Jozef Miloslav Hurban bol „muž nezdolateľnej životnej i pracovnej energie, človek, ktorému myšlienka organicky prerastala na konkrétny čin“. 1 Znakom jeho práce je využívanie literárneho inštrumentária v prospech utilitárnych (ideologických, osvetárskych i politických) cieľov, čím sa v jeho chápaní napĺňa funkcia literatúry, pričom estetické parametre ostávajú v úzadí. 2
Najznámejším naratívom, ktorý vytvoril Hurban, však nie je rozprávanie primárne beletristické, lež naratív k beletrizácii smerujúci príbeh zo Životopisu Ľudovíta Štúra známy ako návšteva Ľudovíta Štúra na dobrovodskej fare 17. júla. V roku 180. výročia kodifikácie spisovnej slovenčiny je hodno pripomenúť si ho.
Literárna veda ústami Ľubice Schmarcovej argumentuje poznanie, že Hurbanov Životopis Ľudovíta Štúra predstavuje „romantickú biografiu v zmysle kanonického textu. Ide v podstate o obdobu legendy maior, teda oficiálnej verzie príbehu, ktorý v istom spoločenstve konštituuje istý príbeh ako nemenný a záväzný. Ide teda o kánonické dielo v zmysle petrifikácie slovenských romantikov ako štúrovskej generácie, podliehajúcej charizme a geniálnemu nadaniu vodcu symbolickej junáckej družiny. Ide o obraz nielen vyhovujúci vznikajúcemu kánonu, dokonca intenzívne sa podieľajúci na konštituovaní tohto kánonu, podliehajúci národnoobrodeneckým potrebám a zákonitostiam.“ 3
Príbeh návštevy Ľudovíta Štúra na dobrovodskej fare 17. júla 1843 je jedným z kľúčových momentov kreovania legendy o uzákonení spisovnej slovenčiny, resp. o jej prijatí katolíckou stranou slovenskej inteligencie, reprezentovanej básnikom Jánom Hollým. Hurban v Životopise Ľudovíta Štúra o tom júlovom stretnutí píše, že počas návštevy na dobrovodskej fare mali byť Štúr, Hurban a Hodža dojatým Hollým „zuľúbaní a slzami radosti uvítaní“, čo mala byť predohra k aktu, ktorým mal Hollý svojím požehnaním schváliť používanie novej, na základe stredoslovenských nárečí kreovanej spisovnej slovenčiny:
„On nielenže nič nemal proti slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možností na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej nebohý priateľ jeho Bernolák gramatiku spísal. (…) Hollý dal nám požehnanie svoje k dielam vtedy umieneným.“ 4
Ján Kačala tento mýtus s využitím básnikovej korešpondencie demaskuje zdôrazňujúc, že Hollého túžba po jednotnom spisovnom jazyku pre Slovákov ho priviedla k tomu, že „nezaujal k štúrovskému spisovnému jazyku záporné či odmietavé stanovisko ani sa proti nemu verejne nepostavil“.5
Peter Macho, analyzujúc antropologicko‑historické príčiny, priebeh a následky, kolektívnu pamäť Slovákov de‑formujúceho naratívu o návšteve na dobrovodskej fare, zdôrazňuje, že v tomto legendickom podaní sa stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu s Hollým prezentuje ako náboženská púť k slovenskému martýrovi, z ktorej „vyžaruje pohoda, optimizmus a radostné uvítanie štúrovcov veľkým básnikom. Základný pôdorys mikropríbehu Dobrá Voda 1843 navyše vzdialene pripomína biblické putovanie troch mudrcov z východu: Štúr, Hurban a Hodža sa prichádzajú pokloniť národnému bardovi a prinášajú mu naozaj špecifický duchovný dar, zvesť o rozhodnutí prijať nový spisovný jazyk.“ 6
