Slavianstvo, panslavizmus či všeslovanská vzájomnosť boli prítomné v povedomí slovanských národov odnepamäti, zväčša v citovej rovine a v rovine vedomia jazykovej príbuznosti. Až na začiatku 19. storočia nadobúda podobu politicko-ideologického smeru. Tento koncept sa začína vytvárať na pozadí dobového prirodzeného spoločensko-historického procesu národného uvedomovania širokých más v celej Európe, ktoré viedlo ku kryštalizácii a vzniku národných štátov až po vyhranený nacionalizmus. Do tohto procesu vstúpil aj Adolf Ivanovič Dobriansky. Narodil sa 20. decembra 1817 na gréckokatolíckej fare v Rudlove (obec v okrese Vranov nad Topľou). Jeho otec tu bol farár. Matka Anna pochádzala z rodiny levočského mešťanostu. Študoval na gymnáziách v Levoči, Rožňave a v Miškovci. Vyššie vzdelanie nadobudol v Košiciach na filozofickej (1834) a v Jágri na právnickej fakulte (1836). V tom čase sa formoval jeho svetonázor, duchovné a sociálno-politické názory. Svoje štúdiá ukončil na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Tam zostáva pôsobiť ako banský inžinier. V roku 1842 sa oženil s Eleonórou Mílviusovou. Narodilo sa im desať detí, päť synov a päť dcér. Adolf Dobriansky sa postupne stal jedným z najvýznamnejších banských inžinierov v Rakúsko-Uhorsku. Aktívne pôsobil v revolučných rokoch 1848 – 1849. Pod tlakom spoločenských pomerov po zrušení Užhorodskej oblasti a nenaplnení nádejí od Viedne o rozvoj národného života Ukrajincov v Uhorsku a v Haliči sa odkláňal od národnej samobytnosti Rusínov a zdôrazňoval ich jazykovú a kultúrnu jednotu s Rusmi. Neskôr pôsobil v Budíne ako tajomník Jednotného miestodržiteľstva rakúskej vlády a ako ministerský radca v dnešnej Oradei (historický slovenský názov Veľký Varadín). Neúnavne pracoval na budovaní a rozšírení železničných sietí. Od roku 1860 Dobriansky účinkoval v Pešťbudíne (dnes Budapešť), spočiatku ako ministerský radca a od roku 1861 ako poradca Uhorskej kráľovskej námestnej rady. Práve počas pešťbudínskeho pôsobenia bola Dobrianskeho spolupráca so Slovákmi najintenzívnejšia. Nadviazal kontakty s poprednými predstaviteľmi slovenského národného života, najmä s Jánom Franciscim, Viliamom Paulinym-Tóthom, Jánom Palárikom, Michalom Miloslavom Hodžom a inými. Prejavom tejto spolupráce bol vznik Pešťbudínskych vedomostí v marci 1861, ktoré mali byť pôvodne určené pre potreby Slovákov v Uhorsku. Pešťbudínske vedomosti sa stali novinami aj pre Rusínov. Na ich stránkach začiatkom apríla 1861 bol publikovaný prvý konkrétny návrh programu národných požiadaviek, ktorý predložil Ján Francisci v článku Severoslovania v Uhrách, t. j. Slováci a Rusíni a krajinský snem uhorský. Išlo o návrh spoločného riešenia národného postavenia Slovákov a uhorských Rusínov. Jeho vydaním sa zintenzívnili aj snahy o sformovanie definitívneho slovenského národného programu. V tomto smere poskytol Dobriansky významnú pomoc Jánovi Franciscimu pri koncipovaní Memoranda národa slovenského zo 6. a 7. júna 1861, adresovaného Uhorskému snemu. Keďže Slováci nemali v Sneme po voľbách v marci 1861 nijaké zastúpenie, Adolf Ivanovič Dobriansky reprezentoval aj slovenské požiadavky (bol dvakrát zvolený, v rokoch 1861 a 1865, za okres Makovica v Šariši). Za jeho činnosť ho Maďari prenasledovali. V roku 1864 ho povolali do Viedne za dvorného radcu pri kráľovskej uhorskej dvornej kancelárii. Na jeho podnet vznikol v roku 1865 v Prešove Spolok svätého Jána Krstiteľa, rovnako inicioval založenie a do roku 1871 predsedal Spolku Vasiľa Veľkého, vrcholnej kultúrnej inštitúcii Ukrajincov Uhorska. Za svoju činnosť čelil dokonca pokusu o atentát, v dôsledku čoho ťažko zranili jeho syna. Po atentáte sa stiahol na svoj statok na severe Zemplína do dedinky Čertižné a odišiel z politického diania v Uhorsku. V ďalších rokoch pochopil bezvýslednosť orientácie na Viedeň a kontaktoval sa len s haličskými rusofilmi. V januári 1882 je vo vykonštruovanom procese obvinený a súdený za panslavizmus spolu so svojou dcérou Oľgou a synom Miroslavom, ako aj ďalšími národnými činiteľmi Haliče. Vďaka vlastnej presvedčivej obhajobe ho oslobodili. Po zvyšok života bol však nútený spoločensky sa izolovať. Zomrel v roku 1901 v rakúskom Innsbrucku. Na žiadosť jeho rodiny bol prevezený a pochovaný v Čertižnom. Tam má postavený pomník s nápisom v troch jazykoch: „Mier a súhlas nech panujú medzi nami v tvojom mene, ruský syn velikej slávy matky.“ Tým sa aj naplnil odkaz Adolfa Ivanoviča Dobrianskeho.
