Neregistrujeme veľa umeleckých osobností, ktoré sú plnou mierou obdarené hudobným, výtvarným i literárnym nadaním. Takým človekom bol bezpochyby „majster obrazu, zvuku a kompozície“ Karol (Karel) Plicka, Mal vôľu a hádam aj šťastie, že mohol svoj obdivuhodný talent, ale i fortieľ a vynaliezavosť naplno prejaviť a rozvinúť. Štrnásteho októbra 2024 uplynulo 130 rokov od narodenia všestranného tvorcu, ktorý má výraznú i významnú spojitosť aj s Maticou slovenskou. Mimochodom, do je služieb vstúpil pred sto rokmi (1924).
Svetlo tohto sveta uzrel vo Viedni, kde jeho otec prevádzkoval zámočnícku dielňu. Keď mal päť rokov (1899), rodina zakotvila v Českej Třebovej. Umelecké nadanie Karola Plicku sa prejavilo už v ranom detstve, ale na želanie rodičov išiel študovať na učiteľský ústav do Hradca Králové. Keď vypukla prvá svetová vojna, mladý učiteľ musel narukovať, no hudobný a spevácky talent ho zachránil pred útrapami frontu. Narukoval do vojenskej kapely v rodnej Viedni a po skončení vojny sa vrátil k učiteľskému povolaniu…
Referent Národopisného odboru MS
Učiteľská práca, hoci ju mal veľmi rád, Plicku neuspokojovala. Ťahalo ho to k umeniu a hlboké dojmy v ňom zanechali návštevy Slovenska. Prvý raz to bolo v lete 1919, keď viedol študentskú prázdninovú skupinu. Fascinovala ho slovenská ľudová kultúra, folklór, krajina a ľudia v nej žijúci. Čoskoro začal zbierať v rôznych regiónoch Slovenska ľudové piesne. Matica slovenská, kde sa o tejto jeho činnosti dozvedeli, využila Plickov eminentný záujem. Vstúpil do jej služieb (1924), zakotvil v Martine a ako referent Národopisného odboru MS postupne budoval rozsiahlu zbierku slovenského folklóru. V snahe robiť aj túto činnosť profesionálne zapísal sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval národopis a hudobnú vedu. Štúdium úspešne absolvoval v roku 1928, pričom v tom období už mal za sebou bohatú kolekciu fotografií z mnohých kútov Slovenska – portréty, krajinu, ľudí vo sviatočnom odeve i pri robote…
Fotografická tvorba
Fotografovanie bolo veľkou Plickovou vášňou už od detských liet; ako desaťročný si sám zhotovil fotografický aparát a naučil sa s ním pracovať. Dodnes udivuje jeho zmysel pre kompozíciu obrazu, využívanie svetla, detail ľudskej tváre.
Pri hľadaní motivačných zdrojov a inšpirácie putoval Plicka ako fotograf po celom Slovensku. Cieľavedome siahal aj po minulosti a do minulosti, aby ju sprítomnil a zachoval pre súčasnosť. Zároveň šiel citlivo a pokorne za tradíciami, aby nimi zdokumentoval a predovšetkým potvrdil existenciu, historickú pamäť a hodnotové posolstvo našej jedinečnej ľudovej kultúry. Vo fotografických portrétoch Plicka majstrovsky zachytával rozmanité ľudské typy. Kdesi na počiatku stál jednoduchý človek. Archetyp, ktorý nereprezentuje individuálny ľudský príbeh, ale celkovým vyznením pôsobí ako symbol definujúci jedno autentické spoločenstvo s vlastným koloritom, atmosférou a pravidlami. Nositeľ tradície bol autorovou optikou i prístupom k téme povýšený do podoby, ktorá harmonicky korešpondovala s jeho estetickou hodnotovou hierarchiou. Hoci takýto reprezentant tradície žil jednoduchým dedinským životom, v Plickovom chápaní predstavuje prirodzenú duchovnú autoritu, symbolizujúcu vyššiu ľudskú aj spoločenskú integráciu.
