského verša a srbského veršovania. Známy spisovateľ románov Jakov Ignjatović pripravoval ročenku v období 1854 – 1856. Píšuc o živote srbského národa v stredoveku a o panónskom priestore, zaslúžil sa o to, že román sa stal popredným žánrom v epoche srbského realizmu. Jovan Đorđević bol hlavný a zodpovedný redaktor časopisu v rokoch 1858 – 1859, v srbskej kultúre má zásluhy ako zakladateľ prvých srbských profesionálnych divadiel, Srbského národného divadla (Српско народно позориште/Srpsko narodno pozorište, SNP) v Novom Sade a Národného divadla v Belehrade, je autorom textu srbskej hymny Bože pravde, spísal aj dnes relevantný Latinsko‑srbský slovník a bol viacročným profesorom Veľkej školy v Belehrade. Časopis najdlhšie pripravoval Antonije Hadžić (1859 – 1869, 1876 – 1895), tento kultúrny dejateľ sa zaslúžil najmä o činnosť dvoch významných inštitúcií – Matice srbskej a Srbského národného divadla.
Slavista a filológ, viacročný profesor Veľkej školy v Belehrade a tajomník Srbskej učenej spoločnosti Jovan Bošković pripravoval Ročenku Matice srbskej v rokoch 1870 – 1875. Dramatik, ktorého diela boli obľúbené na scéne SNP, novelista, kritik a esejista, takisto prekladateľ (okrem iného) Goetheho Fausta Milan Savić pripravoval časopis v rokoch 1896 – 1911. Významný literárny historik pozitivistického zamerania a historik kultúry, zároveň aj muzikológ Tihomir Ostojić pripravoval ročenku v rokoch 1912 – 1914 a historik, dôkladný archívny výskumník, literárny a kultúrny historik Vasa Stajić bol redaktorom časopisu v rokoch 1921 a 1936. Bibliograf, kultúrny a divadelný pracovník Marko Maletin pripravoval časopis v rokoch 1923 – 1929, Radivoje Vrhovac, vtedajší predseda Matice srbskej, pripravoval ročenku v roku 1930, avantgardný básnik, dramatik, esejista a kritik Todor Manojlović bol redaktorom v roku 1931, spisovateľ a divadelný zástupca v SNP Žarko Vasiljević v roku 1932 a kultúrny pracovník Nikola Milutinović v rokoch 1933 – 1935 a 1936 – 1941.
V socialistickej Juhoslávii sa striedali rozliční redaktori. Literárny a kultúrny historik Živan Milisavac bol hlavný a zodpovedný redaktor v rokoch 1946 – 1957, literárny historik, esejista a spisovateľ, zakladateľ Filozofickej fakulty v Novom Sade a jeden zo zakladateľov Novosadskej univerzity Mladen Leskovac pripravoval časopis v rokoch 1958 – 1964 а literárny vedec a univerzitný profesor Dimitrije Vučenov túto funkciu vykonával v rokoch 1974 – 1979. Dvaja veľký prozaici a romantici, takisto spisovatelia, esejisti a prekladatelia Boško Petrović a Aleksandar Tišma sa starali o prípravu ročenky v období neomodernizmu, v rokoch 1965 – 1969 a 1969 – 1973. V ovzduší socialistickej Juhoslávie, ako aj aktívneho pôsobenia neoavantgardy a postmoderny Ročenku Matice srbskej pripravoval básnik a spisovateľ Boško Ivkov (1980 – 1991).
V období tranzície časopis pripravovali literárni vedci, univerzitní profesoria literáti Slavko Gordić (1992 – 2004), Ivan Negrišorac (2005 – 2012), Slobodan Vladušić (2013 – 2016) a Đorđe Despić (2017 – 2020), ako aj spisovateliaĐorđo Sladoje (2021 – 2023) a Selimir Radulović (od roku 2023).
Všetci redaktori (aj nespomenutí) zanechali na stránkach Ročenky Matice srbskej silnú osobnostnú pečať, každý svojím spôsobom, a predsa jedinečne, čím kontinuálne prispeli k tomu, aby sa v srbskej literatúre nikdy nezabudlo na jej hlboké a skutočné prepojenia s inými literatúrami a kultúrami. Pretože iba v európskej a svetovej literatúre má možnosť aj srbská literatúra objaviť všeobecné kritériá na hodnotenie vlastných hodnôt.
Pre svoje jedinečné pretrvanie a permanentné prepojenie s národnými a svetovými rozhľadmi považujem za prirodzené a relevantné uvažovať o spôsobe, na základe ktorého Ročenka Matice srbskej získa špecifickú ochranu UNESCO ako kultúrne dedičstvo osobitného druhu. Literárny časopis s kontinuitou vo vychádzaní dlhou takmer dve storočia je dôsledne zameraný na rovnováhu medzi národnými a svetovými hodnotami. Ročenka Matice srbskej je srbským, ale aj európskym a svetovým literárno‑vedeckým časopisom, ktorého vytrvalosť a kontinuita v misii sú ohromujúce, je to ročenka srbskej literatúry a kultúry, ale rovnako ročenka európskej a svetovej kultúry.
profesor Dragan Stanić
Preložila Milina Sklabinski