Adolf Ivanovič Dobriansky bol vyznávačom slavianofilstva a všeslovanskej vzájomnosti. Nie však priekopník. Myšlienku všeslovanskej vzájomnosti formuloval slovenský básnik a mysliteľ Ján Kollár (1793 – 1852), a to nielen ako autor eposu Slávy dcéra (1824, minulý rok sme si pripomenuli dvojsté výročie diela, ktoré zažalo povestnú fakľu aktívneho slovanského povedomia), ale i programovej a teoretickej úvahy O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými (1836). Podobne je dobre známe pôsobenie Kollárovho vrstovníka Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861), autora diela Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826), ale najmä priekopníckych prác slavistických Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanského národopisu (1842), ku ktorému bola pripojená prvá mapa slovanských národov. Menej známe je, že pôvodcom povestného výrazu panslavizmus bol ďalší Slovák advokát a Kollárov priateľ Ján Nepomuk Herkeľ, ktorý v roku 1826 v Budíne vydal dielo Elementa universalis linguae Slavicae (Základy všeobecného slovanského jazyka), kde propagoval potrebu vytvoriť jednotný všeslovanský jazyk. Skutočnosť, že rodáci zo Slovenska formulovali novodobú myšlienku všeslovanskej vzájomnosti v jej romantickej aj realistickej a vedeckej forme, nie je náhodná. Splývanie povedomia slovanského a slovenského bolo v našich krajoch najvýraznejšie, čomu nasvedčuje aj neskoré ustálenie pojmov a názvov Slovák a slovenský. Literárne stopy slovanského cítenia možno nájsť aj predtým u viacerých vzdelancov v Čechách, Poľsku, Slovinsku či Srbsku, ale práve Slováci – Kollár a Šafárik – tú myšlienku vypracovali do sústavy. Domnievam sa, že to súvisí s tým, že slovanské povedomie predchádzalo slovenskému národnému povedomiu, ktoré programovo a politicky na etnickom základe vystavala až štúrovská generácia zavedením jednotného slovenského spisovného jazyka, a to predovšetkým Ľudovítom Štúrom (1815 – 1856) a jeho druhmi v rokoch 1843 – 1845. Bolo to dôsledkom historických špecifík ideovo-spoločenských pomerov vo feudálnom Uhorsku, dlhé používanie latinčiny v úradnom styku, veľký časový odstup a nedostatok povedomia o slovenských dejinách pred podrobením Maďarmi. Ako to sám Kollár vysvetľoval v svojej Vzájemnosti: „Slováci tatranští posavad téměr nic vlastního v literatuře nemali, proto oni perví rozestřeli náručie svoje k objatiu všech Slávov…“ Tieto prvé impulzy Dobrianskeho určite ovplyvnili a zasiahli, jeho slovanské cítenie sa formovalo už od detstva, ktoré zväčša prežil na etnicky zmiešanom východnom Slovensku. Počas štúdií viedol študentské spolky, potom sa zaujímal o problémy slovenského národného života.