Tvorcove fotografie sú unikátnym dokumentom slovenskej krajiny a ľudí – ich odevu, architektúry, zvykoslovia a spätosti s rurálnym prostredím, ktoré ostalo posledným ostrovom lokálnej autentickosti pred nastupujúcou industrializáciou –, a vďaka kompozícii, technickej fotografickej dokonalosti a umeleckej citlivosti zároveň ide o diela, ktoré estetickou hodnotou ďaleko prekračujú rámec dokumentu. Plicku možno plným právom zaradiť k priekopníkom českej a slovenskej umeleckej fotografie.
Matičná misia v Amerike
V priebehu rokov 1935 a 1936 (december – august) navštívili predstavitelia Matice slovenskej po prvý raz krajanskú komunitu v Spojených štátoch amerických a Kanade. Delegáciu viedol tajomník MS Jozef Cíger Hronský, členmi boli Jozef Cincík, Konštantín Čulen a Karol Plicka, ktorý mal na starosti komplexné obrazové zdokumentovanie pamätnej misie. Počas nej navštívili matičiari 98 miest, v ktorých predniesli viac ako 600 prednášok a prívetov, vykonali vyše 630 návštev spolkov, škôl, radníc, kultúrnych a duchovných stánkov, usporiadali okolo 40 väčších i putovných výstav, zriadili samostatné knižnice, v najväčších zámorských mestách uviedli Plickov film Zem spieva. Všetky akcie, na ktorých sa zúčastnilo cca 170-tisíc ľudí, boli s nadšením vítané, komentované a hodnotené v tamojšej krajanskej i americkej tlači. Prezident USA Franklin D. Roosevelt v ohlase na túto historickú misu adresoval slovenskému národu nasledujúci pozdrav: „Svedectvá slovenskej oddanosti k Spojeným štátom, slovenskej práce a slovenských vplyvov možno nájsť vo všetkých častiach Únie. Teším sa veľmi, že môžem príležitostne a priamo vyjadriť svoje úprimné pozdravenie slovenskému národu“
Matičná kultúrna misia v zámorí bola mimoriadne úspešná a kardinálnym spôsobom prispela k prehĺbeniu národného povedomia Slovákov v Amerike. Na druhej strane práve preto vyvolala doma kritické hlasy medzi politickými kruhmi orientovanými na centrálnu vládu v Prahe. Tie s veľkou nevôľou registrovali výraznú propagáciu slovenskej kultúry a myšlienky národnej jednoty Slovákov vo svete, čo najstaršej národnej ustanovizni (vrátane Hronského, Cincíka a Čulena) dlho nemohli zabudnúť…
Priebeh, charakter, pozadie i výsledky historickej návštevy delegácie Matice slovenskej zrkadlí Hronského rozsiahly dvojzväzkový knižný cestopis Cesta slovenskou Amerikou, ktorý vyšiel v roku 1940. Čiernobielemu nemému reportážnemu filmu dal autor jeho námetu, scenárista, kameraman, strihač a režisér v jednej osobe Karol Plicka názov Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi. Snímku nakrútenú na 35-milimetrový film vyrobila Matica slovenská (1937), dĺžka trvania diela je 82 minút a 21 sekúnd, autorom medzititulkov bol Jozef Cíger Hronský. Z filmu sa zachovali dve kópie s malými rozdielmi v metráži. Karol Plicka z nich v roku 1975 zhotovil vzorovú kópiu maximálnej dĺžky, ktorá je uložená v archíve Slovenského filmového ústavu v Bratislave a v dnešnom Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Zhodne s Martinom Slivkom môžeme konštatovať, že „autorská dramaturgia filmu i jeho obrazová skladba si žiadali hudbu a sprievodný text, ktoré by mu dali ďalšiu významovú a emotívnu rovinu; žiaľ, film zostal na polceste medzi nemým a zvukovým, medzi zápisníkom z cesty a dokumentom zo života krajanov“.
