(Rozhovor s prozaičkou, filozofkou, poetkou, esejistkou a prekladateľkou Etelou Farkašovou)
Kniha Etely Farkašovej O písaní/nepísaní (vydalo Slovenské literárne centrum, 2024) ponúka duchovný priestor, ktorý otvára autorkino haiku: „túžba uveriť / magickým siločiaram / napísaného.“ Zrkadlí celoživotné písanie, mulier scripto – píšucu ženu. Na konci kniha splýva so svojím začiatkom, keď napíše: „… pri písaní akiste zotrvám, prinajmenšom pri túžbe písať, možno však preváži písanie, pri ktorom sa zaobídem bez listu papiera či mojej Ajbíemky, písanie, ktoré by som nazvala písaním dovnútra…“ Kruh tak symbolizuje písanie Etely Farkašovej a otvára myslenie v kruhoch, v súradniciach narastajúcej skúsenosti, posvätnej geometrie.
DANA PODRACKÁ: Tvoja bibliofília je úžasnou sondou dovnútra človeka, ale aj dovnútra doby. Medzi tvoj návratný motív patrí kniha Záchrana sveta podľa G. Čo sa deje so svetom? Čo treba zachraňovať?
ETELA FARKAŠOVÁ: Nazdávam sa, že dnes treba zachraňovať svet ako celok, a aj človeka ako jeho súčasť, podľa niektorých aktuálny vrchol vývojovej pyramídy, podľa iných korunu tvorstva. Záchrany sa dožaduje planéta, ktorú obývame a ku ktorej sa správame bezohľadne, koristnícky. Vidíme v nej len zásobáreň zdrojov, potrebných pre náš život, pre rozvíjajúcu sa techniku, ktorá by mala garantovať jeho zvyšujúcu sa úroveň (meranú najmä rastom materiálnej produkcie a spotreby)… Zachraňovať treba ľudskú spoločnosť, ktorej chýba vízia budúcnosti, orientovanej jednak na ekologické správanie (zohľadňujúce konečnosť prírodných zdrojov), jednak na hodnoty podporujúce rast spravodlivosti, rovnosti. Zachraňovať treba hodnoty vedúce k vyššej miere humanizmu… A ako som povedala, myslím si, že záchranu potrebuje aj človek, ktorý podľahol lákajúcim vidinám nekonečnej rýchlosti, nekonečného rastu a nekonečného (predovšetkým ekonomického) zisku, a to všetko na úkor prírody… Spoločnou diagnózou sveta je dnes nielen nenásytnosť každého druhu, ale aj nenasýtiteľnosť, bezhraničná chamtivosť… Tá charakterizuje dnešnú „nonstop spoločnosť“, ktorá nechce poznať stíšenie ani spomalenie, nijaké limity, ktorá si život zamenila s bežeckou dráhou. Všetko to je už očividné, málokto s triezvym rozumom nespochybňuje smerovanie nášho sveta ako komplexu, ostáva však otázka, kto bude jeho záchrancom či záchrankyňou… Bude to veda, technika a technológie, politika, náboženstvo, umenie…? Alebo to bude kritická väčšina „obyčajných“ ľudí, ktorí sa prebudia z konzumentského spánku, odmietnu predátorský prístup k planéte, ale aj globálnu nerovnosť, nespravodlivosť, jednostrannú materializáciu všetkých sfér života, ktorí povedia: dosť bolo podvodov, lži, farizejstva zo strany svetových i domácich elít a budú presadzovať nové usporiadanie spoločnosti v zmysle spomínaných hodnôt…
D. P.: Zasiahla ma veta z tvojej bibliofílie: „Jazyk je miesto, z ktorého vidím svet.“ Pôsobí to takmer ako visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylone. Existujú terasy jazyka?