V druhej polovici tridsiatych rokov 19. storočia nastupuje do života nová generácia vedená Ľudovítom Štúrom, ktorá dáva všeslovanskej myšlienke politický obsah a funkciu a konkretizuje ju v dvoch smeroch: prikláňa sa k Rusku a formuluje pojem slovenského národa a zreálňuje jeho sebauvedomenie. Aj samotný Dobriansky sa praktickými skúsenosťami a sklamaním z politiky Viedne časom preorientoval na rusofilskú pozíciu, no na rozdiel od štúrovcov opúšťa koncepciu samobytnosti. Dobriansky podporoval štúrovské hnutie, kodifikáciu slovenčiny a spolupracoval okrem iných predovšetkým s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Andrejom Radlinským. Napriek tomu, že sa nezúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe (1848), kde práve J. M. Hurban predniesol v programe požiadavky uhorských Ukrajincov – Rusínov, pravdepodobne na podnet Adolfa Dobrianskeho. V revolučných rokoch pôsobil ako komisár pri ruských intervenčných vojskách, ktoré výraznou mierou dopomohli rozdrviť maďarský odpor v bitke pri Világoši v auguste 1849. V tom čase vypracoval aj prvý politický program pre Rusínov na východnom Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine. Dobriansky, uvedomujúc si potrebu spolupráce všetkých slovanských etník, pomáhal aj v národnom politickom a obrodeneckom zápase Slovákov. Na uhorskom sneme poukazoval na spoločenské pomery v Uhorsku, s rumunskými a srbskými poslancami obhajoval ideu rovnoprávnosti všetkých národov monarchie. Aktívne podporoval Slovákov v ich úsilí zriadiť Maticu slovenskú. Práve u neho doma sa v čase pôsobenia v Budíne schádzali slovenskí národovci, aby sa dohodli na spoločnom politickom postupe. Štefan Moyses, Karol Kuzmány, ktorí mali dobré postavenie v cisárskych kruhoch, spolu s Jánom Franciscim sa zložitou cestou zaslúžili o vznik Matice slovenskej. Pozitívnu úlohu v tomto smere zohral aj Adolf Dobriansky, ktorý využil svoje funkcie pri tzv. kráľovskom dvore či uhorskom námestníctve a presadzoval právne kroky vedúce k založeniu Matice slovenskej podľa vtedajších uhorských zákonov. Nebola náhoda, že práve v Budíne zasadal do založenia aj matičný Dočasný výbor. Prvé valné zhromaždenie Matice slovenskej sa konalo 4. augusta 1863. Národnú svetlicu, prvú budovu Matice slovenskej, slávnostne otvorili 8. augusta 1865, bola financovaná z celonárodných grajciarových zbierok, a to aj za prispenia Adolfa Dobrianskeho. Na návrh predsedu Matice slovenskej Štefana Moysesa bol na valnom zhromaždení v Martine zvolený za člena výboru – ako prejav úcty za zásluhy k slovenskému národnému hnutiu. Bol jediným členom bez slovenskej národnosti, čo dokazuje, akú úctu mu Matica preukazovala. Funkciu zastával počas celého obdobia pôsobenia národnej kultúrnej ustanovizne až do jej zrušenia.
Ako bolo uvedené, po revolúcii 1848 – 1849, ktorej výsledky nenaplnili očakávania, a po následnom politickom vývoji vedúcom k štátnemu vyrovnaniu medzi Rakúskom a Maďarskom v roku 1867 viacerí národní dejatelia v období národnostného útlaku prechádzali na rusofilské stanovisko. Spomeniem aspoň niektorých: Ľudovít Štúr, ktorý svoj postoj spredmetnil v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, Jozef Karol Viktorin, Jonáš Záborský, Franko Víťazoslav Sasinek, Jozef Kačka či Andrej Radlinský. Posledný menovaný okrem iného propagoval písanie vedeckých prác v ruštine, Dobriansky k tomu podporoval snahy o povýšenie ruštiny za diplomatický jazyk Slovanov. Prvé Stanovy Matice slovenskej v svojom znaku a prvá pečiatka Matice majú nadpis aj azbukou. A potom čo politické, duchovné a literárne vedenie Slovenska prebral do rúk Svetozár Hurban Vajanský, rusofilstvo sa stalo dominantnou črtou vo všetkých odboroch slovenského života. Rusofilná orientácia Slovákov v druhej polovici 19. storočia paradoxne utlmila všeslovanskú vrúcnosť Poliakov, nie bez nemalej viny na poľskej strane, srdečné vzťahy pretrvali s južnými Slovanmi, predovšetkým Srbmi a Chorvátmi, a s bratským českým národom, čo sa stalo možnosťou úniku pred tvrdým nemeckým a maďarským útlakom v neskoršom spoločnom štáte. V cárskej monarchii bola myšlienka panslavizmu populárna u inteligencie, predovšetkým u ruských slavistov. Vnímali ju však skôr ako panrusizmus. Vládnuca despocia využívala panslovanský sentiment, len ak sa jej to hodilo do zahraničnopolitickej koncepcie, predovšetkým pri rozširovaní svojej veľmocenskej pozície smerom na Balkán. Romanovovská dynastia nechcela kaliť svoje vzťahy s habsburským dvorom podporou národnostných požiadaviek západných Slovanov pre spoločný triedny záujmu monarchov.