Film Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi a reportáž o ceste prezidenta ČSR Edvarda Beneša po Slovensku, ktoré mali spoločnú premiéru v januári 1937, boli poslednými Plickovými filmami v Matici slovenskej. Končí sa nimi tvorcova systematická dvanásťročná filmárska činnosť v tejto inštitúcii. Nejde síce o obdobie rozsiahle počtom rokov a množstvom nakrútených diel, ale veľké vytvorenými hodnotami a ich dôležitosťou v dejinách našej kinematografie.
Zem spieva
Vášnivý zberateľ hudobného folklóru v službách Matice slovenskej Karol Plicka od úvodu svojej misie cieľavedome dopĺňal získané záznamy fotografickou dokumentáciou, ktorá zobrazuje nositeľov ľudovej tradície či konkrétne navštívené prostredia. Od roku 1926 využíval pravidelne v súvislosti s obrazovou dokumentáciou národopisných javov aj kameru. Vlastnou filmovou tvorbou napĺňal najmä etnografické dokumentárne poslanie, no zároveň sledoval priekopnícky matičný cieľ – konštituovať slovenskú národnú kinematografiu. Ambície oduševneného Plicku siahali dokonca až do oblasti hraného filmu, ale o tom bude reč neskôr.
Výsledkom tvorcovej neoceniteľnej filmárskej činnosti sú tri celovečerné dokumentárne snímky s národopisnou tematikou: Za slovenským ľudom (1928), Po horách, po dolách (1929) a Zem spieva (1933). Fotografickú aj filmovú dokumentáciu etnografických zreteľov charakterizuje v Plickovom prípade predovšetkým poetizujúca obrazová interpretácia. Zvolený autorsko-realizačný koncept a prístup dosiahol vrchol v jedinečnom diele Zem spieva, ktoré je „akousi filmovou básňou sui generis“.
Premietnutie snímky Po horách, po dolách na medzinárodnom festivale v Benátkach a získanie Zlatej medaily boli nielen skvelým Plickovým umeleckým úspechom, ale sú aj významným míľnikom v dejinách slovenského filmu. Fantastické ocenenie diela i matičnej kinematografie v Taliansku (Benátky, Florencia) vzbudili nádeje a otvorili brány ohľadne veľkých perspektívnych zámerov autora aj Matice slovenskej. Mali sa naplniť pri najbližšom filme Zem spieva, ktorý bol v tom čase v štádiu realizácie.
Hoci k dielu Zem spieva nebol napísaný scenár, vznik opusu (podľa autorových výpovedí) sprevádzali mnohé rozhovory so Štefanom Krčmérym, ktorý bol „tútorom Plickovej filmovej činnosti v Matici slovenskej“. Keď v predošlých rokoch Krčméry podporoval rozšírenie zberateľského úsilia o filmovú tvorbu s dokumentačnými cieľmi, Matica najmä jeho zásluhou otvorila Plickovi dvere dokorán k realizácii ambicióznych zámerov na poli umeleckého experimentu.
Idea experimentálneho filmu (vtedy sa ešte toto označenie nepoužívalo) však v začiatkoch celého procesu nebola rozvinutá a domyslená do všetkých detailov. Najskôr existoval len určitý autorsko-dramatický zámer filmového výberu z reality dedinského života – s režijným a kameramanským akcentom na poetické videnie a s latentnou predstavou tvaru (hádam iba zbožným želaním) budúcej symbiózy s hudbou. Uvedený koncept bol hlavnou osnovou práce, na ktorej sa autorský zámer rozvíjal, dopĺňal a dotváral v procese realizácie.