E. F.: Existujú terasy jazyka, ktoré dovoľujú z rozličných výšok, z najrôznejších uhlov a rôznymi pojmami či kategóriami nazerať na svet, vnímať jeho odlišné stránky… A takisto existujú chodníčky jazyka, po ktorých kráčame napríklad aj písaním… Písať znamená vkročiť do jazyka ako na cestičku, ktorá sa rozpája, delí na viacero úzkych chodníčkov, neviem, aké lákavé, ale možno aj riskantné zákruty sa predo mnou vynoria, aké nové objavné pohľady sa mi vďaka zvolenému chodníčku ponúknu, a neviem ani to, kam ma ktorý chodníček privedie…
Pri písaní si neraz neuvedomujeme, že spolu s nami píše aj náš jazyk, ten, do ktorého sme sa narodili, v ktorom myslíme a ktorým hovoríme, v ktorom sme sa socializovali a v ktorom sme sa aj učili hľadieť na svet. Jazyk – metaforicky povedané – predstavuje miesto, akési stanovisko či pozorovateľňu, z ktorej vidím svet… Jazyk určuje aj horizont, ktorý sa nám vďaka nemu otvorí, určuje i to, ako presne, ako diferencovane uzrieme jednotlivé časti, vlastnosti, aspekty sveta a ako presne, diferencovane sme ich schopní uchopiť slovami – pomenovať ich a porozumieť im… Každý jazyk dovoľuje zo sveta čosi uvidieť, ale čosi z neho aj zatajuje, necháva nevidené a nepovšimnuté, pretože v ňom absentujú adekvátne výrazy pre ono (predbežne) nevidené. To bol napríklad prípad „modrej“, pre ktorú v starovekej gréčtine nepoznali výraz, a tak ju nemohli ani zaznamenať (často sa uvádza príklad Homéra, pre ktorého malo more farbu tmavého vína), naproti tomu Eskimáci majú niekoľko výrazov na pomenovanie bielej, čo súvisí s potrebami ich životnej praxe. V tomto zmysle neexistuje ideálny jazyk, každý sa však môže vyvíjať a zdokonaľovať, s jeho precizáciou rastie aj precizácia videného, rozpoznateľného, identifikovateľného. Podieľanie na takom zdokonaľovaní jazyka je šanca pre literatúru, s trochou zveličenia by som sa odvažovala tvrdiť, že každou dobre napísanou básňou, poviedkou, esejou sa jazyk, v ktorom vznikla, obohacuje, stáva sa „vidomejším“ a svet sa vďaka tomu stáva preň lepšie rozpoznateľným a uchopiteľnejším…
D. P.: Z desiatich uzlových slov, ktoré sú aj na obálke knihy, ma veľmi oslovuje „jazykové spolustolovníctvo“. Akoby všetci píšuci sedeli za jedným obrovským okrúhlym stolom (na veľkom rembrandtovskom plátne), kde každý prispieva svojou troškou nielen do osobného rastu, ale aj do rastu celého spoločenstva.
E. F.: Krásny sugestívny obraz, ktorý si vložila do otázky… aj ja som mala podobný pred očami, keď som premýšľala o tomto fenoméne… Jazykové spolustolovníctvo, výraz, a zároveň obraz, ktorý symbolizuje spolupatričnosť, príbuznosť, prepojenosť, previazanosť s inými ľudskými bytosťami prostredníctvom jazyka, prostredníctvom zakorenenosti v konkrétnom jazyku, prostredníctvom prijímania toho, čo spoločný jazykový stôl ponúka… Sýtime sa jazykom, ktorý pripravovali mnohé generácie predkov a ktorý my dotvárame tým, že ho používame, že v osvojenom jazyku myslíme, hovoríme ním, píšeme, aj my mu vtláčame osobitnú tvár, obohacujeme ho o niečo zvláštne a ozvláštňujúce.
Písanie pripomína balansovanie medzi účasťou na spoločnom jazykovom stolovaní a túžbou objavovať, vybrusovať, číriť svoj jedinečný, rozpoznateľný, nezameniteľný, svoj bytostný jazyk… byť v ňom, v jazyku, v ktorom som vyrástla, žiť s ním a v ňom, prijímať ho ako dar od jazykových spolustolovníkov, no zároveň doň vkladať niečo svoje, obdarúvať ho niečím vlastným, obohacovať ho, a taký – o čosi rozvinutejší, rozkošatenejší – ho vracať rodnému jazykovému spoločenstvu…
Najmä pri písaní (ale nielen pri ňom) síce čerpáme zo spoločného stola, no sprevádza nás zároveň túžba vytvárať si vlastný jazyk… pravdou je, že s ním by sme nevystačili, nemôžeme opustiť spoločný stôl, aj keby sme akokoľvek chceli… je to celkom nereálne, museli by sme ho vymeniť za iný, bez jazykového spolustolovníctva by sme sa okradli o príslušnosť k druhu homo sapiens, pretože jazykové spolustolovníctvo predstavuje jednu z mnohých vrstiev komplexnej ľudskej identity. S ňou je to podobné: ak sa chceme zbaviť jednej, musíme ju vymeniť za inú… vyzliecť sa z jazyka či z identity znamená vyzliecť sa aj z ľudského bytia…
D. P.: Píšeš aj o textokruhoch ako o pokuse vytvárať písaním niečo nové. Asociuje to letokruhy stromu, jeho drevenú kroniku. Na letokruhoch, teda prírastkoch stromu je najzvláštnejšie to, že kmeň pevnie, aby udržal korunu. Dá sa v zmysle textokruhov hovoriť o prírastkoch skúsenosti? Akú podobu môže mať potom koruna, ktorú pozdvihuje strom?
