Rok pred svojou smrťou napísal Rehor Uram-Podtatranský (1846 – 1924) básnický cyklus Slovenská Matica. Do národnej a kultúrnej inštitúcie Matice slovenskej vstúpil ako osemnásťročný v roku 1874 a po 45 rokov sa dožil aj jej obnovenia. Tento neúnavný kultúrny pracovník, spisovateľ, básnik, dramatik, pedagóg sa plne oddal službe národu, šíril v ňom slovenské slovo. V tvorbe pre dospelých nedosiahol výraznejšie úspechy. Vždy zostával na moralisticko-didaktických základoch, usiloval sa napodobniť veľkých slovenských básnikov Vajanského a Hviezdoslava, no zotrvával na pozíciách štúrovskej poézie. Podtatranský nie je uvádzaný v školských učebniciach, je zabudnutý básnik, ktorého dielo slová literárneho kritika Andreja Mráza hodnotia nasledovne: „Z ovzdušia snáh sedemdesiatych rokov vyšiel aj Rehor Uram-Podtatranský, pohotový veršovník, ktorý spracúval najviac didaktické témy v duchu tradície štúrovského a folklórneho verša, márne sa usilujúc akomodovať novým vývinovým snahám našej poézie. Uram-Podtatranský je zaslúžilejší ako ľudovo-výchovný a pedagogický spisovateľ.“ Trochu miernejším kritikom Podtatranského diela je Štefan Krčméry: „Pokolenie, ktoré vstupovalo v šľapajach Hviezdoslava a Vajanského, povedať možno, brúsilo verš na dve strany. Sčiastky približoval verš väčšmi ideálu Dobrovského a Puchmajera, sčiastky upozorňoval na pekné kvality výnimiek spod tejto reguly. I len v takej skladbe, akou je Podtatranského Ó, spievaj, rod môj!, čo do rytmickej plynulosti, súmernej melodickosti verša a dômyselnej melodickej štruktúry strofy ťažko nájdeš rovné… Vidom je verš Podtatranského (vidom tu rozumieme Croceho víziu a veršom jednoducho báseň – pozn. autora) vedľa poézie Hviezdoslavovej bedár. Akoby ničoho nevidel ani okom telesným, ani okom duše. I konkréta u neho vidia za, ale počujú. Dáva si priam pozor, aby ti nedráždil oči. Radšej siahne po najšedivejšom locus communius, než by ti hodil na oči krikľavú nejakú škvrnu. Keď povie ,spievaj, rod môjʻ, to chce, aby verš jeho spieval. Jemu i hovorené slovo je spev. Liptovská slovenčina jemu ,spievaʻ i v hovore ľudu pri kopaní skúpej švábočky. ,Spevʻ je mu podstatou jazyka.“
Možno tá spevavosť verša stála za popularitou Podtatranského, o ktorého sa redaktori priam trhali, aby im posielal svoje básne. Tak napríklad Anton Bielekmu píše: „Tvoja lýra sa pekne vyníma. Buď taký láskavý a pošli mi pár básničiek…“ Redaktor Ambro Pietorprosí Podtatranského: „Na Vianoce vydáme väčšie, slávnostnejšie číslo Národných novín. Obraciam sa k Tebe s úctivou prosbou, keby si nám aj Ty do tohto čísla niečo napísal.“ Uram v svojej prozaickej tvorbe z nastúpenej cesty, v svojich poviedkach, rozprávkach, ako ich on volal, spracúval historické motívy, námety z ľudového života, často s dôrazom na dokumentárnu alebo sociálnu stránku príbehu. Mnohí kritici označujú jeho prozaické dielo za „sentimentálnu romantickú prózu“.Uram akoby sa držal toho starého štúrovského hesla: „My dali sme sa do služieb ducha, a preto musíme prejsť cestou tŕnistou!“ Jur Janoška, mikulášsky evanjelický farár, ktorý Urama osobne poznal, bol k jeho básnickej a prozaickej tvorbe zhovievavejší: „Troje vecí mal na zreteli, keď pracoval perom: vieru v Boha, lásku k národu a nádej, že Slovensku príde, prísť musí skvelá budúcnosť…“
A prečo Podtatranský písal, prečo bol takým plodným autorom, sám vysvetlil: „Za povinnosť som si uložil každý náš národný podnik – pravda, podľa mojich chatrných síl – hmotne a duchovne podporovať, a preto svoju pomocnú ruku aj vám vďačne podávam.“ Dôkazom tých Uramových snáh je aj jeho básnický cyklus Slovenská Matica, uverejnená v časopise Slovenský svet, roč. III., č. 4/1923.