Citeľnou stratou v etape kľúčových prác na filme Zem spieva bol odchod ťažko chorého Štefana Krčméryho z funkcie tajomníka Matice slovenskej. Evidentná zmena atmosféry, ktorá nastala, hlboko poznačila ďalší priebeh vzniku diela. Badateľne už chýbal Krčméryho intelektuálny nadhľad, ktorý žičil každému tvorivému činu, respektíve novátorskému úsiliu v dobovej slovenskej kultúre, a jeho schopnosť vytvárať na to adekvátne podmienky a realizačnú klímu. Krčméryho odchodom stratil film v Matici vplyvného patróna a Plicka zrazu ostal bez spriaznenej duše sám. Chvíľami dokonca nadobudol pocit, že v inštitúcii jeho činnosť nevnímajú kladne, zúfalo prosil funkcionárov i účtovníka, aby sa „prišli presvedčiť o stave vecí“…
Dostupné zdroje uvádzajú, že tvorcovia i producenti snímky zhodne s kritikou predpokladali, že v ére, keď dobové kiná zaplavila vlna sentimentálnych šlágrov, gýčov, domáceho i nemeckého filmového braku, ktorý totálne vytlačil umenie, bude Zem spieva „divácky atraktívnou udalosťou“. Realita však bola trpkým sklamaním tohto predpokladu. Tržby z predaja vstupeniek nielenže nepriniesli očakávaný zisk, ale ani nenavrátili vynaložené investície…
Umelecké kvality diela potvrdila účasť a najmä ocenenie na II. filmovom bienále v Benátkach (1934). Zúčastnilo sa na ňom 17 štátov so 40 celovečernými a 41 krátkometrážnymi titulmi. Na základe vyjadrení expertov z mnohých krajín sveta a záverov diváckeho referenda Pohár mesta Benátok získala kolekcia štyroch československých filmov, medzi ktorými bola aj Plickova snímka Zem spieva. Pravdaže, veľký medzinárodný úspech a ohlas znamenali zadosťučinenie pre producentov (Matica slovenská, Ladislav Kolda) i samotných tvorcov diela. Recenzenti o ňom v superlatívoch písali v Anglicku, Fínsku, Francúzsku, Holandsku, Švajčiarsku a Švédsku. Oprávnene možno tvrdiť, že v niektorej z uvedených krajín sa film aj študijne premietol. Veľký úspech, ako vieme zo súvekých kritík, zožal v Rakúsku, v susednom Nemecku ho sprvu distribuovali rozstrihaný na niekoľko krátkych filmov, od roku 1937 i v kompletnej verzii.
Dve kópie snímky zobrala matičná delegácia do zámoria, kde absolvovala už spomenutú pamätnú misiu medzi Slovákmi žijúcimi v Amerike (1935 – 1936). Insider Martin Slivka ohľadne naznačeného uvádza: „Distribučné práva na tieto kópie boli odpredané pre USA, Kanadu, Antily, Strednú a Južnú Ameriku. Film sa tam dlhodobo premietal v krajanských spolkoch. Keďže Zem spieva patrí k dielam zásadného významu v dejinách filmu vôbec, mnohé veľké filmové archívy – ako Museum of Modern Art v New Yorku – vlastnia jeho kópiu, ktorá je dodnes súčasťou študijných projekcií z dejín kinematografie.“
Najvýznamnejší filmový titul Karola Plicku prijala osobitne zahraničná tlač ako „revolučný čin v dejinách kinematografie“. Tvorcu publicisti zaradili k osobnostiam ako S. M. Ejzenštejn, V. Pudovkin, A. Dovženko, R. J. Flaherty zdôrazňujúc, že „meno Plicka si treba zapamätať, lebo je to dielo umelca, akých je na svete málo“. Slovákom možno tento film len závidieť, ako unisono konštatovali viaceré európske médiá. Jedna z recenzií dokonca zrkadlila strhujúci tok úchvatných obrazov filmu Zem spieva pomocou kultového Goetheho verša: „Postoj, chvíľa, si taká krásna!“