E. F.: Mám veľmi rada stromy, v detstve som chodievala na letné prázdniny k príbuzným, ktorých dom stál oproti píle, učarovala mi vtedy vôňa dreva dosycovaná vôňou Hrona, ktorý tiekol popri píle. Zvláštnym zážitkom pre mňa bolo pozorovať mohutné kmene ležiace v haldách, pohľad na ich letokruhy a dotyk prstov s nimi vo mne vyvolávali predstavu, že nazerám do čohosi intímneho a zároveň záhadného, čo súviselo so životom stromov, s udalosťami votkanými do ich príbehov… Podobný zážitok sa zopakoval o veľa rokov či desaťročí neskôr, keď nám na chalupe víchrica rozčesla starú borovicu, ktorú bolo treba zoťať; opäť pohľad a dotyk s letokruhmi, symbolizujúcimi čas, usádzajúci sa v organizme stromu… Áno, letokruhy zakresľujú opakujúci sa prírastok prežitého, a teda aj skúsenosti… Pohľad na letokruhy má pre mňa v sebe tak trochu metafyzickú dimenziu, a zároveň sú dojímavé. Vošli mi do predstáv plynúceho času, či už tie časové vrstvy napĺňajú život stromu, človeka alebo aj textu… Letokruhy, podobné viac nepravidelným asymetrickým elipsám, sledujúce však spoločný princíp vrstvenia, ukladania na seba, nadväzovania, azda aj presahovania…
Ktosi raz v recenzii na niektorú z mojich kníh napísal, že píšem akoby v kruhoch, že moje texty sú kruhové, obsahujú istú návratnosť a zároveň vrstvenie… takže textokruhy.
D. P.: Cituješ aj mňa, že sme odkázaní na duchovné stopy. Ako vnímaš túto odkázanosť?
E. F.: Počiatok každého textu je podľa mňa relatívnym počiatkom, do mojich textov sa môžu premietnuť myšlienky, pocity, dokonca texty iných autorov a autoriek, nikdy nemôžem presne odhadnúť, koľko „cudzieho“ prešlo do mojej pamäti, koľko impulzov v nej koluje a stalo sa inšpiráciou pre moje písanie. Nemusím o tom vedieť, spravidla ani neviem, no niečo z nich možno preniklo do mňa, vrástlo do mojej bytosti, zanechalo v nej stopy, ktoré neskôr ožijú a v istom zmysle sa stanú súčasťou mojich textov… Nielen v písaní, ale v celom živote nachádzame isté duchovné stopy a nadväzujeme na ne, a možno, v šťastných prípadoch, ich zase my zanechávame pre druhých… Absolútne s tebou súhlasím, že sme na ne odkázaní… Z tohto pohľadu písanie podľa mňa predstavuje akúsi históriou sa tiahnucu dlhú štafetu, špecifický proces nadväzovania, prepájania, premosťovania, utvárania čo len dočasného literárneho spolubytia…
D. P.: Zaujímajú ťa špeciálne ženské kultúrne stopy. Napríklad kniha Anny Jónasovej Ženy rodu Esterházyovcov. Sú ženské duchovné stopy iné? Ak áno, v čom?