Slovenská Matica
1863
Zasvitlo ráno – zora slobody
národu nášmu rozosiala lúče,
budí ho zo sna – jak iné národy
by aj on Bohu odosielal vrúce
modlitby vďaky, že striasol porobu,
čo skrvavené tlačili mu údy,
čo národ celý určila do hrobu,
by ho zakryli večne chladné hrudy!
Matička vstala! V nezlomnej sile,
v báječnej kráse – s rumencom na tvári
povzniesla zrak svoj, tak nežne a mile,
vo ktorom láska, milota žiari,
a volá hlasom opravdivej matky:
Sem poďte, dietky, ktorých srdce krája
k národu svojmu pocit duše sladký,
od Tatier, Váhu, Hronu i Dunaja!
Sem poďte v náruč, by vás pritúlila
k vrelému srdcu, ktoré za vás bije
za vašu vernosť bych sa odmenila,
nech ruka matky žehná vás a kryje!
Ó, poďte i vy, ktorí v hroznej noci
poroby srdcia ste mi odvrátili
zlákaní zvodom nepriateľskej moci
ku vrahom našim ste pritúlili!
Sem poďte i vy, srdcom čo želiete
nad biednym rodom, posiatym ranami.
Osvetu, vedu, potechu nájdete!
Vás nezanechám! – Večne budem s Vami! –
A ktože hlasu matky zná odolať?
Vyznanie lásky ktože neposlúchne?
Matkinej reči kto môže odporovať,
keď znejú slová jej tak milozvučne?
Hľa, slúcha každé roduverné dieťa,
obecný ľud i mešťania, zemani,
bo im na ceste jasné hviezdy svietia:
jako je Moyses, Francisci, Kuzmány
a Gotčár, Hurban, Hodža, Martinovič
i Daxner, Országh, Škultéty a Červen,
Čipkay, Dobranský, menom Ivanovič,
a Mudroň, Thurzo, Chrastek, Pivko, Čulen,
ba mnohí iní výteční mužovia
čo v obeť dali svoj um, vedu, manie;
pri boku matky verní to poslovia
hlásajú rodu materské žehnanie!
A prvé valné zhromaždenie matky
nadšenia plné bolo oslavou!
Veď kým si uctí rod svoj jazyk sladký,
slovenský národ bude žiť so slávou!
1875
Od Dunaja
mrak sa valí
Tatier kraja
i skvost háji
nivy, skaly
do tmy halí!
Ba hneď i hrom
zahučí v ňom,
nie ten z vôle Pána,
ale v zlosti,
bez milosti
vôle zemského pána! –
I zatrasú sa budovy, sklepenia,
svätyne, chrámy vedy a umenia,
útulok v pilnej namáhavej práci,
sám národ vďačne odkladá si
poklady svoje, dávne veci cenné,
minulosť, z ktorých veľduchovia zrejme
vyčítať môžu život otcov činný,
praotcov v obci, v kruhu tiež rodiny. –
A na ten celý
poklad skvelý
závisti dlaň
vrhla sa naň,
zobrala všetko, v hrobivom záchvate
knihy i zbierky vo zlate bohaté
i rukopisy, sväté základiny
urvalo zlostne matičnej svätyni!
A matička ošarpaná
von vyhnaná
blúdi
so slzami v oku
a ranu hlbokú
v hrudi,
hľadá, volá svoje dietky
rozptýlené svetom všetky;
až konečne umorená,
všetkej sily pozbavená
ku chladnej sa zemi chýli
a tam stone, plače. Kvíli,
že je cele opustená!
Veď len niektorí,
vo ktorých horí
cit rodolásky, nadšenia,
putujú k nej
bôľom zmučenej
poskytnúť jej uľavenia!
Ostatní, ktorí počas prvého
zhromaždenia matičného
hlasom vďaky zarečnili,
vekom, nevďakom, zlobou ranení
sklonili hlavy do chladnej zemi,
nad nimi pnú sa mohyly!
Nad tým Matička v žiali sa skloní,
zaspáva tíško vo smrti tôni –
mizne život – skľúči ju sen! –
Kde pravda tvojich slov, pane Kriste:
„Kto verí vo mňa, neumrie iste,
lež spí si časne, spí si len?!“
1914
Hrmia strašne delá –
reve pušiek hluk,
a Európa celá
stone v bôli múk;
veď Nemec s Maďarom
hrob kope Slovanom,
by slavianske plemä
zhladili zo zeme! –
I vstáva národ proti národu,
za manstvo tento, tamten za slobodu!