Prvému slovenskému celovečernému zvukovému filmu Zem spieva nepredchádzala nijaká scenáristická príprava, respektíve ho nesprevádzalo dramaturgické vedenie v dnešnom zmysle slova. Jediným písomným dokladom o scenáristicko-dramaturgickej zložke diela je len fragmentárna korešpondencia medzi tvorcom Karolom Plickom a výrobcom Maticou slovenskou. Rozsahom skromnú pramennú bázu dopĺňa niekoľko novinárskych článkov, ktoré však píšu o snímke až vo fáze dokončovacích prác – čiže o takmer hotovom celku. Mimochodom, o Plickovi bolo všeobecne známe, že nerád hovoril o tom, čo chystá. Tvoril sám, v maximálnej koncentrácii a tichosti, bez vonkajších vzruchov a rušivých elementov, sprievodných rozpráv, okázalého demonštrovania umeleckých vyznaní, upozorňovania na seba…
Pôvodná dĺžka filmu Zem spieva bola 2415 metrov. Niekedy v priebehu roka 1939 zo snímky odstrihli prológ s Prahou a nahradili ho zábermi Bratislavy. Originálny negatív diela zhorel pri požiari filmových skladov v Zlíne 9. februára 1944. Terajšie kópie sú zhotovené dublovaním neúplného pozitívu, v ktorom chýba jedna 600-metrová distribučná časť vrátane tém ľudového výtvarného prejavu a detských hier, nakrútených v Ždiari so scenériou Belianskych Tatier v pozadí. Súčasná obrazovo nedokonalá kópia má len 1800 metrov. Ide teda o ďalšiu Plickovu snímku, ktorá je zachovaná len „v dublete z druhej ruky a nekompletná“. Analogicky ako pri predošlých filmových opusoch aj z nasledujúcej Plickovej matičnej tvorby niektoré tituly nemáme vôbec, iné ostali len v neúplných verziách, ktoré nedosahujú pôvodnú úroveň. „Priznám sa, že keď vidím niekde na plagáte oznámenie o premietaní filmu Zem spieva, vždy si predstavím tú nekvalitnú kópiu a radšej sa obrátim a dívam niekam inam. Tak dopadla moja Zem spieva…“ (Karol Plicka, 1971).
Iné filmy
Prvý film Karola Plicku Za slovenský ľudom (1928) bol zároveň prvým krokom Matice slovenskej, ktorým vstúpila na nové teritórium domácej kultúry – kinematografie. Na vzniku diela mali veľké zásluhy vtedajší správca inštitúcie Jozef Škultéty a v prvom rade jej tajomník Štefan Krčméry. Finančným vkladom prispeli aj externí partneri.
Ako vieme, etnografický filmový dokument Za slovenským ľudom sa, žiaľ, nezachoval. Z celovečernej metráže snímky (asi 2-tisíc m) registrujeme len 370-metrové torzo, ktoré obsahuje scénu vynášania Moreny, detské hry a gajdoša z Heľpy. Napriek skutočnosti, že film ako celok nemáme zachovaný, obsah snímky je detailne známy z opisov, kritík a predovšetkým z reminiscencií jeho autora. Geografické dielo obsiahlo rozličné národopisné regióny Slovenska, pričom Plicka koncentroval svoj pohľad vždy na typické obce v nich (Heľpa, Ždiar, Važec, Čičmany, Hrochoť, Zliechov a iné). Jednotlivé tematické celky zobrazovaných dedín tvorili vlastné kompozičné časti filmu – ľudová architektúra, kroje, obrady, tance, detské hry, žatva, náboženské procesie, jarmok…
Úspešná premiéra titulu pred domácim aj medzinárodným obecenstvom naštartovala záujem mnohých slovenských aj českých miest. Keďže bola zhotovená iba jediná kópia snímky, v konečnom dôsledku ju premietli len v Prahe, Bratislave, Martine, Košiciach a vo Zvolene. Množstvo ďalších záujemcov zo všetkých kútov republiky dostalo od Matice slovenskej iba stručnú odpoveď, že film nemožno požičať, lebo si ho musia najprv premietnuť domáce i zahraničné vedecké inštitúcie…
Kultúrna verejnosť (aj napriek slabšej distribúcii) prijala dielo s obrovským nadšením ako vlastenecký čin a novú, mimoriadne atraktívnu formu matičnej aktivity. Určite to bolo aj vďaka tomu, že snímka s označením Matice nadobúdala v domácom slovenskom kontexte osobitnú rezonanciu. Zraky tisícok ľudí sa upierali na matičnú filmovú činnosť a úsilie systematicky rozvíjať nové odvetvie národnej kultúry.