E. F.: Osobitne si uvedomujem význam ženských stôp v literatúre, istej literárnej tradície, utváranej autorkami…Tá je chudobnejšia ako mužská tradícia, ženských stôp bolo v dejinách literatúry podstatne menej, no tie, ktoré sa zachovali, vnímam ako určitú oporu pre ďalšie generácie píšucich žien už len tým, že prinášajú dobový ženský pohľad na svet, pohľad formovaný sociálnou skúsenosťou. Veľmi si cením monografiu americkej literárnej vedkyne Normy Leigh Rudinskej, ktorá v spolupráci s Mariannou Prídavkovou-Minárikovou sprítomnila literárne stopy zanechané slovenskými „ranými“ píšucimi ženami (pozri Norma Leigh Rudinsky: Incipient Feminists: Women Writers in the Slovak National Revival. With an Appendix of Slovak Women Poets 1798 – 1875 by Marianna Prídavková-Mináriková). V knihe je zastúpených takmer päť desiatok žien, ktoré v dejinách našej literatúry zanechali skromné, no predsa stopy v nepočetných básňach tematizujúcich najmä ľúbostné vzťahy, lásku k prírode i k vlasti, ale aj zážitky z každodenného života. Pokiaľ viem, Norma, s ktorou sme sa spriatelili, zaslala do Matice slovenskej (žiaľ, nepoznám presné meno adresáta) svoj rukopis ďalšej práce venovanej našim „najranejším“ autorkám, no neviem nič o osude tohto rukopisu. V súčasnosti sa literárnym či v širšom zmysle kultúrnym stopám žien na území dnešného Slovenska venuje Anna Jónasová, rada by som verila, že záujem o ich skúmanie neprestane ani v budúcich rokoch…
D. P.: Stopári, stopárky, aj v tom slove sú stopy. Ja v tom cítim akúsi paralelu vstupovania do stôp iných, lebo smer cesty je na istom úseku rovnaký…
E. F.: Priznám sa, takáto asociácia mi nezišla na um, ale má isté opodstatnenie, veď v každodennom živote by sme našli viaceré príklady potvrdzujúce platnosť tvrdenia o odkázanosti na stopy po iných aj o nevyhnutnosti takých stôp. Sme sociálne bytosti, navzájom usúvzťažnené, potrebujúce sa…
D. P.: Na frontispise knihy O písaní/nepísaní je kresba Květy Fulierovej, tvojej dlhoročnej priateľky. Ilustrovala desiatky tvojich kníh. Vždy ma prekvapuje, že v literatúre je tak málo opísaný intelektuálny magnetizmus dvoch duchovne spriaznených bytostí. Dá sa duchovná výmena vôbec opísať?
E. F.: Máš pravdu, najmä pokiaľ ide o dve alebo viaceré ženské osobnosti; mužské duchovné, intelektuálne priateľstvá sa v literatúre vyskytujú o niečo častejšie… Duchovná výmena by sa, myslím si, dala verbálne priblížiť, ale asi iba „opisne“, precítiť ju by azda mohla lepšie hudba…
Spomínaš Kvetku, naozaj už dlho spolupracujeme, výsledkom je viac ako tridsať kníh – mojich a takých, kde som spoluautorka, ktoré Kvetka výtvarne sprevádzala… Vzácne je pre mňa to, že vďaka spolupráci vzniklo aj naše priateľstvo, veľa sme sa spolu rozprávali, vlastne rozprávame sa doteraz, máme na mnohé veci podobné názory, podobné postoje k životu. Iste by bolo zaujímavé uchopiť priateľstvo umelecky aktívnych žien prózou či básňou, pokúsila som sa o také niečo v poviedke Zdvojovania, no tam išlo o celkom iný typ protagonistiek, o celkom odlišný typ vzťahu, ako je náš s Kvetkou, a v centre pozornosti nebol samotný vzťah dvoch tvorivých žien, ale všeobecnejší problém spätý s tvorivým procesom.
D. P.: V bibliofílii cituješ francúzskeho filozofa Frédérica Grosa z knihy Filozofia chôdze; apeluje na to, aby sme neprestávali byť v sebe. Ty k tomu dodávaš: aby sme sa stávali sebou. V tomto duchu sme odkázaní na seba samých. Je taká odkázanosť stavom bytia? Alebo je to len vôľa?
E. F.: Isteže, musíme čerpať najmä z vlastných síl, no dôležitosť nestráca ani pozitívna energia medziľudskej vzájomnosti, ktorá sa dnes vytráca z našich životov… Ja keď používam výraz stávať sa sebou či stávanie sebou, chcem zdôrazniť najmä procesualitu daného fenoménu, to, že nestačí sa raz „stať sebou“, ale mali by sme sa usilovať o to, aby sme sa stávali sebou po celý život… Až do posledného dychu máme šancu pracovať na sebe, meniť sa k lepšiemu, ak už nič iné, tak pestovať vlastnú trpezlivosť – a k tomu je nepochybne potrebná silná vôľa.
D. P.: Vždy som obdivovala tvoj záujem o ľudí, ktorí trpezlivo znášajú svoj údel ako napríklad matka z novely Deň za dňom, ktorá sa stará o postihnutého syna Fedora. Deň za dňom, hodinu za hodinou, zdanlivo v uzavretom kruhu. Píšeš o tom, lebo ťa to napĺňa silným rozmerom bytia?