Vrhnú sa čaty v krutý boj
a v obeť kladú drahý život svoj!
Veď svetová vojna zúri –
krv sa leje – vášeň búri –
chladných mŕtvol celé kopy
napĺňajú desné hroby!
I náš národ – ten pomerne malý –
pozdvihne hlavu, napne mužné svaly,
legionárov zbory,
čo za vlasť, národ i drahú otčinu
bojujú mužne – víťazia i hynú
vždy vďačne, bo blaho svojeti,
národa voľnosť hodné sú obeti! –
A zvíťazili! Nepriateľ zmorený
o pokoj prosí, ležiac pokorený,
Československá republika hlása:
Som vaším heslom – som chlúba vaša!
Už slobodný si, národe môj drahý!
Splnili sa už túžby, snahy,
nebudeš už otrokom tyranstva,
lež voľným údom v rade všeslovanstva.
Matička tvoja tyranom zmučená,
vlastnými synmi oslobodená
opustí živá noci sna temnotu
a vstane slávne k novému životu!
Odhalí závoj, ktorý kryje teba,
otvorí bránu ti vedy neba,
so slovanskými druhmi ťa zbratrí –
dá život voľný, ktorý ti patrí!!
1918
Matička, vstaň! Pozri hore!
Jasajú sa ranné zore –
sloboda sa približuje,
ba už veru ona tu je!
Otvor svoje milé oko,
pozri vôkol naširoko,
zvolaj, zvolaj svoje dietky,
povolaj ich k sebe všetky! –
A Matička zo sna vstáva,
svoje dietky povoláva:
Poďte, moji, poďte zase,
veď povstávam v novej kráse!
Tá som istá, v láske stará,
ktorá náruč vám otvára,
by vás k srdcu pritúlila
a už večne s vami žila!
Ukladajte k mojim nohám
všetko to, čo milé je vám,
ja opatrím, ja zachránim
a tým život váš oslávim;
ba predložím to i svetu
ako príklad na osvetu,
slovenský že národ v hrobe
v tisícročnej to porobe
nehlivel, lež umom, slovom
vzdelaný bol v žití svojom!
Tak, Matičko – a my svorne
hlásme sa k nej dobrovoľne,
v nej Maticu našu sladkú
priviňme jak dobrú matku
a ona nás v jedno spojí,
tisícročné rany zhojí!!
Preto sem sa z prava, z ľava,
veď, rodina milá,
hodina odbila,
žije matka Sláva!! –
Podtatranský svoje práce uverejňoval aj v Slovenských pohľadoch.Uram, ako sám uvádza, napísal 536 básni a niektoré mu Jozef Škultéty uverejnil v tomto periodiku. Vychádzali mu v ňom aj historické prózy, ktoré však vykresľoval v dosť romantickom poňatí, uvádzame niektoré názvy: Pankrác v Trenčíne, Pankrác v žalári, Vzbura v Budíne, Kostra v putách. Pavol Beblavý mu napísal kriticko-povzbudivé slová: „Čo mňa nadovšetko teší, je, že si sa chytil do historickej povesti. Keby som mal však kritiku písať, povedal by som Ti, že tých časov nechávaš až priveľmi prebudilé a povedomé svojej slovenskosti osoby vystupovať. To jedno by som Ti vytýkal, ináč Tvoje aj od druhých sa s pochvalou spomínajú.“ Uram uverejnil v Slovenských pohľadoch aj články pod názvom Nemoce a ich liečenie u pospolitého ľudu a Lieky pospolitého ľudu. Práve tu Uram zdokumentoval tradičné ľudové liečiteľstvo a zachoval tak pre budúcnosť veľmi cenné zápisky. Uram uverejnil v Slovenských pohľadoch (ročník 1900, s. 433 – 434, 495 – 496) Národné piesne z okolia Liptovského Svätého Mikuláša.Niektoré zostali len v jeho zápisoch: Nechoď k nám, Vtedy ja, môj milý, Spievam si ja, Háje moje, Zakvitla čerešeň, Dievčička chudobná, Môj koníček vraný.