Hneď ako sa film na jar 1930 vrátil zo zahraničia (Paríž, Brusel…), reagoval Plicka na dopyt amerických Slovákov, záujem distribútorov i matičiarov. Zhotovil skrátenú verziu diela v dĺžke cca 1300 metrov, ktorá – obohatená v úvodných titulkoch príhovorom Matice slovenskej krajanom žijúcim v zámorí – bola v júni 1930 odoslaná na veľvyslanectvo do Washingtonu, kde zostala natrvalo. Keďže bola vyrobená iba jediná kópia, Plickov list o spomenutej upravenej verzii a účet firmy za expedíciu do USA sú poslednou správou o filme Za slovenským ľudom…
Veľký domáci aj medzinárodný úspech opusu Za slovenským ľudom uviedol Plicku i Maticu slovenskú do zložitého sveta filmového biznisu. Kladný ohlas bol morálnou satisfakciou odvážneho experimentu a zároveň pôsobil ako silná motivácia v práci pokračovať.
Názov druhého matičného filmu Po horách, po dolách (1929) je spoločným dielom autora Karola Plicku a dramaturga Štefana Krčméryho. Ide o prehĺbenie i rozšírenie tematiky debutovej snímky, v mnohých ohľadoch aj o návrat na staré miesta – s novou technikou aj skúsenosťami. Dovtedy autorom nezachytenou lokalitou bola vtedajšia Podkarpatská Rus, kde sa nachádzali vzácne archaické formy najrôznejších národopisných javov. Empatický tvorca s fascinujúcim nasadením nasnímal svojou kamerou zvykoslovie, spôsoby práce, obrady, typy ľudí, kroje, architektúru a pastierstvo na Poloninách, v obciach Ganič, Jasiňa, Kvasy a Iza pri Chuste.
Dominantnú časť filmu predstavuje tematika detských hier odohrávajúcich sa na pozadí malebnej čičmianskej architektúry, na svahoch horehronskej krajiny v Heľpe a v úchvatnej scenérii horského majestátu Belianskych Tatier v Ždiari. Elektrizujúca mladosť, bezbrehá hravosť, pohyb, demonštrovanie fyzickej sily, vynaliezavosti, obratnosti, dejové, dramatické i obrazové zložky a bezprostredná herná atmosféra – to všetko bolo vďačným a vyhľadávaným objektom Plickovho filmového záujmu, autorského cítenia. „Motívy detských hier sú v jeho dielach najfrekventovanejšie, hrajúce sa deti najobľúbenejšími ,hercami´ a zároveň jedinými technickými spolupracovníkmi pri nakrúcaní.“
Pražská premiéra snímky sa konala 7. decembra 1929, v Martine ju prvý raz uviedli 26. marca 1930 pri príležitosti výročného zhromaždenia Matice slovenskej. Dobové noviny, časopisy i rozhlas film ocenili ako „záslužné dielo s veľkými dokumentárnymi hodnotami, láskyplným porozumením a vzácnym umeleckým taktom“. Uznanie a výsostne kladné ohlasy sprevádzali aj zahraničné prezentácie snímky (Belehrad, Florencia, Benátky…). Najvýznamnejším ocením bolo udelenie „Zlatej medaily s diplomom“ na 1. medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach (1932), ktorý bol prvým podujatím svojho druhu na svete. Spomenutý úspech bol o to vzácnejší a presvedčivejší, že Plickov nemý opus vznikol v ére začiatkov zvukového filmu a „po boku sovietskeho filmu patriaceho vtedy k špičke kinematografického diania vo svete“.
Vďaka mimoriadne úspešnému prijatiu diela Po horách, po dolách začala Matica slovenská vážne uvažovať o vstupe do sveta filmového priemyslu. Okrem dokumentačných, propagačných a osvetových zreteľov chcela doviesť filmovú činnosť aj k hospodárskym výsledkom, ktoré by zabezpečili kontinuitu tvorby a vo finálnom ukazovateli viedli k položeniu trvalých základov slovenskej kinematografie.