Ján Hollý „(napriek nejasnému postoju) proti štúrovskej slovenčine osobitne neprotestoval, na rozdiel od deštruktívnych negatívnych aktivít Jána Kollára. Zvyšok dnešného obrazu vzťahu súvisí s neskorším poňatím, doplnením či prekrútením obrazu podľa súdobej konštelácie.“ 7
Literárna história, pravdaže, pozná z listov Jána Hollého Martinovi Hamuljakovi aj legendou nepoznačené fakty o priebehu stretnutia so Štúrom, Hurbanom a Hodžom („A tak už dvoje slovenske narečí do písma prichádza: hornoslovenske anebo hornácke a dolnoslovenske. Ja ale, až bich čo mohel, jako nemožem, abi si bol stálí, dolnoslovenskeho, které u katolickích Slovakov do običaje uvedené je a pre všeckích je najsucejše, bich sa do konca pridržal. Slepota, slepota je najvatšá pre mňa bída,“ komentuje Hollý svoju vôľu zotrvať pri bernolákovčine v liste Hamuljakovi z 23. 8. 1844),8 „čo však nijako nebráni šíreniu Hurbanovej legendy. Sila legiend je jednoducho často väčšia než reč faktov a argumentov.“ 9
Štúrovský naratív – a v jeho rámci Hurbanovo zobrazenie dobrovodskej návštevy – je ako legenda zrkadlom Hurbanovho pragmatizmu, formovaného romantickou ideou o potrebe vytvoriť pevné základy národného príbehu a dať národu impulz k ďalšiemu rozvoju. Otázka, prečo do nej Hurban vo väčšej miere nezahrnul seba vo všetkých polohách, ktoré sa ponúkali, je ale ľahko zodpovedateľná – Hurban bol čestný muž, ktorý vedel, kde je jeho miesto v tomto naratíve a nemal potrebu neadekvátne ho kriviť v svoj prospech. Jemu stačilo, že bol aktérom diania, ktorý o príbehu uzákonenia spisovnej slovenčiny podal svedectvo. Nemal potrebu stať sa jeho hlavným hrdinom. Bol to muž pragmatický, ktorého sprevádzali úspechy aj omyly. Všetko pozitívne aj negatívne, čo vyplynulo z jeho práce, ale v konečnom dôsledku zužitkoval pre svoj zámer – vytvoril pevné základy nášho národného príbehu a dal slovenskému národu impulz k ďalšiemu rozvoju.
Dr. Peter Mráz, PhD.
1 ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava 2001, s. 84
2 BÍLIK, René: Slovenská romantická próza. In ZAJAC, Peter – SCHMARCOVÁ, Ľubica, a kol.: Slovenský romantizmus. Brno 2019, s. 282
3 SCMARCOVÁ, Ľubica. Hurbanov Životopis Ľudovíta Štúra… In ZAJAC, Peter (ed.): Štúr, štúrovci, romantici, obrodenci. Bratislava 2016, s. 265
4 HURBAN, Jozef Miloslav: Ľudovít Štúr. Bratislava 1959, s. 413
5 KAČALA, Ján: Pôsobenie ideí Jána Hollého na štúrovcov. In Slovenské pohľady, roč. IV.
+131., 2015, s. 24
6 MACHO, Peter: Návšteva štúrovcov u Jána Hollého na Dobrej Vode. In Historický
časopis, 65, 2017, 2, s. 246
7 PODOLAN, Peter: Štúr, štúrovci a Ján Kollár. In ZAJAC, Peter (ed.): Štúr, štúrovci,
romantici, obrodenci. Bratislava 2016, s. 166 – 167
8 AMBRUŠ, Jozef (ed.): Korešpondencia Jána Hollého. Martin 1967, s. 183
9 ZAJAC, Peter: Model slovenského romantizmu. In ZAJAC, Peter – SCHMARCOVÁ,
Ľubica a kol.: Slovenský romantizmus. Brno 2019, s. 40 – 41 (v poznámke č. 17 pod
čiarou).