Ľudová pieseň má vždy zaujímavý osud. Na začiatku stojí tvorca, musíme podotknúť, že to musí byť nadaný človek, jeho verše musia mať rytmus, musia upútať ľudí, ktorí ju zaspievajú a podajú z pokolenia na pokolenie. Niekedy sa stratí a stojí veľa námahy, kým sa pieseň nájde. Uram tie piesne nachádzal a uverejňoval. V tom je jeho prínos do slovenskej folkloristiky. Práve v tom jeho publicistika tak vyniká a zatieňuje aj jeho ostatnú literárnu tvorbu. Za nesmierne cenenú publicistickú prácu môžeme považovať Podtatranského rozsiahly šesťdesiatstranový rukopis Naši zemänskí veršovníci zo začiatku 19. storočia. Slovenské pohľady začali Uramovu prácu uverejňovať (roč. 1894: s. 624 – 628, 683 – 689, 752 – 754; roč. 1895: s. 59 – 60, 189 – 192, 315 – 320; roč. 1896: s. 502 – 506), ale už pod názvom Zemianski veršovníci slovenskí. Bolo uverejnených 56 číslovaných a 10 neočíslovaných piesní zemianskych veršovníkov. Uram už za svojho života mal mnoho odporcov. Jaroslav Vlček 26. 12. 1889 písal Jozefovi Škultétymu ako redaktorovi Slovenských pohľadov: „… len nie, preboha, žiadne hračky à la Podtatranský – z takých hračiek je človeku zle.“ Alebo 9. 6. 1890: „Podtatranský by sa mal učupiť dakam pod Tatru a čušať…“ Vlček ako zástanca realistického smeru v slovenskej literatúre brojil proti vyznávačom starého, ešte pretrvávajúceho romantického štýlu písania prózy a poézie, ktorého Uram bol jedným z hlavných predstaviteľov. Podtatranský to asi vytušil, lebo do Slovenských pohľadov začal posielať svoje práce pod pseudonymom Stráňan. Sám Podtatranský na margo svojich kritikov napísal: „U nás by najlepšia kritika bola tá, či patričné dielo pozdvihne národné sebavedomie, či naruší dobré mravy, čistotu náboženského života a či budí chuť k čítaniu a spisovateľskej práci. Či zodpovedá pravidlám od slávnych spisovateľov ustáleným, to ponechajme na potom, keď budeme mať hodný kruh spisovateľov a väčší kruh čitateľov. Medzitým mňa žiadna kritika v mojej činnosti ani nepovzbudila, ale ani nehatila.“
Podtatranský ako spisovateľ je vo svetle kritiky zadupaný, ako sa hovorí, pod čiernu zem. V práci ho to však neodradilo, písal, lebo potreboval písať, a písal tak, ako to považoval za správne. Možno i sám nemal o svojom diele veľké ilúzie, možno o ňom aj pochyboval, ale veril, že koná správne. Otázkou je, či máme právo hodnotiť človeka, ktorý nahlas vyslovoval myšlienky, za ktoré bol v nemilosti u mocných. Zastával sa svojho národa v čase, keď bola hlásaná myšlienka, že slovenského národa niet, keď mnohí prepadli beznádeji, prisluhovali vplyvným, zrádzali svoj rod, ale on vytrval a k svojmu národu sa hrdo hlásil. Tu asi platia slová jeho blízkeho priateľa Jura Janošku: „Prísny kritik môže o ich literárnej cene hovoriť dakedy i zdržanlivo, ale jedno je isté (a v tom je nehynúca výchovná hodnota literárnej tvorby Podtatranského), že on za dlhé roky svojimi rozprávkami a povesťami učil čítať a pri čítaní udržoval vrstvy slovenských čitateľov, najmä ženy, ktoré by sa v nedostatku slovenského čítania obrátili k inojazyčnej literatúre. A jeho bedlivému zraku nič neuniklo, čo by mohlo poslúžiť k vzdelaniu a vôbec k dobru národa.“
Rehor Uram-Podtatranský zomrel pred sto rokmi 8. septembra 1924. Zostáva pre nás vzorom pracovitého a neúnavného národného pracovníka. Jeho literárna práca je rozsiahla: množstvo básni, poviedok, rozprávok, povestí, dramatická a publicistická tvorba, platí tu však známe „nie kvantita, ale kvalita“. Všetko, čo robil, robil s vedomím, že pomáha Slovákom na ceste k tomu, aby si uvedomovali, kde sú ich korene. Stal sa vzorom skromného ľudovo-výchovného pracovníka, kráčajúceho po ťažkom kamenistom chodníku života. Dožil sa národnej slobody v roku 1918, pre ktorú sa tak obetoval, možno práve to bolo preňho najväčšou odmenou.