Žiaľ, film Po horách, po dolách mal analogický osud ako debutový titul Za slovenským ľudom. Z listu o colných komplikáciách s ním spojených vieme, že v roku 1933 bol odoslaný matičnému referentovi do Báčskeho Petrovca vo vtedajšej Juhoslávii na distribúciu medzi tamojšími Slovákmi – a zostal tam trvale… Neskôr (po roku 1945) bola z nekompletného negatívu zhotovená kópia, ktorá je iba fragmentárnym obrazom pôvodného diela.
Chýbali peniaze
Ako referent Národopisného odboru Matice slovenskej nakrútil agilný Plicka okrem už uvedených celovečerných filmov aj 12 kratších dokumentárnych a reportážnych snímok. Matičná filmová tvorba Karola Plicku má jasnú kontinuitu, respektíve obsahuje silný prvok tematickej, dejovej i výrazovej následnosti. Každý film je akousi štúdiou k budúcemu dielu. Aj Zem spieva, ako vieme z dobových prameňov, bol v svojich jednotlivých obrazoch štúdiou pre ďalšie filmové projekty.
Sumarizujúc možno konštatovať, že Plickove tematicky rozmanité, obsahovo bohaté a formálne výbojné projekty zostali v drvivej väčšine len v štádiu úvah. Realizovať sa podarilo iba niektoré z nich – ako čiastkové štúdie vo filme Zem spieva (jar, detské hry, výtvarné umenie). Podobu samostatných diel už však nedostali, lebo po ekonomickom krachu snímky Zem spieva bola Matica slovenská bez ekonomických zdrojov potrebných na ďalší filmový rozvoj. Inštitúcia už nemala ani záujem investovať do takého nákladného a rizikového podnikania, čo Plicka chápal a nemal odvahu predložiť niektorý zo svojich tematických návrhov, ktoré mali prehlbovať líniu umeleckej tvorby začatej filmom Zem spieva. Jednoducho, medzivojnové Slovensko nedisponovalo ustanovizňou schopnou zabezpečiť adekvátny rozvoj národnej kinematografie. Preto mnohé zámery Karola Plicku zostali len v rovine nerealizovaných vízií. Iste najviac ho trápilo a mrzelo, že z finančných dôvodov nemohol realizovať svoj veľký umelecký sen – celovečerný hraný film o legendárnom zbojníckom kapitánovi Jurajovi Jánošíkovi s názvom Dvanásť bielych sokolov.
Objavil Paľa Bielika
Nakoniec Karol Plicka odborne aj scenáristicky participoval na kultovom kinohite Jánošík z roku 1935. Veľkoryso poskytol jeho slávnemu režisérovi Martinovi Fričovi nielen „galériu“ typov ľudových postáv, ale i vlastný herecký objav – charizmatického Paľa Bielika, s ktorým rátal ako protagonistom titulnej postavy v svojom zamýšľanom filme o rodákovi z Terchovej. Obrovitého herca objavil Plicka v novembri 1932 na IX. celoslovenských divadelných závodoch v Martine (terajšia Scénická žatva, najstarší festival neprofesionálneho divadla v Európe). Nezameniteľný Paľo Bielik vtedy účinkoval v inscenácii Hôrni chlapci, ktorú naštudoval ochotnícky súbor z jeho rodnej Senice pri Banskej Bystrici.
Istotne však platí tvrdenie, že Plicka vlastnou odbornou a scenáristickou participáciou, dôkladnou znalosťou života i duše jednoduchého človeka, ľudovej kultúry a krajiny pod Tatrami kardinálne prispel k vytvoreniu ikonického filmu Jánošík, ktorý napísal mimoriadne dôležitú kapitolu dejín spoločnej česko-slovenskej kinematografie.
„Majster deviatich remesiel“ Karol Plicka, ktorý 15 rokov pracoval v službách Matice slovenskej, zomrel 6. mája 1987 v Prahe. Spolu s manželkou Máriou (Marie) je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