Dobriansky zapadal do dobového vývinu konceptu všeslovanskej vzájomnosti. Aby informoval európsku verejnosť o sociálnom a národnostnom útlaku v Uhorsku, predovšetkým o narastajúcej maďarizácii, vydal v Paríži v roku 1861 knihu vo francúzštine Les Slaves d’Autriche et les Magyars (Rakúski Slovania a Maďari), vtedy sa ešte pridŕžal austroslavizmu na princípe rovnoprávnosti národov. Kriticky poukazoval na národnostnú politiku Rakúsko-Uhorska a jej dlhodobú neudržateľnosť. Po pochopení, že orientácia na Viedeň je neperspektívna, zdôrazňoval potrebu pevnejšej spolupráce Slovanov v monarchii a ich oporu hľadal v zrelom veku života v cárskom Rusku. Bohatou publicistickou činnosťou sa v českej, ukrajinskej a ruskej tlači vyjadroval k viacerým problémom monarchie a medzinárodného života, k religióznym problémom a k histórii Slovanov. Jeho dielo popri konzervatívnych názorov a – ako ukázal neskorší vývoj – nereálnych postojov je prevažne demokratické a pokrokové. Vďaka aktivite za národnostnú rovnoprávnosť slovanských národov a propagácii všeslovanskej vzájomnosti bol svojho času pokladaný za najväčšieho Slovana v monarchii.
Koncepcia slavianstva, panslavizmu či všeslovanskej vzájomnosti bola prirodzenou reakciou utláčaných národov habsburskej monarchie v 19. storočí, práve v čase, keď sa národné povedomie začalo prebúdzať v celej Európe, ale v našich pomeroch bolo tvrdo zatláčané vládnucimi Nemcami a Maďarmi, považujúc ju za hrozbu pre jednotu štátu či neskôr dvojštátia a ich dominanciu v ňom. Hľadala sa preto vlastná identita a prináležitosť k väčšiemu etnickému celku spojenému spoločným pôvodom a jazykom. Malé národy nachádzali silu práve vo vedomí jednoty slovanských kmeňov. V prvopočiatkoch na kultúrnom a literárnom poli, neskôr v politickej rovine v idealistických konceptoch s cieľom dosiahnuť rovnoprávnosť a po udupaní týchto prirodzených práv a požiadaviek v mesianistickom rojčení k veľkému Rusku. Idea panslavizmu sa stala desivou hrozbou, viac fantómovou ako v spoločensko-politických pomeroch 19. storočia reálnou pre dominujúcich nemeckých a maďarských držiteľov moci, bola reakčne udupávaná pri akýchkoľvek (aj nepatrných) náznakoch. Paradoxne, v našom geografickom priestore si našla svoje najvýraznejšie vyjadrenie, prvými programovými hlásateľmi boli Slováci Kollár a Šafárik a bola prítomná medzi inteligenciou až do zrútenia žalára národov – habsburskej monarchie. V 19. storočí nemala priestor na politickú realizáciu a ostala v podobe skromnej kultúrnej výmeny a ideologickej nadstavby. Nestratila však hybný impulz a neskôr viedla k vzniku viacnárodnostných slovanských štátov po prvej svetovej vojne. Túto iskierku slovanského povedomia pomáhal udržiavať svojou aktivitou, dielom, životom pre národnostné pozdvihnutie Rusínov a spoluprácou medzi podrobenými národmi aj Adolf Ivanovič Dobriansky.