E. F.: Fakt, že život/osud nám nakladá nerovnako, som si začala uvedomovať už ako dieťa, vyrastala som v dome oproti ústavu pre zdravotne postihnuté deti, denne som ich vídala na ulici, niektoré na vozíčkoch, iné s barlami… bola to téma našich vtedajších rodinných rozhovorov. Na otázku, prečo jestvuje na svete taká nespravodlivosť, mi rodičia nedali uspokojujúce odpovede… Fedor – protagonista mojej prvej väčšej poviedky (uverejnenej v sedemdesiatych rokoch minulého storočia práve v Slovenských pohľadoch), neskôr prepracovanej na novelu Deň za dňom – sa mi stal metaforou, ku ktorej sa v prózach, poézii aj esejach vraciam v rozličných variáciách po celý život… pravdepodobne tak dosiaľ hľadám odpoveď na svoju detskú otázku. Mimochodom, práve začínam pracovať na novej verzii tej novely (ide mi o kritickú reakciu na dnešnú „dobu výkonovú“, v ktorej sa hodnota človeka meria veľkosťou jeho výkonov, najlepšie merateľných…). Mojím zámerom bude presúvať v próze dôraz na Fedorovu matku v súvislosti s otázkou, čo všetko môže byť zmyslom individuálnej existencie.
D. P.: Píšeš o obrovskom rozdiele písať v materinskom jazyku a v inom, naučenom jazyku. F. X. Šalda hovoril o psychickej materčine. Milan Rúfus dokonca hovorí o psychickom pohlaví. Naozaj bývame v jazyku?
E. F.: Nielen bývame, ale ako tvrdím v predchádzajúcich odpovediach o jazyku, my v ňom vidíme a spoznávame svet i seba, myslíme v ňom a my v ňom aj žijeme.
D. P.: Vincent Šabík hovorí o národnej kultúre ako o rezonančnom priestore. Tam sa stretávajú potomkovia s predkami. Je to nesmierne hlboký a široký priestor. Znepokojuje ma, že sa z tohto priestoru začína vytesňovať takzvaná „podstatná minulosť“ (die Gewesenheit). Splošťuje to kultúru ako takú. Dizajnér knihy Pavol Bálik približuje umelú inteligenciu, najnovšie výskumy, ktoré hovoria, že oblasť umelej inteligencie je príliš biela a priveľmi mužská.
E. F.: Nie som odborníčka na AI, ba ani jej fanúšička. Uvedomujem si, že môže priniesť do ľudského života viaceré pozitívne zmeny, uľahčiť ho, ale obávam sa, že zároveň ho sploští, oberie o rozmery, ktoré ho robia ľudsky príťažlivým. Globalizácia spolu s AI utlmujú pestrofarebnosť, mnohorakosť sveta, prinášajú rozsiahlu krízu kultúrnej diverzity, ktorú dnes už možno spoľahlivo dokumentovať, narúšajú teda to, čo sa postupne historicky utváralo, menilo, a tak prispievajú k rastúcej uniformite sveta, ale aj k istej „bezpamäťovosti“. Mňa predstava takého sveta nenadchýna, hovorievam o sebe, že som človek kontinuity, pre mňa je dôležité zachovanie pamäti, kontinuity minulosti a prítomnosti/budúcnosti.
D. P.: Do rezonančného poľa kultúry patrí nielen historická či kultúrna pamäť, ale aj domov, schopnosť napájať svoj život z vlastného prameňa. Uchováme si živé hodnoty? Prenesieme ich do budúcnosti?
E. F.: Nepoznám odpoveď na túto otázku a myslím si, že málokto môže mať istotu, že by ju bol schopný spoľahlivo zodpovedať… Pokiaľ prežije naša ľudská civilizácia v podobe, ako ju dnes poznáme, je odôvodnené veriť v túžbu zachovať to, čo nazývaš živými hodnotami, no jestvuje viacero signálov, že v útrobách našej civilizácie sa rodí čosi nové, zatiaľ nedostatočne preskúmané… To, akým smerom sa bude ďalej vyvíjať ľudstvo, zrejme bude závisieť od mnohých faktorov, kiežby vznikla mierová civilizácia, ktorá by zásadne odmietla koristnícke vzťahy k planéte, ale aj medzi ľuďmi navzájom… Naša, žiaľ, taká nie je.Zhovárala sa Dana Podracká
